Nikdy nemal jasný plán. Zato mal zvedavosť, technické myslenie a ochotu začať odznova vo chvíli, keď väčšina ľudí premýšľa o stabilite. A tak svoju životnú kariéru zmenil rovno dvakrát. „Nikdy som nechcel byť námorník ani archeológ. A skončil som postupne ako námorník a archeológ,“ hovorí s nadhľadom o dvoch zásadných životných zmenách Roman Garba v 6. diele seriálu Restart.
Jeho archeologická práca je na svetovej úrovni a jeho výskum bol zaznamenaný v prestížnom časopise Nature. Zaradil sa v ňom na 15. miesto najzaujímavejších článkov z celkových 1 100.
K jeho súčasnej profesii však viedla kľukatá cesta. A začínala celkom obyčajne. „Asi ako každé dieťa som chcel byť kozmonautom. Zbieral som známky o kozmonautike a čítal som sci-fi. Ale zároveň som sa zaujímal o tropické rastliny a orchidey. Takže som bol vlastne dvojitý typ. Technológ aj prírodovedec zároveň,“ spomína.
Už vtedy bol Roman Garba fascinovaný tým, čo možno objaviť, skúmať a pochopiť. Pri výbere štúdia sa rozhodoval medzi elektrotechnikou, ktorú mu vnukol otec, a tropickou botanikou. „Obe ma veľmi lákali, ale nakoniec zvíťazila elektrotechnika, najmä vďaka mojim výsledkom v súťažiach a olympiádach,“ opisuje pokojne.
Na priemyselnej škole v Olomouci sa jeho záujmy prelínali. „Chodil som do skleníkov, pozeral som sa na orchidey a citrusy, stále som zbieral chrobáky. Bola to moja vášeň, hoci oficiálne som študoval elektro,“ spomína. Už vtedy sa ukazovala jeho schopnosť kombinovať technickú precíznosť s pozorovacím talentom a zberateľstvom, ktoré neskôr uplatnil nielen v telekomunikáciách, ale aj v archeológii.
Zlom v jeho živote prišiel vďaka náboru na štúdium v zahraničí. „Mal som možnosť ísť študovať elektrotechniku do Poľska. Nakoniec som skončil na Námornej univerzite v Gdyni, hoci som nikdy nechcel byť námorník, ale bola to obrovská skúsenosť,“ usmieva sa dobromyseľne.
Štúdium bolo náročné, no predovšetkým dobrodružné. Výučba kombinovala teoretické poznatky s praxou na lodiach po celom svete – od Jordánska cez Červené more až po Novú Kaledóniu. „Hneď na prvej lodi sa mi podarilo navštíviť Japonsko, Austráliu a tichomorské ostrovy. Splnený sen prišiel hneď na začiatku. Celý svet bol predo mnou,“ opisuje.
Oko cyklónov a rovníkový krst
Na palube bol rádiovým dôstojníkom, zodpovedným za elektroniku, satelitnú komunikáciu aj morzeovku. „Musel som vedieť všetko od satelitov po radary, a keď sa niečo pokazilo, musel som to opraviť sám. Bola to obrovská zodpovednosť, ale aj obrovské dobrodružstvo,“ hovorí.
Spomína aj na extrémne situácie. „Dvakrát sme boli v oku cyklónov, na Filipínach nás vyhnali z prístavu. A potom tu boli rituály ako rovníkový krst. Bolo to drsné, ale nezabudnuteľné,“ dodáva.
Objavoval svet od New Yorku po Sydney, oboplával mys Horn, no po piatich rokoch strávených na lodiach sa rozhodol, že námornícky život nie je kompatibilný s rodinným životom. Aj zmeny v námorníctve boli jasným signálom, že je čas hľadať nové výzvy. Po návrate na pevninu kedysi špičková československá námorná plavba prechádzala privatizáciou, prepojením s Harvardskými investičnými fondmi, podnikateľom Viktorom Koženým a automatizáciou.
Pri slove a koncepte signálu však zostal. Presunul sa do sveta telekomunikácií a nastúpil do Paegasu, dnešného T-Mobilu. „Bol som zamestnanec číslo 30,“ dodáva placho. Začínal ako servisný inžinier, postupne prešiel k systémovej integrácii, stratégii a inováciám.
Podieľal sa napríklad na vzniku GSM bankingu. „Boli sme prví na svete, kto umožnil aktívne finančné transakcie cez mobil,“ hovorí. Projekt získal ocenenie pre najinovatívnejšieho mobilného operátora sveta na kongrese v Cannes.
Jeho kreatívny a technický talent našiel plné uplatnenie pri testovaní satelitných prenosov dát, písaní špecifikácií pre roamingové služby, tvorbe šifrovania aj spolupráci s nemeckým Deutsche Telekomom. Bol tiež pri prechode na IP siete, satelitnú komunikáciu, podmorské káble či strategické plánovanie budúcnosti.
