Keď príde rok 2100 a všetci sa presťahujeme do obrovských miest… Áno, presne to sa stane. Len to budú megamestá trochu iné ako dnes. Po čínsko-japonskej ére sa chystá storočie Afriky.
Tento rok už dlho figuruje v jednej veľmi často citovanej štúdii: profesori Daniel Hoornweg a Kevin Pope z kanadskej univerzity v Ontáriu sa v roku 2016 vydali na odvážnu cestu do budúcnosti a navrhli najväčšie mestá planéty pre roky 2025, 2050, 2075 a 2100.
Storočie Afriky
Samozrejme, budúcnosť je v zásade neistá, ale demografické trendy neochvejne smerujú k tomu, že zatiaľ čo Čínu čaká brutálny pokles populácie zo súčasných 1,5 miliardy obyvateľov na niečo vyše 600 miliónov, Afričanov bude stále viac a viac a…
Veď pozrite sa sami na tabuľku.
Forbes CZ
Keď reportéri denníka Washington Post pred štyrmi rokmi skúmali dopravu v afrických metropolách, už vtedy vodič autobusu v Lagose podľa svojich slov potreboval na prejazd dvadsaťich piatich kilometrov viac ako tri hodiny – a práve ropou oplývajúca Nigéria smeruje na úplnú špičku tohto fenoménu.
Nie je to práve utešujúca vízia. Veď súčasný Lagos pôsobí občas ako scéna z postapokalyptického Mad Maxa: ulice preplnené autami, motorkami, ľuďmi a emisiami.
Nechcete žiť ani v Kinshase v Konžskej demokratickej republike: tá nie je ani demokratická, ani príliš republika, napriek tomu je predurčená na raketový rast.
Európa zaostáva
Bude v Kinshase rovnakým tempom rásť aj počet ľudí s prístupom k elektrickej energii, ktorú podľa amerického denníka mala iba necelá polovica obyvateľov?
A to bolo stále päťkrát viac ako celoštátny priemer… Čo je v skratke dôvod nekončiacej africkej urbanizácie.
Kinshasa či Chartúm nie sú Singapur ani Zürich, ale stále máte tam lepšie vyhliadky ako na konžskom či sudánskom vidieku.
Mimochodom, v Európe sa najväčší skok očakáva v Dubline, írskej metropole, ktorá by v roku 2100 mohla z terajšieho pol milióna obyvateľov narásť trinásťnásobne. Až na sedem miliónov.
V porovnaní s Afrikou to však bude stále len milý malý zelený škriatok.
Pôvodne článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je Miroslav Němý.
