Ak odmietate veriť na zázraky, nečítajte ďalej. Lebo príbeh Lukáša Zwrtka, ktorý sa vyškriabal z úplného dna a uprostred Londýna vybudoval úspešné dizajnové štúdio, ničím iným než zázrakom nie je.
Lukáš Zwrtek stojí na chodníku, ktorý sa ťahá pozdĺž mierne sa vlniacej Clerkenwell Road, pričom prvé z dvoch anglických slov dáva názov celej tejto časti centrálneho Londýna. S golierom jeho kabáta sa hrá vietor vanúci ulicami rozprestretými na 400-ročnom pôdoryse, pochádzajúcom ešte z alžbetínskej éry, inak tu však história ustúpila do pozadia.
Najprv ju schovali industriálne sklady a továrne, dnes na ich mieste tlčie dizajnové srdce obrieho mesta. Ešte oveľa pôsobivejšia a predovšetkým dôležitejšia je však iná, už vyslovená skutočnosť: že Lukáš Zwrtek na tomto chodníku stojí. Bývali časy, keď Lukáš na chodníku bezvládne ležal a ostatní ho štítivo prekračovali.
Bývali časy, keď z chodníka nemal kam ísť, zatiaľ čo teraz urobí dva kroky a otvára dvere do Atelieru Bohemia, dizajnového štúdia, ktoré doslova vydupal zo zeme a ktoré je od suterénu po strechu naplnené českou krásou.
„Ide o showroom českých firiem a zapája sa doň čím ďalej viac ľudí nielen z dizajnu, ale napríklad aj z fashion či zo sveta umenia. Chrbticou projektu má byť, že sme český dom v strede Londýna, v ktorom s biznisovým potenciálom dokážeme odprezentovať české remeslo – či už formou stálej expozície daného produktu, módnou prehliadkou, alebo dajme tomu výstavou fotografií,“ opisuje štyridsaťšesťročný muž v dvojradovom obleku a okuliaroch s výraznými čiernymi rámami; imidž serióznej súčasnosti maskuje jeho veľmi pohnutú minulosť.
Tá zahŕňa drogy aj bezdomovectvo a je otázkou, či bola drsná skúsenosť nutným „brúsnym papierom“, ktorý vyhladil Lukášov osud do terajšej podoby. Či sa musel Zwrtkov život „zvrtnúť“, aby sa následne úplne inak narovnal. „Moja minulosť nie je bremeno, je to mapa. Bez nej by som nevedel, kam idem a prečo tam chcem ísť.“ Nechajme sa touto mapou navigovať. Vstaňme s Lukášom z bahna a vyrazme… Do cieľa na Clerkenwell Road.
Lenže to nepôjde. Spočiatku sa zdá, že to vážne nepôjde. Že Lukáš Zwrtek na svoje územie nikoho nepustí. Že mapu vlastného života uzavrie nepriedušne do sejfu svojej hlavy pod neprelomiteľným heslom. Nie že by nepovedal vôbec nič. Isté zážitky, ktoré ho stretli, rozpráva až s chvatnou dychtivosťou.
Napríklad ako sa na svojej prvej zahraničnej misii podieľal v Káhire na stavbe luxusného sídla pre syna niekdajšieho egyptského prezidenta Husního Mubáraka – v africkej krajine ho zastihol štátny prevrat práve vo chvíli, keď mal odcestovať do Česka za rodinou, a pretože tam bol takmer ako prominent vlády politika v nemilosti, musel podplácať vojakov, aby mu bolo umožnené odletieť z armádou obsadeného letiska.
