„Na štúdium v New Yorku som si musel vziať pôžičku z banky,“ prezrádza 22-ročný Alan Bartuš, ktorý sa zaradil medzi jedenástku najlepších klaviristov sveta do tridsať rokov a momentálne pokračuje v štúdiu na prestížnej Manhattan School of Music.
Alan Bartuš sa hre na klavír venuje od štyroch rokov. Vyrastal v hudobníckej rodine v Lučenci, no neskôr sa s rodičmi presťahoval do Rakúska, absolvoval konzervatórium a bakalárske štúdium džezovej hudby vo Viedni. Odtiaľ jeho kroky viedli do New Yorku.
Síce je stále študentom, má našliapnuté na úspešnú kariéru na džezovej scéne a zúčastnil sa už mnohých medzinárodných súťaží. Ako jediný z Európskej únie postúpil do semifinále v najťažšej džezovej súťaži – Herbie Hancock Institute of Jazz International Piano Competition – v skupine talentov do 30 rokov sa tak zaradil medzi 11 najlepších mladých klaviristov na svete.
Ako sa vychováva budúci muzikant
Váš otec je tiež džezovým hudobníkom, čo znamená, že k hudobnému svetu ste mali blízko už od narodenia. Aký bol váš prvý kontakt s hudbou?
V našej rodine bola taká tradícia, ktorú dodržiaval aj náš prastarý otec. Mal som len niekoľko dní, keď mi krátko po narodení skúšal podať do ruky na skúšku husľový slák. Rodine to malo prezradiť, že pokiaľ slák uchopím do ruky, bude zo mňa muzikant a pokiaľ sa to nestane, tak pravdepodobne nie. Z rozprávania som sa dozvedel, že ten sláčik som malými rukami okamžite uchopil. V našom rodinnom archíve máme z tejto mojej bábätkovskej skúšky dokonca aj fotku.
Hlavnou myšlienkou pri výchove v našej rodine však bola spontánnosť. Určite by sa naši nikdy nerozhodli pre výchovu z donútenia len preto, lebo sa hudba v našej rodine stala tradíciou. Rodičia tomu nechali voľný priebeh až do chvíle, keď zistili, že mám talent, na ktorom sa oplatí pracovať.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Už ako štvorročný ste začali navštevovať hodiny klavíra na hudobnej škole v Lučenci.
Áno. Venovať sa hudbe nie je vôbec ľahké a pokiaľ to s ňou myslíte naozaj vážne, musíte jej obetovať celý život. Mal som jedenásť rokov, keď som začal denne cvičiť päť až šesť hodín a pripravoval som sa na klasické hudobné súťaže, z ktorých som si postupne začal odnášať prvé ocenenia.
Určite to však pre mňa ako pre dieťa nebolo jednoduché. S otcom som trávil dlhé hodiny za klavírom. Ako pätnásťročný chlapec som sa vzdal voľného času s kamarátmi. Po školských povinnostiach som si každé popoludnie sadal za klavír a cvičil. Výnimkou neboli ani letné prázdniny, počas ktorých som sa pripravoval na ďalšie súťaže.
Alan s uznávaným džezovým umelcom Herbiem Hancockom. Foto: archív A. Bartuša
Alan s uznávaným džezovým umelcom Herbiem Hancockom. Foto: archív A. Bartuša
Foto: archív A. Bartuša
Foto: archív A. Bartuša
To, že ste mali po svojom boku džezového hudobníka bolo pre vás určite veľkou výhodou. Na druhej strane ste boli pod jeho neustálym dozorom. Bol na vás otec prísny?
Otec mal vždy obrovský prehľad o hudbe a odovzdal mi veľa skúseností, no deti bývajú často tvrdohlavé. Určite som sa aj ja dostal do fázy, keď som nemal náladu na cvičenie a hranie som odmietal. Otec musel niekedy zvýšiť hlas, aby som ho rešpektoval. Väčšinou to však išlo bez problémov.
Postupne som začal objavovať čaro klasickej hudby a uvedomoval som si, akým spôsobom to dokážem cez svoje prsty odovzdať poslucháčom. Odmenou pre mňa bol rešpekt zo strany nielen poslucháčov, ale aj hudobníkov.
Váš starý otec bol tiež hudobníkom. Priučil vás nejakým tradičným spôsobom hrania, ktoré sa pri výučbe v minulosti používali?
Keď som bol malý, tak sme sa učili hrať ľudové piesne spôsobom „zopakuj to po mne tak, ako si to počul“. Ľudovo sme tomu hovorili, že je to hranie podľa ucha. Bez nôt som musel zahrať melódiu. Keď sa mi to nepodarilo, tak sme išli od začiatku.
