Ako sa z chlapca, ktorý vyrastal v horskej dedine bez elektriny a splachovacieho záchodu, stal majiteľ stámiliónovej zdravotníckej ríše. Jeden z najsvojráznejších českých biznismenov Sotirios Zavalianis hovorí o kapitalizme i socializme a volá po tom, aby sa konečne do centra diania dostal pacient.
Pod teniskami mu ticho praská sneh, ktorý práve zasypal Česko v nemalom množstve. Prechádza sa po pozemku, o ktorom sa vám ani nechce veriť, že v Prahe môže ešte existovať. K diaľnici je to vzdušnou čiarou na skok, tu však vládne pokoj a všetko obklopujú vysoké stromy. Okolie pripomína skôr lesopark ako centrálu firmy.
Ak sa vám už kulisy zdajú netradičné, potom sa na príbeh muža, ktorý to celé vybudoval, dobre pripravte. Sotirios Zavalianis sa len chvíľu predtým, než sa kvôli foteniu vydal na krátku zimnú prechádzku, v kancelárii úprimne predstavil: „Bol som predurčený na to, aby som celý život pásol kozy a zbieral olivy. Nikdy som sa s tým nechcel zmieriť.“
A tak postavil Akeso. Zdravotnícky holding pomenovaný podľa gréckej bohyne hojenia, ktorého hodnotu Deloitte na jeseň vyčíslil na viac ako 360 miliónov eur, patrí k najväčším súkromným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v Českej republike. Keďže je Zavalianis jeho jediným akcionárom, od významnej pozície v rebríčku miestnych boháčov ho delí jediná vec – český pas.
„Ale ja sa ako Čech necítim. Nechcem nič predstierať. Narodil som sa ako Grék a ako Grék aj zomriem,“ hovorí, na rodáka z Peloponézu veľmi štýlovo s cigaretou v ruke a s vychladeným frapé na stole.
Krv totiž nie je voda a Zavalianis svoje korene nemaskuje. Zapaľovačom cvaká naozaj často. Je temperamentný, svojrázny – ale aj pohostinný a zábavný. Stále predstavuje okoloidúcich zamestnancov, a keď sa ich na šéfa spýtate, jedna odpoveď bude istá: tu sa nikto ani chvíľu nenudí. Sotiri, ako mu nielen vo firme všetci hovoria, totiž buduje a buduje.
V portfóliu už má uznávanú berounskú nemocnicu s vyhľadávaným rehabilitačným centrom európskej úrovne či Nemocnicu Hořovice, do ktorej pôrodnice „U Sluneční brány“ sa už dávno chodí cielene, patrí k najlepším v krajine. V lete minulého roka slávnostne otvoril v Beroune nové Centrum duševnej rehabilitácie, najmodernejší psychiatrický ústav v Česku, za 48 miliónov eur. Jeho zdravotnícke zariadenia fungujú aj v hlavnom meste či v Pardubiciach, kde nájdu špičkovú starostlivosť onkologickí pacienti.
Aktuálne sa v Hořoviciach dokončuje unikátny projekt pandemickej nemocnice a v pražských Stodůlkách zase vznikne poliklinika budúcnosti. Pomáha mu k tomu vlastná stavebná divízia, Akeso má tiež svoju sieť lekární a distribučných firiem. A pretože Gréci doslova vynašli pojem hedonizmus, stojí Zavalianis aj za jednou z najlepších gréckych reštaurácií v Prahe s menom Filema, a kto sa nebojí cukru, ten si nesmie nechať ujsť zákusky z ich rodinnej cukrárne Zavalianis Sweet.
„Pán redaktor, aké máte nedostatky a čím by ste si chceli rozšíriť obzory? Som pripravený vás poučiť,“ hovorí akoby vážne a hneď sa začne zoširoka smiať. Avšak pozor, hoci 55-ročný Zavalianis spĺňa veľa klišé o Grékoch, toto nebude len radostné rozprávanie ako niekde v kaviarni pod Akropolou či na pláži pri Egejskom mori.
„Dnes je taký šedivý deň,“ rozhliadne sa okolo seba a začína úprimne rozprávať nielen o úspechu, ale aj o pochybnostiach a ťažkostiach. O podstate podnikania, nedostatkoch kapitalizmu aj o tom, prečo sa v Česku za zdravotníctvo čoskoro bude platiť a v čom sa krajina zasekla. Šedivá nálada? Možno. Šedivá osobnosť? Ani omylom!
