Bol elitným vyjednávačom v špeciálnych zložkách, dnes koučuje podnikateľov, manažérov, športovcov a iných profesionálov na Slovensku, v New Yorku, Hongkongu či Londýne. Pavel Lacko hovorí v rozhovore pre Forbes.sk okrem iného aj o práci s úspešnými ľuďmi, o tom, ako mu jeho skúsenosť s vyjednávaním pomohla v koučovaní či o budovaní sebadôvery. Dáva tiež tipy, ako spomaliť, a upozorňuje na nástrahy dnešnej rýchlej doby. „Úspech v pracovnej oblasti dokáže v človeku veľmi podporiť vnímanie, že práve toto ho definuje,“ hovorí.
Odporúčanie na vás ako na top kouča padlo nedávno v jednej diskusii podnikateľov, v ktorej boli zapojení veľmi známi ľudia z tohto prostredia. Zaraďujete sám seba medzi elitu?
Myslím si, že áno. Už od začiatku som si nastavil latku veľmi vysoko a verím tomu, že sú problémy, ktoré dokážem ľuďom pomôcť vyriešiť ako len pár ľudí, a pomôcť im dostať sa k tomu, čo potrebujú.
Ktoré oblasti to sú?
Ide najmä o zvládanie vrcholového výkonu a prácu pod tlakom, ktorý zažívajú vo veľkej miere napríklad vrcholoví športovci či podnikatelia. Medzi mojich klientov patria aj politici, kouči, prestížni lekári… Mnohí z nich sa, napriek tomu, čo dosiahli, občas cítia neúspešne, v strese, nevyvážene, často nevedia spomaliť a sú neistí najmä pod tlakom svojich krokov.
Problém vysoko výkonných ľudí je aj ten, že sa pozerajú pred seba. Na to, akú ďalšiu výzvu majú pred sebou. Podarí sa im obrovská vec a oni už vidia ten ďalší obrovský cieľ pred nimi. Zabúdajú spomaliť, pozrieť sa za seba a na to, na čo sú hrdí a čo majú hotové. Mnohí v sebe majú stále naprogramované, že nie sú dosť dobrí.
Pavel Lacko ako člen elitných jednotiek. Foto: archív respondenta
Aj úspešní cítia prázdnotu a strach
Zvonku sa môže zdať, že títo úspešní a na prvý pohľad suverénni ľudia podobné pocity nezažívajú…
Áno, často tieto neistoty skrývajú za masku suverenity. Nemusia strachy zažívať v bežných dňoch, je to ako s hokejistom, ktorý na tréningu podáva skvelé výkony, no príde súťaž a natrénované zručnosti nie je schopný preniesť do zápasu. Suverenitu ukazujú navonok, zatiaľ čo hlboko vnútri cítia občas strach. Ako každý.
Práca môže byť potom kompenzáciou nejakého nedostatku, keď sa snažia niečo dokázať sebe alebo ostatným. A síce na konci dňa vybudujú perfektné veci, v hlbokom rozhovore vám potom priznajú, že sú nešťastní. Toto je niečo, s čím sa veľmi často stretávam.
Ľudia majú všetko, čo chcú – majú rodinu, úspešnú kariéru, peniaze, napríklad aj predali firmu za desiatky miliónov, ale ráno sa budia s otázkou „Čo ďalej?“. To je otázka, ktorá „drivuje“ výkonných ľudí. Chýba im naplnenie, iskrivý cieľ a vnútri sa často cítia prázdni.
Viete uviesť konkrétny príklad?
Mal som klienta, ktorý je veľmi úspešný podnikateľ. V minulosti si prešiel ťažkými chvíľami a v nejakom bode sa rozhodol, že ukáže tým, ktorí mu ubližovali, že je dosť dobrý. Aj preto začal podnikať a veľmi intenzívne pracovať. Biznis sa mu rozbehol do obrovských rozmerov a so svojou firmou urobil obrat vyše 100 miliónov eur.
No necítil naplnenie. Hlboko vnútri chcel mať v tom čase „len“ vzťah s ľuďmi, ktorí mu ubližovali. Táto skúsenosť ho ovplyvnila natoľko, že úplne „vyblokoval“ svoju emočnú časť a začal si ju kompenzovať prácou. Preto mal problém nadväzovať plnohodnotné vzťahy.
