Je jedným z najúspešnejších tasmánskych podnikateľov. Deväťdesiatštyriročný Josef Chromý je však pôvodom z Československa a pred komunistickým režimom pred 75 rokmi ušiel až na opačný koniec sveta. V ďalekej Tasmánii dodnes vyrába oceňované víno.
Stretávame sa v Relbii, južne od Launcestonu, druhého najväčšieho mesta Tasmánie. To leží priamo v srdci tohto austrálskeho ostrova. Všade okolo nás je divoká príroda. Práve tu sa na viac ako šesťdesiatich hektároch rozprestierajú rozľahlé vinice a ikonická reštaurácia. Ponúkajú v nej nielen miestne špeciality, veď ochutnať tu môžete napríklad aj kenguru; no predovšetkým lahodné vína.
Tie majú povesť tých najlepších – nielen v celej Tasmánii či Austrálii. Ich chardonnay získalo v roku 2013 v jednej z kategórií Decanter World Wine Awards, ocenenie za najlepšie vína na svete. Do dnešných dní si ich vína odniesli na medzinárodných súťažiach 26 trofejí, 70 zlatých, 140 strieborných a 300 bronzových medailí.
Pri návšteve Tasmánie pred pár rokmi si jeho víno vyžiadala samotná kráľovná Alžbeta, ktorá sa s ním aj osobne stretla.
Josef Chromý, ktorého u protinožcov prezývajú Joe, v decembri tohto roka oslávi 95 rokov. Je mimoriadne šarmantným hostiteľom. Je žoviálny, inteligentný, príjemný a napriek pohnutému príbehu, čo má za sebou, cítiť v jeho rozprávaní nadhľad aj pokoru. Prácou žije, trávi ňou doteraz každý jeden deň.
Po našom príchode nás čaká priamo v ich vinohradoch ochutnávka toho najlepšieho, čo ponúkajú. Jeho výborné tasmánske cuvée, pinot gris, pinot noir aj chardonnay.
„V Relbii sú horúce dni a chladné noci. Je to ideálne pre studené odrody,“ vysvetľuje nám pri ochutnávke vín jeho dvorná someliérka, inak rodáčka z Poľska. Je len jednou z viacerých Európanov, ktorí našli nový domov na austrálskom ostrovnom štáte Tasmánia a vysnívanú príležitosť vo firmách Josefa Chromého.
Josef nás prijíma spolu so synovcom Petrom Křížom, ktorý tu žije od roku 1994 a dnes je výkonným riaditeľom, a so svojím vnukom Deanom Cockerom, ktorý je uznávaným právnikom, pilotom aj operným spevákom, no taktiež generálnym riaditeľom ich developerskej spoločnosti JAC Group. Rodinné podnikanie spravuje spoločne so starým otcom, ktorý je pre svojich blízkych dodnes inšpiráciou.
Až postupne začína Josef Chromý hovoriť o svojom životnom príbehu. Narodil sa 18. decembra 1930 v Novom Veselí v rodine mäsiara. Bol tretí z piatich súrodencov. Vyrastali už v Žďári nad Sázavou, kam sa rodina presťahovala. Časy hospodárskej krízy boli ťažké.
A hoci sa jeho otec snažil robiť, čo sa dalo, veľmi sa mu pri jeho snahách o podnikanie nedarilo. Rodina žila v skromných podmienkach. Patrili k najchudobnejším v meste. Babička občas chodila po žobraní, aby deťom zohnala drobnosť na prilepšenie, a Josef musel nosiť oblečenie po staršej sestre. Do ôsmich rokov chodil do školy bosý. Po rokoch však hovorí, že tvrdé podmienky človeka zocelia.
Mal iba deväť rokov, keď prišla nacistická okupácia, ktorá sa bolestne dotkla mnohých ľudí. V Protektoráte sa čoskoro popravovalo, rozhlas hlásil denne zoznamy zavraždených.