„Pri prestupe v Miláne som našiel hádam 300 zmeškaných hovorov, ako sa všetci doma báli, čo so mnou je.“ Pretože miluje muziku, zverí sa s nadšením aj so spomienkou, ako pracoval na rekonštrukcii britského panstva Rydinghurst, ktoré od bývalého bubeníka skupiny Beatles Ringa Starra kúpil za viac ako pol miliardy korún český investor Radovan Vítek: „Vošiel som do obývačky a na zemi sa povaľovali zlaté platne a tituly a ceny pre Beatles. Lapal som po dychu a hovoril si, kde som sa to ocitol.“
So smiechom Lukáš tiež rozpráva, ako sa v roku 2012 natrvalo presúval do Británie s obstarožným pikapom plným náradia. Od Kolína nad Rýnom išiel na tri valce a na trajekte sa modlil, nech auto naštartuje, aby bol schopný loď opustiť. „Prvých niekoľko mesiacov som mal veci uložené v sklade a býval po sharehousoch s ďalšími ľuďmi.“
Toto všetko sa mohlo odohrať, pretože vodič pikapu dostal, ako sám hovorí, dar manuálnej zručnosti. Do Anglicka prišiel ešte ako zamestnanec českej podlahárskej firmy, neskôr sa v odbore osamostatnil a rozšíril pole pôsobnosti. Pod značkou Bohemian Craft realizuje Zwrtkova firma náročné projekty pre majetných klientov.
Podlahy, zákazkové stolárske práce, kuchyne, schodiská, obklady stien, stoly či napríklad terasy – Bohemian Craft poskytuje kompletný projektový manažment od nápadu cez výkres a výrobu až po inštaláciu hotového produktu. V Londýne tak Zwrtek začal vskutku od podlahy a už to by s prehľadom vydalo na podmanivú story.
Jej ďalšou impozantnou kapitolou je trojpodlažný ateliér navrhnutý renomovaným architektonickým štúdiom Chybik + Kristof, otvorený po rekordnej a zásadnej prestavbe tento rok v máji, pričom prenájom bol podpísaný len vlani v novembri.
„Trúfnem si povedať, že akákoľvek britská firma by tento projekt robila dvanásť až osemnásť mesiacov, my sme ho dokázali dokončiť za päť. Posledný mesiac sme pracovali nonstop, soboty a nedele, štrnásť až šestnásť hodín denne. Niekedy aj na zmeny, v noci sa maľovalo, cez deň upratovalo. Celé sa to vystavalo obrovskou silou ducha a entuziazmom. Opening sme stihli tak, aby sme nezmeškali prestížny Clerkenwell Design Week.“
Na túto tému by Lukáš Zwrtek ochotne narozprával romány. Odyseus by vyplával z Itaky a zase sa na ňu vrátil a Čech v londýnskom dome by stále nebol s rozprávaním hotový. Značný čas Zwrtkovi zaberie už len samotný výpočet spoločností, ktoré sa v priestoroch Atelieru Bohemia ukazujú, a treba uznať, že je to reprezentatívna zostava.
Obsahuje okrem iného značky Moser, OndAli, Harrachovské sklářské hutě, Kolektiv Ateliers, Ravak, QC Floors, LD Seating, eTruhlarna, Brádka Design, Bemeta Design, Polstrin, Porigami a tak ďalej. V priestoroch pôvodne viktoriánskeho domu prebehla minulý mesiac módna prehliadka v spolupráci s Lay Sedlákovou a Vavi, čapovali sa české pivá, o vína a sekty sa staral Bohemia Sekt, o nealko napríklad Cans.
Všetko sa servírovalo na dizajnovom bare z českých luxfier. Pred hosťom masívna brúsená misa od Moseru, za ním úchvatná Továreň na absolútno, limitovaná edícia Čapkovej dystópie z dielne Porigami, ktorá právom zbierala ceny v súťaži Najkrajšia kniha roku 2022.
Lukáš Zwrtek je sopkou chrliacou nadšenie, prenášačom eufórie, voči ktorej niet imunity. Chváli tiež podiel agentúry CzechTrade, podporujúcej z Clerkenwell Road české firmy z oblasti interiérového dizajnu a moderných technológií na britskom trhu. Hovorí a hovorí, rozvodnená rieka. Avšak tiež rieka, z ktorej vidieť len vlny na hladine, a nie temný spodný prúd.
Vzorne upravený a vo vnútri výpravného showroomu, ktorý je sám osebe umelecky stvárnenou schránkou na ďalšie umelecké diela, nevyzerá Zwrtek ako muž, ktorý sám o sebe o chvíľu dobrovoľne prezradí: „Bol som v pekle. A ak nie v pekle, tak v jeho predsieni. Diablov som z toho miesta každopádne videl, počul som rinčanie ich reťazí.“
Tomuto priznaniu predchádza pauza, pri ktorej je vypnutý diktafón. Bez jeho „ucha“, ktoré vie byť dotieravé a vie narušiť intimitu, Lukáš Zwrtek zvažuje, či sa chce verejne odkryť, obnažiť, dosť možno vystaviť na pranier.
