Čo sa stane, keď sa priemerná turistka, zvyknutá akurát na denné výlety po slovenských horách, rozhodne prejsť za päť dní 110 kilometrov po Kráľovej ceste na úplnom severe Švédska? Toto je reportáž z trochu inej exotiky.
Mesto Kiruna sa nachádza 145 kilometrov nad polárnym kruhom. Nie je príliš vábne. Založili ho pre ťažbu železnej rudy, takže je tu všetko účelné a usporiadané, podriadené obrovskej bani, ktorá dominuje mestu. Je plné baníkov a ich rodín, z ktorých mnohé sa v nasledujúcich rokoch budú sťahovať o pár kilometrov ďalej.
Podzemná ťažba ohrozuje niektoré časti, mesto treba posunúť. Prechádzate ním a vidíte nové cesty, okolo ktorých o pár rokov vyrastú nové domy, námestia, obchody. Nová Kiruna, ktorá bude účelná a usporiadaná.
Ako chutí severské leto
Ak však prichádzate na sever Švédska a neprišli ste práve pozorovať švédske sociálno-banícke inžinierstvo v praxi, zrejme ste milovníkom pozorovania polárnej žiary, dlhých nocí a snehu (v zime, teda od októbra do mája) alebo ste turista, ktorý má rád zimu aj v lete. Sme druhý prípad.
Foto: archív Tatiany Vavrovej
Do Kiruny doletíme v druhej polovici augusta, víta nás slnko a príjemné, ľahko dvojciferné stupne Celzia. Prvá noc v stane preto len okrajovo otestuje, či máme dobrú výbavu na ďalších päť dní. Čaká nás 110-kilometrová trasa do národného parku Abisko a horšie počasie.
Ľudí, ktorí chcú okúsiť severské leto, prírodu, fyzičku a výdrž so sebou samým, je okolo mnoho. Asi dvetisíc ľudí z celého sveta chce zažiť švédsky sever, krajinu vytvorenú ľadovcami, plnú údolí, potokov, jazier, vodopádov – a ako sa ukáže čoskoro, aj dažďa.
Našťastie, nie všetkých účastníkov Fjällräven Classic, treku organizovaného tamojším výrobcom outdoorového vybavenia, stretávame osobne. Štartuje sa vo fázach rozdelených na niekoľko dní.
Pred štartom dostávame úvodné „školenie“ od Johana Skullmana, outdoor experta, ktorý strávil tridsať rokov vo švédskych špeciálnych jednotkách a dnes testuje navrhované novinky pre viacero firiem. Opálený päťdesiatnik s iskrivými očami, vo vlnených ponožkách a šľapkách, nám dáva prekvapivo jednoduché rady.
Prekvapivo jednoduché rady Johana Skullmana, ako zvládnuť niekoľkodňový trek
- Zoberte si nutnosti – dobrý spacák do očakávanej zimy, stan, ktorý odolá vode a vetru, nepremokavé oblečenie aj pršiplášť na plecniak, overené topánky, varič, jedlo s dobrou kalorickou hodnotou, energetické tyčinky, oriešky, vodu (množstvo podľa toho, ako ju viete dopĺňať cestou, na našej ceste postačila pollitrová fľaša), minimum oblečenia, ktoré môžete vrstviť. Zoberte si len nevyhnutné minimum vecí, ponesiete ich.
- Efektivita oddychu je dôležitejšia ako rýchlosť. Choďte radšej pomalšie, často oddychujte, vždy odložte plecniak, ponaťahujte sa. Ak je to možné, aspoň na chvíľu sa vyzujte, vyvetrajte či vymeňte si prepotené ponožky. Ak máte dlhšiu prestávku a je na to vhodné počasie, prezujte sa do ľahkej vzdušnej obuvi.
- Často pite malé dávky vody. Ak stratíte dve percentá vody v tele, stratíte 20 percent výkonu. Vodu dopĺňajte z kvalitných vodných zdrojov, ak je to možné.
- Starostlivosť o nohy sa nesmie zanedbať. Už pred trekom si prelepte náplasťami tie časti, ktoré u vás najviac trpia. Počas chôdze dvíhajte nohy, lebo narazené prsty vám môžu poriadne znepríjemniť cestu.
- Hlava: pripravte sa na to, že budete kráčať dlhé hodiny, buďte optimistický, zvládnete to.
A na rozlúčku pridáva: dávajte na seba pozor, dávajte pozor na iných a nič po sebe v prírode nenechávajte.
Sobí burger a skrátená hora
Marilyn, jedna z našich švédskych sprievodkýň, urobí pred štartom v stredisku Nikkaluokta mlynské kolo. „To je môj prejav radosti. Aký je tvoj?“ Odpoviem výskokom. Zatiaľ na sebe nemám 15-kilový plecniak, dá sa to.