Keď tri roky po vojne uchopili moc v Československu komunisti, dosiahol práve plnoletosť. A v krátkom čase dospel k presvedčeniu, že svoju budúcnosť si takto nepredstavuje. Nová moc, ktorá mala predobraz v Sovietskom zväze, veľmi rýchlo ukázala svoju tvár.
Rozbehli sa politické procesy a popravy, ktorých obeťou sa stali aj uznávané osobnosti z prvej republiky, ktoré sa zapojili počas vojny do protinacistického odboja. Noviny písali o poprave Heliodora Píku alebo Milady Horákovej. Už krátko po nástupe režimu skončili na dlhé roky vo väzení desiatky ľudí. V Josefovi sa postupne rodil pocit, že v tejto krajine žiť nechce.
„Nechcel som žiť v neslobode a strachu,“ hovorí Josef s presvedčením aj dnes. Definitívne rozhodnutie, že sa pokúsi ujsť do slobodného sveta, padlo dva mesiace pred tým, ako mal dokončiť školu. Učil sa vtedy podľa vzoru otca za mäsiara. Na úteku sa v tom čase dohodli spolu traja kamaráti.
„Nevedeli sme, či to bude celé trvať desať alebo sto rokov,“ poznamenal. Mal zlé tušenie, že sa s blízkymi už nemusia stretnúť, hoci si to nechcel pripustiť. Krátko pred útekom sa rozhodol, že si ešte urobí fotografiu s rodičmi a so súrodencami. Ani im o svojom pláne nepovedal. Snímku z ich posledného stretnutia si so sebou niesol neskôr až na opačný koniec zemegule.
Najdlhšia cesta za slobodou
Písal sa 8. jún 1950, keď sa vydali na svoju cestu. Mal devätnásť rokov a celý svoj dovtedajší život v malom kufríku.
Jozef Chromý kedysi a dnes. Foto: archív Jozefa Chromého
Traja kamaráti sa dostali najskôr do Znojma. Ubytovali sa v tamojšom hostinci, no ako cudzincov ich niekto udal. Keď im na dvere izby zaklopali dvaja príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, povedali im, že sú na prázdninách. Esenbáci si však zapísali ich presné údaje. Vedeli, že nemôžu strácať čas. Vydali sa na cestu k hraniciam o pol desiatej večer. Pešo, len za svitu mesiaca.
Hranica bola v tých časoch podmínovaná, strážili ju pohraničníci so samopalmi. A ochranu štátnych hraníc brali ako boj – o tom, ako to na hraniciach vyzeralo, svedčí aj fakt, že na začiatku päťdesiatych rokov zmasakrovali pohraničníci pri pokuse o útek celú rodinu Ehrenfeldovcov aj s päťročným dieťaťom.
Im sa však podarilo prejsť na územie dnešného Rakúska. O pol tretej ráno sa dostali do Pfaffendorfu. V tom čase to však bola ruská zóna. Na hraniciach sa rozdelili, aby nebudili pozornosť.
Prešiel z nich jediný. Jedného kamaráta stratili úplne. Nikdy sa nedozvedel, čo sa s ním presne stalo. Jeho druhého priateľa z detstva, Bedřicha Lysého, postrelili a zadržali. Na dlhé roky skončil v uránových baniach v Jáchymove.
Keď hovorí o tom, ako sa po desaťročiach, už ako páni v rokoch, stretli, má Josef v očiach slzy.
Bedřich začal po prepustení z väzenia maľovať. A dodnes má v Tasmánii Josef viaceré jeho obrazy, ktoré mu starého kamaráta pripomínajú. Je to minulosť, na ktorú sa nedá zabudnúť.
Josef Chromý hovorí o tom, aké mal neuveriteľné šťastie, s vďakou dodnes. Bol v Rakúsku, zóne okupovanej Ruskom, a nerozumel ani slovíčko po nemecky. Keby bol prehovoril, zatkli by ho. No podarilo sa mu, rukami-nohami a aj vďaka posunkom, kúpiť si lístok na vlak do Viedne. Držal ho v ruke a tváril sa, že spí. Veril, že sprievodca uvidí lístok a pôjde ďalej, no pri kontrole ho prebudili.