Tu je sonda do premýšľania muža, ktorý chcel zmeniť svet, a preto sa ako nádejný grécky socialistický káder vydal z vlasti do Husákovho Československa, aby tu o štyridsať rokov neskôr skončil ako veľkokapitalista. Mimochodom, jeho krstné meno Sotirios je možné preložiť ako vykupiteľ, záchranca. Že však zachráni celé české zdravotníctvo, z toho Sotirios Zavalianis už dávno vytriezvel.
Grécko, to je more, slnko, kaviarne. Aké to bolo prísť v roku 1984 do tieňa normalizácie?
Pane, ja som nešiel do tieňa, išiel som za slnkom!
To si žiada vysvetlenie.
Pre nás mladých vtedy Československo a tá ideológia predstavovali nádej. V Grécku sme boli ľavicovo orientovaní a mali sme krásne predstavy o svete, reálny socializmus bol pre nás inšpiratívny. Veci sú väčšinou inšpiratívne, keď sa na ne pozeráte z diaľky. Niekedy je lepšie po niečom veľmi túžiť a nezažiť to, nechať to len v mysli… Realita býva krutá. Myslel som si, že keď tu máte iné usporiadanie spoločnosti, tak sem prídem, naberiem skúsenosti a potom budem bojovať, aby som ich presadzoval aj v Grécku.
Tu sa hodí dejinná vsuvka: narodili ste sa v roku 1965 a o dva roky neskôr ovládla Grécko vojenská junta.
S pomocou amerických tajných služieb nám do kolísky demokracie nasadili na sedem rokov diktatúru. Ja si z tých rokov veľmi nepamätám, ale vzniklo z toho grécke ľavicové hnutie: čokoľvek bolo moderné, to bolo ľavicové. Pravicové myšlienky boli spojené s diktatúrou, každý progresívny človek bol ľavicovo orientovaný.
V Grécku navyše hneď po druhej svetovej vojne vypukla krutá občianska vojna a spoločnosť sa na dlhé roky rozdelila. Ľavicovo orientovaní prehrali, začal tvrdo pravicový štát a väčšina ľavice sa buď stiahla, alebo emigrovala. To je jedna z veľkých gréckych tragédií – inteligencia a pokrokoví ľudia odišli. Do východného bloku, aj do Československa, ale aj do Francúzska, Austrálie, všade možne.
Aký bol váš príchod do Československa?
Cítil som sa ako princ, prišiel som a zrazu som býval v zámku v Zahrádkach pri Českej Lípe, kam sme povinne chodili do jazykovej školy. Chýbali len princezné. (smeje sa)
Ale vážne, aké to bolo? Keď ste sa naučili jazyk, absolvovali ste VŠE…
Bol som politicky angažovaný človek, tajomník Pasoku pre polovicu Atén. V Pasoku, socialistickej strane Grécka predsedu Papandrea, sme naozaj verili, že môžeme zmeniť svet. Chceli sme študovať v socialistických štátoch a po návrate domov v tých myšlienkach pokračovať.
Museli ste vidieť, že u nás nie všetko fungovalo.
Platí, že keď progresívne myšlienky zoberú do rúk ľudia, väčšinou ich nejakým spôsobom totálne zdeformujú. Elita potom myšlienky v mene ľudu použije na svoj osobný prospech. Samozrejme, človek má idealistické predstavy. Optimisticky sme verili, že ľudia dávajú nadovšetko spoločenský záujem a až potom ten osobný, pretože keď sa rozvíja spoločenský záujem, budete mať z toho aj osobný prospech. V reálnom živote to funguje naopak.
Skončili ste ako veľkokapitalista.
Nikdy som sa necítil ako veľkokapitalista a nepovažujem sa zaňho. Dúfam, že sa na seba takto nebudem nikdy spätne pozerať.
Máte stále socialistické srdce?
Je to skôr spôsob myslenia. Pre mňa peniaze nikdy neboli meradlom úspechu. Pre mňa úspech znamená tvoriť hodnoty. Postupnými krokmi. Keď už som nedokázal zmeniť celý svet, o čom som bol ako mladý presvedčený, môžem zmeniť aspoň náš mikrokozmos.
Kde sa vo vás vzalo to volanie meniť svet?
