Z desiatich najväčších „ropných rezervistov“ sú všetci v intenzívnom kontakte s USA. Či už v dobrom, alebo v zlom. A Venezuela, nad ktorou USA oznámili prevzatie kontroly, je v rebríčku na prvom mieste.
Za všetkým hľadajte drogy, vysvetľujú Spojené štáty svoju nedávnu operáciu vo Venezuele, prostredníctvom ktorej zvrhli režim prezidenta Nicolása Madura a spolu s jeho manželkou ho odviezli do USA. Americký prezident Donald Trump označil Madurov režim za „narkoteroristický“ a pripísal mu vinu za dovážanie omamných látok do USA. Oznámil tiež, že Washington bude krajinu na nejaký čas riadiť.
„Bola to jedna z najúchvatnejších, najúčinnejších a najmocnejších ukážok sily a kompetencie americkej armády. Budeme krajinu riadiť, kým nebude možné uskutočniť bezpečný, riadny a rozumný prechod,“ povedal Trump. O skutočných motiváciách americkej administratívy však majú mnohí jasno: ide o ropu.
Sám Trump sa tejto interpretácii ani príliš nebráni a nechal sa počuť, že jedným z hlavných cieľov Američanov vo Venezuele je dať dokopy silnú ropnú infraštruktúru za pomoci amerického ropného priemyslu. Napriek tomu, že Venezuela je podľa veľkosti HDP 83. najväčšou ekonomikou sveta, zatiaľ čo Spojené štáty sú tou najväčšou, má juhoamerická krajina podľa štandardných metrík najväčšie zásoby ropy na svete.
Keď si zoznam desiatich najväčších „ropných rezervistov“ od OPEC-u prejdete, vyskočí na vás jeden zaujímavý spoločný menovateľ: Trump a jeho administratíva. Či už ide o priame vojenské strety, diplomatické roztržky, alebo veľmi úzku spoluprácu.
Americký úder vo Venezuele nemá zmysel opätovne rozoberať, za zmienku však stojí Trumpovo vyjadrenie, že ide do veľkej miery o obnovenie Monroeovej doktríny, stratégie Spojených štátov formulovanej v roku 1823 prezidentom Jamesom Monroeom. Jej východiskové stanovisko je jednoduché: západná pologuľa je výhradnou sférou vplyvu Spojených štátov.
Za ostatnými krajinami z ropného rebríčka je však potrebné vydať sa mimo nej. K Saudskej Arábii, dvojke rebríčka, pristupoval Trump pragmaticky už počas svojho prvého obdobia. Kritiku za porušovanie ľudských práv zo strany Obamovej administratívy vystriedal dôraz na biznis a nadštandardne dobré vzťahy Trumpovho zaťa Jareda Kushnera so saudským korunným princom Mohammedom bin Salmánom, ktoré nenarušila ani brutálna vražda novinára Džamála Chášukdžího.
Po návrate blonďavého biznismena do Bieleho domu sa však všetko rýchlo vrátilo tam, kde Trump so Saudskou Arábiou skončil. Minulý rok v máji podpísali oba štáty obrovskú zbrojnú dohodu za 142 miliárd dolárov, pričom Saudská Arábia sľúbila masívne investície do amerických technológií a datacentier, ktoré Amerika buduje v rámci Trumpovho programu Stargate.
Sankcie, aké svet nevidel
Irán a Irak
V prípade Iránu ide o úplne iný príbeh. Trumpov predchodca Barack Obama podpísal s Iránom jadrovú dohodu o obmedzení jeho jadrového programu výmenou za zmiernenie sankcií. Trump ju však krátko po svojom nástupe v roku 2018 zrušil a na režim Alího Chámeneího začal vyvíjať ekonomický tlak, pod ktorým sa iránska ekonomika dostala do recesie a iránsky rijál skolaboval.
V roku 2020 Trump nariadil útok dronom, ktorý zabil iránskeho generála Kásima Sulejmáního, stojaceho za väčšinou iránskych operácií na Blízkom východe.
Po svojom tohtoročnom návrate Trump obnovil režim totálnych sankcií a neformálne dal Izraelu zelenú na údery na iránskom území v prípade, že bude Teherán naďalej pokračovať v programe obohacovania uránu. Irak, prakticky skolabovaný štát, sa po vojne s Islamským štátom stal v Trumpových očiach v jeho prvom období zásadným stredobodom kontroly Iránu. Vzájomné vzťahy sa však rýchlo dostali do bodu mrazu, keď si iracký parlament odhlasoval vyhostenie amerických vojsk z krajiny. Trump za to Iračanom sľuboval „sankcie, aké nikdy nevideli“.
FOTO: UNSPLASH
Skôr než sa Trump vrátil do Bieleho domu, stihol jeho predchodca Joe Biden väčšinu amerických vojakov z Iraku stiahnuť, zostali predovšetkým poradcovia a inštruktori. Donald Trump sa však vrátil k transakčnej politike sily a ponúkol Iraku dohodu: americkí vojaci zostanú, aby strážili Irán, alebo vám položíme ekonomiku tým, že zmrazíme dolárové výnosy z ťažby ropy.
Irak sa tak ocitol v geopolitických kliešťach. Ekonomicky si nemôže dovoliť Trumpov hnev, politicky je však viazaný na Irán.
