Písali sa v nej svetové dejiny. Bola skvostom, hrdou históriou, rodilo sa v nej svetlo. Aj dnes, 120 rokov od doby vzniku, je hodná obdivu. Napriek tomu, že je z nej ruina, bez strechy, len s pozostatkami secesného priečelia, kde zostal čiastočne zachovaný reliéf znázorňujúci vychádzajúce slnko.
Bývalá továreň na výrobu lustrov firmy Elias Palme, ktorej miestni nepovedia inak ako Eliáška, stojí v Kamenickom Šenove od roku 1905. Vo svojej dobe patrila k najvýznamnejším v Rakúsko-Uhorsku. Za jej múrmi vznikli lustre pre milánsku operu La Scala, operný svätostánok v Sydney alebo hotel Waldorf Astoria v New Yorku.
O to smutnejší je na ňu pohľad teraz. Zarastená žihľavou a chrastím, s opadanou omietkou, vymlátenými oknami, obhorenými trámami, zrúteným krovom. Architekt Adolf Richter jej dal kedysi pôdorys v tvare písmena U.
Hlavná budova, ktorá mala slúžiť predovšetkým na reprezentáciu, dostala bohaté secesné ozdoby a pri jej stavbe použil železobetónovú nosnú konštrukciu v kombinácii s murovanými priečkami, čo bol vtedy úplne nový trend.
Tereza Šváchová. Foto: Michael Tomeš
Tereza Šváchová
Foto: Michael Tomeš
Konštrukcia sa zachovala dodnes, predsa len niektoré materiály dokážu času vzdorovať dlho. Patrné sú aj niektoré nápisy na stenách. Napríklad „Ehe Du etwas behauptes überzeuge Dich erst davon.“ Alebo: „Než niečo začneš tvrdiť, najskôr sa o tom presvedč.“ Alebo „Zeit is Geld“, teda „Čas sú peniaze“.
Továreň s fotoateliérom
Slová mali navodzovať disciplínu a poriadok, ktorými sa zakladateľ firmy Elias Palme vyznačoval. Sám sa však Eliášky, teda nového sídla, nedočkal. Ale jeho bol nápad mať všetko pod jednou strechou. Okrem kancelárií a vzorkovne tu bola aj výroba – pásovňa, brusiareň a galvanizácia. Tovar sa tu následne aj balil, skladoval alebo fotografoval.
„Bol tu krásny fotoateliér,“ spomína Tereza Šváchová. Architektka, s ktorou opatrne v polozborenej budove našľapujeme a pozeráme do jednotlivých miestností. Pod nohami nám praská rozbité sklo, dlaždičky, občas sa chodidlo skĺzne po popadaných tehlách.
Tereza nie je len sprievodca, ale aj jeden z ašpirujúcich záchrancov pamiatkovo chránenej budovy. Dohromady ich je šesť: tím, ktorý okolo seba postavil Peter Rath, významný rakúsky obchodník so sklom a potomok rodiny Lobmeyr.
Práve pre firmu jeho predkov a pre cisára Franza Jozefa vyrábali sklárski majstri v Eliáške aj prvé elektrické lustre na svete. Kamenickošenovský patriot a čestný občan mesta so záchranou továrne začal už v roku 2000, kedy založil Európsku spoločnosť pre svetlo a sklo Light and Glass s cieľom vytvoriť v nej medzinárodné centrum výskumu sklenených lustrov.
Eliáška. Foto: Michael Tomeš
Eliáška
Foto: Michael Tomeš
Na ňu teraz nadviazal novozaložený Nadačný fond Eliáška, ktorý tvorí už spomínaný šesťčlenný tím. Okrem architektky Terezy a Petra Ratha je v ňom Lukáš Polák, majiteľ tamojšej Sklárne Jílek, Petra Matelová, sklárska výtvarníčka a podnikateľka, a právnici Ondřej Plánička a Barbora Masařová.
Eliášku kúpili cez inzerát
Eliášku nedávno kúpili od posledného majiteľa Romana Procházku, ktorý ju predával cez inzerát na internete. Pre Terezu Šváchovú je bývalá továreň srdcová a osudová záležitosť. Už v roku 2016 sa totiž stala predmetom jej diplomovej práce. Z nej bude čiastočne vychádzať aj plánovaná obnova areálu.
„Ten projekt sa bude musieť prepracovať, predsa len už je to niekoľko rokov. Ale čo sa týka budúcej náplne budovy, tá sa príliš nezmení. Akurát by malo dôjsť k zvýšeniu ubytovacej kapacity. V diplomke som počítala len s pár apartmánmi,“upozorňuje, keď prechádzame do časti, kde predtým býval dvor.
Je tu aj torzo toaliet a zarastené schody, ktoré vedú na prvé poschodie. „Tu to mám veľmi rada, má to takú útulnú atmosféru,“ podotýka.
Z horného poschodia, kde zostalo len pár obvodových múrov, je výhľad na komín. Patril k zlievarni, ktorá bola súčasťou rozsiahleho areálu s celkovej rozlohou šesťtisíc štvorcových metrov. Zastavaná je zhruba polovica. Budova zlievárne je v zachovalejšom stave a v budúcnosti by v nej mohla byť reštaurácia.
Je pravdepodobné, že s obnovou sa začne práve tu. Výhoda je, že má ešte stále strechu. Na Eliáške už spadla, jednak pretou, lebo predchádzajúci majitelia nechali bývalú továreň dlhé roky chátrať a potom dielo skazy dokonal požiar, ktorý v jej priečelí prepukol pred dvoma rokmi.
