Mladá vedkyňa Michaela Vojníková, laureátka rebríčka Forbes 30 pod 30, skúma v Kalifornii nové možnosti liečby rakoviny pomocou nanočastíc. Okrem špičkového výskumu má však jasnú ambíciu: priniesť viac pozornosti aj inovatívne terapie ženským ochoreniam, ktoré v medicíne dlhodobo stoja na okraji záujmu.
Michaela Vojníková patrí medzi osobnosti ocenené v rebríčku Forbes 30 pod 30 za rok 2025 v kategórii veda a vzdelávanie. Pochádza z Michaloviec, no v čase nášho rozhovoru pôsobí na opačnej strane sveta – na Kalifornskej univerzite v San Diegu, kde sa venuje špičkovému výskumu v oblasti nanotechnológií. (Aktuálne pôsobí ako výskumníčka v Ústave chémie a biochémie Mendelovej univerzity v Brne, doplnené v januári 2026.)
Vo svojej práci sa zameriava na vývoj liečby rakoviny pomocou nanočastíc, ktoré umožňujú „šiť“ terapiu pacientom na mieru a cielene zasahovať nádorové bunky.
Hoci je táto oblasť dnes jej hlavnou prioritou, do budúcnosti chce svoje skúsenosti využiť aj pri vývoji terapeutických riešení ženských ochorení, ako sú endometrióza či rakovina vaječníkov – diagnóz, ktoré postihujú milióny žien, no v medicínskom výskume sú dlhodobo prehliadané.
Najskôr by som sa rada dozvedela niečo viac o vás. Spomeniete si napríklad, kto vás najviac ovplyvnil pri výbere štúdia?
Pochádzam z rodiny učiteľov, práve rodina mala veľký vplyv na môj výber štúdia. Moja mama ma viedla k logickému mysleniu a neustálemu vzdelávaniu, zatiaľ čo otec mi ukazoval technický smer. Od malička som si uvedomovala, že chcem pomáhať ľuďom a chémia mi ponúkala možnosť prispievať k zlepšeniu kvality zdravia v mnohých oblastiach. Počas vysokej školy som objavila unikátne prepojenie chémie, medicíny a nanotechnológií – nanomedicínu – a našla som sa v nej najmä vďaka ľudskému prístupu profesora Vojtěcha Adama (český chemik, molekulárny biológ a v rokoch 2014 až 2022 aj prorektor Mendelovej univerzity v Brne, zomrel v roku 2024, pozn. red.).
Pôsobíte ako doktorandka v odbore pokročilé nanotechnológie a mikrotechnológie na CEITEC pri Vysokom učení technickom v Brne. Čomu v súčasnosti venujete najviac času?
Svoj posledný rok doktorandského štúdia zakončujem v tíme zakladateľa mikrorobotiky, profesora Josepha Wanga na Kalifornskej univerzite v San Diegu, kde sa práve teraz nachádzam. Už niekoľko rokov som aj vedeckou pracovníčkou na Mendelovej univerzite vo výskumnej skupine molekulárnej biológie a nanomedicíny docenta Zbyňka Hegera.
Michaela Vojníková svoj posledný rok doktorandského štúdia zakončuje v tíme zakladateľa mikrorobotiky profesora Josepha Wanga na Kalifornskej univerzite v San Diegu. Foto: archív MV
Venujem sa širokému spektru aplikácii nano/mikrotechnológií v medicíne so zameraním najmä na teranostiku rakoviny. Ide o prepojenie liečby s včasným diagnostikovaním tohto závažného ochorenia. Snažím sa tento odbor obohacovať aj o nové inovatívne prístupy nano/mikrorobotiky práve pod vedením profesora Wanga.
Čím vás zaujala práve oblasť nanotechnológií?
Fascinuje ma multidisciplinarita nanotechnológií a ich nekonečné možnosti – od optimalizácie už existujúcich liečiv a diagnostických látok až po tvorbu nanorobotov jednoduchou úpravou niekoľkých molekúl.
K nanorobotike som sa dostala spontánne – v inom projekte som vyvíjala svoje vlastné teranostické nanočastice a napadlo mi, či by nebolo možné vymyslieť spôsob, ako ich poháňať v tele. A podarilo sa.
Ako dokážu v medicíne pomáhať nanočastice?
Ich využitie v medicíne má obrovský potenciál, pretože umožňuje cielene dopraviť liečivá priamo do chorého tkaniva, čím sa minimalizujú vedľajšie účinky.
Navyše, v ich štruktúre môžeme uzavrieť vysoké koncentrácie liečiv, čo výrazne zvyšuje účinnosť terapie a predlžuje život pacienta v porovnaní s bežnými nízkomolekulárnymi liečivami. Práve preto vnímam nanotechnológie ako odbor s obrovským potenciálom na zlepšenie kvality života ľudí.
Čím sa v živote riadi Michaela Vojníková?