Občas nad tým uvažujem, prečo sa takto správam a fungujem. Musíme sa vrátiť do detstva, tam sa tvorí charakter človeka, tam môžeme nájsť pôvod dnešných činov. Narodil som sa v dedine Markiniada v horách, a keď som mal tri roky, rodičia ako „gastarbeiteri“ odišli do Nemecka. Zostal som s babičkou, ale bol som živší, tak ma o tri mesiace odovzdala tete a vyrastal som s ňou a jej tromi deťmi. Teta sa ku mne správala krásne, ale zároveň som bol v rodine cudzí element.
V škole som bol vždy najmenší, človek musel nejakým spôsobom prežiť. Tam sa vo mne formovala túžba nebyť dieťa, ktoré je v rodine štvrté. V detskej hlavičke mi vtedy napadlo, že budem musieť v živote niečo dokázať. Myslím si, že to bola tá hybná sila, ktorá ma sprevádza celý život, a môžem povedať, že ma katapultovala v kapitalistickom svete. Ale keď si to tak vezmem, tiež som pracoval namiesto toho, aby som žil. Ideme od projektu k projektu, od rokovania k rokovaniu a zabudli sme žiť. Sľubujem – keď sa znova narodím, urobím to inak. (smeje sa)
Otec vám hovorí: prečo sa na to nevykašleš a nejdeš niekam k moru?
Už si to hovorím od rána do večera aj sám.
Prečo?
Človek si myslí, že bude tvrdo pracovať, aby bol na konci slobodný, ale ako sa veľmi a veľmi snažíte, sloboda sa vytratí. Začína v tom byť rodina, deti, spolupracovníci, ich životy. Snažíte sa ovplyvniť ľudí, aby šli za vašimi myšlienkami a víziou – všetky tieto aspekty sa zhromažďujú a zistíte, že už nemáte manipulačný priestor a stanete sa zajatcom vlastných rozhodnutí.
Aj keby som teraz chcel zmeniť život, ťažko sa s tým dá niečo robiť. Nemôžem už jednoducho vystúpiť. Inšpiroval som tisíce ľudí, aby šli so mnou, a teraz im poviem, že som unavený a môžem sa na to vykašľať? Čo by potom robili tí, ktorí si na základe toho vzali lízingy, hypotéky a naplánovali si život? Už nie je cesta späť.
Do Česka cesta späť viedla. Po novembri 1989 sa Zavalianis nakrátko vrátil do Grécka kvôli povinnej vojne, potom pre grécko-poľskú spoločnosť obchodoval s kozmetikou a potravinami a potom podnikal v krajine, kde kedysi študoval na zámku, len tá krajina sa už volala inak a režim, v ktorého myšlienky kedysi idealisticky veril, bol preč. Komunizmus vystriedalo budovanie kapitalizmu a on sám hovorí, že jeho vstup do zdravotníctva bola náhoda, pretože v roku 1998 získal výmenou za nesplatenú pôžičku podiel v zariadení Multiscan v Pardubiciach. Tam sa v roku 2002 začalo rodiť budúce Akeso.
„Vždy som pracoval preto, že ma to bavilo, videl som okolo seba ľudí s veľkými myšlienkami a myslel som si, že to niekam v oblasti dotiahnem. Dotiahli sme to ďaleko, všetci hovoria, že sme fenomén v zdravotníctve. Ja by som to charakterizoval tak, že medzi slepými vidím na jedno oko. Aj to stačí, aby vás označili za fenomén,“ hovorí, čo ešte viac poukazuje na jeho stálu nespokojnosť s českým zdravotníctvom.
Jeho holding mal za rok 2022 obrat vyše 220 miliónov eur a ziskovosť EBITDA približne 28 miliónov. Ako biznis funguje, už skôr pre Forbes vysvetľoval jeho riaditeľ rozvoja a inovácií František Vlček: „Rozdiel medzi fungujúcim a krachujúcim podnikom je v tomto odbore extrémne malý, v podstate len v detailoch. Frontov, na ktorých bojujete, sú desiatky – a čím starostlivejšie to robíte, tým lepšie výsledky máte. Neexistuje univerzálny recept na dvadsaťpercentnú maržu, skôr je to súbor mnohých opatrení a agend. Zbierate omrvinku po omrvinke, až kým z nich urobíte dostatočne veľkú kôpku.“
Predstavte si pod tým efektivitu prevádzok, obslúženie dostatočného počtu pacientov, vyváženú administratívu a prácu so zdrojmi, primárne nákupom a používaním materiálu. Vďaka dlhodobým vzťahom s dodávateľmi a sile skupiny môžu nakupovať kvalitne, a pritom za priaznivé ceny. A potom sú tu platby za nadštandardné služby. Chcete lepšiu izbu, lepšie jedlo? Ešte viac súkromia? Niečo ďalšie? Tu je cenník. „Zo všeobecne uznávaných metrík sa nám darí veľmi, veľmi dobre,“ hovorí Zavalianis. To je výrazný kontrast s tým, ako vyzerá české zdravotníctvo v globále. Nejde primárne o jeho kvalitu, ale práve o (ne)efektivitu systému. Ekonómka Helena Horská pre Český rozhlas označila rastúci pád zdravotníctva za problém, porovnateľný s tým, čoho sa už teraz obávame ohľadom dôchodkov.
