Jeho odpoveď akoby sa vracala k samotným koreňom cestovania. „Prečo? Pretože to ide,“ usmieva sa Matej Pudich a na poznámku, že takýto nápad je pomerne šialený, odpovedá: „Ja by som skôr povedal, že je uskutočniteľný. Aj keď mnoho ľudí by na to asi nemalo náturu a morálku.“ A tak sa vydal zo susedného Česka až do Turecka. Po vode, na kajaku.
V časoch, keď sa covidové závory dvíhajú a turisti zase zaplavujú známe miesta, je to počin rýdzo originálny. Dobrodružný, s množstvom neistoty, ale aj s adekvátnymi odmenami.
„Cestovanie je pre mňa sloboda. Priestor. Objavovanie. Poznávanie. A úsmevy – rôznych ľudí na rôznych miestach,“ zhŕňa 31-ročný dobrodruh prezývaný Mates.
Byť tak cestovateľom… Na zozname vysnívaných profesií je to stále veľmi vysoko, on patrí medzi tých odvážnych, ktorí si takýto sen splnia. So všetkým, čo k tomu patrí.
Kam až sa dá doplávať
„Dopisujem knihu z výpravy, plánujem ďalšiu cestu, riešim sponzorov. Priateľka mi pomáha s manažérskou prácou, ale mám aj grafičku. Nie je úplne sranda cestovať a živiť sa tým. Ako by povedal klasik: A nie je toto náhodou práca?“ pomáha si veselo citátom z rozprávky Lotrando a Zubejda.
Rozprávkové scény zažíval chvíľami aj on. Na cestu vyrazil 13. mája z Olomouca a doplával až do Čierneho mora, doma bol na konci júla. Prečo? Pretože to ide, ako už vieme. A tiež preto, lebo už má za sebou 900-kilometrovú pešiu púť do Santiaga de Compostela alebo cez päťtisíc kilometrov dlhý trip na skútri po iných častiach Európy.
„Potom som si povedal: Chcelo by to zmeniť dopravný prostriedok. Predtým som ako chlapec splavoval divokú vodu – tak predsa, po vode to nebude až taký rozdiel… No, je to obrovský rozdiel,“ priznáva.
Foto: archív Mateja Pudicha„Pozrel som sa na mape, kam v Európe sa dá z Česka najďalej dostať po vode. A bol to Istanbul. Čo je výzva. Asi som to chcel dokázať aj sám sebe.“
Deprimujúci zážitok
Byť niekoľko týždňov neustále na vode a vo vode, to je podľa neho pomerne deprimujúci zážitok. „Ku koncu som písal priateľke, že by som to už najradšej zabalil, že som cez mesiac nebol suchý,“ hovorí.
„Nespíš viac ako jeden či dva dni na rovnakom mieste a väčšinu cesty si sám. Na pešej ceste sa s niekým môžeš stretnúť, porozprávať sa, ale na vode si stále so svojimi myšlienkami, cesta je len o tebe.“
A tak putoval, premýšľal a pozoroval. Cez Moravu a spoločné hranice Česka, Slovenska a Rakúska. Po Dunaji na Balkán, cez Rumunsko, Srbsko, Bulharsko až k Čiernemu moru.
Zoo sa môže schovať
„Videl som obrovské sumce vyhrievajúce sa na plytčinách, v Rakúsku žijú bobry, čierne bociany, vydry, hrozne veľa volaviek, na Dunaji zase kŕdle voľne žijúcich pelikánov. Dvakrát ma skoro dostala zmija, ráno dupali ježkovia a okolo stanu mi behala líška, ktorú keď som odfotil a dal na sociálne siete, začali mi chodiť správy: To bol šakal!“ opisuje.
V mori sa potom k nemu len tak pridali kamaráti, za ktorými sa inak vo všetkých kútoch sveta organizujú drahé turistické výlety.