Vtedy mu napadlo, že bude hrať, že je hluchonemý. Vydával zvláštne zvuky, ukazoval na uši a ústa. „Bol som asi presvedčivý, a tak mi to prešlo,“ pousmial sa po rokoch, keď rekonštruoval plán svojho úteku.
Dokuemtny Jozefa Chromého po úteku z Československa. Foto: archív Jozefa Chromého
Nakoniec sa mu podarilo z ruskej okupačnej zóny Viedne dostať dobrodružne do tej americkej. Poradili mu, že bude bezpečnejšie dostať sa ešte ďalej, a tak okamžite nasadol na vlak do mesta Linz. Pomery v utečeneckom tábore, kam ho zaradili, boli však hrozné. Prišiel tam 16. júna 1950 a o necelé dva mesiace získal potvrdenie o tom, že je politický utečenec. Krátko nato sa vydal stopom do Salzburgu. Tam to však bolo ešte horšie.
Aby si mohol prilepšiť a vyžil, predával krv a zobral brigádu ako upratovač. V tábore si našiel priateľov, ktorí mu pripomínali, aby nikdy nezabudol na rodnú krajinu. Mnohí snívali o ceste do Ameriky či Kanady, no najrýchlejšou možnosťou bola pre utečencov Austrália, ktorá vtedy otvorila svoje brány.
„Prečo ste odišli práve do Austrálie?“ pýtame sa ho.
„Bola dostatočne ďaleko od komunistov,“ pousmial sa.
Cesta do Austrálie však bola strastiplná. Z rakúskeho Salzburgu cestoval až do nemeckého Aurichu, aby koncom roka zistil, že loď, na ktorú mal nastúpiť, už odplávala. Nakoniec sa musel dostať až do Neapolu, aby 3. decembra 1950 vyplával na lodi Hellen Prince na svoju cestu za slobodou.
Loď však mala pokazené čerpadlá a bola po celých šesť týždňov naklonená doľava, mnohí cestujúci trpeli morskou chorobou. Bola navyše preľudnená – kajút tu bolo iba 200, no pasažierov šesťnásobok, a aj keď loď po ceste na chvíľku zakotvila, nedovolili im počas cesty vystúpiť. Na konci plavby došli zásoby pitnej vody, aj preto Josef Chromý opisoval túto cestu aj po rokoch ako nočnú moru.
„O to väčšia bola moja radosť, keď sme zakotvili v prístave Melbourne,“ spomínal. Bolo to 10. januára 1951 a všetci smerovali do utečeneckého centra Bonegilla pri meste Wodonga vo Viktórii. Tam sa Josef za tri týždne naučil základy angličtiny.
Začiatky na opačnom konci sveta
Hoci mal šancu začať nový život a nájsť si prácu v austrálskych veľkomestách ako Melbourne alebo Sydney, jeho lákala ostrovná Tasmánia. „Bola v tom čase málo objavená, záhadná,“ pousmial sa.
Začínal ako robotník v továrni na cementové a azbestové dosky v mestečku Railton. Tam musel podľa kontraktu zostať dva roky, jeho ambície však boli vyššie.
„Joe pracoval sedem dní v týždni, šestnásť hodín denne počas pracovných dní a osem hodín denne cez víkendy. Ušetril si tak dostatok peňazí, aby mohol z továrne na azbest odísť po roku a začať pracovať ako údenár, čo bolo jeho remeslo ešte z Československa,“ spomínal jeho vnuk Dean.