Táto schéma bola v biznise do určitého levelu výhodou, bol tvrdší, vedel nastaviť pravidlá, kontrolu, hierarchiu, ale v určitom bode potreboval ukázať hlbší leadership, dať ľuďom dôveru, no to vtedy nedokázal. Nevedel vybudovať ani hlbší vzťah so ženou.
Vzťahy sa mu pravidelne rozpadali, a keď mal riskovať a ísť do hĺbky vzťahu, nedokázal dôverovať, lebo sa bránil pred „zranením“ od ľudí. Vrátil sa k tomu, čo potreboval, a posunul firmu aj súkromné vzťahy. Kvalitu života totiž určuje kvalita emócií aj kvalita vzťahu.
Problémy so sebadôverou
Aké sú ďalšie problémy, s ktorými sa na vás ľudia obracajú?
Okrem vzťahových vecí je to napríklad aj podávanie výkonu pod tlakom, budovanie empatie, emocionálnej inteligencie, asertivity, firemné vzťahy, hlbšie líderské schopnosti, pocit prázdnoty, nenaplnenia, prechody z korporátu do vlastného biznisu či budovanie sebadôvery.
S tou ste mali v minulosti problém aj vy sám, však?
Áno, dlho som zápasil so sebadôverou. V osemnástich ma volali MacGyver, lebo som chcel ľudom pomáhať, ale v skutočnosti som hľadal niekoho, kto pomôže mne. Keď som mal 24, bol som 190 cm vysoký, vyšportovaný atlét, super oblečený, s perfektnou maskou sebadôvery navonok, ale vnútri som sa občas cítil slabý. Cesta k ozajstnému budovaniu sebadôvery bola veľmi dlhá a počas nej som prišiel na pár kľúčových vecí.
Akých?
Napríklad som porovnával to, ako som sa cítil vnútri, s tým, ako na mňa ostatní pôsobili navonok, pritom som bol sám navonok perfektne maskovaný. Porovnával som zlú vec. Porovnával som svoje najhoršie dni s najlepšími dňami ostatných, videl som cudzie úspechy, ale nevidel som svoje.
Počas tohto obdobia som prišiel na to, že sebadôvera nie je predpokladom úspechu, ale skôr výsledkom mojich činností. Vybudovať si sebadôveru v čomkoľvek novom mi pomohla odvaha urobiť krok a zotrvať v aktivitách. Na veci, do ktorých ideme prvýkrát, nepotrebujeme sebadôveru, ale skôr odvahu.
Je to ako s jazdou v aute, prvýkrát sme boli neistí, hľadali sme spojku, brzdu, ale po pár mesiacoch úspešnej jazdy sme to neriešili a získali istotu v šoférovaní. Odvaha nie je niečo, na čo by sme sa mali odvolávať, keď máme strach, mal by to byť zvyk. Preto mám rád otázku „Aký akt odvahy som dnes urobil na ceste k mojej misii?“.
Čo nám môže pomôcť s budovaním sebadôvery?
Keď chcete riešiť túto tému, najprv potrebujete identifikovať svoj „vzorec“, kľúčové rozhodnutie, ktoré ste podvedome v minulosti urobili. Čo vás ovplyvnilo, prečo s tým máte problém, kedy a prečo sa to stalo, v čom vám to pomohlo, kde to rozhodnutie žije v tele, lebo sebadôvera má aj somatickú podobu.
Môže ísť len o jednu vetu, ktorú vám v minulosti povedali a ktorá vo vás stále žije a spúšťa sa najmä pod tlakom. U mňa to bolo, že nie som dosť dobrý, keď nenaplním očakávania ostatných. Toto je klasická schéma, ktorú má mnoho ľudí. Má veľa výhod – nasadenie, „drive“, chuť rásť – ale aj veľa nevýhod. Robíte veci, aby ste niečo dokázali ostatným, neviete povedať nie, nemáte čas na seba, máte úbytok energie, neviete si vybudovať rešpekt, hierarchiu alebo vzťah. Je dôležité byť si toho vedomý a pracovať s tým.
