Špionáž v tempe agenta 007 je fikcia, naznačuje Daniela Richterová, slovenská expertka so zameraním na spravodajské služby, pôsobiaca na londýnskej King’s College.
Na sabotáže, ktoré dnes ničia podmorské káble či strategické objekty európskych krajín, by sa však počas studenej vojny pozerali s úžasom. Už vtedy boli síce v plánoch tajných služieb východného bloku označené podobné západné ciele, no reálne útoky boli za červenou čiarou.
Červené čiary sa tak stali leitmotívom nášho rozhovoru. Richterová totiž svoj záujem o spravodajské služby a Blízky východ nedávno pretavila do knihy Watching the Jackals, v ktorej rozoberá, kde si československá Štátna bezpečnosť (ŠtB) stanovila hranice pri spolupráci s teroristami a revolucionármi z Palestíny a iných krajín. Bola za červenou čiarou už samotná spolupráca s nimi? Alebo až plánovanie únosov a vrážd?
V pražských uliciach a v lobby Hotela Intercontinental sa totiž v 70. a 80. rokoch minulého storočia občas ukrývali a niekedy celkom drzo vystavovali na obdiv najznámejší teroristi svojej doby. Medzi nimi aj Iljič Ramirez Sánchez, známejší pod menom Carlos Šakal. V čase návštev Československa mal pritom na konte viaceré bombové útoky aj únos ministrov krajín OPEC z Viedne.
Mali napríklad pocit, že sa o všetkom rozhodovalo v Moskve. Krajiny strednej a východnej Európy si však museli neraz vyvinúť vlastnú politiku – napríklad vo vzťahu k rôznym „šakalom“, ako v knihe nazývam teroristov a revolucionárov. Medzi tajnými službami východného bloku boli aj veľké rozdiely v prístupoch – východní Nemci riešili niektoré záležitosti úplne inak ako Česi a Slováci, Maďari či Poliaci. A tajné služby týchto krajín si aj konkurovali.
V dokumentoch ŠtB som napríklad našla rôzne komentáre o tom, ako súdruhovia z NDR nechcú prezradiť, aký systém sabotáží vymysleli. Samozrejme, základná spolupráca tam bola, konali sa pravidelné stretnutia s KGB a inými partnerskými službami z východného bloku, ale bol tam istý stupeň nedôvery. Čo je na druhej strane aj normálne, v tejto oblasti chcete, aby o vašich krokoch vedel čo najmenší okruh ľudí.
Ale ešte by som spomenula jeden mýtus. Nielen na Západe existuje presvedčenie, že totalitné tajné služby mali celú krajinu pod kontrolou.
My pôsobenie tajných služieb vnímame najmä cez príbehy disidentov a prenasledovaných a z nich skutočne vyplýva, že ŠtB o hlavných bunkách disentu vedela. Vedela presne, kto sa s kým stretáva, kamaráti a tak ďalej. Takže v agende vnútorného nepriateľa bola ŠtB celkom dobrá.
No pri nových výzvach a hrozbách, tam už trochu tápala. Bolo pre ňu komplikované pochopiť, ako fungujú tieto veľmi kozmopolitné medzinárodné skupiny, či už ich chceme nazývať teroristami alebo revolucionármi. Členovia takýchto organizácií často používali zmenené mená, mali viacero pasov. Ak mala ŠtB ambíciu týchto ľudí z krajiny vytlačiť, nešlo to úplne hladko. Neraz sa stalo, že o ich pobyte v krajine sa dozvedela, až keď už boli preč.
Neviem o tom, že by verejnosť vtedy tušila o pobyte Carlosa Šakala alebo Abua Daouda v Československu. Títo šakali však väčšinou bývali v Hoteli Intercontinental a boli sledovaní ŠtB. A práve zo záznamov z týchto sledovačiek vieme, že Dauda v hoteli zdravili mnohí arabskí hostia. Možno to robili iba preto, že sa s nimi večer predtým opil, no predpokladám, že niektorí z nich vedeli, o koho ide.
Československým predstaviteľom však tieto osoby prekážali, práve prostredníctvom tajnej služby sa ich snažili vytlačiť z krajiny preč. Režim by to vnímal ako veľký reputačný problém, keby Američania, Francúzi a iné krajiny začali na medzinárodných fórach Československo kritizovať, že poskytuje útočisko teroristom.