Joe Chromý s dcérou pri ich prvom donáškovom vozidle. Foto: archív Jozefa Chromého
Než však mohol začať s vlastným podnikaním, vedel, že musí získať v tejto oblasti skúsenosti. Prvú prácu našiel v hlavnom meste Tasmánie, Hobarte, vo firme Everbest Food Products. Opäť práci venoval všetok svoj čas a rýchlo sa učil. Dodnes má odloženú referenciu od majiteľa, ktorú dostal pri svojom odchode: „Bol to najlepší pracovník, akého som kedy mal.“
No túžil sa posúvať ďalej. Keď si v roku 1952 prečítal o novej továrni s najnovšími technológiami v severnom meste Smithton, okamžite sa tam vybral. S úsmevom spomínal, že jej majiteľ sa čudoval, prečo odchádza z veľkomesta, keď nič nevyparatil. Hoci ho zamestnal, pre jeho slabú angličtinu sa k nemu nesprával práve ukážkovo. A tak Josef odišiel do ďalšej továrne, v meste Penguin v severozápadnej Tasmánii, ktorú vybudoval podnikavý Holanďan.
Mal však stále pocit, že chce vybudovať niečo vlastné. Nezostal nič dlžný spomienke na Československo a svoj prvý podnik nazval symbolicky Praga Meat Production. Hoci pracoval vo dne v noci, musel čoskoro zavrieť. Nemal vtedy ešte dobrú angličtinu, dostatočný kapitál ani potrebné sklady.
Nedal sa odradiť ani prvotným neúspechom. „Za každým úspešným mužom stojí skvelá žena,“ pousmeje sa. Mať správneho a podporujúceho životného partnera – to, nakoniec, často spomína aj v desatore svojho úspechu.
Joe Chromy s manželkou Adou. Foto: archív Jozefa Chromého
V čase, keď mu nevyšiel plán s prvým podnikaním, sa vrátil do mesta Penguin. A náhoda chcela, aby na večeri, kam ho pozval jeden z holandských kolegov, spoznal aj šarmantnú mladú Holanďanku Alidu Mariu Lacunesovú.
Josef ju pozval na tanečnú zábavu a už o rok neskôr, 11. septembra 1954, sa konala svadba. On nevedel holandsky, ona česky, no v angličtine bola o čosi vpredu, a tak ju s Josefom doma cvičili. Podporovala ho aj v tom, aby začal znova s podnikaním.
Počas štyroch rokov si každý z nich našetril tisíc libier a ďalších tisíc si požičali od Williama Fielda z Railtonu, starého otca budúceho premiéra Tasmánie. V roku 1957 založili mäsiarsku firmu Continental Butchers, ktorá sa onedlho rozrástla po celej Austrálii. Vybudovali mäsiarsky koncern, ktorý sa v roku 1964 premenoval na Blue Ribbon Meats.
Josef Chromý mal dobré nápady, invenciu, poznal tvrdú prácu a vytrvalosť. Aj preto získal o niečo neskôr titul podnikateľ roka.
Kontakty s rodinou
Škoda, že jeho neskoršie úspechy už nevideli obaja jeho rodičia. Aspoň že sa do Tasmánie dostali v uvoľnenom období, v roku 1967, už ako starí ľudia.
Domov sa mali vracať práve 21. augusta 1968. V deň, keď do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Nikto nevedel, čo príde. Zostať či odísť? Stáli pred dilemou, keď sa dozvedeli, čo sa deje v ich rodnej krajine. Starý strom však ťažko presadiť. V Tasmánii mali Josefa, v Československu štyri ďalšie deti s rodinami. Rozhodli sa vrátiť. Bolo to naposledy, čo Josef videl svojho otca.
Návšteva doma v Československu. Foto: archív Jozefa Chromého
Napriek tomu sa ešte pred pádom režimu do Československa vrátil. Bolo to v roku 1982 a Josef mal už dávno austrálske občianstvo. Prišiel aj so svojím dospievajúcim vnukom Deanom, bola to vtedy jedna z ich zastávok na ceste okolo sveta.
Stretol sa s mamou a súrodencami a aj so starým kamarátom Bedřichom Lysým, s ktorým sa kedysi pokúšali ujsť. Stretnutie po rokoch bolo mimoriadne emotívne. A sen o slobodnom svete zostal prítomný v Bedřichovom príbehu aj po tridsiatich rokoch.