Mám dve heslá, ktorými sa snažím riadiť, a ktoré výrazne ovplyvňujú môj život aj kariéru. Prvým je heslo používané mojou generáciou „YOLO“ – žijem len raz. Verím, že treba ísť za každou príležitosťou a nebáť sa výziev, ktoré s tým prichádzajú. Vo vede sa často stretávame s negatívnymi výsledkami, o ktorých sa až tak nehovorí, no práve z nich sa najviac učíme. Preto sa snažím nebyť na seba príliš kritická, najmä keď skúšam niečo úplne nové.
Druhým heslom je „To, čo dám, to dostanem.“ Učí ma to ľuďom pomáhať, byť k ním zhovievavá a dobrosrdečná. Odkedy si viac uvedomujem, ako pristupujem k iným, všímam si, že som obklopená skvelým tímom mladých vedcov, s ktorými sa navzájom podporujeme a posúvame vpred. Druhé heslo ma ale celý čas učili aj moji rodičia.
Za výskum zameraný na neinvazívnu liečbu rakoviny ste získali viaceré prestížne ocenenia vrátane Fulbrightovho štipendia. Čo je cieľom vášho výskumu?
Jeho primárnym cieľom je využiť bioinšpirované lipidové nanočastice, ktoré v sebe majú uzatvorené tradičné cytostatiká a povrch nanočatíc je upravený tak, aby boli detegované pomocou magnetickej rezonancie (MRI). Táto kombinácia nám umožňuje sledovať osud nanočastíc v reálnom čase a navyše sledovať aj progresiu liečby nádoru.
To znamená, že po aplikácii dávky putujú nanočastice krvným riečiskom po tele. Keďže rakovina má porušené cievy, tak nanočastice sa vďaka svojmu rozmeru začnú hromadiť v nádorovom tkanive a my to môžeme sledovať pomocou MRI, pričom následne sa začne liečba. Pacient sa takto monitoruje počas celej doby liečby a môže sa sledovať, či nanočastice stále pôsobia terapeuticky.
Čo ak nie?
V takom prípade sa pacientovi podá ďalšia dávka a liečba sa tak šije pacientovi na mieru podľa potreby. Fulbrightovo štipendium mi umožnilo rozvinúť tento koncept na úroveň inteligentnej liečby, kde sa k tomuto prístupu využívajú nano/mikroroboty a skúmame rôzne typy pohybov – magneticky navádzané alebo s využitím enzýmov, ktoré reagujú na nádorové prostredie. Oba prístupy predstavujú krok smerom k personalizovanej onkologickej terapii, ktorá kombinuje diagnostiku s cielene riadenou liečbou.
Okrem výskumu aktívne propagujete vedu a podporujete ženy vo vede. Prečo je podľa vás dôležité, aby ich bolo vo vede viac?
Podpora žien vo vede je pre mňa dôležitá, pretože diverzita v myslení a prístupe k riešeniu problémov vedie k efektívnym riešeniam. Navyše ženy prinášajú do výskumu častokrát empatiu a pochopenie. Napriek tomu sú vo vedeckých oblastiach stále podpriemerne zastúpené, čo často nie je dôsledkom nedostatku talentu, ale skôr prekážok, ktorým čelia – či už ide o stereotypy, nedostatok vzorov, alebo nerovnováhu medzi pracovným a súkromným životom.
Ako sa to dá zmeniť?
Aktívne sa to snažím meniť tým, že popularizujem vedu a verím v to, že veda nie je len doménou mužov. Keď mladé dievčatá vidia viac žien vo vede, získavajú inšpiráciu a sebavedomie ísť touto cestou aj napriek výzvam. Verím, že veda potrebuje talentovaných ľudí bez ohľadu na pohlavie a čím inkluzívnejšia bude, tým väčší vplyv môžeme spoločne dosiahnuť.
Aký je váš najväčší profesijný cieľ?
Mojím najväčším cieľom je založiť vlastnú vedeckú skupinu, kde bude veda nielen o inováciách, ale aj o empatii, spolupráci a rešpekte. Chcem vytvoriť prostredie, kde sa vedci budú podporovať, nebudú sa báť povedať svoj názor a spoločne hľadať riešenia, ktoré by mohli mať reálny vplyv na zdravie ľudí.
Existuje nejaká konkrétna oblasť, na ktorú by ste sa chceli špecializovať?
Jednou z oblastí, na ktorú sa chcem v budúcnosti zamerať, sú ženské choroby, ktoré stále nemajú dostatočne efektívne terapeutické riešenia. Ochorenia ako endometrióza či rakovina vaječníkov sú často prehliadané, hoci ovplyvňujú milióny žien po celom svete. Verím, že nanotechnológie a inteligentné terapeutické systémy môžu priniesť prelomové riešenia v ich diagnostike a liečbe.
Zároveň je pre mňa dôležité prepájať akademický výskum s praxou, aby sa nové technológie čo najrýchlejšie dostali k ľuďom, ktorí ich potrebujú. Veda by nemala zostať zatvorená v laboratóriách – jej skutočná hodnota sa ukáže až vtedy, keď dokáže zmeniť životy k lepšiemu. Budem teda dúfať, že raz sa mi podarí založiť spin-off univerzity zameraný na využitie nanotechnológií.