Zvažuje, či mu to v jeho terajšej pozícii nemôže ublížiť, pričom na druhej miske váh sa pohojdáva vedomie, či mu, naopak, nemôže ublížiť nepriznanie a z neho plynúce nebezpečenstvo, že jeho minulosť niekto zistí a vytiahne ju proti nemu.
„Čo myslíte? Čo mám robiť?“ pýta sa, ale je to skôr rečnícka otázka; v tejto citlivej veci sa musí rozhodnúť sám a v tomto zmysle začuje aj odpoveď. Preváži nakoniec rozhodnutie, že správnou a veľkou vecou je úprimnosť. Napriek tomu diktafón ešte pustený nie je. Lukáš si chce „nanečisto“ ujasniť slová, spresniť formulácie, poradiť sa, do akých podrobností mieni na „svojej mape“ ísť.
Bez nahrávania vedie prerývaný monológ, v ktorom niet ani stopy po povznesenom tóne, ktorý sprevádzal opis vzniku a existencie ateliéru. Zlyháva mu hlas, miestami zatíchne celkom, ako ho pri reči zaplaví dojatie. Skladá si okuliare a palec s ukazovákom pravej ruky dáva na zavreté viečka, aby do nich späť zatlačil vyhŕknuté slzy; snaha vrátiť čas by vyšla zhruba rovnako „úspešne“.
„Ospravedlňujem sa,“ súka zo seba potom zbytočne, pretože odpúšťať niet čo. V miestnosti akoby došiel kyslík; atmosféra je taká ťažká, že zdvihnúť sa zo stoličky vyzerá nemožne. Avšak podivná vec: hoci sa takmer nedostáva vzduchu, ten zvyšný sa prečistí. Emotívna skúška Lukášovi zjavne prospela.
Získal rovnováhu, akúsi kontrolu a nadhľad sám nad sebou, hoci nie permanentný, pretože vykresľovať vlastný pohnutý príbeh so sterilným odstupom by sa vymykalo ľudskosti. Lukáš ani na sekundu netvrdí, že do veľkého maléru nespadol vlastnou vinou.
Pri poctivom výpočte okolností, ktoré k pádu na dno prispeli, však nemôže vynechať ani svojich blízkych. Tí mu spôsobili jazvy, aké si my všetci spôsobujeme navzájom, Lukášovi však možno predsa len väčšie, než býva štandard.
On však o tých, ktorí ho zraňovali, nehovorí tak úplne bez lásky, určite nie bez súcitného pochopenia; ak v predchádzajúcich momentoch ukázal eufóriu aj dojatie, teraz je to vehemencia, s ktorou zdôrazňuje, že nikto z jeho rodiny nebol zlý. Len sa im nepodarili životy, nevedeli si s nimi rady, to s človekom zatrasie, nemyslite si.
Zatrasie to s ním, akoby prehĺtal jed a potom ho pľul na ostatných. Spoznáva to najmladší z rodiny v Choceniciach, dedine v Plzenskom kraji. Ešte nechápe – a k pochopeniu povedie strastiplná púť trvajúca mnoho a mnoho rokov –, že bezradní ľudia zahnaní do kúta hryzú.