Ono sa môže zdať, že Československu veľmi nezáležalo na tom, čo si o nich myslia krajiny zo Západu, ale nebolo to tak. Do veľkej miery to bolo pre biznis. Naša krajina nechcela prísť pre medzinárodný škandál o existujúce obchodné vzťahy so Západom alebo s krajinami globálneho juhu, ktoré boli zase odbytisko pre náš zbrojársky priemysel.
Carlos Šakal
Narodil sa v rodine bohatého marxistického právnika vo Venezuele ako Iljič Ramiréz Sanchez. Študoval v Londýne a Moskve, neskôr začal spolupracovať s Ľudovým frontom pre oslobodenie Palestíny. V 70. rokoch sa podieľal na viacerých atentátoch a bombových útokoch, v Paríži zabil aj dvoch policajtov. V decembri 1975 jeho skupina vtrhla do budovy OPEC (Organizácia krajín vyvážajúcich ropu) vo Viedni. Vzali 60 rukojemníkov, medzi nimi aj 11 ministrov a požadovali mediálny priestor pre požiadavky Palestíny. Rukojemnícka dráma sa skončila zaplatením výkupného zo strany Saudov. V 80. rokoch hľadal Šakal útočisko v krajinách východnej Európy, navštevoval aj Československo. ŠtB sa ho podarilo z krajiny vytlačiť. V roku 1994 ho zatkli spravodajskí dôstojníci francúzskej tajnej služby, v súčasnosti si odpykáva doživotný trest.
Napriek týmto rizikám však Československo rôznych šakalov aj školilo.
Áno, vojenský výcvik u nás dostávali nielen Palestínčania, ale ešte pred nimi aj Kubánci, Vietnamci, Afganci či kadeti z rôznych afrických vojenských frakcií.
Dá sa povedať, že Československo školilo teroristov?
Keď sa u nás ešte v 60. rokoch trénovali rôzne vojenské skupiny z Afriky, tak sme ich školili aj v partizánskom boji a práci s výbušninami, čo sú zručnosti, ktoré sa dali využiť aj na teroristické akcie. Vtedy to nebolo vnímané ako čosi kontroverzné. Bralo sa, že oni budú tieto metódy využívať vo svojich domovských krajinách, medzinárodný terorizmus v modernej podobe vtedy ešte nebol téma.
Abu Daoud
Narodil sa vo Východnom Jeruzaleme, pôsobil ako učiteľ. Po Šesťdňovej vojne bol odsunutý do Jordánska, kde sa pridal k Organizácii za oslobodenie Palestíny. Bol aj jeden zo zakladajúcich členov hnutia Fatah a dôstojník pôsobiaci v teroristickej organizácii Čierny september. Tá mala na svedomí jeden z najznámejších teroristických útokov – tzv. Mníchovský masaker. Išlo o únos a následné zavraždenie jedenástich členov izraelskej olympijskej výpravy počas OH v Mníchove v roku 1972. Daoud sa považuje sa strojcu tohto útoku. Neskôr našiel útočisko aj vo východnej Európe. V roku 1981 na neho v kaviarni Hotela Intercontinental vo Varšave spáchali neúspešný atentát. Počas studenej vojny často navštevoval Československo, avšak ŠtB ho podobne ako Šakala opatrne vytlačila z krajiny. Zomrel v roku 2010 v Sýrii.
A keď hovoríme o 70. a 80. rokoch a spolupráci Československa s Palestínčanmi?
Keď som na tejto téme začínala pracovať, zistila som, že mnohí ľudia na Západe aj u nás si skutočne mysleli, že Československo alebo konkrétne ŠtB školila Palestínčanov v zručnostiach, ktoré mohli byť využité pri teroristických útokoch. Ja som však nič také nenašla. Čo som objavila, boli školenia v tzv. kontrašpionáži, učili ich napríklad kryptovanie, ale aj ochranu osôb, v Československu sme vyškolili napríklad jedného z bodyguardov Jásira Arafata.
Ak sa však pýtate na to, či sme trénovali osoby, ktoré spáchali nejaké teroristické útoky, tam je to už zložitejšie. Naše úrady nevedeli úplne presne, koho im Palestínčania poslali na vojenské školenie. Prišli osoby s inými pasmi a pozmenenými menami, no napríklad počas zdravotných prehliadok si u nich naši lekári všimli zranenia, ktoré evidentne pochádzali z boja. Mohlo to byť z bojových akcií, ale pokojne aj z nejakých teroristických útokov, to bolo takmer nemožné zistiť.
