Ak meníme bič za novší, mali by sme zároveň ponúknuť aj chrumkavejšiu mrkvu.
Práve v čase, keď čítate tieto riadky, bežia posledné dni na podanie daňových priznaní alebo aspoň na oznámenie odkladu.
Ak si však myslíte, že zmeškaný termín 31. marca vyriešite 30 eurami ako doteraz, mám pre vás zlú správu. Štát krátko pred koncom minulého roka novelizoval daňový poriadok a odvtedy je zabudnutie už o niečo drahšie.
Doteraz boli spodné hranice pokút nastavené pomerne priaznivo. Je to už však minulosťou. Rozmedzia sankcií sa posunuli pomerne rapídne smerom nahor. Tie, ktoré začínali na symbolických 30 eurách (napríklad nepodanie daňového priznania, nesplnenie oznamovacej povinnosti alebo povinnosti nepeňažnej povahy), ako aj tie začínajúce na 60 eurách (napríklad nesplnenie registračnej povinnosti), sa po novom vyšplhali na minimálne sto eur – teda násobne sa zvýšili.
Ani horné hranice nezostali pozadu (po novom 10-tisíc, 30-tisíc a 60-tisíc eur), čo opäť predstavuje dvoj- a niekedy vyše trojnásobné zvýšenie. Pre úplnosť však treba poznamenať, že horné hranice pokút neboli vyrubované tak často (osobne som sa s nimi ešte nestretol).
Hoci správca dane má pri určovaní výšky pokuty stále brať do úvahy závažnosť a trvanie protiprávneho stavu, aj tie najmenšie možné sankcie sú dnes nastavená vyššie ako sme boli doteraz zvyknutí. Cieľ je jasný: sankcie sa nemenili vyše desaťročie a štát sa rozhodol, že ich odstrašujúci účinok musí zodpovedať dnešnej realite.
Príjemným, aj keď trochu prekvapivým, krokom správcu dane je zavedenie nového inštitútu, ktorý je takým daňovým motivačným nástrojom. Ak ste niekedy platili pokutu za rýchlosť cez objektívnu zodpovednosť, princíp poznáte: zaplaťte dve tretiny do 15 dní a zvyšok vám polícia odpustí (respektíve bude považovať, že ste zaplatili celú pokutu).
Podobný, aj keď jemne odlišný, mechanizmus teraz prichádza aj do daní. Ak vám správca dane vyrubí daň alebo rozdiel dane a vy ju úhradíte do 15 dní od doručenia rozhodnutia, pokuta sa vám zníži na dve tretiny. Je to pragmatický krok – štát dostane peniaze rýchlo a vy ušetríte 33,33 percenta nákladov. Dalo by sa to označiť za pekné win-win, aj keď v určitých situáciách to môže pôsobiť demotivačne pre daňové subjekty, pre ktoré môže byť výhodnejšie počkať na vyrubenie dane, ako by mali samy priznať pochybenie.
Okrem samotných pokút netreba zabúdať na sankcie v podobe úrokov z omeškania. Tie sa aktuálne nemenili, ale matematika je neúprosná. Výška úroku je naviazaná na základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky. Lokálny zákon však stanovuje minimálne fixné dno (napríklad tri percentá, sedem percent alebo desať percent podľa typu deliktu), odhliadnuc od toho, aká je sadzba ECB.
V aktuálnom nastavení, keď sú sadzby ECB relatívne nízke (naposledy na úrovni 2,15 percenta), narážame práve na zákonné minimá. Problém však nastane, ak ECB opäť siahne k navyšovaniu svojich sadzieb a tie stúpnu nad tri percentá. Vtedy môžu úroky uplatňované správcom dane vystreliť nad zákonné minimá a z dlhu voči štátu sa stane jeden z drahších úverov na trhu.
Ako som už spomínal, výška pokút, ktorá sa v zákone nezmenila aj 13 rokov, už nemusí mať taký výchovný účinok ako pri ich pôvodnom zavedení. Pre zodpovedných daňovníkov zvýšenie pokút nemusí priniesť výrazné zmeny, keďže ich v praxi často nepocítia.
Hoci nové, vyššie pokuty lepšie odrážajú súčasnú realitu, je otázne, či by sme zároveň nemali upraviť aj fixné sumy, ktoré sú v prospech daňovníkov a roky zostávajú nezmenené. Ide napríklad o paušálne výdavky, limity pre luxusné autá, hodnoty reklamných predmetov či výšky rôznych oslobodení alebo fixne stanovených súm v daňových zákonoch, ktorých reálnu hodnotu ponížila časom inflácia.
Pretože ak meníme bič za novší, mali by sme zároveň ponúknuť aj chrumkavejšiu mrkvu – spravodlivejšiu a motivujúcu odmenu pre všetkých tých, ktorí dodržiavajú pravidlá.