Budova by sa mala premeniť na živé kultúrne a vzdelávacie centrum so zameraním na sklo, lustre a architektúru. Nápadov je veľa. Hlavne však má byť otvorená všetkým, odbornej aj širokej verejnosti.
Tereza Šváchová. Foto: Michael Tomeš
Tereza Šváchová
Foto: Michael Tomeš
„Je to dom, ktorý by mal fungovať 24 hodín denn, sedem dní v týždni. Stále. Cez deň by tu mohli byť študenti z miestnej sklárskej školy, ktorí by sa mohli podieľať na samotnej obnove a potom napríklad realizácii workshopov. Popoludní by mohlo patriť mamičkám s deťmi, cez víkendy by sem mohli jazdiť turisti. Plánujeme inštaláciu, z ktorej návštevníci spoznajú a pochopia fungovanie lustrov. Prečo sú vlastne súčasťou interiéru, prečo a ako sa vyrábali, prečo sú tvarované a formované práve takto, z akých častí sa skladali. Veľmi by sa mi páčilo, keby ste tu mohli spoznať zážitok zo svetla,“ vypočítava architektka.
Vylepšiť a doplniť chce aj pôvodnú mobilnú aplikáciu, ktorá po Eliáške sprevádzala a vďaka ktorej dostali jej užívatelia porovnanie, ako vyzerala budova v dobách svojej najväčšej slávy.
Projekt na dlhé roky
Členovia Nadačného fondu si uvedomujú, že záchrana Eliášky sa bude počítať na roky a zhltne niekoľko desiatok miliónov korún. To je optimistický odhad. Reálnejší sú skôr stovky. Rozpočet ešte zostavený nie je, isté je, že financovanie bude musieť byť viaczdrojové, ako od súkromných darcov, tak aj z verejných sfér. Nikto navyše neočakáva, že sa im podarí zohnať všetky peniaze naraz, ale pôjde skôr o priebežnú pomoc.
Prvé sumy majú smerovať na odstránenie náletových drevín, dokumentáciu stavby a stavebnohistorický prieskum. Dôležité bude aj provizórne zastrešenie aspoň z priečelnej časti. Nadačný fond plánuje vypísať aj verejnú zbierku.
„Tie prvé kroky však musia ísť finančne na nás. Potom budeme určite za každú korunu radi a ja musím povedať, že sa nám ľudia ozývajú už od začiatku, keď zistili, že sa tu niečo deje. Ponúkajú finančnú aj fyzickú pomoc, alebo dokumentačnú. Cítime, že Eliáška je love brand, ktorý tu ležal a my sme ho zdvihli,“ dodáva.
Bývalou továrňou žije už takmer desať rokov, odkedy o nej začala písať. K sklárskemu remeslu mala však blízko už od detstva. Narodila sa do sklárskej rodiny, jej otec je významný sklársky technológ. Spomína, že keď bola malá, mávali pri vchodových dverách do bytu textilný kapsár, na ktorom bol odznak s ručným nápisom I love glass.
„Otec bol sklom úplne posadnutý, keď ma mal na starosti po škôlke a potom aj po škole, tak som vysedávala na hutách a čakala naňho,“ rozpráva.
Po gymnáziu chcela pôvodne študovať umenie, rodičia by ju však vtedy radšej videli na technike. Architektúra tak bola kompromis, do ktorého sa hneď zamilovala. Stále však premýšľala, ako s ňou spojiť sklo. A keď si mala zvoliť tému diplomovej práce, napadla ju Eliáška.
Z témy diplomovej práce poslanie
„Otec ma sem raz na Vianoce vzal a ja som si povedala, že chcem zistiť, prečo taká slávna továreň takto dopadla, a že chcem vytvoriť projekt, ktorý by ju zase mohol vzkriesiť,“ podotýka. Z témy práce sa nakoniec stalo poslanie.
Aby priestor ožil už teraz, plánujú jeho záchrancovia akcie v okolí budovy. Tá prvá bude letné kino 30. augusta pred bývalou továrňou. Chystajú sa však aj open air galérie alebo komentované prehliadky exteriéru. Než sa rozlúčime, dlho sa pozeráme na budovu, na ktorej sa, rovnako ako na osudoch ich pôvodných majiteľov, podpísal komunistický režim a postupný zánik výroby.
„Po druhej svetovej vojne a nútenom odsune Nemcov sa z Eliášky stal hlavný závod národného podniku Lustre Kamenický Šenov. V budove v tej dobe pracovalo zhruba 350 zamestnancov,“ vracia sa do histórie Tereza.
Okolo roku 1960 už zostala v továrni len výroba štýlových celoliatych kovových lustrov a mosadzných svietidiel s patinou na export. V sedemdesiatych rokoch potom boli jednotlivé závody prevedené do novobudovaného komplexu v dolnej časti Kamenického Šenova.
Jeho dokončenie v roku 1972 znamenalo definitívne opustenie Eliášky, ktorá ešte nejaký čas slúžila ako sklad nábytku, než sa na ňu vrhli zberači kovov a odštartovali spolu s rôznymi súkromnými vlastníkmi jej skazu.
„Toto nerobí nikto z nás pre peniaze, ani pre slávu, ale pre ten dom. Pre odkaz, ktorý v ňom je. Toto je naša história a my by sme ju mali chrániť. Načo stavať nové, moderné pomníky, keď sa nevieme postarať o tie, ktoré nám zachovali naši predkovia?“ dodáva Šváchová.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorkou je Jana Pšeničková.