„Plávali okolo mňa delfíny, dva metre vľavo jeden, na druhej strane ďalší. Problém bol, že keď ideš a pádluješ, stávaš sa vedúcou rybou, ale keď chceš vytiahnuť foťák a spomalíš, oni o vedúcu rybu stratia záujem a zmiznú,“ usmieva sa. „Na druhej strane, sú toto okamihy, keď sa o to zrazu nemusíš neustále deliť fotkami a užívaš si samotnú chvíľu.“
Ponorený v trpezlivosti a myšlienkach
Ale ako vie každý, kto sa aspoň na chvíľu – a nie nutne takto extrémne – snažil pozrieť do diaľky za horizont, na jeden podobne krásny okamih pripadajú dlhé hodiny rutiny, presunov, únavných povinností.
Foto: archív Mateja Pudicha„Dalo mi to trpezlivosť. Ideš, vidíš záhyb Dunaja celý deň – a on sa nepribližuje,“ hovorí. „Navyše ti poriadne nikto nepomôže, je to celé na tebe a musíš sa vedieť zahryznúť a proste ísť vpred. A tiež sa na takejto ceste musíš zmieriť sám so sebou, so svojou minulosťou, premyslieť budúcnosť. Byť sám sebou.“
A čo ďalej? Oboplávať svet
V pláne má postupne pomocou rôznych dopravných prostriedkov oboplávať celý svet a touto cestou si „odškrtol“ európsky kontinent. Outdoorovo-športové dobrodružstvo zaujímavo kontrastuje s tým, čím sa živil do doby, než sadol do morského kajaku: pracoval ako ochranka v temelínskej jadrovej elektrárni.
„Znie to síce hrozne zaujímavo, ale vlastne sa tam nič nedeje. Navyše som si pri testovaní vybavenia asi pred rokom na trikrát zlomil členok, musel som si dať od práce pauzu. A keď som chcel nastúpiť späť, zlomil som si zápästie,“ popisuje. „Tak sme sa v dobrom rozlúčili a vyrazil som na cesty.“
Foto: archív Mateja PudichaPodobnú trasu podľa neho cestovatelia z času na čas zdolávajú, len vždy po častiach, s prestávkami. On vyrazil na jeden záťah a videl meniaci sa kontinent, okrem iného aj kvôli horúcemu letu a vysychajúcim riekam.
„Ako klesli hladiny, za deň som stretol päť až desať vrakov, na ktoré sa dalo postaviť. Objavili sa nové ostrovy s piesočnými dunami. Pri jednom som dokonca zistil, že nie je na mape, tak som si ho zadal do Googlu ako svoje vlastné impérium a vydržalo to tam asi dva týždne, kým to zmazali,“ spomína pobavene.
V nebezpečných vodách na hranici síl
Po ceste ho spomaľovali klasické problémy, ale pri konci už aj tá najvyššia geopolitika, vojna na Ukrajine. „Problém bol, že sa z ukrajinského pobrežia utrhávajú míny a prúdy ich nesú cez celé Čierne more k tureckým hraniciam. Pri mieste, odkiaľ som chcel odplávať, vytiahli krátko predtým z mora ruskú raketu,“ popisuje.
K tureckým vodám teda dorazil, do cieľovej stanice Istanbul však musel ísť autobusom.
„Na kajaku sa na mori prejde obvykle zhruba 30 kilometrov za deň, a to ešte musí ideálne fúkať, niekedy je človek rád aj za pätnásť. Problém je, že z mestečka v Bulharsku, odkiaľ by sme vyrazili, je to do tureckého mesta asi 180 kilometrov,“ vysvetľuje.
Čo bol prvý problém, niekoľko dní by tak v Turecku bol nelegálne. Po dlhých telefonátoch s ambasádami túto časť vyriešil, lenže potom za neho rozhodli colníci, ktorým sa nepozdávala predstava jedinca na šírom mori, zvlášť v časoch plávajúcich mín: „Povedali, že si ma nevezmú na svedomie, a vstup mi zakázali. Mrzí ma to, ale nebolo to moje rozhodnutie, čo je drobná útecha.“
Zároveň zrejme v tej chvíli zažil šťastie v nešťastí, čo si uvedomil pri Bospore, keď z istanbulskej kaviarne pozoroval divoké vlny, medzi ktorými z Európy do Ázie kmitajú parníky s obyvateľmi veľkomesta i obrie obchodné lode. „Toto mohlo byť na hranici mojich síl,“ priznáva.