Ak by som mal však povedať jedno rýchle a jednoduché cvičenie na budovanie sebadôvery, tak sa pozrite za seba a vypíšte si 100 vecí, na ktoré ste hrdí, a vďaka akej osobnej kvalite sa vám tieto veci podarili. Na to je potrebné nájsť si čas pre seba. Spomaľte.
Nie je sto vecí priveľa?
Možno sa vám to tak zdá preto, že si kladiete iné otázky, ako by ste mali. Často sa napríklad stáva, že sa pozeráme len na jednu zložku svojho života, napríklad na prácu, podľa ktorej hodnotíme svoj (ne)úspech. Od nej zároveň odvíjame veci, na ktoré sme hrdí, ale ani to si veľmi nevšímame, lebo sme na seba často kritickí.
Aj keď je niečo super, tak to neoceníme, ale skôr hneď hľadáme, čo sa dá vylepšiť. Je však dôležité pozerať sa na to komplexnejšie. Skúste sa pravidelne sami seba pýtať: Za čo všetko v mojom živote sa môžem ešte viac rešpektovať? Na čo môžem byť hrdý ako človek? Nielen ako biznismen, športovec…
„Často sa stáva, že sa pozeráme len na jednu zložku svojho života, napríklad na prácu, podľa ktorej hodnotíme svoj (ne)úspech,“ upozorňuje kouč. Foto: archív respondenta
Nedávno som spolupracoval s hokejistom, ktorý žil vo viere, ktorú má veľa hráčov, že ak nedá gól, tak nie je dosť dobrý hokejista/človek. Svoju identitu spojil s niečím, čo nemá úplne pod kontrolou. Celú kariéru to do neho vštepovalo okolie aj tréneri. Dal si gól? Si super. Nedal si gól? Choď na lavičku. Aj preto mnohé talenty neuspejú.
Ak žije človek s podobným presvedčením, je neustále pod tlakom a odvíja svoju hodnotu od jedinej veci, ktorú nevie úplne ovplyvniť, tak nemôže podávať optimálny výkon. Neprenesie tréningové schopnosti do zápasu. Namiesto sústredenia sa na proces a herný plán sa sústredí na to, čo sa môže stať a ako zle bude vyzerať. Často potom v zápase urobí nepochopiteľnú vec.
Umenie spomaliť
Takže ľudia často sami seba hodnotia podľa svojej práce?
Stretávam sa s tým veľmi často a živí to aj úspech v pracovnej oblasti. Ten dokáže v človeku veľmi podporiť vnímanie, že práve toto ho definuje. Každého však postretne obdobie, keď sa veci v tejto oblasti „pokašlú“. Ak máte v takejto chvíli svoju identitu naviazanú len na túto jednu zložku, tak to môže skončiť veľmi zle. Preto je dôležité klásť si často otázku, o ktorej som hovoril. Za čo všetko sa v živote môžete rešpektovať? Na čo ste hrdí? Postupne nájdete odpovede z rôznych oblastí života a, samozrejme, je potrebné tieto oblasti rozvíjať.
Kde ešte robíme chyby?
Povedal by som, že robiť chyby je úplne v poriadku. Ak by som mal však na niečo upozorniť, tak je to to, že my ľudia žijeme skoro stále v hlave. Je to zásadný problém tejto doby, obzvlášť teraz v čase pandémie. Nedokážeme sa uzemniť a nevieme spomaliť. Ja sám som žil odmalička v presvedčení, že šprintovať sa dá neustále bez spomalenia. Často som to skúšal na lúke a po pár sto metroch som padol od únavy.
Kedy ste sa poučili?
Jeden deň, keď som mal 30 a išiel som autom do práce, som si prestal cítiť nohy, nevedel som zabrzdiť a ani sa nadýchnuť. Hospitalizovali ma a doktor mi povedal: „Vaše výsledky sú skvelé, ste len unavený.“ Šprintoval som príliš dlho a nevedel som spomaliť. Všetky dôležité veci, uvedomenia však prichádzajú často vtedy, keď nerobíme nič. Sú to okná, kde vznikajú zázraky a kde sa aj revitalizujeme a chystáme na ďalší „šprint“.