Otec má svoj kút pri pohári alkoholu, matka v nemocniciach a kúpeľoch, o šesť rokov starší brat vo svete šikany a násilia, ktoré si vybíja na mladšom súrodencovi. Vliezť pod deku sestrinej ochranárskej starostlivosti niekedy stačí, väčšinou nie. „Nie, vážne nechcem, aby to vyznelo, že som vyrastal v úplne hroznom prostredí, len som si proste dosť často pripadal na ťarchu.“
Ani útek medzi partiu kamarátov sa Lukášovi nedarí tak celkom. „Cítil som sa ako outsider, že nikam poriadne nezapadám. Nemal som žiadne sebavedomie, nevedel si vybojovať miesto pod slnkom, takže…“ Takže? „Takže sebavedomie mi dodali tie látky. S nimi bol zrazu svet plný sebadôvery, energie, svetla, všetkého.“
Samozrejme, že to tínedžer a neskôr mladý muž z Choceníc neustál. Darilo sa mu pomerne dlho fungovať, vyučil sa za stolára, chodil do práce, robil remeslo, ale išiel po šmykľavke dole, až sa stalo nevyhnutné: „Skončil som bezprizorný na ulici, bez rodiny, bez priateľov, bez nikoho.“
Rešpektujme, že detaily Lukáš Zwrtek prezrádzať odmieta. Nie je napokon príliš zložité domyslieť si ich: vynechajme kriminalitu, od tej sa muž na ulici držal ďalej, inak si predstavme všetky možné excesy, ktoré drogy prinášajú; táto predstava bude na Lukášov život sedieť.
Správanie podľa „desatora homelesa a feťáka“? Áno, hoci niečím sa Lukáš predsa od kumpánov odlišuje. Keby to nebolo také vážne, vyvolá takmer úsmev vykreslená scéna, ako Zwrtek káže ostatným, s ktorými na chodníku zalieza do krabíc, prečo so svojím stavom niečo neurobia, prečo dopustia, aby boli v takom bahne. Kazateľ sa pritom od hriešnikov v ničom nelíšil – kázal vodu a pil víno, vlastne víno nie, niečo o dosť ostrejšie.
„Ale aj keď ma normálni ľudia na zemi prekračovali a ja som mal istotu, že ma berú za menej než odpad, bytostne som vedel, že medzi spodinu nepatrím. Nikto mi neveril a ja sa nikomu nedivím, napriek tomu som to vedel. Spätne navyše vidím, že dopadnutie na to najväčšie dno bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Už nebolo inej cesty von, len vstať a niečo so životom urobiť. Mojím fatálnym šťastím pritom bolo, že v najdôležitejšom čase, keď som to najviac potreboval, ku mne prišli ľudia a pomohli mi sa z tohto sveta vymaniť.“
Povedať len v skratke, teda štýlom predchádzajúcej vety, že Lukáš z temnoty vyšiel, sa podobá mávnutiu ruky nad tým, že pochovaný vyšiel z hrobu. Zbavenie sa závislosti pritom bolo príšernou kalváriou plnou utrpenia. Bola to cesta, keď sa Lukášove rany „zmierňovali“ octom a on padal pod krížom. Kľúčové bolo, že pribehli tí, ktorí mu pomohli kríž niesť.
Ako v každom správnom príbehu sa aj v tomto objavuje láska. V Česku, kde sa celé Lukášovo drogové „evanjelium“ odohralo, spoznáva náš hrdina v roku 2006 Luciu a zrazu má pre čo žiť, zrazu život nie je bezútešná púšť. Láska sa ukáže ako tá najsilnejšia droga, víťazka nad všetkými ostatnými: „Teraz so mnou Lucinka žije v Londýne, máme spolu desaťročnú dcéru.“
Rodinou sa Lukáš chváli na chodníku pred Atelierom Bohemia. Tam tiež povie: „Áno, boli, samozrejme, aj ľudia, ktorí ma v ťažkom období zatracovali a odsudzovali. Aj ich chápem, pretože išlo napríklad o rodičov mojich kamarátov – nechceli, aby sa niečo také dotklo ich detí. Dnes pritom svoje skúsenosti odovzdávam ľuďom, ktorí sú v situácii, v akej som bol kedysi ja.“
Už je to tak: život sa Lukášovi z horizontály pretransformoval na vertikálu. Preto teraz na chodníku pred ateliérom neleží, ale stojí.
Ako vedia šaty zmeniť človeka! Zatiaľ čo vnútri dizajnového štúdia sa Lukáš fotí v obleku, kvôli vyhotoveniu snímok v exteriéri – v ústrety štvrti, kde je na malom priestore toľko odvážnych objektov a skulptúr, že by to rozsvietilo celú Prahu – vychádza prezlečený do mikiny. Nejde pritom len o vizuálnu premenu: neformálne oblečenie dodáva Zwrtkovi roztopašnosť a hravú neposednosť.