Ako sa robí zdravotníctvo, aby to ekonomicky dávalo zmysel?
Keď niekto hovorí, že zdravotníctvo a poskytovanie zdravotnej starostlivosti sú poslanie, to sú také rozprávky pre deti. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti je normálna ekonomická činnosť, na ktorú sa vzťahujú všetky ekonomické zákony, zároveň má špecifické charakteristiky a môžete ju poskytovať s ľudskou tvárou. Máte určité prostriedky a ak ich dokážete efektívne použiť, môže z toho byť aj ekonomický efekt. Keď ich nevyužijete správne a racionálne, dopadá to ako skoro celé štátne zdravotníctvo. Závislé od dotácií: európskych, národných, krajských, mestských. Pred pár týždňami som v inom rozhovore povedal, že za zdravotníctvo v Česku budeme aj tak musieť čoskoro platiť. Mal som pod tým tisíce negatívnych komentárov. Asi to treba trochu viac vysvetliť.
Sem s tým.
Keď ročne platíme milióny dotačnými titulmi, čo sú to za peniaze? To sú peniaze, ktoré štát, kraje či mesto vybrali od nás a neefektívne rozhodujú o tom, ako ich využiť. Prostredníctvom zbytočných daní za to už platíme, ale veľmi nás to nebolí, pretože neplatíme priamo v nemocniciach, len nám to vezmú inou cestou. Dnešná spoločnosť je pokrytecká.
Akonáhle poviem, že za zdravotnú starostlivosť musíme platiť, tí, ktorým sa to nepáči, určite sami pánovi profesorovi, ortopédovi, chirurgovi alebo gynekológovi pod stolom niekedy dali peniaze. Keď som sem prišiel v roku 1984 a bol som chorý, pani učiteľka mi povedala, že mám najskôr ísť do Jednoty a kúpiť doktorovi kávu. Vtedy to bola káva, bonboniéra, na dedinách aj vajcia. Dnes sú to peniaze.
Namiesto toho, aby sme legalizovali spoluúčasť, budeme sa tváriť, „že nič“. Myslím si, že by pre nás všetkých bolo lepšie tie peniaze legalizovať a tiež ich zdaniť. Aj keď by ľudia chceli všetko zadarmo, tak to, bohužiaľ, v živote nechodí. Áno, môžeme to nechať, ako to je, ale dopadneme rovnako ako iné krajiny. Na jednu banálnu operáciu budeme musieť čakať niekoľko rokov.
Tam už mierime, nie?
Ale nikto to nechce priznať, nikto to nevidí. Všetko je v poriadku, nič neplatíme, všetci sa budeme mať dobre.
Prečo nie je spoluúčasť podľa vás dávno legálna?
Je to takto: ako spoločnosť ste túžili po kapitalizme a strašne ste ho chceli, ale kapitalizmus má pozitíva aj negatíva. Myslieť si, že z neho dostaneme len to pozitívne a zároveň nám zostanú dobré veci zo socializmu, to je mylná predstava.
Kapitalizmus má pravidlá hry. Väčšine obyvateľov sa to nebude páčiť, pretože o čom je kapitalizmus? Zhruba tretine obyvateľov sa žije dobre, druhá tretina sa snaží žiť dobre a posledná tretina je v chudobe. Taký, bohužiaľ, kapitalizmus je. Za to ste cinkali kľúčmi. Ja za to nemôžem, keď vám teraz poviem, že o chvíľu budeme musieť za lekárske služby platiť.
Chceli by ste niekedy mať povedzme centrum na liečbu roztrúsenej sklerózy, choroby s extrémne vysokými nákladmi?
Samozrejme.
O súkromnej starostlivosti sa vraví, že nikdy nepôjde do drahých oblastí, tie nechá štátu.