Aby som to teda zhrnula – Československo nemalo zámer trénovať palestínskych teroristov, no na školeniach sa vyskytli aj ľudia, ktorí mali za sebou účasť v boji a nedá sa vylúčiť, že aj v teroristických útokoch.
Abu Daoud pred pražským Orlojom. Foto: Archiv bezpečnostních složek, fond Správa sledování SNB – svazky (SL), arch. arch. č. SL-5698 MV
A predpokladám, že školenie stoviek kadetov sa už nedalo pred verejnosťou utajiť tak dôkladne ako pobyt pár teroristov…
V knihe spomínam jeden verejný škandál, pri ktorom sa v nízkotatranskom Hoteli Kosodrevina pobil istý Muhammad Ali. Samozrejme, nebol to ten svetoznámy boxer, ale člen ozbrojenej frakcie juhoafrickej komunistickej strany, ktorý bol práve u nás na výcviku. Tam určite boli svedkovia. A nastali aj prípady, keď si kadeti našli v Československu priateľky, splodili s nimi deti. Rovnako ľudia z okolia výcvikových stredísk určite niečo tušili, ale oficiálne sa o tom mlčalo.
Spomeniem svoju vlastnú skúsenosť. Vyrastala som v malej dedine pri Bratislave a odmalička som vedela, že blízko pri nás je nejaká vojenská cesta, dokonca sme ju tak aj volali. Vnímala som to však tak, že to je skrátka nejaký vojenský objekt, kam sa nechodí, a viac ma to nezaujímalo. Až neskôr som sa dozvedela, že som vyrastala len kilometer od sovietskej raketovej základne.
Obavy ŠtB
Prečo ŠtB s niektorými ozbrojenými frakciami spolupracovala a s inými nie?
V archívnych zväzkoch vidíme, že najmä na začiatku 70. rokov Československo ešte nemalo celkom vyformovaný pohľad na to, s ktorou skupinou chce spolupracovať a s ktorou nie. Postupne si Československo aj ŠtB vytvorili bližší vzťah s Organizáciou za oslobodenie Palestíny (OOP), ktorú viedol Arafat.
Lenže Arafat si v roku 1974 spravil mnoho nepriateľov, keď naznačil, že je otvorený diplomatickému dialógu s Izraelom. A keďže OOP mala v Prahe kanceláriu a svojich ľudí, ŠtB začala mať obavy, že ľudia z iných frakcií spáchajú na území Československa atentát alebo inú sabotáž na Arafatových ľudí. Boli to podložené obavy, napríklad vo Francúzsku spáchali atentát na jedného predstaviteľa OOP, ktorého brat slúžil v Prahe. V knihe spomínam aj zrejme najkrvavejšiu z takýchto frakcií, ktorú viedol Abu Nidal. A aj jeho ľudia sa snažili spraviť si v našej krajine základňu.
Ďalšia obava našej vlády bola, či u nás ozbrojené skupiny nespáchajú teroristický útok na západné ambasády. Prípadne či Sýria alebo Irak nedajú odstrániť príslušníkov opozičných strán, najmä komunistov, ktorí našli v Československu útočisko. Preto ŠtB nasadila vlastných agentov do miestnej palestínskej komunity, aby takým akciám dokázala predchádzať.
V knihe spomínate, že Palestínčania ponúkali ŠtB rôzne služby. Kde si naša tajná služba stanovila svoje červené čiary pri spolupráci s takými ľuďmi?
Mám pocit, že dnes sa dívame na ten minulý režim ako na entitu, ktorá mala všetko dobre premyslené. Ale napríklad aj tie červené čiary sa kreslili postupne. Palestínske ozbrojené skupiny chceli spolupracovať s východoeurópskymi štátmi, pretože potrebovali bezpečnú základňu, no aj zbrane, pasy, infraštruktúru. A vládam týchto krajín preto dávali rôzne protiponuky. Pri OOP, ktorá sa vnímala skôr ako národnooslobodzovacie hnutie, bola tá spolupráca hlbšia, vymieňali sme si s nimi spravodajské informácie a robili sa aj menšie spoločné akcie. Napríklad Palestínčania publikovali vo svojich novinách články, ktoré boli československá propaganda.