Spojené arabské emiráty
V prípade Spojených arabských emirátov (SAE) sa zase dostávame na opačnú stranu mince. Ústretové vzťahy na osi Washington – Abú Zabí sa začali už počas Trumpovej prvej éry, keď SAE ako vôbec prvá arabská krajina Perzského zálivu normalizovali vzťahy s Izraelom v rámci Abrahámovských dohôd. Pre Trumpa išlo o dôležitý geopolitický triumf, za ktorý Emiráty odmenil predajom najmodernejších stíhačiek F-35.
Po Trumpovom návrate ku kormidlu sa predaj F-35 dokončil a Spojené arabské emiráty sa v Trumpových očiach vrátili do pozície manažéra regiónu, na ktorého sa možno spoľahnúť aj vďaka otvoreným komunikačným kanálom s Izraelom. Emiráty zase na oplátku masívne investujú do americkej technologickej infraštruktúry, čo je línia začatá už predchádzajúcou administratívou. V roku 2024 tak SAE vyhodili zo svojej infraštruktúry čínske technológie, aby ich nahradili najpokročilejšími americkými čipmi.
Kuvajt
Vzorovým partnerom je pre Trumpa aj Kuvajt, hoci zo všetkých uvedených príkladov ide o najtichšie a najmenej viditeľné spojenectvo reprezentované predovšetkým základňou Camp Arifjan, jednou z najväčších amerických na Blízkom východe. To sa pravdepodobne nezmení. Americká vojenská prítomnosť v Kuvajte funguje ako poistka pre prípad, že Irak skolabuje.
Rusko
Americké vzťahy s Ruskom, ďalšou ropnou veľmocou, sú, samozrejme, oveľa pestrejšie. Hoci Trump nastupoval v roku 2016 do úradu s pomerne zmierlivou rétorikou, USA uvalili na Rusko tvrdé sankcie, pri ktorých zohrávali úlohu aj energetické suroviny, konkrétne plynovod Nord Stream 2.
Zatiaľ čo sa vlády v Bielom dome ujal Joe Biden, Rusko napadlo Ukrajinu a vzťahy medzi Washingtonom a Moskvou sa vyostrili. S Trumpovým návratom sa veľa nezmenilo, hoci USA obmedzili podporu Ukrajine s cieľom dostať Vladimira Putina aj Volodymyra Zelenského k rokovaciemu stolu. Tvrdé protiruské sankcie Trump plošne neruší, namiesto toho chce jednotlivé ústupky skôr hodnotovo zobchodovať.
Rezervy verzus produkcia
Posledná veľká americká vojenská intervencia v Líbyi sa odohrala počas Trumpovho prvého obdobia, keď americké letectvo pomohlo líbyjským silám dobyť baštu Islamského štátu, mesto Syrta. Posledných päť rokov však bolo v Líbyi charakterizovaných predovšetkým „vplyvovým“ preťahovaním sa medzi USA a Ruskom. V súčasnosti panuje v Líbyi politický chaos, krajina je de facto rozdelená na východnú a západnú časť.
Trump však vyvíja tlak na východnú časť krajiny, vedenú z Benghází, aby obmedzovala vplyv ruských Africa Corps, nástupcov neslávne známych wagnerovcov. Výmenou ponúka americké investície a tichú legitimáciu ich vplyvu v krajine.
Líbyjská produkcia v objeme 1,2 milióna barelov denne je pre svetové trhy dôležitá, rovnako aj pre rafinérie v Stredomorí. Ak hrozí blokáda líbyjských ropných polí, USA sú zvyčajne diplomaticky veľmi aktívne. Práve štatistiky produkcie ropy sa od tých o rezervách zásadne líšia. Typicky sa na prvých miestach uvádzajú Spojené štáty nasledované Saudskou Arábiou, Ruskom, Kanadou a Čínou.
Aj na údaje o zásobách ropy je potrebné pozerať sa obozretne a v kontexte. Štandardne sa uvádzajú čísla, ktoré zohľadňujú ložiská ropy, ktoré by bolo možné čerpať so súčasnými technológiami tak, aby sa to stále ekonomicky oplatilo. V tomto ohľade je Venezuela skutočne svetovou jednotkou.
Ak by sme však zohľadnili prosté objemy, ktoré sa nachádzajú pod kuratelou jednotlivých štátov, je celkom možné, že by sa na čele rebríčka objavili USA či Rusko. Spojené štáty majú teoreticky k dispozícii obrovské zásoby bridlicovej ropy, ku ktorým sa môžu dostať pomocou hydraulického štiepenia, teda takzvaného frakovania. Rusko by zas potenciálne mohlo využiť ropné zásoby v Arktíde.
Líši sa však aj kvalita ropných rezerv. Zatiaľ čo štáty ako Saudská Arábia či Kuvajt majú ložiská takzvanej sladkej ropy, ktorá je v tekutom stave a je lacná na rafináciu, štáty ako práve Venezuela a Kanada to majú výrazne ťažšie. Na ich ložiskách je väčšinou ťažká sírnatá ropa, ktorá je sirupovitá, miestami dokonca pevná. Jej rafinácia je zložitá a nákladná.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorom je Michal Bernáth.
