Keď dnes prechádzame okolo palácov v centre Prahy, bývalých tovární alebo obrovských víl v Brne, zvyčajne ani netušíme, že mnohé z týchto miest boli kedysi srdcom sveta podnikania. Teda až dovtedy, kým nacisti nezastavili jeho tep.
V medzivojnovej strednej Európe vznikali veľké židovské podniky, ktoré formovali priemysel, financie a dizajn. S nástupom nacizmu však prišla arizácia, vyvlastňovanie a smrť. Pripomeňme si osudy niektorých českých a moravských podnikov, ktoré nacisti obrali o budúcnosť.
Ich podnikateľské príbehy sú fascinujúce a tragické. Je v nich odhodlanie, extrémne tvrdá práca, vizionárske čítanie budúcnosti, no i smutné konce.
Keď sa v prvej polovici 20. rokov 20. storočia v Európe diskutovalo o energetike, meno Petschek zaznievalo vo všetkých dôležitých kruhoch. Rodina pochádzala z Kolína nad Labom, ktorému sa v minulosti pre jeho početnú židovskú komunitu hovorilo „Jeruzalem na Labe“. A priezvisko Petschek bolo pôvodne odvodené od názvu neďalekého mesta Pečky.
Postupne sa z tejto rodiny stali najvplyvnejší uhľobaróni na kontinente. Ich podnikanie bolo založené na šikovnej súhre ťažby uhlia, dopravy, vývozu a bankovníctva.
Na vrchole svojej činnosti ovládali takmer polovicu obchodu s hnedým uhlím v Európe. Spolupracovali s priemyselnými magnátmi v Nemecku, Rakúsku a v Spojenom kráľovstve.
V Prahe si postavili monumentálne sídlo, Petschkov palác. Neoklasicistická budova z rokov 1923 – 1929 bola architektonickým zhmotnením moci a centrom moderného manažmentu. V kanceláriách sídlili špičkoví ekonómovia a právnici, ktorí riadili sieť podnikov od Mosta až po Porýnie.
S nástupom nacizmu sa však zlaté časy skončili.
Rodina musela rýchlo konať pre hroziace nebezpečenstvo. Niektorí jej členovia odišli do Švajčiarska, iní do Londýna, ďalší zamierili do Spojených štátov. Historickým paradoxom je, že počas okupácie sa Petschkov palác stal sídlom gestapa, ktoré tu vypočúvalo a mučilo českých vlastencov a odbojárov.
Spoločnosť po okupácii nenávratne roztrieštili, majetok zhabali a banky zlikvidovali. Po vojne sa rodina do Československa nevrátila. Niektoré nehnuteľnosti vrátane paláca boli predmetom zdĺhavých reštitúcií, ale väčšinu sa nepodarilo získať späť. Dnes väčšina potomkov žije v USA a mnohí ani netušia, že kedysi patrili medzi najbohatších ľudí v Európe.
Gutmannovci: rytieri priemyslu
Gutmannovci boli predstavitelia starej priemyselnej šľachty s väzbami na rodinu Rothschildovcov. Z malej židovskej rodiny sa v 19. storočí vypracovali na veľkopodnikateľov rakúsko-uhorskej monarchie. Ich moc siahala od Ostravy až po Bratislavu, Viedeň a oveľa ďalej. Budovali železiarne, bane, prístavy, investovali do energetiky a ťažkého priemyslu.
Wilhelm Gutmann rozšíril svoje podnikateľské aktivity do mnohých ďalších oblastí vrátane cukrovarníctva, liehovarníctva, zakladal aj továrne na výrobu sódy, šamotu a celulózy. Na prelome 19. a 20. storočia sa stal jedným z najvýznamnejších zamestnávateľov v Európe a jeho podniky poskytovali prácu viac ako päťdesiatim tisícom ľudí.
Wilhelm Ritter von Gutmann. Foto: Wikimedia Commons
Cisár František Jozef I. Wilhelma dokonca pasoval na rytiera.
V Ostrave Gutmannovci založili Vítkovické železiarne, spoločnosť, ktorá v tom čase patrila medzi tri najväčšie hutnícke komplexy v Európe. Budovali robotnícke kolónie, nemocnice, financovali školy a podporovali technické vzdelávanie. Skrátka, boli považovaní za priekopníkov moderného priemyslu a osvieteného podnikania.