Boli tam však aj ponuky na agresívnejšie akcie.
V roku 1981 Abu Iyad, jeden z Arafatových zástupcov, ponúkol nášmu vtedajšiemu ministrovi vnútra Jaromírovi Obzinovi, že by Palestínčania mohli uniesť alebo zavraždiť dvoch disidentov – Jana Tesařa, ktorý žil v exile v Paríži, a Jiřího Pelikána, ktorý zase emigroval do Ríma. Napriek tomu, že minister tento návrh hneď nezhodil zo stola, ŠtB už bola k návrhu oveľa chladnejšia. Tajná služba mala pocit, že takéto akcie by mohli ublížiť reputácii Československa.
Boli však aj krajiny, kde Palestínčania s takýmito návrhmi uspeli. Napríklad Rumuni sa dohodli s Carlosom Šakalom, ale jeho útok nebol veľmi úspešný. Pri ňom inak platí, že jeho reputácia bola lepšia než skutočné výkony.
V októbri 1989 si Jásir Arafat (druhý zľava) v Prahe prevzal štátne vyznamenanie Rád Bieleho leva od prezidenta ČSSR Gustáva Husáka (tretí zľava). Foto: Profimedia
Československo bolo zbrojárska veľmoc. Ako zásobovalo palestínske skupiny?
Určite to nebolo tak, že keď prišla nejaká skupina, s ktorou mala naša vláda dobré vzťahy, že ju Československo zahrnulo zbraňami.
V knihe ma zaujala zmienka o tom, ako sa Palestínčanov dotklo, keď im československá zbrojovka ponúkla len 3-percentnú zľavu oproti cenníku…
To je jeden aspekt – tých momentov, keď zbrane dostali zadarmo, bolo málo. A druhá vec je, že sme im nepredali všetko.
Čo bolo tabu?
V roku 1986 napríklad prišla od Palestínčanov objednávka na sto tlmičov. Zbrojári to zamietli. Povedali, že veľmi dobre vedia, pri akých akciách sa používajú tlmiče, a otvorený boj to nie je.
Ešte ma zaujal moment, keď Palestínčania prišli do obchodu so zbraňami na pražskej Parížskej ulici a tovar si odniesli v niekoľkých kufroch. Takto zahraničné ozbrojené skupiny u nás bežne nakupovali zbrane?
Nejaký audit predaja zbraní z tohto obdobia sa robí ťažko, ale vieme o viacerých spôsoboch, akými sa to robilo. A teda aj tak, ako spomínate. Títo Palestínčania dostali na nákup zbraní písomný súhlas od Vasila Biľaka, vtedajšieho tajomníka Ústredného výboru KSČ, a s ním išli priamo do toho obchodu. Takto sa to však robilo len pri skupinách, ktoré mali silný ideologický, teda marxistický základ, a dohodli sa vlastne priamo s našou komunistickou stranou.
Ako ešte palestínske skupiny získavali naše zbrane?
Občas aj darom. Napríklad sa tak stalo po masakri v Sabre a Šatíle v roku 1982, čo bola súčasť invázie Izraela do Libanonu (v utečeneckých táboroch milície zabili stovky Palestínčanov, pričom izraelská armáda proti vraždeniu nezasiahla – pozn. red.) a po ktorom bola medzinárodná mienka naklonená v prospech Palestínčanov. Československo im vtedy venovalo samopaly vzor 61, takzvané škorpióny.
Potom to bol klasický nákup cez podnik Omnipol. Zo zväzkov ŠtB, ktorá na Omnipol dozerala, vieme aj to, že Palestínčanom sa nepáčili komerčné ceny zbraní, boli z nich dokonca pohoršení.
Zbrane sa však dali získať aj cez prostredníkov. Často to boli rôzni blízkovýchodní obchodníci so zbraňami, okolo Carlosa Šakala sa zase pohyboval jeden írsky priekupník. Takže aj v režime, ktorý dnes vnímame ako veľmi centralizovaný, sa tieto predaje diali rôznymi spôsobmi a cez viaceré centrá vojenskej moci.
Doteraz sme spomínali najmä Prahu. Na Slovensku sa šakali nepohybovali?