Cena za štúdium v Amerike
Ste jediným Slovákom, ktorý študuje na Manhattan School of Music, prestížnej škole v New Yorku. V akej výške sa pohybujú finančné náklady na samotné štúdium?
Získal som študijné štipendium vo výške 70 percent, čo je pre každého študenta obrovský úspech. Na druhej strane, na pokrytie ďalších nákladov na študijný pobyt v New Yorku sú potrebné ďalšie financie. Okrem samotného štúdia mi ešte stále chýbalo približne 40-tisíc dolárov.
Štúdium je na všetkých amerických univerzitách po finančnej stránke veľmi náročné. Ročný poplatok sa pohybuje vo výške takmer 60-tisíc dolárov. Rozprávame sa stále o sume, ktorá nezahŕňa ďalšie náklady na ubytovanie, stravu alebo cestovné.
Pred nástupom do prvého semestra som obdržal kalkuláciu, na základe ktorej som musel preukázať, že disponujem sumou 80-tisíc dolárov. Nezostávalo mi nič iné, ako požiadať o pôžičku. Nakoniec som ju získal v Rakúsku od banky Sparkasse vo výške 20-tisíc eur. Spomínaná banka sa nakoniec rozhodla, že zastreší moje štúdium aj sponzorsky a vďaka tomu sa mi podarilo získať nejaké finančné prostriedky navyše.
Podarilo sa nám to teda zvládnuť kombináciou rôznych štipendií, grantov a vlastnými úsporami. Momentálne mám štúdium finančne pokryté na jeden rok. V Rakúsku som mal naštartovanú kariéru džezového muzikanta už aj na medzinárodnej úrovni. Všetkého som sa vzdal a obetoval celý svoj čas štúdiu v Amerike.
Pomáha univerzita talentovaným študentom z celého sveta vykryť finančné náklady aj nejakým iným spôsobom?
Uvedomujem si, že študujem priamo v centre jedného z najdrahších miest na svete. Univerzita má nastavené takzvané študentské ceny pre svojich študentov, ktoré sú pre mnohých aj tak veľmi vysoké. Ubytovanie za jeden semester na kampuse stojí približne 7-tisíc dolárov a študentské stravovanie približne 2 500 dolárov za semester.
Prijímacie konanie do New Yorku
Na akej úrovni je technické vybavenie univerzity? Čo všetko máte k dispozícii?
Predovšetkým máme možnosť hrať a cvičiť 24 hodín denne. K dispozícii máme veľké klavírne krídla a profesionálne vybavené cvičebné miestnosti. Nachádza sa v nich zariadenie, ktoré nahrávaním všetko zvukovo zaznamenáva, takže si môžeme to, čo sme trénovali, kedykoľvek opäť prehrať a prehodnotiť. Pre každého muzikanta je to veľká pomoc.
Ako prebiehal prijímací pohovor na Manhattan School of Music v New Yorku?
Bol to zdĺhavý a vyčerpávajúci proces, ktorý sa časovo natiahol od decembra do apríla. Hneď na začiatku som musel v nahrávacom štúdiu nahrať profesionálne videá. V ďalšom kole som musel pripraviť a nahrať úplne nový repertoár.
Keď som úspešne zvládol aj druhé kolo, nasledovalo online stretnutie a čítanie z listu. To znamená, že na obrazovke sa objavili noty, ktoré som predtým nikdy nevidel. Musel som ich bezchybne zahrať bez prípravy. O niekoľko dní po tretej skúške som dostal list, v ktorom mi oznámili, že ma prijali a získavam štipendium.
Vo veľkom štýle
Aké bolo vaše prijatie na pôde tejto významnej univerzity, kde študovali najlepší umelci z celého sveta?
Škola pripravila pre nových študentov naozaj veľkolepé privítanie. Všetko bolo situované na lodi plavbou okolo Sochy slobody. Podrobne nám predstavili celý učebný plán, prezentovali formu vyučovania a všetko nám do detailov vysvetlili na profesionálnej úrovni.
Zaregistrovali ste zo strany vedenia školy nadšenie, že si vážia, že ste si vybrali práve túto univerzitu?
Určite áno a priznám sa, že ma to veľmi potešilo. Hneď na otváracom ceremoniáli nového školského roku ma učitelia oslovili, aby som sa stal súčasťou džezového koncertu v školskej sále, kde ma predstavili ako špeciálneho hosťa. Zahral som si tam s významnými hudobníkmi, napríklad s Ingrid Jensen, Johnom Benitez a ďalšími.