Vyrážame tesne popoludní, svieti slnko a o pár kilometrov náš čaká krátky oddych pri jazere a stánku s lapburgermi. Sme v Laponsku, a tak je ich súčasťou sobie mäso. Čriedy sobov čoskoro aj uvidíme. To keď sa budíme druhý deň. Do dažďa, ktorý pretrvá s krátkymi prestávkami celý deň. Drevené lávky, ktorých nás čakajú dlhé kilometre, sa hodia.
Drevené lávky uľahčujú pohyb v močaristom teréne. Foto: archív Tatiany Vavrovej
Podmočená močaristá zem, ktorú okrem dažďa kŕmia aj potoky stekajúce z okolitých hôr, sa strieda s kamennými morénami. Drsná krajina. Vo výške vidíme zvyšky ľadovcov a snehovej pokrývky. Počká si na čerstvé sneženie, ktoré príde už čoskoro.
Prechádzame okolo najvyššieho miesta Švédska, hory Kebnekaise, zvanej aj Keb. V lete 2018 sa dostala aj do slovenských médií – známka, že išlo o zlé správy. Nadpriemerné júlové teploty spôsobili na severe krajiny rozsiahle požiare a zmenili tiež majiteľa titulu najvyššieho bodu krajiny. Južný vrchol Kebnekaise, ktorý je pokrytý ľadovcom, oň v dôsledku topenia prišiel. Nahradil ho severný, kamenný vrchol Kebnekaise (s výškou necelých 2 097 metrov).
Ešte začiatkom minulého storočia bol ľadovcový kolega o 24 metrov vyšší. Topenie sa zintenzívnilo od 90. rokov. Ani krajina, kde úzkostlivo dbajú (a každého návštevníka na to aj opakovane upozorňujú), aby v prírode nenechával za sebou žiadne odpady a aj tie biologické zakopal, sa nevie vyhnúť veľmi intenzívnym dôsledkom ľudských zásahov, hoci sa odohrávajú ďaleko od nej.
Kilometre vo vytrvalom daždi
U nás sa „topenie“ koná len vo forme vytrvalého dažďa. Plecniak oťažieva, vidina nasledujúcich 25 mokrých kilometrov, ktoré máme tento deň pred sebou, je skľučujúca. Sanna, druhá sprievodkyňa, ktorá je tu doma (pochádza priamo z Kiruny), sa snaží podporiť skleslú náladu relativizovaním.
Vzácne chvíle, keď vytrvalý dážď vystriedalo slnko. Foto: archív Tatiany Vavrovej
„Bola som tu s kamarátmi na novoročnom výstupe na Kebnekaise. Všade kopa snehu, cestu sme si prešľapávali na lyžiach dva dni, bolo -38 stupňov, skoro stále tma. Super,“ smeje sa. Hneď je teplejšie.
Sanna hovorí, že Keb sa stal v posledných rokoch módnou záležitosťou – s tým, ako čoraz viac mladých Švédov rozmýšľa nad životným prostredím a podľa toho mení aj svoje správanie. Chcú menej lietať, a tak radšej prídu dovolenkovať vlakom na sever a odčiarknuť si výstup na „strechu Švédska“.
Nie všetci však idú po vlastných, ako ukazujú vysoké tyče popri chodníku s piktogramom snežných skútrov. Výlety na nich sú v tejto časti krajiny v zime veľmi populárne.
Na ďalšie miesto prenocovania prichádzame premočení, stan staviam vo vetre a daždi. Veci v plecniaku ostali suché, stan drží, vyspíme sa. Dokonca v priľahlej chate som objavila malú, ľahko utajenú „servisnú miestnosť“ pre turistov, kde si na vyhrievaných poličkách na noc nechávam premočené topánky. Neodolali dažďu ani občasnému vhupnutiu do vody, keď sme po skalách preskakovali cez potoky. Starostliví Švédi totiž nie všade postavili závesné železné mosty, niekedy prekvapivo aj na širokých brodoch.
Aké bude počasie? Foto: archív Tatiany Vavrovej
Najvyšší bod výpravy a mentálna očista
Ráno vyzerá všetko lepšie. Stále prší a my hľadáme cestičky v blate, no topánky sú teplé, aj keď stále vlhké. V malom obchodíku si kupujeme ešte varené vajíčka a čaj. Ach, aké jednoduché – a teplé! – radosti.
Čaká nás tretí a rekordný deň. Bude najdlhší (27 kilometrov) a prejdeme najvyšším miestom treku (sedlo Tjäktja, 1 140 m. n. m.). Nejde o žiadne veľké prevýšenie, ale plecniak, ramená a bedrá sa ozývajú. Ostré, kolmo stojace kamene vyznačujúce turistom cestu pripomínajú totemy. Totemy utrpenia, prebleskne mi hlavou.
S úškrnom hľadám ďalšie prívlastky. Hlava nezaťažená správami z okolitého sveta (mobil stratil signál pár kilometrov po štarte a dostane sa k nemu až tesne pred cieľom) sa prekvapivo rýchlo čistí. Telo už presvedčila, že prejsť dennú dávku kilometrov aj za akéhokoľvek zlého počasia je zvládnuteľné. Zaplnia ju voľné asociácie aj mentálne kalkulácie o počte prejdených kilometrov. A tie naskakujú rýchlo.