Tá komunita, samozrejme, žila aj na Slovensku – v Bratislave, Košiciach aj v iných mestách. V archívoch je zaznamenaných mnoho prípadov a niektoré prepojenia siahajú aj na Slovensko, ja som sa však v knihe zamerala na príbehy, ktoré sú nejakým spôsobom výpovedné, a tie sa odohrávali najmä v Česku.
V čom je podľa vás štúdium vzťahov tajných služieb so šakalmi relevantné pre dnešok?
Moju knihu môžete vnímať ako prípadovú štúdiu toho, ako štáty používajú svojich diplomatov a spravodajských dôstojníkov na interakciu s teroristickými skupinami a revolucionármi. Vzťahy s kontroverznými neštátnymi aktérmi patria k tým najviac utajovaným častiam práce akejkoľvek spravodajskej služby. A deje sa to, samozrejme, aj dnes, akurát štáty, ktorých sa to týka – či už ide o USA, Rusko, Francúzsko, či Irán –, nemajú také otvorené archívy, ako je pražský Archiv bezpečnostních složek, ktorý som mala možnosť študovať.
Kniha Watching the Jackals od Daniely Richterovej. Reprofoto: Georgetown University Press
Paralely s minulosťou nachádzate aj v inej aktuálnej téme – sabotážach v Európe, z ktorých je často obviňované Putinovo Rusko. Plánovalo a realizovalo podobné akcie počas studenej vojny aj Československo?
My vieme, že v 60. rokoch sa stretávali dôstojníci československej ŠtB so zástupcami KGB, aby našej zahraničnej rozviedke pomohli vytvoriť takzvanú Službu zvláštneho určenia. Jej úloha bola pripraviť plány operácií, ktoré mierili na ciele na Západe. Tie operácie sa nikdy neuskutočnili, ale plány boli pripravené. Jednoznačne tam bolo totiž napísané, že takéto akcie sa vykonávajú počas vojny, v mierových časoch len pri nejakej kríze alebo eskalácii.
Aké boli tie ciele a kto mal sabotáže vykonávať?
Ciele boli strategické a taktické. Strategické v tom, že útokmi mali prinútiť nepriateľské vlády, napríklad západonemeckú alebo francúzsku, aby zmenili nejakú politiku, a mali tiež vplývať na verejnú mienku, demoralizovať obyvateľov protivníka. Ďalší strategický cieľ bol oslabiť jednotu NATO, takže sa tam konkrétne písalo o tom, ako napríklad naštrbiť vzťahy medzi Francúzmi a Američanmi alebo medzi Nemcami a Britmi. Pri taktických cieľoch sa mali obmedziť vojenské a zásobovacie kapacity nepriateľa.
Za červené čiary
Boli ciele podobné tým dnešným?
Išlo o energetickú štruktúru, teda napríklad ropovody, železničné trate, prístavy – kľúčové boli vtedy Antverpy a Rotterdam, pretože odtiaľ sa napríklad vozila pomoc pre Američanov do Vietnamu. Keď si vezmeme tento takzvaný nákupný zoznam sabotážnych cieľov a porovnáme to s dneškom, je to skoro ako cez kopirák. Akurát v súčasnosti pribudli podmorské internetové káble.
Kto mal vykonávať takéto sabotáže?
Takzvaní agenti vykonávatelia. Muničné sklady teda nemali v žiadnom prípade zapaľovať spravodajskí dôstojníci.
Nastala počas studenej vojny taká eskalácia, že by sa tieto plány uskutočnili?
Nie. Jediné, čo sme našli, boli útoky na infraštruktúru, ktorá súvisela s činnosťou disidentov v exile. Koncom 50. rokov ŠtB napríklad plánovala otráviť jedáleň Rádia Slobodná Európa v Mníchove. O dekádu neskôr Maďari zase podpálili redakcie dvoch exilových časopisov v Paríži. Ale to neboli strategické západné ciele.
Zaujímavé je, že aj mnoho mojich britských kolegov bolo prekvapených, keď si uvedomili, že takéto sabotáže boli počas studenej vojny za červenou čiarou. S odstupom tých rokov sa im zdalo, že takéto akcie boli bežné aj kedysi. Ale neboli. Mier bol krehký a sabotáže sa považovali za rozbušku horúcej vojny.
Takže dnes už tieto červené čiary z čias studenej vojny neplatia?