Preto je dnes mojím mottom: „Slow down to speed up.“ Keď máte misiu na celý život, nedá sa stále šprintovať, potrebujete robiť dôležité veci, aby ste boli efektívni. A potom vedieť úplne vypnúť, čo je v tejto dobe náročné.
Ľudia hľadajú skôr únik, otužovanie, extrémne športy, ale to nie je skutočné riešenie tohto problému. Príčina je inde a netreba riešiť len symptómy. Toto je to, čo koučujem každého výkonného človeka, lebo majú v sebe prirodzený veľký „drive“ a ja ich učím byť trošku lenivejšími.
Ako vedome spomaliť? Viem si prestaviť, že veľa ľudí nad tým mávne rukou, že si to spomalenie nemôžu dovoliť.
To je práve viera množstva výkonných ľudí, že nemajú čas. Na základe nej konajú, chcú stihnúť všetko, ale nemajú šancu ísť ho hĺbky, pretože sú príliš rozptýlení. Raz ich to však dobehne a ich telo, život či vzťahy dajú odpoveď, že treba počkať. Je umenie rozpoznať túto tendenciu, ktorá vás dá do módu, že musíte utekať. U mňa to bol pocit, že mi niečo uniká, že všetci ostatní niečo robia a ja nerobím, pritom som robil extrémne.
Začal som skúmať túto moju tendenciu a strach a vedome som začal trénovať spomaľovanie pod tlakom. Je dôležité sa pozrieť na svoje telo, kde sa všetko začína. Má veľmi dobrú pamäť a práve v ňom sa prebudia tieto naše tendencie, keď niečo nie je v poriadku, až potom nasleduje myslenie. U mňa sa to prejavovalo chaotickým pohybom očí, rýchlejším dychom a zrýchlenou chôdzou. Najdôležitejšie je si to uvedomiť a pochopiť, s čím je to spojené.
Skúsme dať ľuďom presný návod na spomalenie v situácii, keď im to nejde.
V takejto chvíli sa odporúčam „vrátiť“ do tela a snažiť sa chvíľu vnímať tú rýchlosť, ako sa prejavuje v tele, v dychu, v pohybe tela, v predklone, záklone, aký je vtedy štýl myslenia, ktoré zažívam. Trochu si zmapovať telo a uvedomiť si, čo sa v ňom deje. Dôležité je získať obozretnosť, čo sa deje s naším telom a myslením v tomto momente, už to vám dá prvý level kontroly.
„Emocionálne najťažšie situácie boli tie, pri ktorých som pociťoval zodpovednosť za život človeka, ktorý si chcel ublížiť,“ hovorí Lacko o skúsenostiach zo špeciálnych jednotiek. Foto: archív respondenta
Potom sa začať centrovať do vyváženia, vzpriamiť telo, uvoľniť očné svaly a pozrieť sa periférne do strán, lebo často sa pozeráme práve pred seba na úlohu, ktorá nás čaká, povoliť sánku, jazyk, ramená, boky, kolená a vnímať chodidlá, uzemniť sa. Vnímať pocit a spomaliť telo a dych.
Je dobré si tiež pripomenúť vetu, ktorá by vám vtedy pomohla, napríklad: „Som odhodlaný a spomaľujem pod tlakom“. A opäť sa vrátiť do tela. Je to ťažká úloha, lebo ľudia sú v takej rýchlosti a v premýšľaní, že prestávajú cítiť pocity v tele.
Keď sa opýtate dieťaťa, čo cíti, povie vám napríklad teplo, tlak v bruchu, teplo, zimomriavky… No keď sa to spýtate dospelého, tak je často jediná odpoveď „cítim sa zle/dobre“. A to je málo.
Elitný vyjednávač
Pomohli vám tieto techniky aj v špeciálnych zložkách?
Áno, je to niečo, čo som robil aj v špeciálnych zložkách. Profesionála spoznáte tak, že pod tlakom nerobí zbytočné pohyby. Z každého ťažkého zákroku si presne pamätám každú minútu, čo sa dialo s mojím telom, ako vyzeral moment vstupu. No je dôležité to trénovať.
Ako vám vaša skúsenosť vyjednávača pomohla v koučovaní?