Neprší, ukazujú sa okolité kopce, konečne vidíme celé široké údolie Singi vytvarované putujúcimi ľadovcami. Nie sú tu žiadne stromy, tu vládnu machy, lišajníky (obľúbená potrava sobov), ale prekvapivo aj veľa drobných kvetov. Miestnu obyvateľku plachú polárnu líšku, po švédsky fjällräven, však naživo neuvidíme.
Noc nad jazerom Alesjaure
V malej chatke v sedle, kde sa môžu turisti zohriať, sprievodkyne vyťahujú symbolický prípitok a občerstvenie. Každý dostane glg lokálneho bylinkového nápoja s príchuťou sirupu proti kašľu a skvelé mäso. Sobie, ako inak. A špeciálne, povie Sanna: „Údené srdce, najlepšia pochúťka.“
Ostružiny moruškové pomôžu doplniť sacharidy. Foto: archív Tatiany Vavrovej
Oslavujeme úspešné zvládnutie polovice treku. Všetko zrazu ide ľahšie. Asi za to môže lepšie počasie – aspoň do večera sa vyčasí – a prestávky spestrené zbieraním čučoriedok a ostružín moruškových. Sanna je nadšená. Morušky sú jej obľúbené plody. Odbieha z chodníkov medzi trsy žltočervenkastých plodov so zvláštnou chuťou, rastúcich hlavne v severských tundrách, a dopriava nám tak neplánované prestávky.
V doline pod nami sa vlnia oceľovozelené meandre rieky. Prespávame na kopci nad nádherným jazerom Alesjaure farby matného tyrkysu. Pod nami sú tiež farebné domčeky dedinky Sámov. Táto menšina viacerých severských krajín sa tradične živila hlavne kočovným chovom sobov a rybolovom. Dnes už však príbytky, ktoré vidíme, slúžia len ako chaty. Väčšina tunajších Sámov žije v Kirune.
Je zima, v noci opäť pršalo a konečne oceňujem aj ľahkú páperovú bundu, ktorou si vypomôžem v spacáku. Do rána sa ochladí možno na 2-3 stupne. Len tesne sa vyhneme čerstvému snehovému poprašku, ktorý zdobí okolité kopce. Po pár zvlnených kilometroch kopírujúcich ľavý breh jazera sa však oteplí a teplé veci putujú späť do plecniaka. Hodiny ubúdajú rýchlo.
Stanovanie v Laponsku je aj v lete dosť náročné. Foto: archív Tatiany Vavrovej
Recept na jednoduché šťastie
Prechádzame aj okolo zastávky lodnej „MHD“. Pri malom prístrešku je vysoký drevený stĺp. Ak chcete, aby kapitán pravidelnej linky zastavil, vytiahnete na stožiari vlajku. Praktické a účinné.
Krajina sa postupne mení, pribúdajú stromy, takmer výlučne brezy. Ich pokrútené kmene čudesných tvarov nám ukazujú, aké extrémne tu môže byť počasie. Pod nimi objavujeme v machu množstvo húb a drobných plodov. Prichádzame na jedno zo siedmich stanovíšť, ktoré musíme prejsť pre úspešné absolvovanie treku. Organizátori nám chcú predposledný deň osladiť, každý dostane skvelé palacinky s miestnym džemom a kávu alebo čaj.
Recept na jednoduché šťastie, napadne mi: choďte štyri dni odľahlou krajinou, pridajte slnko, zhodený batoh a topánky, dajte si niečo dobré, doplňte vodou z neďalekej rieky. Človeku sa chce povyskočiť si.
Foto: archív Tatiany Vavrovej
Spíme v kempe na hranici národného parku Abisko. Ani tu nie sú sprchy, zato funguje sauna. Správca na malom obchodíku, opäť s pivom, kávou, sladkým koláčom a vajíčkami v základnom sortimente, vylepuje na dvere ručne ilustrovanú predpoveď počasia na ďalšie dni. Údaj, v týchto končinách veľmi potrebný, nás už zaujíma iba na najbližší deň. Máme pred sebou necelých 15 kilometrov do cieľa.
Posledné kilometre na Kráľovej ceste, ktorá sa ťahá naprieč laponskými horami. V cieli nás víta potlesk tých, ktorí dorazili pred nami, telefónni operátori, separovanie prinesených odpadkov, večerná zábava, pivo za sedem a pol eura a sprchy. Sme späť v civilizácii. Dvesto kilometrov nad polárnym kruhom.
Trekingová kultúra podľa Fjällräven
- spoľahni sa na seba, nos si vlastné veci, jedlo, vodu (žiadni nosiči),
- spi v stane,
- nenechávaj za sebou žiadne stopy v podobe odpadkov (ani v chatách, ktoré míňaš),
- podporuj lokálne komunity – napríklad tým, že si kúpiš ich jedlo.