To je tá najväčšia výhrada od kritikov – že všetky nákladné veci nechávame štátnemu sektoru. Áno, veľa súkromných subjektov k tomu tak pristupuje. Ale to nie je náš prípad! Poskytujeme starostlivosť v plnom rozsahu, aký systém umožnil. Poskytujeme akútnu starostlivosť každému, koho nám privezú sanitky.
Našich pacientov si nevyberáme. Kto príde, tým sa zaoberáme. Nielen tými lukratívnymi časťami medicíny. Úprimne povedané, som naštvaný, keď to počujem. Aj keď všetci vedia, že to tak nie je, musí sa niečo nájsť, aby sa očiernila snaha ostatných. Nemám ani špeciálne zmluvy s poisťovňami, mám úplne obyčajné zmluvy ako ostatné nemocnice, akurát mám skvelých ľudí, ktorí majú aj skvelé myšlienky, a darí sa nám v týchto obmedzených podmienkach byť ekonomicky úspešní.
Štátne zdravotníctvo sa robí zle?
Nerobí, len štátny podnik z podstaty veci nemôže byť efektívna záležitosť. Za komunizmu tu bol asi jediný, JZD Slušovice, a tam boli iné faktory, ktoré viedli k úspechu. Málokto – alebo skoro nikto – dokázal, aby bol štátny sektor efektívny. V kapitalizme by mal mať len regulačnú úlohu, nie byť vykonávateľom.
Ale u nás, pretože prežívajú myšlienky zmiešaného systému, napoly socializmus a napoly kapitalizmus, zostali ako prevádzkovatelia štát, kraje, mestá. Pozrite sa, ako to dopadlo – na krajské nemocnice, aké dotácie musia brať, aby vôbec boli prevádzkyschopné, ako vyzerajú v Česku psychiatrie. Keď to tak chcú, tak to tak majú.
Premýšľate nad tým, ako by sa to dalo zmeniť?
Pane, na to som už rezignoval. Individuálnych záujmov, ktoré prevyšujú ten spoločenský záujem, je toľko… Keď ich všetky sčítame, nedá sa nič robiť. Je utópia myslieť si, že prídem a systém zmením. Ja, pán profesor? Mne to vyhovuje. Ja, pán doktor? Aj to vyhovuje. Ja, softvérová firma v zdravotníctve? Tiež mi to vyhovuje. Ja, stavebná firma? Trikrát mi to vyhovuje.
Len pacientom už veľmi nie.
Ale ako si vysvetlíme, pacient je taký nechcený vedľajší produkt systému. Nikto nemá reálny záujem to zmeniť. Zmena by znamenala siahať na veľmi veľa individuálnych záujmov; to by nedokázal žiadny minister, možno ani Boh. V mene demokracie a náboženstva sa spáchali najväčšie zverstvá a v našej brandži zase všetko robíme v mene pacienta a pre dobro pacienta – ďalšie rozprávky. Preto sme si my povedali: nemôžeme zmeniť celý systém, tak zmeníme aspoň ten náš malý mikrokozmos.
Náš rozhovor vznikal v období, keď Česko sledovalo, či lekári pre nové nariadenie o nadčasoch vstúpia do štrajku. Nakoniec bol spor urovnaný tým, že lekári v nemocniciach aj ďalší nezdravotnícky personál dostali sľub v hodnote bezmála 400 miliónov eur na platy navyše. Keď to preberám so Zavalianisom, znova vystupuje do popredia to, že sa zhováram s človekom, ktorý vidí Česko aj podnikanie inými očami. „Musíme to vziať trošku globálne. Keď sme sa rozhodli, že budeme budovať kapitalizmus, základom kapitalizmu je stredná trieda. Kto ju má tvoriť? Živnostníci, maloobchod, právnici, učitelia, notári, doktori,“ začína Zavalianis. „Aby bol kapitalistický systém stabilný, musí mať stabilnú a silnú strednú triedu. Na to sme v Česku nejako zabudli. Máme nižšiu triedu a početne ešte menšiu vyššiu triedu. Vnímam, že doktori by mali tvoriť časť strednej triedy, preto som ich aktivity podporoval. Faktom je, že sa cítia podhodnotení a našli pádny dôvod na presadzovanie minimálneho navýšenia príjmov.“
Systémom sa však nepohlo, nie?