Vyjednávanie bolo pre mňa veľmi jednoduchou a prirodzenou vecou, pretože od 13 rokov som skúmal, ako premýšľam a či to majú ľudia podobne. Vyjednávanie mi dalo veľa v tom, že som bol ochotný byť zraniteľný, odkrýval som svoje ťažké príbehy a strachy. Tak som vytvoril v krátkom čase veľmi bezpečné miesto pre hlboký otvorený rozhovor.
Musel som byť taký sústredený pod tlakom, že som počul posun dychu toho človeka oproti a počul som to, čo bolo povedané len medzi riadkami. Často som v tom našiel páku na to, aby človek vyšiel sám, bez toho, aby ublížil sebe alebo niekomu inému.
To je presne to, čo v hlbokom koučingu potrebujem: byť ticho, vyťahovať z obsahu kontext, vidieť neviditeľné a povedať, čo týmto ľuďom nie je ochotný povedať skoro nikto, ale práve to im pomôže. Bol to pre mňa dobrý tréning práce s ľuďmi.
Čo najťažšie ste tam zažili?
Emocionálne najťažšie situácie boli tie, pri ktorých som pociťoval zodpovednosť za život človeka, ktorý si chcel ublížiť. Nemuseli sme nikoho pacifikovať, nebol tam žiadny nebezpečný páchateľ ani držanie rukojemníka, ale, paradoxne, to bolo to najťažšie. Napríklad nás privolali k tímu vyjednávačov, ktorí hodiny komunikovali s chlapcom, ktorý chcel skočiť, tuším, z 11. poschodia budovy. Čupel na okne, pozeral dolu a nekomunikoval.
Dodnes si pamätám slová „Je to v tvojich rukách.“ Prežíval som zvláštne pocity, ale stále som sa sústredil na proces, ako to urobím. Napokon sme chlapca zachránili a neskôr som za to získal aj ocenenie. Každá situácia, ktorú sme riešili, bola „tlaková“, ale ja som ten tlak miloval. Vždy som sa na to tešil, spúšťalo to vo mne oheň a nádej, že môžem niekomu pomôcť.
Zmenili tieto skúsenosti váš pohľad na život?
Áno, a doprial by som to zažiť každému chlapovi. Mám totiž pocit, že dnes sú chlapi skôr chlapci, aj keď majú 40 rokov. Niekto po nich zhúkne a oni sú hneď vystrašení, nevedia povedať svoj názor do očí, najradšej cez správy, často sa vyhýbajú problémom, otvoreným rozhovorom. Alebo sú hrdinovia len cez počítač a na sociálnych sieťach, no často im chýba schopnosť čeliť problémom a postaviť sa za správnu vec.
Ak by ste na záver mohli dať nejakú radu na toto obdobie, čo by to bolo? Ako nás môže posilniť a ako z toho vyjsť silnejší?
Treba si uvedomiť, že táto situácia môže našej generácii pripomínať stav vojny, čo je pre nás nepoznané. Keď však teraz ustojíme naše vzťahy, biznis či prácu, tak sme možno prežili to najťažšie obdobie. Tu je presne čas pozrieť sa na seba a pripomenúť si, akí silní v skutočnosti sme. Aké najťažšie obdobie ste v živote zvládli? Vďaka ktorej vašej kvalite ste ho ustáli? Kým ste sa stali, čo ste sa naučili?
Spomaľte pri odpovediach a nechajte si čas pre seba. Všetky najsilnejšie firmy sveta aj tí najsilnejší ľudia sa takými stali väčšinou v období kríz. Všetky dobré veci sa dejú, keď prekonáme svoje strachy a urobíme ten nekomfortný krok. Po každej búrke raz vyjde slnko a my máme možnosť rozhodnúť sa, ako cez to obdobie budeme kráčať a kým sa staneme.
Pavel Lacko
Mentálny kouč a stratég, ktorý pracuje s podnikateľmi, top manažérmi, profesionálnymi športovcami či spoločnosťami od Hongkongu cez San Francisco, New Yorku až po Slovensko. Účelom jeho tréningu je pomôcť jednotlivcom napredovať v podnikaní, vedení, emočnej inteligencii, komunikácii či vzťahoch. 12 rokov pôsobil v špeciálnych jednotkách, z toho 9 bol vyjednávačom v krízových situáciách. Počas tohto obdobia bol dvakrát ocenený za záchranu života.
