Spolupracoval s najkrajšími ženami sveta a má v sebe akúsi pokoru a profesionálny nadhľad. Pre Roberta Vana je motiváciou aj hlavným cieľom fotka, okolo ktorej sa točí celý jeho život. Túžba stať sa pánom fotografie spravila z mladého utečenca uznávaného módneho fotografa. V Danubiane si možno pozrieť ešte do 11. marca jeho výstavu Memories, ktorá následne poputuje do Viedne a aj do Budapešti.
„Povedali sme si, že utečieme na Západ, ale vtedy neboli informácie a internet, nič sme nevedeli. Nevedeli sme, čo bude, ani to, že sú na hraniciach elektrické ploty,“ spomína na svoje rozhodnutie odísť na Západ v roku 1967 Robert Vano a priznáva, že v opačnom prípade by sa pravdepodobne s kamarátmi Evou a Jarom vydať na útek neodvážili. „Mysleli sme si, že Juhoslávia je už Západ, pretože sa odtiaľ nosili rifle,“ spomína s úsmevom.
Vidal Sassoon a túžba byť úspešným fotografom
Odišiel za lepším životom a stal sa utečencom bez zázemia aj bez znalosti jazyka. V utečeneckom tábore boli tisíce ľudí so svojim americkým snom. „Teraz sú ľudia proti islamu a vtedy boli proti komunizmu,“ komentuje situáciu fotograf. Keďže utečenecký tábor v Taliansku financovala americká vláda, platili americké zákony a podľa nich bol Vano maloletý. „Nemohli sme ísť kam sme chceli, museli ste ísť tam, kde nás vezmú,“ vraví fotograf, ktorý je rád, že si ho napokon adoptovala rodina z Philadelphie.
Gisele Bündchen zosadili z trónu. Kto sú najlepšie platené modelky?
Nasledoval integračný proces, keď robil v sklárni, v továrni na výrobu opaskov a popri práci chodil do kaderníckej školy. „ Hovorili mi, že je dôležité, aby som počúval, čo ženy hovoria a na všetko im povedal áno. Lebo slovo áno je to magické slovo, ktoré mi otvorí všetky dvere a zbúra múry.“ A bolo to opäť o šťastí, keď po pol roku prišiel slávny kaderník Vidal Sassoon a vybral si Vana do svojho kaderníctva na Manhattane. Rok po tom strávil v Londýne v jeho škole Sassoon Academy. „Bolo to super. Bol rok 1968 a Londýn bol úžasný. Všetko bolo The Beatles a Twiggy. Londýn je stále iná planéta. Prinieslo mi to rock and roll do života.“
Vidal Sassoon bol šikovný biznismen, keď medzi prvými ponúkol módnym časopisom, že im bude zadarmo posielať kaderníkov na fotenia, ak pri fotkách spomenú, že vlasy upravil Vidal Sassoon. Tak sa Robert Vano dostal k fotke a módnemu biznisu. „Svoj objekt som obdivoval, keď som ešte nebol fotografom, ale som česal a líčil pre fotografov. Ten môj obdiv dodnes patrí Marlene Dietrichovej, ktorú som česal a líčil na jej asi posledný koncert vo Philadelphii v roku 1971. Potom už väčšie hviezdy pre mňa neboli, aj kde som líčil a fotil známe osobnosti od hercov, modeliek až po prezidenta.“
Fotka Roberta Vana bola uverejnená minulý rok v portugalskej verzii Vogue. Foto: Robert Vano
Amerika nie je Praha, Praha nie je Paríž
Začiatky ale neboli ľahké. Životnú lekciu dostal Vano hneď v prvý deň práce asistenta fotografa, keď meškal päť minút a šéfka ho uviedla do reality slovami, že ak chce byť úspešným fotografom, mal sa narodiť v Paríži, čo by bolo päťdesiat percent úspechu. „Povedala mi, že ty to už nemáš a druhých päťdesiat percent znamená, že musíš chodiť načas, tak sa snaž byť v živote aspoň na polovicu úspešný.“ Odvtedy chodí načas a aj vďaka tomu spolupracoval s fotografmi ako Horst P. Horst, Marco Glaviano či Giovanni Castell.
