Balázs Altsach má len 26 rokov, no už pracuje v legendárnom londýnskom štúdiu Church po boku producenta hudobných ikon Paula Epwortha.
Balázs Altsach je zvukárom v najvychytenejšom londýnskom štúdiu Church a tento rok prerazil dokonca aj prvou platňou, pod ktorú sa podpísal ako producent.
Paul Epworth, producent speváčky Adele, pritom hovorí, že je to ešte len začiatok. Balázsa podľa neho čaká omnoho úspešnejšia kariéra. Napokon, ani do rebríčka 30 pod 30 maďarského Forbesu sa nedostal náhodou.
Na tú chvíľu čakal celý život. Má roztrasené ruky. Stojí v kostole po boku osoby, ktorú túžil osobne poznať už ako malé dieťa. Je nervózny, a to napriek tomu, že už nemá čo pokaziť. Vie aj to, že to bude bodka za kľukatou a dobrodružnou cestou. Zároveň to je tiež začiatok novej, ešte dlhšej a ešte dobrodružnejšej. Zaznie prvý akord. Balázs zapne nahrávanie.
Po boku Balázsa Altsacha stojí Paul Epworth. Sedemnásobný držiteľ ceny Grammy. Producent, ktorého vo Veľkej Británii trikrát zvolili za producenta roka. Ten Paul Epworth, ktorý produkoval skladbu Skyfall pre Adele. Ale Balázs ho volá familiárne: Paul.
Nachádzajú sa na londýnskej ulici Church Hill v štúdiu Church. Ide presne o to, čo by človek podľa názvu očakával: kamenný kostolík pretvorený na hudobné štúdio.
Balázs je zvukár a producent. Je to presne to remeslo, ktorému sa chcel po celý život venovať, ale zo začiatku v sebe nedokázal nájsť dostatočné odhodlanie, aby tomuto snu obetoval úplne všetko. Po maturite sa pre akýsi „pocit bezpečia“ rozhodol študovať masmediálnu komunikáciu na Korvinovej univerzite v Budapešti. So zvukárskym remeslom sa v tom čase stretával len vo voľnom čase. Kúpil si zvukovú kartu. Sprvu začal nahrávať kamarátov, no neskôr sa zaučil a začal ozvučovať aj živé koncerty.
„Spoznal som sa s niekoľkými dôležitými postavami domácej hudobnej scény. Najprv to boli Deep Glaze a Frank Palermo a ich okruhy priateľov, cez nich som sa dostal aj ku Carson Coma. Bolo to ešte v období pred ich veľkým boomom,“ spomína si Balázs. Priznáva, že v tom čase ešte celkom dobre nevedel, čo robí. Bol si istý v jedinej veci: nechcel robiť koncerty. Pre neho je kreatívna zóna práca v štúdiu.
„Rád s interpretmi trávim čas. Rád vymýšľam, ako sa z ničoho dostaneme do bodu, keď máme nahraté dve skladby.“ Balázs nejaký čas pôsobil aj v maďarskom štúdiu SuperSize. Tam si osvojil niekoľko technických grifov a podarilo sa mu zvukársky zabezpečiť viacero domácich nahrávok. Veľmi rýchlo sa však dostal do bodu, keď mu to už nestačilo. Chcel sa toho naučiť oveľa viac a chcel zbierať ďalšie skúsenosti.
Nič nenechal na náhodu a vypracoval si celú stratégiu toho, ako sa bude usilovať o naštartovanie londýnskej kariéry. Ale prečo práve Londýn?
Pretože hneď po tom, ako sa rozhodol, že zvukárske remeslo je pre neho to pravé, vedel, že by chcel byť v tejto sfére skutočne dobrý a veľký. Chcel z toho dokonca žiť. A preto nemal inú možnosť. Ľudia, s ktorými chcel spolupracovať, nežijú v Budapešti, ale v Londýne.
Balázs si nachystal približne stomiestny menný register: spísal si všetkých producentov, štúdiá, zvukárov. Zaznamenal si všetkých, ktorých prácu uznával a v minulosti počúval. Vypátral ich e-maily a pozisťoval si informácie o tom, aké majú medzi sebou vzťahy. Veľmi skoro sa ukázalo, že pre neho bude cieľ číslo jeden producent Paul Epworth.
„V tomto svete to nebeží tak, že pošlete e-mail a hotovo. E-mailové adresy týchto ľudí nie sú verejné. Môžete si však približne vypátrať, v akých kruhoch sa pohybujú, akých hudobníkov poznajú. Podarilo sa mi napríklad zistiť, kto je asistent zvukára u jedného veľkého producenta, a napísal som mu.“
Prvý deň napísal Balázs štyrom osobám zo začiatku svojho zoznamu. Bol medzi nimi aj zvukár pracujúci pre Paula Epwortha, ktorý mu dokonca odpísal, no neskôr stretnutie zrušil. Vysvetlil to tým, že sa bojí covidu. Ďalší dvaja ľudia mu ani neodpísali. Štvrtý bol Adrian Bushby, producent a zvukár, ktorý pracoval na platniach kapiel U2, Muse a Foo Fighters.