Od začiatku podľa mňa išlo len o platy. Všetci vnímame, že pacientovi nemôžeme prikázať, že by mal byť chorý od siedmej do druhej. On si ochorie, keď sa mu zachce, náš sektor teda musí fungovať 24 hodín denne a 365 dní v roku. Predstava, že nikto nebude slúžiť… Všetci vieme, že to tak nejde. Ale zapôsobilo to ako pádny, očividný a navyše pravdivý dôvod, aby dosiahli zlepšenie platov.
Riešili ste to aj v Hořoviciach?
Samozrejme. Úprimne povedané, aj ja som tie aktivity podporil.
Majiteľ na strane odborov!
Všeobecne povedané, jedným z faktorov rastu ekonomiky by mala byť aj spotreba. Ak má obyvateľstvo väčšie príjmy, mohla by sa zväčšiť aj spotreba, a teda zvýšiť celkový rast. Ale to sa môžeme rozprávať o štrukturálnych problémoch českej ekonomiky a ja nechcem byť šikovný vo všetkom, zostaneme bystrí v tom, čo robíme dvadsaťpäť rokov. (smeje sa)
Ako vidíte situáciu o pár rokov?
Zdravotníctvo je veľký parník, nezačnú sa topiť všetci naraz. Len tak postupne. Najskôr sa zníži rýchlosť, potom sa bude potápať a potápať, ale to bude trvať dlho.
Čo robiť inak? Čo robiť lepšie?
Zdravotníctvo sa stáva luxusnou záležitosťou. Naša populácia starne a starne, bude si vyžadovať viac a viac starostlivosti a jej poskytovanie bude drahšie a drahšie. Musíme si preto definovať, čo je vôbec poskytovanie zdravotnej starostlivosti. To by mala byť činnosť, uprostred ktorej je pacient a celý systém by sa mal točiť okolo neho. Systém, ktorý tu dlhé roky máme, rozhodne nie je pacientocentrický, v centre pozornosti sú úplne iné záujmy.
Čo je to pacientocentrizmus?
Musíme prioritne vidieť potreby pacienta, nie doktora, sestry alebo zariadenia. Keď sa človek dostane do problémov, celý systém by sa mal točiť okolo neho, aby sme mu znížili psychickú záťaž, zbavili ho obáv a bolesti, pokúsili sa ho uzdraviť. Nie dbať na to, či je neskoro večer, alebo má doktor voľno, alebo sestra nemá náladu.
To je idealizmus.
Nie je. Myslím si, že za veľmi krátku dobu ukážeme, že sa to dá dosiahnuť.
Ako?
Snažíme sa všetky procesy racionalizovať a analyzovať každý proces do atómu. Potom urobíme syntézu všetkých procesov, aby sme po racionalizácii jednotlivých krokov to isté urobili s celkom. Na tom pracujeme. Dúfam, že to čoskoro ukážeme.
Kedy?
Musíme sa ešte zdokonaliť v myslení. Dúfam, že sme v konečnej fáze, máme poznatky aj inštrumenty. Stačí trochu odvahy, aby sme všetko, čo sme vymysleli, uplatnili v praxi.
Potrebujete nájsť doktorov, sestry, ľudí na rovnakej vlne, nie?
Demokratický spôsob riadenia je síce systém, ktorý momentálne v takzvanom vyspelom svete presadzujeme, ale ja nepotrebujem presvedčiť všetkých. Potrebujem presvedčiť lídrov, vodcov, ktorí potom môžu nadchnúť ľudí a tí pôjdu za nimi. Masy však preferujú priemer a z toho vyplýva môj pesimizmus – celý život je boj s priemerom. Možno je priemer silný a my takí slabí, že neviem, či ma nakoniec ten priemer neporazí. Občas si položím otázku, prečo mám stále revolucionárske myšlienky, prečo chcem stále dosiahnuť víťazstvo, keď o to ľudia nestoja, keď sú spokojní vo svojej mentálnej mizérii. Jeden deň si hovorím: nechaj ich v tom. Ale druhý deň: nie, to nemôžeš.
Keď ste predstavovali koncept psychiatrie v Beroune, údajne ho komisia jednomyseľne zamietla.
Najskôr musíte zistiť, kto rozhoduje a prečo tak rozhoduje, čo ho k tomu vedie. Určite mali nejaký dôvod. Niektorí ľudia sú neprajníci a závistliví, iní si možno naozaj mysleli, že by to nešlo. Bohužiaľ, taký je život. Už ma prestáva baviť niekoho presviedčať.
Systém, ktorý tu dlhé roky máme, rozhodne nie je pacientocentrický. Musíme prioritne vidieť potreby pacienta, nie doktora, sestry alebo zariadenia.