Vtipkuje, rýchlou chôdzou predbieha druhých, sám od seba vyskočí na múrik a pohodlne sa na ňom uvelebí, je v ňom náhle „nákazlivý“ kus až pankáčskej energie. Ak starostlivo strihaný oblek jeho minulosť zdarne ukrýval, teraz ju možno pripustiť, určite z nej visia zdrapy. Avšak iba sympatické zdrapy.
Lukáš Zwrtek je dlhé roky čistý, ani alkohol nepije. Doma vo Wembley rád varí, pokojne „knedlo zelo“, pozve na pečienku českých kamarátov, otvorí im pivo, praje im ho. Sám si nedá, a napriek tomu je viac rozjarený než ostatní po pár plzniach – aspoň to tvrdí. A pri pohľade, ako v Clerkenwelli skáče z jedného miesta na ďalšie, je to veľmi uveriteľné, takmer nerozporovateľné tvrdenie.
Lukáš Zwrtek sa odpichol odo dna. A od podlahy. Ako remeselník pre karlštejnskú spoločnosť QC Floors začal jazdiť na montáže, o čom svedčí dobrodružstvo v Egypte či presun do Londýna, ktorý sa mu stal osudným: založil v ňom vlastnú firmu Bohemian Craft, dostal lukratívne zákazky.
Prvým úplne samostatným projektom bol ten v Elephant and Castle, štvrti na juhu metropoly. Slon a hrad, tak sa volal zájazdný hostinec, od ktorého je názov štvrte odvodený, ale hostince abstinujúceho podnikateľa nezaujímali – vrhol sa do práce na dome s 33 poschodiami a rovnako ako činžiak začala aj jeho firma rýchlo a pekne rásť.
Newfoundland v supermodernej časti Canary Wharf, ktorej futurizmus predbieha aktuálny dátum. Projekt na Broadway Street vo Westminsteri. Science Museum v Kensingtone. V prestížnych zákazkách by sa dalo pokračovať, veď to aj Lukáš robí, už sa zase rozhovoril, my zhrňme: Bohemian Craftu sa darilo a darí.
Priemerný ročný obrat sa pohybuje okolo pol milióna libier, v doteraz najlepšom roku predstavoval 900-tisíc libier. „A to je len za ľudskú prácu, ktorú obstarávam – rozpočty projektov idú do vysokých miliónov libier.“ Šťastie na stretávanie správnych a zapálených ľudí Lukáša neopúšťa.
Zwrtek ich menuje mnoho a mnoho je aj zaujímavých príhod s nimi spojených, často až nepravdepodobných náhod; pri ich opisovaní by však článok neúmerne „napučal“, hrozilo by jeho zneprehľadnenie, preto treba tieto historky chtiac-nechtiac vynechať.
Nemožno však vynechať Juraja Marka, niekdajšieho šéfa pre Britániu v spoločnosti J&T Real Estate, ktorá tam rozvíja biznis v miliardách libier. Práve od slovenského manažéra – vďaka, bratia! – sa odvíjala genéza Atelieru Bohemia. Pôvodná idea showroomu na nábytok a podlahy sa pod vplyvom Marka a taktiež v úzkej spolupráci s CzechTrade postupne vyvinula na to, čo je na Clerkenwell Road teraz.