V ten večer, keď sa stretli, im Bedřichova dcéra Leona lámanou angličtinou hovorila o svojom pláne úteku. S priateľom Alešom chceli odísť do slobodného sveta. Príležitosť sa im predsa len naskytla – talentovaná tenistka odišla do Talianska, odkiaľ sa už nevrátila. Podarilo sa im prekĺznuť úradom a nakoniec nasadnúť na lietadlo do Kanady.
Dnes žijú v Spojených štátoch, majú dve deti a s Josefom ich spája veľké priateľstvo. V zlomových časoch totiž Leonin manžel pomáhal jeho žene Ade, u ktorej sa rozvinula Alzheimerova choroba, zohnať najmodernejšie lieky.
Ako spomínal Josef Chromý, niekdajšia československá komunita sa snažila udržiavať kontakty a blízke vzťahy aj za hranicami.
Nehovoriac o tom, že on sám bol na Tasmánii roky dušou „československých parties“. Jeho vnuk Dean, ktorý napísal o príbehu starého otca knihu – Josef Chromý: Odkaz jedného muža –, nám ukazuje staré fotografie zo stretnutí ľudí, ktorí ušli po vojne alebo nástupe komunistov. Čo príbeh, to román.
Medzi Josefových blízkych priateľov na Tasmánii patrila roky aj Věra Kynas, ktorá prežila holokaust, ultrabežec Vlasta Škvařil, šéf tasmánskej džezovej sekcie Viktor Zappner alebo Milan Vyhnálek, ktorý po svojej emigrácii založil a vybudoval najväčšiu výrobňu syrov u protinožcov.
Tasmánske mäsiarstvo Jozefa Chromého. Foto: archív Jozefa Chromého
„Pomysleli by ste si niekedy, že raz padne režim v Československu?“ pýtame sa Josefa Chromého.
„Nikto nevedel, ako dlho to vydrží, ale každý z nás, ktorí sme odišli, dúfal, že sa to stane,“ hovorí dnes človek, ktorý sa vďaka vlastnej usilovnosti vypracoval na jedného z najvýznamnejších tasmánskych a austrálskych podnikateľov.
Príbeh legendárneho vína
V roku 1992 ocenili Josefa za jeho prácu titulom podnikateľ roka, v roku 1993 sa jeho firma Blue Ribbon Meat stala najväčším zamestnávateľom v Tasmánii. A v roku 1997 bol za svoj dlhoročný prínos ocenený ministerským predsedom Medailou Radu Austrálie.
Hoci svoj mäsiarsky koncern nakoniec predal, postupne presedlal ďalej.
Už v roku 1993 založili s manželkou Adou skupinu investičných a developerských spoločností JAC Group. Začali investovať do nehnuteľností. Stáli pri vzniku apartmánových domov v najväčších tasmánskych mestách – Hobarte či Launcestone.
Odkúpili napríklad historickú budovu colnice, postavenú v štýle viktoriánskej architektúry v Launcestone, kde je dnes nielen sídlo colnej správy, ale aj ich skupiny. The Charles je zase projekt premeny chátrajúcej budovy bývalej nemocnice, ktorú Josef Chromý pretvoril na viacúčelovú budovu s hotelom, bývaním a obchodmi. Projekt získal ocenenie za najlepšiu viacúčelovú nehnuteľnosť v Austrálii. Práve tu, v jednom zo strešných bytov, býva aj Josef Chromý.
Realitný projekt JAC Grop The Charles. Foto. archív JAC Group
Jeho skupina postupne rozšírila svoju činnosť na podnikanie s pozemkami, pričom zabezpečila a vystavala viac ako desiatku rezidenčných pozemkov po celej Tasmánii. Z Josefa Chromého sa tak stal jeden z najväčších developerov v Tasmánii, on sám mal však aj iný sen. O víne.
Po dvadsiatich rokoch, keď len skúmal rôzne vína, kúpil svoj prvý vinohrad. A postupne sa mu podarilo vybudovať značku, ktorá má v Austrálii svoje meno.
Filozofiou Josefa Chromého sú minimálne chemické zásahy, ktoré pomáhajú zachovať jemnú chuť vína. Jeho vinárstvo dodnes spracováva viac ako 2 500 ton hrozna ročne a v súčasnosti sa ešte rozširuje.