Ako ste ich presvedčili? Pásky prestrihovali politici a tvárili sa veľmi spokojne.
Nepresvedčil som ich. Jeden deň som sa rozhodol, že zavolám kamarátovi a ideme robiť výkop. Staval som bez toho, aby som niekomu niečo oznamoval. Pre zaujímavosť: to, čomu sa dnes hovorí fenomén českého zdravotníctva, nikdy nebolo vopred povolené. Ja som o tom hovoril, oni mi povedali, že to odo mňa nikto nechce, ja som si stále myslel, že to je dobrá myšlienka a tú myšlienku som realizoval. Časom prišli s tým, že to nebol až taký zlý nápad. To, čo sme vybudovali, je vlastne také nechcené dieťa. Bolo však také milé, že už si ho necháme.
Veľmi typický príbeh. Zavalianis v boji proti priemeru rozhodne nerobí priemerné veci. A motivácií má veľa. Akokoľvek je toto veľmi osobná poznámka, on sám sa tým netají – jednou z jeho inšpirácií pre projekt Centra duševnej rehabilitácie bol aj vlastný nútený pobyt na psychiatrii v Bohniciach, kam ho dohnali fóbie. „Chcel som ukázať, že sa to dá robiť inak a lepšie,“ hovorí.
Keďže je v rozhovoroch úprimný, s veľkou sebairóniou na túto tému dodáva: „Žiadny kreatívny človek, ktorý robí neštandardné veci, nemôže mať všetky kolieska pohromade. Keby ich mal, zaoberal by sa v živote inými vecami, ako sa takto týrať. Aby sme si to povedali na rovinu: takí ľudia sú trošku magori. Ale magor v tomto slova zmysle môže byť aj kompliment!“
Keď už sme pri tých kolieskach, v prvej kategórii má jasno okamžite. Vpred ho posúva jedna vlastnosť. „Koliesko vnímania rizika nemám. Nikdy som slovo risk nepochopil. Nevedel som, čo môžem stratiť. Som chlapec z dediny, dodnes máme tristo olivovníkov, mali sme desať kurčiat a dve kozy. To bola moja štartovacia čiara,“ rozpráva. „Mal som to nastavené tak, že čo mám pred sebou, je obrovský úspech.“ Ako sa však dozviete z ďalších odpovedí, ide ešte len o začiatok úspechu. Plány sú veľké.
Ako vyzerajú?
Pane, vidím, že vám chýba marxistické vzdelanie. (smeje sa) Musíme najprv vždy vedieť, aký cieľ sledujeme a aké sú prostriedky na jeho dosiahnutie. Cieľom číslo jeden je nestarať sa o chorých pacientov, rozvíjať prevenciu. Chceli by sme, ak to klient dovolí, prevziať manažment nad zdravím tých, ktorí budú mať záujem. Druhý cieľ: stále žijeme dlhšie a dlhšie, ženy sa momentálne priemerne dožívajú 84 rokov, ale z toho len 62 rokov v dobrom stave. Ďalším cieľom je predĺžiť dobrý, bezbolestný život.
A prostriedky, ako to dosiahnuť?
Musíme mať dobrú primárnu starostlivosť, prevenciu. Keď už problém príde, musíme zdokonaliť akútnu starostlivosť. Keď zdokonalíme tú, musíme zdokonaliť aj následnú. A aby sme nezabudli, že sme Gréci, tak starí Gréci hovorili: v zdravom tele zdravý duch. Preto psychiatria. Myslím, že doteraz nebola vnímaná tak, ako si zaslúži, keď si zoberiete, koľko miliónov spoluobčanov trápia psychické poruchy. Keď ťa bolí koleno, zakričíš, ale keď ťa bolí hlava, tvoje správanie a nepríčetnosť majú vplyv na celé okolie, na deti, ktoré potom majú tiež problémy… Mali by sme klásť väčší dôraz na psychické zdravie obyvateľstva.
Psychiatriu už máte. Čo ďalej?
Dokončujeme novú nemocnicu v Hořoviciach, ktorú staviame ako konvertibilnú pandemickú nemocnicu. V období, keď sa nič nedeje, môže fungovať normálne, ale bude schopná mať za pár dní k dispozícii sedemsto infekčných lôžok a k tomu všetky súvisiace prostriedky ako ARO, JIS, operačné sály, kde je možné operovať infikovaných pacientov, pôrodnú sálu pre infikované matky… Pandémie sú fenomén, ktorý sa nevyhnutne opakuje, vždy tu boli, záleží len na intervaloch výskytu. Chceli sme byť prospešní, tak ten projekt staviame síce oveľa drahšie než ako klasickú nemocnicu, ale niečo spoločnosti musíme tiež dať.