Prekvapilo ma, že veľa ľudí aj z tohto hudobného prostredia v Amerike netuší, kde sa Slovensko nachádza. Často si nás ešte stále mýlia so Slovinskom. Dokonca aj do študentských víz mi úradníci nesprávne zapísali Slovinsko namiesto Slovenska.
Kultúrny šok a džez na každom rohu
Ako si spomínate na príchod do samotného New Yorku, v ktorom ste predtým nikdy neboli? Mali ste tam niekoho, na koho ste sa mohli v prvých dňoch spoľahnúť?
Po príchode som tu zažil veľký kultúrny šok. Najviac ma prekvapil ten enormný záujem ľudí o džezovú hudbu. Okamžite vypredané koncerty a podujatia, rady na vstupenky pred každým klubom, talentovaní pouliční hráči na každom rohu. Hudba dýcha na ľudí aj na uliciach. Je to tam oveľa intenzívnejšie ako v Európe.
Ľudia si tu džezovú, ale aj klasickú hudbu, viac vážia a berú ju ako neoddeliteľnú súčasť života. Džez je pre nich americkým folklórom. Na Slovensku je prioritou úplne iný hudobný štýl a celkovo odlišná kultúrna vzdelanosť ľudí. To sú extrémne rozdiely.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí by mali záujem ísť študovať do USA?
Určite sa pripraviť na skúšky a tvrdo pracovať, pretože je ťažké dostať sa na americkú školu. Takisto treba vopred myslieť aj na finančné prostriedky a po prijatí sa usilovať ich získať, pretože život v Amerike je finančne extrémne náročný. Stále sám bojujem a zháňam sponzorov, štipendiá a granty, ktoré by mi pomohli školu úspešne dokončiť.
Za sebou máte úspešne zvládnutý prvý semester, takže po prvých mesiacoch môžete hodnotiť. Čo považujete z učebného plánu univerzity pre vás ako najdôležitejšie?
Najdôležitejšia pre môj umelecký rozvoj je samotná výučba pod dozorom špičkových svetových lektorov a hudobníkov. Keby som to mal v skratke opísať, tak všetky tieto rady a informácie nasávam, ako sa len dá. Študujem pod vedením kontrabasovej legendy Bustera Williamsa. To je muzikant, ktorý hrával po boku Herbieho Hancocka. Hlavný nástroj študujem pod vedením Marca Caryho a Phil Markowitz vyučuje teóriu.
Najťažšia džezová súťaž
Ako jediný z Európskej únie ste postúpili do semifinále v najťažšej džezovej súťaži sveta – Herbie Hancock Institute of Jazz International Piano Competition. Kedy ste po prvýkrát zaregistrovali meno tejto džezovej legendy, ktorá niekoľkokrát navštívila aj Slovensko?
Od štrnástich som vyrastal na jeho nahrávkach. Je považovaný za jedného z najrešpektovanejších hudobníkov vo svete džezovej hudby. Pre mnohých klaviristov je rovnako ako pre mňa obrovskou inšpiráciou, inovátorom a vzorom. Po súťaži mi pán Hancock podal ruku a vypočul som si od neho kompliment. Toto bol pre mňa osobne zatiaľ najväčší úspech v doterajšej kariére.
Dostali ste sa do tesnej blízkosti prvotriednych umelcov a hudobníkov. Rozprávate sa aj na tému možnej koncertnej alebo festivalovej spolupráce v budúcnosti? Naznačujú nejakým spôsobom, že budú s vami počítať?
V inštitúte spomínali, že sa môžu kedykoľvek ozvať a môžu so mnou v budúcnosti počítať do rôznych nových projektov, takže si myslím, že moje meno registrujú a mne zostáva len trpezlivo čakať, ako sa to vyvinie ďalej. Veľa ľudí, ktorí videli moje koncertné vystúpenie, sa mi na chodbách koncertných sál prihovára a vyjadrujú mi pochvalu.
Jeden z majstrov saxofónu na svetovej úrovni Jerry Bergonzi po vypočutí vášho albumu povedal, že mal chuť vyskočiť na pódium a zahrať si spolu s vašou skupinou. Čo zohráva pri nahrávaní podľa vás hlavnú rolu? Na čo sa najviac sústreďujete?
V mojom prípade je to hlavne oddanosť pri vzniku nového diela a zodpovednosť. Nahrávacie štúdio a živé koncerty sú dve rozdielne veci. Chcel som poslucháčom ponúknuť už trochu iný hudobný koncept. Doteraz som sa venoval skôr mainstream džezu, druhý album je už mixom klasickej a džezovej hudby.