V tomto období sa formovalo jeho strategické myslenie, schopnosť koordinovať zložité projekty a prepájať technologické inovácie s obchodnými cieľmi. „Človek musí veľa čítať, mňa to veľmi bavilo a baví ma stále nasávať nové informácie,“ vysvetľuje.
Jeho práca ho zaviedla do odľahlých oblastí Blízkeho východu, kde si náhodou všimol archeologické lokality, ktoré neboli zaznamenané. Pri projekte v Ománe narazil na opevnenú lokalitu, ktorá nebola nikde evidovaná. „Vedel som, že to miesto nie je známe,“ hovorí o začiatkoch svojho bádania.
Záujem o históriu a archeológiu, ktorý sa postupne zrodil počas práce na vežiach pre telekomunikačné projekty, viedol k tomu, že sa stal účastníkom medzinárodných konferencií a publikoval svoje objavy.
Zlom neprišiel v kancelárii, ale v púšti. Vášeň pre históriu v ňom dlho tlela. Cestoval po Blízkom východe, študoval kadidlovú cestu, sníval o knihe.
Svetové hurá
„Moje nálezy boli sľubné, ale čo urobiť, aby som mohol pokračovať? Musel som mať vedomostnú bázu, musel som sa ďalej vzdelávať,“ spomína. Vďaka diaľkovému štúdiu v Anglicku postupne získal bakalárske, magisterské aj doktorandské tituly v archeológii a pamiatkovej starostlivosti.
Dokonca si ho uznávaný profesor Maurizio Tosi vzal pod svoje krídla. „Začal ma zoznamovať so svetovými archeológmi,“ hovorí Garba a networking považuje v tejto oblasti za kľúčový.
Postupne realizoval vlastné archeologické expedície v Ománe, kde sa zameral na pyramídové štruktúry, takzvané trility. Účel záhadných kamenných monumentov s ohniskami nebol známy. Spojil svoje technické znalosti, strategické myslenie z telekomunikácií a nadšenie pre objavovanie, aby tieto lokality dokumentoval a skúmal.
Jeho výskum zahŕňal datovanie uhlíkom 14C, spoluprácu s medzinárodnými laboratóriami a využitie kozmogénnych nuklidov, čo viedlo k významným objavom o najstaršom ľudskom osídlení v Európe, publikovaným v prestížnom časopise Nature.
„Život je zvláštny, človek sa dostane na rôzne miesta. Začalo sa to vežou, ktorú som zameriaval pre T-Mobile, a skončilo sa to objavom histórie,“ hovorí Garba.
„Bolo to obrovské hurá,“ hovorí. Písala o tom CNN, Reuters, svetová pozornosť. Lenže celé to znamenalo veľkú zmenu. Musel začať odznova a bez istôt. Expedície si financoval z vlastných peňazí. Aj ostatných by podporil v tom, aby sa nenechali odradiť tým, že im nevyjde grant, a bádali ďalej.
Uhlíkové datovanie ho priviedlo do ústavu jadrovej fyziky, kde sa opäť prepojila technika s archeológiou. Dnes pôsobí v Archeologickom ústave Akadémie vied, spolupracuje s Cambridge, s expedíciami v Saudskej Arábii či v Afrike. Doktorát dokončil v 56 rokoch a má čiastočné úväzky na Archeologickom ústave Akadémie vied v Prahe, na Archeologickom ústave Akadémie vied v Brne a v Ústave jadrovej fyziky Akadémie vied v Řeži pri Prahe.
V súčasnosti pripravuje ďalšie tri články na základe svojich nálezov, ktoré by opäť mohli vyvolať rozruch vo vedeckej komunite. Viac prezradiť nechce, pretože je na tom potrebné ešte minimálne rok či dva pracovať.
„Zisťujem, že moje skúsenosti z vrcholového biznisu sú vo vede veľmi užitočné,“ sumarizuje svoju životnú cestu. Pri vypisovaní žiadostí o granty, plánovaní projektov a expedícií využíva strategické myslenie, plánovanie, vedenie tímov a schopnosť vidieť celok.
„Archeológia je úžasná, pretože je stále čo objavovať,“ hovorí. A tiež preto, že výsledok zostáva. „V biznise služba o 10 rokov zmizne. Tu niečo zostane,“ opisuje.
Keď sa obzrie späť, priznáva, že jeho pracovná dráha bola občas intenzívna. „Som rozvedený, mám svoj bytík za Prahou, kde mám pokoj. Všetko ma baví, ale, samozrejme, by to nemalo byť úplne na úkor súkromného života,“ hovorí.
A tak sa snaží svoju cestovateľskú vášeň zdieľať s 23-ročným synom. Navštívili napríklad Uzbekistan, Afganistan, Tadžikistan a plánujú východný Bhután aj východnú Indiu. A dá sa očakávať, že ani pri tom sa nezastavia.
Článok vyšiel na forbes.cz.