Za posledného jeden a pol roka sa uskutočnili desiatky rôznych útokov, ktoré sa prisudzujú Rusku – zaznamenali sme ich v Českej republike, Poľsku, Dánsku, v Nemecku… Boli to často podpaľačské útoky. Napríklad aj v Británii teraz sledujem prípad. Súdia veľmi mladého muža, ktorý podpálil sklad so zbraňami pre Ukrajinu.
Rovnaké ciele, ale asi iný spôsob najímania agentov vykonávateľov…
S kolegami sme o tom napísali článok, kde sme hovorili, že sabotážne akcie sa stali súčasťou tzv. gig economy (ponuky práce cez online platformy – pozn. red.). Znamená to, že cena, tempo a rozsah útokov môžu byť úplne iné ako kedysi.
V 70. či 80. rokoch ste museli človeka fyzicky regrutovať, zaškoliť a často potom aj dlhé roky finančne vydržiavať. Dnes niekoho oslovíte cez Telegram a zaplatíte mu za to 300 eur. On to vykoná, a ak ho nechytia, na druhý deň sa možno prihlási do aplikácie kuriérskej služby a bude roznášať pizzu.
Oproti minulosti je takáto akcia spravodajskej služby ešte aj lepšie krytá. Pri jednom podpaľačskom útoku napríklad zadržaný páchateľ tvrdil, že si myslel, že ho najali pre poisťovací podvod. Je veľmi náročné vypátrať skutočného objednávateľa.
Zmenili teda sociálne siete zásadne aj prácu spravodajských služieb?
Áno, a nielen pri sabotážach. Oveľa ľahšie sa šíria dezinformácie, nábor agentov sa robí online – pokojne aj cez Instagram, YouTube a, samozrejme, cez Telegram. Pri sabotážach je to však hrozivý posun, dnes nie je problém spraviť v jeden deň desať akcií, kedysi by to bolo takmer nemožné.
Protipól Jamesa Bonda
Na záver mi ešte nedá neopýtať sa vás ako expertky na tajné služby, ktoré filmy podľa vás zachytávajú túto tému verne. Predpokladám, že James Bond to nebude.
Ja by som najskôr spomenula jeden seriál a je to vlastne taký „anti James Bond“. Ide o sériu Slow Horses s Garym Oldmanom o jednej odpadlíckej jednotke britskej tajnej služby MI5. Väčšina postáv tam má nejaký problém – alkoholizmus, nezvládanie hnevu a tak ďalej –, no je to vtipné a myslím, že aj pomerne realistické zobrazenie tejto práce.
Máte aj nejaký dobrý film?
Áno, a zhodou okolností opäť s Garym Oldmanom podľa predlohy slávnej knihy Johna le Carrého. Film sa volá Jeden musí z kola von a mnohí ľudia zo spravodajskej brandže ho nemajú veľmi radi, pretože hovorí najmä o zrade a nie o dôvere, ktorá musí v spravodajských kruhoch panovať na to, aby veci fungovali. Jeden z britských spravodajských dôstojníkov sa v ňom nechá regrutovať sovietmi. V tom filme je však okrem iného veľmi dobre vykreslené tempo reálnej špionáže, ktoré je oveľa pomalšie ako v scénach s dôstojníkom 007.
Ja som si ešte spomenul na seriál Agent (The Spy) so Sashom Baronom Cohenom v hlavnej úlohe. Ten sa aj geograficky týka oblasti, ktorej sa venujete. Je tento príbeh špióna Mossadu v Sýrii podľa vás realistický?
Spracovanie príbehu Eliho Cohena mi prišlo celkom vierohodné, až na scénu z Golanských výšin, z ktorej spravili veľmi akčnú scénu. Dokonca ma príjemne prekvapil aj výkon Sashu Barona Cohena, priznám sa, že som pri ňom najskôr nemala vysoké očakávania.
Daniela Richterová
Slovenská akademička, ktorá pôsobí na Department of War Studies na King’s College London. Vo svojom výskume a výučbe sa zameriava na históriu spravodajských služieb počas studenej vojny, ako aj na súčasné otázky súvisiace so spravodajskými službami a protiteroristickými opatreniami. Pracovala aj ako výskumníčka v Parlamentnom zhromaždení NATO, v Dokumentačnom stredisku holokaustu a mala na starosti aj program bezpečnostnej konferencie Globsec.