Po roku 1938 Gutmannovcov ako židovských podnikateľov zasiahli nacistické represie. Niektorí členovia rodiny emigrovali, iným sa to nepodarilo. Napríklad baróna Eduarda Gutmanna zatkli a zavraždili v koncentračnom tábore.
Spoločnosť prevzala nemecká správa a začlenila ju do vojnovej výroby. Po vojne boli zvyšné spoločnosti znárodnené. Gutmannovcom zostali záznamy v archívoch, pamiatky v podobe ich víl a zničené rodinné dedičstvo.
Waldesovci: výrobcovia gombíkov
Usmievavý self-made podnikateľ – asi tak by sme dnes opísali Jindřicha Waldesa. Narodil sa neďaleko Tábora, študoval v Prahe a neskôr pracoval v továrni na kovový tovar, ktorá vyrábala aj gombíky. Konkrétne manžetové gombíky.
O niekoľko rokov neskôr Jindřich Waldes a jeho mechanik Hynek Puc prišli s inovatívnym dvojdielnym stláčacím gombíkom, v tom čase už v samostatnej firme Waldes a spol. Na svetlo sveta tak prišli zacvakávacie gombíky – tzv. patentky.
Jindřich Waldes a Waldes Koh-i-noor patentky. Foto: Wikimedia Commons
Firma so sídlom na pražskej Letnej sa rozrástla do Karlína a neskôr do Vršovíc a obrat sa závratne znásobil. Postupne zamestnávala aj rodinných príslušníkov. Waldes, ktorý ovládal cudzie jazyky a robil šikovné reklamné kampane, sa so svojím výrobkom čoskoro dostal do zahraničia, postupne zásoboval 73 krajín sveta a po prvej svetovej vojne založil pobočku továrne v New Yorku.
Počas svojho života dokonca zriadil múzeum, v ktorom si návštevníci mohli bezplatne prezrieť patent, ako aj ďalšie svetové odevné inovácie. Waldes mal blízko aj k umeniu a bol napríklad priateľom a mecenášom Františka Kupku.
S príchodom vojny však pokrokovému podnikateľovi skonfiškovali všetok firemný majetok i jeho umelecké zbierky. Waldes sa vlastenecky angažoval v odbojovom časopise V boj. Na nacistických zoznamoch jeho meno pútalo pozornosť a Waldesa zakrátko previezli do koncentračného tábora Buchenwald.
Rodina Waldesovcov z exilu lobovala za jeho slobodu. Nacisti zaňho požadovali astronomické sumy. Obchod sa nakoniec podaril, ale šesťdesiatpäťročný diabetik Henry deň pred svojimi narodeninami a niekoľko dní po stretnutí s rodinou zomrel. V zajatí sa mu, samozrejme, dostávalo málo liečby a útrapy boli pre jeho telo priveľké.
Waldesov majetok bol počas vojny ukradnutý a neskôr znárodnený. Výrobné zariadenia prevzal štát a spoločnosť Waldes a spol. bola začlenená do štátneho hospodárstva. V rámci reštitúcií boli po desaťročiach niektoré umelecké diela vrátené rodine, iné boli prevedené do Národnej galérie alebo predané.
Kafkovci: galantéria a knihy
Franz Kafka – osamelý spisovateľ, ktorého tvorbou sa prelínajú existencialistické otázky – je svetoznáme meno. Menej sa vie o jeho rodinnom zázemí. Jeho otec Hermann bol typickým židovským obchodníkom prvej generácie. Ambiciózny muž viedol prosperujúci obchod s galantériou v centre Prahy, kde angažoval aj svoje deti.
Franz Kafka (sediaci dole vpravo) v Tatranských Matliaroch. Foto: Wikimedia Commons
Vládol tu pevnou rukou, bol občas tvrdý, ale schopný a pracovitý. Franz Kafka tu v mladosti pracoval a táto skúsenosť so svetom tvrdého obchodu, ktorý sa zrazil s jeho vlastnými ideálmi, mala hlboký vplyv na jeho neskoršiu tvorbu.
Rozvetvená Kafkova rodina bola pevne zakorenená v židovskej strednej vrstve, ktorá zahŕňala širokú škálu profesií. Od právnikov cez lekárnikov až po obchodníkov a intelektuálov.