Až po šestnástich rokoch práce asistenta sa vypracoval do pozície samostatného fotografa a fotil pre módne modly ako Cosmopolitan, Harper’s Bazaar a Vogue. Pôsobil v New Yorku, Paríži či Miláne. „Pri fotení som sa nikdy necítil exkluzívne. Dodnes cítim strach, či urobím tu objednávku tak, ako sa odo mňa očakáva. Každé fotenie je pre mňa výnimočné.“ Pohyboval sa vo svete reflektorov, krásy, lesku a slávnych ľudí. „S Andy Warholom som sa stretol niekoľkokrát pri fotení v jeho ateliéri, ktorý prenajímal, potom v Štúdiu 54 a ešte párkrát na ulici,“ spomína fotograf. „Andy vyzeral ako zjavenie. Bolo to už po atentáte, ktorý na neho spáchala Valerie Solanas, našťastie prežil, ale už s nikým nehovoril osobne, len cez svojich asistentov.“
Viac ako Andy Warhol na neho zapôsobili iné osobnosti. „Keď ste žili v New Yorku, stretávali ste sa s ľudmi, čo žili v New Yorku ako Salvador Dalí, Marc Chagall či André Kertész. Títo ľudia vzbudzovali u mňa väčší obdiv. Boli už veľmi starí a vážení. Warhol mal vtedy okolo 40 rokov, pre nás to bol len ďalší umelec.“
Brat a sestra vytvorili ultra ľahké brošne. Slovenský SKVOST expanduje
Do Prahy dostala fotografa ponuka stať sa umeleckým riaditeľom časopisu Elle. Na pozícii zotrval desať rokov. Bola to však práca, ktorej chýbala tvorivosť aj sloboda. „Ten časopis vznikol po druhej svetovej vojne a majú to vyskúšané. Takže, keď som dostal u nich prácu, dostal som knihu, ktorá sa volá Elle Biblia. V nej je všetko napísané,“ vraví Vano. „Nebolo tam nič kreatívneho, pretože kreatívne je tam, kde sa to tvorí, a to je zase v tom Paríži.“ V českej metropole už zostal aj napriek tomu, že mesto má celkom iný biorytmus a s hrôzou konštatuje, že všetci chodia neskoro. „Je to pokrok, ak napíšu SMS päť minút pred fotením, že budú meškať, lebo je zápcha.“
Cento Cose, Milano, 1986. Foto: Robert Vano
Módny biznis ako fabrika na sny
Vo svete krásy a módy sa pohybuje celý život a nevie si predstaviť, že by to bolo inak. „Raz mi šéfka povedala, že my nepredávame realitu, my predávame sny. Je toľko hrozných vecí, že človek potrebuje mať sen. Sen, ktorý by sa mu mohol splniť a keď sa mu nemôže splniť , tak aspoň má sen. Keď nechcete robiť krásne sny, tak môžete pracovať v Reflexe,“ vraví žartovne fotograf.
Príbeh Roberta Vana o túžbe, ktorá urobila z československého emigranta z Nových Zámkov svetového fotografa, má až hollywoodsku príchuť. Čo možno upútalo aj dokumentaristu Adolfa Ziku, ktorý stál aj za dokumentom Jan Saudek – V pekle svých vášní, ráj v nedohlednu (2007). Pred rokom oslovil Vana s ponukou natočiť o ňom film. Momentálne prebiehajú posledné úpravy a je možné, že snímku odvysiela Česká televízia v deň Vanových sedemdesiatych narodenín 5. mája. „Všetko, čo robím, je vždy len o fotke. Aby som sa išiel niekde pozrieť na Rómea a Júliu v roláku, to je pre mňa strata času, lebo si myslím, že už nemám dosť času. Mám toľko vecí, ktoré ešte chcem urobiť. Musím sa ponáhľať.“
Hlavná foto: Robert Vano