V zanedbanom objekte bola predtým zhruba 60 rokov predajňa kľučiek, takže v súvislosti so šťastím na ľudí Lukáš pritakáva bonmotu, že mal jednoducho „kliku“ (šťastie). A nielen raz. „Som nadšený napríklad z toho, že som stretol Ondru Chybíka zo štúdia Chybik + Kristof. Keď Ondra urobil na dom, v ktorom Atelier Bohemia sídli, architektonickú štúdiu, bol to zásadný zlom, od ktorého nás partneri začali brať vážne. Zlomom bolo aj to, keď LD Seating – renomovaný výrobca nábytku s medzinárodnou pôsobnosťou – rozhodol, že do projektu zainvestuje väčšiu časť peňazí.“
„Hovoríme o rádoch miliónov korún. Pôvodný predpoklad znel, že za projekt vrátane rekonštrukcie utratíme 300-tisíc libier, tento rok končíme na čiastke 750-tisíc, to je v prepočte na koruny viac ako 20 miliónov. Okrem LD Seatingu a ďalších privátnych investorov prispel dotáciou aj CzechTrade. V projekte mám aj vlastné peniaze, trojnásobok toho, čo som si na začiatku myslel, že dám. Desať rokov som budoval firmu a šetril, že si raz kúpim pekné bývanie v Plzni. No, tak mám showroom v Londýne…“
Kdeže, Lukáš Zwrtek nemá len showroom v Londýne. V súvislosti s ním má aj veľkolepé plány. „Prial by som si, aby k nám prichádzali ďalšie firmy a ďalší šikovní Česi, o ktorých som napríklad ešte ani nepočul, ale oni sú určite skvelí. Chceme pre nich byť vstupnou bránou do Londýna, spoločnou platformou. A je jedno, či niekto maľuje obrázky, vyšíva deky, alebo vyrába štýlový nábytok. V showroome nechceme viesť len obchodné rokovania, túžime ho naplniť energiou, nezabudnuteľnými zážitkami, a to sa môže zhmotniť len pri záujme ostatných o vec. Našťastie sa to už deje, bez toho by to bol len…“
Áno? „Bez toho by to bol len sen jedného blázna.“
Dva dni po stretnutí v Londýne prišla autorovi tohto textu prostredníctvom WhatsAppu dlhá správa od toho, o kom text hovorí. Je vysvetlená Lukášovým oznámením, že ide o úvahu, ktorú po večeroch už niekoľko mesiacov zdokonaľuje: „Absolútne sa neopovažujem hovoriť, že je z toho nutné čokoľvek použiť. Posielam skôr len na dokreslenie diskusie.“
Lukáš sa mýlil: žiadne dokreslenie, výňatky z jeho písania sú tou najlepšou možnou bodkou. „Existujú životy, ktoré sa nedajú vyrozprávať jednoducho. Keď sa dívame späť, máme tendenciu hľadať príbeh s jasnou linkou, jednoduché vysvetlenie. Skutočný život taký nie je. Je to skôr mozaika: črepy, ktoré sa navzájom zraňujú, a napriek tomu z nich vznikne obraz.“
„Tento príbeh nie je o drogách. Nie je o bolesti. Je o návrate. Návrate k životu. O tom, že skutočná zmena sa nezačína rozhodnutím byť lepší, ale rozhodnutím vidieť sa taký, aký si. Prijať sa.“ „Každý človek má v sebe niečo, čo sa môže rozpadnúť – a niečo, čo môže rásť. Rozdiel je len v tom, čomu venujete pozornosť. Ja som ju po rokoch konečne obrátil správnym smerom.“
„Dnes, keď sa obzerám, vidím, že všetko malo svoj zmysel – aj to, čo vtedy vyzeralo ako dno. Detstvo ma naučilo báť sa, ale taktiež cítiť. Drogy mi ukázali, kam až môže zájsť zúfalstvo, ale aj aká hlboká môže byť ľudská túžba po pokoji. Terapia ma naučila úprimnosti – najskôr k sebe, potom k ostatným. A práca ma naučila trpezlivosti.“
„Často počúvam, že bolesť ničí. Myslím, že bolesť skôr odhaľuje, čo je pravé. Ide na dreň problému. Z nej rastie empatia, citlivosť, schopnosť vidieť pod povrch. Z traumy sa môže stať sila, ak ju prestaneš skrývať a začneš ju chápať ako surovinu, z ktorej sa dá stavať.“
„Až keď stratíš všetko – zdravie, domov, dôstojnosť –, dostaneš šancu sa znova narodiť. Ten, kto prešiel peklom, už nehľadá dokonalosť. Hľadá zmysel. A keď ho nájde v práci, vo vzťahoch, v tvorbe, premení svoj príbeh na dar. Na tiché svedectvo, že aj keď všetko stratíš, môžeš znova tvoriť. A že práve v tom spočíva skutočná sloboda. Úspech, ktorý dnes ľudia vidia, nie je koniec príbehu. Je to dôkaz, že aj utrpenie má zmysel.“
Článok vyšiel na forbes.cz a autorom je Filip Saiver.