Vinárstvo Josef Chromy Wines sa dostalo na zoznam najlepších vinárskych zážitkov Austrálie už v roku 2013, v roku 2014 získalo ocenenie Tasmanian Tourism Award, ktoré štyri roky po sebe obhájilo, a nakoniec vstúpilo do tasmánskej podnikateľskej siene slávy.
Joe Chromy vo vinohrade s bývalým austrálskym premiérom Malcolmom Turnbullom. Foto: achív Jozefa Chromého
No víno, najmä rizling a chardonnay, bodovalo aj celosvetovo. V roku 2007 získal rizling Josefa Chromého trofej ako najlepšie dezertné víno a najlepšie víno na medzinárodnej súťaži Sydney International Wine Competition, ich chardonnay získalo v roku 2013 v jednej z kategórií trofej za najlepšie víno v súťaži Decanter World Wine Awards v Londýne.
Dnes jeho vinárstvo organizuje aj svoj vlastný festival, ktorý navštívili viaceré svetové hviezdy – Tom Jones, Debbie Harry z Blondie alebo Chrissie Hynde z The Pretenders.
Baťovské princípy
Počas našej návštevy nás sprevádzajú aj budovou, kde má jedno zo svojich sídiel austrálska vláda.
„Josef dokázal svoju víziu pretvoriť na realitu a Tasmánia z toho môže ťažiť. Máme veľké šťastie, že ho jeho cesta zaviedla práve sem. Po celej krajine sú viditeľné jeho úspechy, ktoré dosiahol len vďaka svojmu odhodlaniu a tvrdej práci,“ spomínal niekdajší tasmánsky premiér Peter Gutwein.
Jozef Chromý. Foto: archív Jozefa Chromého
Ľudia, ktorí sú okolo neho, hovoria, že Josef je bojovník, ktorý sa len tak ľahko nevzdáva.
Dá sa to veľmi ľahko uvedomiť už pri jeho životnom príbehu. Nielen na základe dobrodružného úteku či splnenia sna. No taktiež na základe toho, ako prekonával ďalšie životné skúšky.
Prešiel nielen úmrtím manželky Ady, ktorá posledné roky žila s Alzheimerovou chorobou, ale aj smrťou jedinej dcéry Margaret, ktorá ochorela na rakovinu. On sám prekonal pred vyše dvadsiatimi rokmi vážnu mozgovú príhodu, po ktorej sa odznova učil rozprávať aj chodiť. A hoci stále perfektne rozumie v rodnej češtine, istejšie sa po tejto skúsenosti pri našom rozhovore cítil v angličtine.
Aj dnes, vo svojich 94 rokoch, je aktívny vo firme, ktorú vybudoval. Ako viackrát prízvukoval, držali a dodnes ho držia ľudia, ktorých mal okolo seba.
O tom, že je obľúbenou osobnosťou, sa presviedčame priamo v Tasmánii pri návšteve jeho reštaurácie, kde ho zdravia miestni. Josef Chromý je tiež známy filantrop. Pamätá si, aké ťažké boli jeho začiatky, a dnes takto pomáha on, kde sa dá.
Jeho vína v súčasnosti dostať nielen v Austrálii, ale kúpiť sa tiež dajú v jeho rodnej Českej republike. Hoci, ako sám hovorí, domov sa už asi nevráti, v myšlienkach sa tam doteraz vracia.
Pinot Pepik z tasmánskeho vinárstva Jozef Chromy. Foto: archív Jozefa Chromeho
Pri stom výročí vzniku jeho rodného Československa zasadil vo svojich viniciach symbolicky lipu – strom slobody.
Kus domova dodnes pripomínajú aj názvy jeho vín, ktoré nesú československé mená – Zdar (podľa Žďáru nad Sázavou, kde vyrastal) alebo Pepik, ako ho prezývali v detstve.
Za poskytnuté fotografie z knihy One Man’s Legacy ďakujeme Deanovi Cockerovi.