Ako zohnať prostriedky na cestovanie?
Naopak už vie, že v jeho silách je zohnať prostriedky na cestovanie. I keď aj na túto výpravu musel mať sčasti našetrené z predchádzajúcej práce.
„Je to zároveň veľmi zväzujúce, človek sa musí vytrhnúť z toho dobrodružstva a dokopať sa k tomu, aby si sadol a písal,“ popisuje praktickú stránku veci. Kto by ho chcel napodobniť, tu má návod.
„Všetko sa musí naplánovať, obvolať sponzorov, dohodnúť sa s nimi, čo budú chcieť a či sa im vôbec hodíš do portfólia,“ hovorí.
Foto: archív Mateja PudichaOkrem originálnej myšlienky je potrebná disciplína. Teda písať aj v dňoch, keď sa do toho človeku vôbec nechce.
„Niekedy som už večer absolútne nemal náladu, tak som na druhý deň vstal o štvrtej ráno a písal predtým, než som vyplával. Navyše elektronika na vode veľmi trpela, preto som nemohol zverejniť úplne všetko, čo by som chcel.“
Áno, áno, aj na ostrovčekoch na Dunaji sa musí pracovať.
„S jednou firmou som dohodnutý, že odo mňa dostanú články, fotky a budú ma posielať na cestovateľské festivaly ako ich ambasádora. Pre ďalšie firmy sú to fotky a prednášky. Ale tiež mám človeka, ktorý mi poslal pomerne veľa peňazí, a stačilo mu tričko, hrnček a pohľadnica z každej krajiny,“ hovorí.
Aj na základe toho rozbieha svoj e-shop práve s podobnými predmetmi. Príjmy z jeho prednášok a knihy zase môžu pomôcť financovať ďalšie cesty.
Odmena po náročnom dni
Tie najkrajšie momenty zažíval, keď už mal dopracované. „Pozeráš na západ slnka, horí oheň, v ruke pohár vína, máš napísané, deň je za tebou, celý si si ho písaním zrekapituloval, príjemne ťa bolí celé telo – a si tam sám. Pohoda, pokoj, mier. Nikto po tebe už nič nechce, v tej chvíli si pánom sveta, pánom daného okamihu,“ nezaprie v sebe kus romantika. Za najobľúbenejší spôsob uchovávania spomienok stále považuje ručné písanie do bloku.
Cesty bývajú náročné, napriek tomu zostáva optimistom. „Nestretol som zlého človeka. Vždy ku mne boli ľudia hrozne príjemní, ústretoví, priateľskí, nech išlo o prostých ľudí, rybárov, policajtov či mafiánov,“ hovorí o jednom kurióznom stretnutí z Balkánu.
„Zároveň dúfam, že veľa ťažších ciest už nezažijem. Nabudúce chcem vyraziť z Turecka na motorke do Indie a učiť po ceste ľudí prvú pomoc. Nechcem nič zakríknuť, ale hovorím si, že by to mohla byť vlastne pohoda. Si stále pri elektrine, zastavíš, kde chceš – to na vode veľmi nejde.“
Krása tejto doby
Svet je šíry a nápadov má stále dosť. Aj v tom je dnešná doba predsa krásna: kto sa chce živiť ako cestovateľ, môže to skúsiť pokojne zajtra.
Musí sa však pripraviť nielen na stretnutie s priateľskými ľuďmi, delfínmi a množstvo zážitkov na nezaplatenie, ale aj na hodiny v mokrom oblečení, krvilačné kŕdle komárov a momenty tichej samoty.
A tiež na neistotu: zohnať peniaze na cestu je jedna vec, niečo iné potom nejaké ušetriť na bežný život.
Pre Matesa je to však jasná voľba. „Za mňa je ideálne si to prežiť, kým je človek v plnej sile a eláne, peniaze sú a budú, my nebudeme. Čo si človek zažije, to už mu nikto nezoberie.“
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorom je Miroslav Němý.