A čo potom?
Začíname stavať v Prahe v Stodůlkách polikliniku, v ktorej chceme ukázať iné poňatie primárnej starostlivosti. Ďalšou vecou, do ktorej aj kvôli Stodůlkám veľa investujeme, je digitál. Chceme klásť dôraz na dištančnú medicínu, telemedicínu. Tiež na používanie umelej inteligencie na opakujúce sa procesy v zdravotníctve, ako röntgeny, magnetická rezonancia alebo CT; myslím, že AI bude mať v niekoľkých segmentoch zdravotníctva nezastupiteľnú úlohu. S tým zdokonaľujeme procesy riadenia, čo je v zdravotníctve zabudnutý element. Tiež čoskoro dostaviame špecializované dátové centrum so stupňom bezpečnosti tri, ktorým by sme chceli poskytovať špecializované služby v zdravotníctve.
Z čoho to financujete?
Všetci si síce myslia, že moja jediná túžba je dosiahnuť maximálny zisk, aby som si kúpil desať áut, päťdesiat víl a jachty, ale realita je trochu iná. Viac ako 96 percent dosiahnutého zisku reinvestujeme. Tie zvyšné štyri si dovoľujem konzumovať ako ten veľkokapitalista.
Nechceli by ste český pas?
Nie. Aj to treba vysvetliť. Žijem tu už štyridsať rokov, rešpektujem tunajšiu kultúru aj prostredie, ale narodil som sa ako Grék, tak prečo by som mal mať české občianstvo? Dôvody mi prišli vždy čudné: keby náhodou to, keby náhodou ono… Nikdy som si nepovedal, že chcem byť Čechom, pretože sa tak cítim. Moje deti majú české aj grécke občianstvo, ja umriem ako Grék. Keď sa ako Čech necítim, tak sa tak necítim. Predstierať to kvôli osobnému prospechu, to by bolo z mojej strany dosť falošné. Keby som potom na úrade prisahal, cítil by som sa ako kretén.
Čo vám dnes z Grécka chýba?
Úprimne povedané, Grécko sú pre mňa skôr už len spomienky. Nežijem tam štyridsať rokov. Grécko vidím v detských očiach, ale realita, ktorú som už ja nezažil, je asi iná. Asi si ju ani nedokážem predstaviť. Keď tam chodím, väčšinou sa cítim ako turista.
Čomu, naopak, po dlhých rokoch v Česku stále nerozumiete?
Snažil som sa pochopiť, prečo veci nejdú dopredu. Prišiel som na to, že úradníci postupne vytvorili akúsi diktatúru proletariátu, štát v štáte. Sú nezávislí, sledujú len svoje záujmy a je im ukradnuté, čo si myslí pán minister – ten ich bude obťažovať len chvíľu.
Majú rôzne nástroje: právne analýzy, legislatívne analýzy a ďalšie. Povedali sme, že vytvoríme nezávislé inštitúcie, ale ony sa stali nezávislými v zmysle nekontrolovateľnými, žijú si svojím životom. Myslím si, že politici absolútne stratili vplyv. Nevidím tam ľudí so silnými názormi. Ja som v tejto republike stále hosťujúci element, však mi hovorili: keď sa ti to nepáči, ťahaj späť na Balkán. Ale je to taký smutný pohľad. Nevidím, že by z toho Česká republika mala až taký veľký prospech. Nemyslím si, že máme, čo by sme mohli mať.
To nie je veselá bodka.
Bodka, pane, je iná. Som chlapec z dediny, ktorý prvýkrát videl elektrinu, keď mal deväť rokov. U nás sme študovali len pod petrolejovou lampou. Splachovací záchod som prvýkrát videl ako desaťročný, ani tie u nás neboli. Stále nad tým premýšľam – prečo? Prečo taká snaha? Čo ešte v živote môžeš dosiahnuť? Mojím predurčením bolo pásť kozy a každý október alebo november zbierať olivy, ale nikdy som sa s tým nechcel zmieriť. Vždy som cítil, že musím vystúpiť z priemeru, preto je mojou celoživotnou snahou poraziť priemer. Aj keď, ako sme sa už poučili, nakoniec ten priemer nad nami môže zvíťaziť.