Franz sa toho nedožil, ale jeho rodina sa s nástupom nacistického režimu stala terčom antisemitizmu. Kafkove sestry Elli a Valli zahynuli vo vyhladzovacom tábore Chelmno. Sestra Ottla v Osvienčime. Ich osudy boli dlhé roky neznáme a až výskumy a dokumentácia v 90. rokoch 20. storočia na ne upozornili širšiu verejnosť.
Kafkovo dielo prežilo len vďaka jeho priateľovi Maxovi Brodovi, ktorý proti jeho vôli uchoval jeho rukopisy a odviezol ich do Palestíny, kam sa mu v roku 1939 podarilo emigrovať spolu s manželkou Elsou.
Kafka je dnes považovaný za literárneho génia, ale jeho korene sú neoddeliteľne spojené s pražskou židovskou obchodnou komunitou, ktorú zničil nástup nacistickej diktatúry.
Löw-Beerovci: exkluzívny textil
Löw-Beerovci boli považovaní za jednu z najvýznamnejších židovských podnikateľských dynastií na Morave. Jadrom ich podnikania boli továrne vo Svitávke a v Brne. Podniky boli príkladom vtedajšieho moderného prístupu k technológiám a spoločenským inováciám. Vyrábali vlnené látky, súkno a exkluzívne materiály pre európske trhy a zamestnávali stovky pracovníkov.
Rodina Löw-Beerovcov mala v Brne krásny dom. Elegantná vila stála v tesnej blízkosti pozemku, na ktorom sa Alfredova dcéra Greta neskôr rozhodla postaviť ikonickú funkcionalistickú vilu.
Áno, hádate správne.
Foto: Wikimedia Commons/Simonma, v licencii CC BY 2.5
Autorom návrhu bol renomovaný architekt Ludwig Mies van der Rohe a dodnes je dom známy ako vila Tugendhat, jeden z najvýznamnejších symbolov medzivojnovej architektúry.
Aj osud tejto rodiny sa však tragicky zmenil v roku 1939. Väčšina členov rodiny Löw-Beerovcov opustila svoju vlasť. Niektorí sa uchýlili do Švajčiarska, iní emigrovali do Spojených štátov.
To, čo vybudovali, im bolo zhabané. Továrne a rodinné vily boli skonfiškované. Počas vojny slúžili okupantom, po vojne nasledovalo znárodnenie.
Vila Tugendhat, ktorá bola kedysi domovom rodiny a symbolom jej úspechu, po vojne dlhé roky chátrala. Dnes je aspoň časť ich dedičstva obnovená, ale podnikateľský rozmach, ktorý rodina Löw-Beerovcov zažila, sa už nedá obnoviť.
Kolbenovci: vizionárski elektrotechnici
Príbeh rodiny Kolbenovcov je silným svedectvom o tom, čo všetko dokáže vojna. Rodinný podnik začal vznikať v priebehu 19. storočia, keď si Emil Kolben, vynikajúci inžinier a neskôr ikona československého priemyslu, otvoril dielňu, ktorá sa postupne premenila na jedno z najvýznamnejších priemyselných impérií krajiny.
Spoločnosť sa špecializovala na výrobu elektrických zariadení, generátorov, ale aj na výrobu komplexných strojov. Položila základy moderného českého priemyslu, ktorý konkuroval najlepším na svete.
Pred vypuknutím vojny spoločnosť zamestnávala vo svojich závodoch tisíce ľudí a vyrábala širokú škálu produktov – od elektrických zariadení až po ťažké strojárstvo.
Úmrtný list Emila Kolbena z Terezína. Foto: Wikimedia Commons
Okupácia Československa a druhá svetová vojna znamenali pre Kolbenovcov nezvratný zlom.
V roku 1943 Emila Kolbena deportovali do Terezína, kde zomrel v zlých podmienkach vo veku 80 rokov. V tom čase bol rodinný podnik násilne premenený na súčasť vojnového priemyslu a jeho výroba bola plne podriadená potrebám nacistického vojnového štátu.
Hoci podnik prežil, jeho pôvodný rodinný charakter a hodnoty sa po vojne nenávratne stratili. Československo prešlo obdobím hlbokých zmien a nádeje na obnovenie niekdajšej slávy podniku sa rozplynuli.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorkou je Julie Mahlerová.