„Adrian je päťdesiatnik, ktorý síce má Instagram, ale nevie si ho úplne dobre konfigurovať. Preto nemal nastavené ani to, aby mu neznámi ľudia nemohli napísať. Takže som mu napísal: „Ahoj, teraz som sa do Londýna nasťahoval, ako decko som vyrastal na vašich nahrávkach, a rád by som sa u vás zaučil. Mám vtipný akcent a rád by som vám zadarmo upratoval v štúdiu,“ spomína so smiechom Balázs. Adrian ho napokon, prekvapivo, skutočne do štúdia pozval a hneď pri prvej príležitosti sa skamarátili.
V určitom bode rozhovoru musel Adrian odbehnúť po deti. Balázsa nechal v štúdiu samého a dal mu za úlohu upraviť bicie. A to je najväčšia fuška a piplačka. V podstate ide o to, že musíte nepresné údery bicích dostať na správne miesto. Ak sa medzi dva údery dostane stopa nejakého iného nástroja, tak tú stopu zas treba vystrihnúť.
Bolo to prvýkrát, čo Balázs videl program Pro Tools, ktorý sa inak považuje za profesionálny štandard vo svete zvukárov. Rýchlo vytiahol mobil a na Youtube si vyhľadal manuál, ako treba editovať bicie pomocou softvéru Pro Tools. O hodinu a pol mal úlohu splnenú. Je pravda, že bežne by to nemalo zabrať viac než päť minút a výsledok obsahoval mnoho chýb, ale vtedy nešlo o žiadnu dokonalosť.
Panovala dobrá nálada, rozprávali si príbehy. Balázsov otec je veľký fanúšik Star Wars, rovnako ako Adrian. Jeho mixpult je plný nálepiek s motívmi Hviezdnych vojen. Napriek tomu, že Balázs robil chyby, spoločná práca im plynula príjemne.
Z asistenta zvukár so šťastím
Potom naplno udrela pandémia, prišli reštrikcie a obmedzenia a Balázs mal na mále: chvíľu to vyzeralo tak, že sa bude musieť presťahovať naspäť do Budapešti. V Londýne mohol ostať len vďaka Adrianovi. Dostával od neho menšie brigády, zaúčal sa a potom, keď sa život pomaly vracal do starých koľají, si Balázs zrazu uvedomil, že je plnohodnotný zamestnanec vychyteného londýnskeho štúdia. Neskôr ako asistent zvukára spolupracoval aj so štúdiom Miloco, a to konkrétne po boku zvukára kapely Gorillaz.
„To bol rok, počas ktorého som si veľa zapisoval do zošita. Mám ho plný zoznamov mien producentov, zvukárov a interpretov a pri každom mene mám zapísané, akú kávu majú najradšej.“
Zháňanie kávy a čaju bola síce výrazná súčasť asistenčnej práce, ale to najpodstatnejšie bolo, že sa naňho nalepili vedomosti a čoraz prirodzenejšie vedel určovať, ako používať mikrofóny a rôzne technológie v štúdiách. Raz sa mu podarilo spolupracovať aj so zvukárom Florence and the Machine, ktorý bol dobrý priateľ Rileyho MacIntyrea. Riley bol v tom čase zvukár Paula Epwortha. V tomto bode Balázs pocítil, ako blízko sa dostáva k svojmu cieľu. „Vtedy som si povedal, že ak by sa mi podarilo, nedajbože, byť zvukárom v štúdiu Church, môžem sa rovno zbaliť a ísť do dôchodku.“
„Church je niečo ako muzikologické múzeum, ale na rozdiel od Abbey Road tu nie sú len vystavené mikrofóny. Do múrov tohto miesta sa vpili životy a idey množstva veľkých producentov. Keď ma sem prvýkrát pozvali na kávu, mal som pocit, že som v tej chvíli mal na svojej strane všetko šťastie sveta.“
Dobrá nálada
Prijímací pohovor sa ani v Churchi neniesol v duchu technickej previerky. Rozprávali sa o miestnych pekárňach a kaviarňach, živote v Maďarsku, politike v Maďarsku a v podstate o čomkoľvek, na čo prišla reč. Balázsa to vôbec neprekvapilo. Už počas práce v iných štúdiách zistil, aké je najdôležitejšie pravidlo: čokoľvek technické sa dá naučiť, ale dobrá nálada a priateľské vzťahy nie.
Prešli ďalšie dva roky strávené zácvikom a jedného rána sa Balázs zobudil s tým, že ho v ten deň čaká skúška, na ktorú sa v Church pripravoval a o ktorej sníval od momentu, ako prišiel do Londýna. A možno dokonca aj celý život.
V ten deň sa stal Paulovým zvukárom. „Ja som nastavoval zvuk, ja som mu pomáhal zrealizovať jeho umelecké vízie. Triasli sa mi ruky. Strašne. Ale vravel som si, že kedy inokedy by sa mi mali triasť. Veď je to prvý deň, čo pracujem plnohodnotne po boku svojho najväčšieho vzoru. Paul bol veľmi vtipný, v ten deň ku mne vysielal veľa trpezlivosti a láskavosti. Myslím, že mu bolo jasné, že som z toho celého grogy, ale nedal mi nič najavo. Skôr ma chválil,“ spomína si Balázs.
„Už od prvého momentu mi bolo jasné, že Bali nie je len rodený talent, ale má v sebe aj veľký smäd po vedomostiach. Tento chalan si konkrétne dal tú námahu a vytvoril si súkromný archív všetkých zvukárov a producentov, aby sa naučil ich grify, metódy a techniku práce,“ takto Balázsa pre Forbes opisuje Paul Epworth.
„Za päť rokov sa Bali vypracoval až na vrchol londýnskej hudobnej scény a denne sa stretáva s tými najzaujímavejšími mladými umelcami. Popravde… veľmi neradi by sme ho pustili zo svojho tímu. Sme veľmi vďační, že je u nás, hoci vieme, že pravdepodobne len dočasne… kým nevyletí z hniezda a nevybuduje si vlastné superproducentské impérium!“
Ešte do väčších výšok
Odtiaľto? Postúpiť vyššie? Dá sa to vôbec? – možno si teraz kladiete túto otázku a máte na to plné právo. Odpoveď: dá sa už len kráčať priamo za umením. Balázs začínal v Londýne ako asistent zvukára a v Churchi je momentálne zvukár. To všetko je väčšinou technická práca. Ak by človek chcel náplň práce zvukára bezpodmienečne napchať do nejakej škatuľky, dalo by sa povedať, že ide o úžitkové umenie.
V hudbe nastávajú situácie, v ktorých sa dajú identifikovať objektívne dobré a objektívne zlé rozhodnutia. A to sú práve také situácie, ktoré nie sú umelecké. Tie väčšinou vyrieši zvukár. Lenže potom sú aj nuansy, pre ktoré neexistujú kategórie. Koncepcia a vytvorenie celistvého diela sú už úlohy producentov. V ich náplni práce už nehovoríme o praktických záležitostiach, ale ide takmer výhradne o umeleckú víziu. To je presne tá úroveň, ktorú by rád dosiahol každý v hudobnom priemysle. Chcete sa dostať do bodu, v ktorom už nestrácate čas dilemou, aký mikrofón použiť, pretože jednoducho každou bunkou tela cítite, čo bude a čo nebude fungovať.
„Vstúpite so skupinou kreatívnych ľudí do štúdia a z nuly, z akéhosi éteru poskladáte, skolážujete niečo, z čoho sa nakoniec zrodí dielo, ktoré má pre danú skupinu ľudí význam. Nikto nás nepožiadal o to, aby sme sa tvorbou zaoberali, no napriek tomu cítime, že je veľmi dôležité, aby sme zo seba niečo dostali. Samozrejme, to, čo robíme, nemá racionálne žiadny zmysel,“ takto nejako Balázs opisuje moment, keď vzniká hudba.
„Keď som v štúdiu, buď plačem, alebo sa smejem. Sú len tieto dve hraničné situácie, nič viac a nič menej.“
Prvá producentská príležitosť bola pre Balázsa spolupráca s kapelou Ugly na EP Twice Around the Sun. Bol to trhák na undergroundovej scéne. Podľa Anthonyho Fantana, amerického hudobného kritika, ide dokonca o tretie najlepšie EP roku 2024. Niektoré úseky platne nahrávali v Balázsovom byte, niektoré zase v kamarátovom univerzitnom štúdiu. Je tam skladba, ktorú nahrali v Churchi, ale iné zas nahrávali v kúpeľni.
„Nie je to nič, čo by znelo hi-fi, ale sú to moji najlepší priatelia a do tejto platne sme dali celé naše srdcia a aj maximum našich vedomostí, ktoré sme mali v tom čase k dispozícii. Myslím, že to na platni počuť. Je to jedno z najuznávanejších EP roku 2024 a momentálne je kapela Ugly jedna z najpopulárnejších mladých kapiel v Londýne. Pre mňa to znamená neskutočne veľa.“
A aké sú teraz jeho plány?
„Každý by sa mal pripraviť na to, že z roku 2025 chcem vyťažiť absolútne maximum. Chcel by som pre hudobnú komunitu, v ktorej sa pohybujem, zabezpečiť čo najväčší úspech a rád by som svetu ukázal, čo znamená súčasný londýnsky underground. Chcel by som všetkým dokázať, že má zmysel sa zaoberať touto prácou a má zmysel sa učiť. Bol by som rád, keby bola pozícia zvukára a producenta aj v Maďarsku taká uznávaná, ako je v zahraničí. A okrem toho by som chcel zdôrazniť, že sa mi môže ktokoľvek kedykoľvek ozvať, ak by v tejto sfére potreboval akúkoľvek pomoc,“ pridáva Balázs posledné odkazy pre čitateľov.
Článok vyšiel na forbes.hu a autorom je Benedek Lits
