Ticho, mráz a kraj sveta. Lenže práve na severe sa lámu ľady bezpečnostného súperenia veľmocí a tiež duní ozvena klimatickej zmeny, ktorá v arktickom regióne postupuje rýchlejšie ako kdekoľvek inde.
Grónsko, ešte donedávna skôr biele miesto na mape verejnej debaty, sa náhle stáva jedným z najcitlivejších bodov svetovej politiky. „Arktída už nie je región s nízkym napätím,“ hovorí expertka na Arktídu a medzinárodné vzťahy Barbora Halašková.
To, čo v roku 2019 vyzeralo ako epizóda veľkých výrokov Donalda Trumpa o prevzatí Grónska, dnes prerastá do reálneho problému. „Tento incident sa postupne transformuje na zásadný test súdržnosti Severoatlantickej aliancie,“ hovorí odborníčka na Arktídu a medzinárodné vzťahy.
Barbora Halašková pôsobí na Katedre medzinárodných vzťahov a európskych štúdií Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity, kde zároveň vedie interdisciplinárne centrum Arctos MU, zamerané na komplexný výskum arktickej oblasti.
„V dlhodobom horizonte tento moment poslúžil ako významný geopolitický katalyzátor a urýchľovač vyhrotených vzťahov a tým aj ukončil éru takzvanej arktickej výnimočnosti, teda regiónu s nízkym geopolitickým napätím,“ hovorí. V rozhovore predstavuje geopolitickú komplexitu arktického regiónu, ale aj to, že zachovanie statu quo už v tejto chvíli nie je na stole.
Pozerám sa na to nielen z krátkodobého hľadiska, keď prezident Trump opakovane začal spomínať svoje nároky na vlastnenie, anexiu alebo prípadné odkúpenie Grónska. Keď sa pozrieme na dlhodobú bezpečnostnú a strategickú situáciu, zistíme, že Arktída bola vnímaná ako územie, kde je nízke napätie. Čo sa týka spolupráce, boli tu korektné vzťahy medzi spojencami v rámci NATO alebo Európskej únie aj prípadne s Ruskom.
Hovoríte v minulom čase. Dokedy to tak bolo?
Do roku 2022, než došlo k ruskej agresii na Ukrajine. Situácia sa mení nielen naratívom americkej administratívy, ale aj reálnymi krokmi, ktoré Dánsko aj spojenci podnikajú. Počnúc 14. januárom 2026 sa začali do Grónska presúvať niektoré aliančné jednotky, aby tým zvýšili vojenskú prítomnosť a podporili Dánsko v jednoznačnej suverenite a prináležitosti Grónska k Dánsku.
Svoje jednotky tam poslali Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko a okrem iného aj väčšina severských štátov.
Čo znamenalo rokovanie ministra zahraničných vecí USA Marca Rubia s dánskym náprotivkom Larsom Løkkom Rasmussenom a jeho grónskou kolegyňou Vivian Motzfeldt v Bielom dome?
Z veľkej časti zdôraznili, že Amerika je pre nich partner, spojenec a rokovanie sa nieslo v priateľskej a konštruktívnej rovine. V tomto je ale Európska únia konkrétnejšia. Lisabonská zmluva hovorí, že v prípade, že jeden z členských štátov EÚ je napadnutý alebo potrebuje pomoc, členské štáty mu pôjdu na pomoc. Grónsko vďaka svojej, aj keď čiastočnej, suverenite patrí do Európskej únie a Grónčania sú občanmi Európskej únie.
V prípade potenciálnej či zvyšujúcej sa agresie zo strany Ameriky by to bola práve Európska únia, ktorá by Grónsku pomocnú ruku ponúkla.
Považujete to, čo sa deje, v tejto chvíli za ďalší z míľnikov? Čo podľa vás môže nastať?
Míľnik to rozhodne je. Trúfam si povedať, že priame nasadenie vojenskej sily Ameriky proti Dánsku, respektíve Grónsku, je najmenej pravdepodobné. Bude tu pokračovať politický a ekonomický nátlak. Toho zrejme budeme svedkami v najbližších dňoch a týždňoch. Nejaké zachovanie statu quo už v tejto chvíli nie je na stole.
Prečo je Grónsko zrazu horúca téma svetovej politiky?
Záujem o Grónsko začal výraznejšie rásť od roku 2019, keď Trump začal prvýkrát spomínať, že by chcel ostrov kúpiť. Všetci sa nad tým pousmievali, pozdvihovali obočie, ale nikto to nebral vážne. Vtedy sa Trumpove slová javili ako, povedzme, diplomatický incident. Tento „incident“ sa však postupne transformuje na zásadný test súdržnosti Severoatlantickej aliancie a mení strategickú alebo donedávna existujúcu stabilitu Arktídy.
Aj vtedy to malo diplomatickú dohru. Dánska premiérka Frederiksen návrh rezolútne odmietla. Následná diplomatická roztržka viedla k dočasnému ochladeniu vzájomných vzťahov a vyústila do zrušenia plánovanej štátnej návštevy. V dlhodobom horizonte tento moment poslúžil ako významný geopolitický katalyzátor a urýchľovač vyhrotených vzťahov a tým aj ukončil éru takzvanej arktickej výnimočnosti, teda regiónu s nízkym geopolitickým napätím.
Počas druhej svetovej vojny sa Amerika dohodla s Dánskom, že budú mať vojenskú základňu práve v Grónsku proti prípadným útokom zo strany Ruska.
Aký význam mal arktický región v minulosti?
Počas svetových vojen boli niektoré časti Arktídy, vrátane Grónska, využívané nacistickými jednotkami. Dôležité boli aj Špicbergy, a to z pohľadu predpovede počasia (na Špicbergoch nacisti stavali meteorologické stanice, pozn. red.). Práve správne predpovede určovali, aké úspešné alebo neúspešné bude napríklad letecké bombardovanie či vojenská akcia.
Počas druhej svetovej vojny sa Amerika dohodla s Dánskom, že budú mať vojenskú základňu práve v Grónsku proti prípadným útokom zo strany Ruska.
Avšak to od konca druhej svetovej vojny a aj počas studenej vojny bolo len v teoretickej rovine. V Arktíde nedochádzalo, až dodnes, k otvorenému konfliktu. Aj potom, čo došlo k ruskému útoku na Gruzínsko a následne k ruskej anexii Krymu, spolu štáty vždy boli v rámci Arktídy schopné komunikovať a udržať Arktídu ako región, kam sa napätie a konflikty z ostatných regiónov a území sveta nedostávajú.
To sa ale začalo meniť…
S ruskou inváziou na Ukrajinu bola dlhodobá spolupráca medzi NATO a Ruskom prerušená a nebola dodnes obnovená. Začalo sa to riešiť na politickej úrovni aj z hľadiska vedeckých výskumov. Riešilo sa, akým spôsobom pracovať s ruskými výskumníkmi – či ich v projektoch ponechávať, alebo musia byť úplne vyradení z projektov sponzorovaných či financovaných západnými inštitúciami.
Zdroj: Sean Baker, Wikimedia Commons, CC BY 2.0, https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Northern_Hemisphere_LamAz.png
Aké boli reakcie?
Nieslo to so sebou samozrejme vlnu reakcií zo strany Ruska, ktoré na to reagovalo intenzívnejšou spoluprácou s Čínou.
Väčšina ľudí si asi Arktídu predstaví „len“ ako ľadové územie. Prečo by sme ju nemali vnímať ako slepé miesto na mape?
Arktída je dôležitá z hľadiska globálnej zmeny a globálneho otepľovania a klimatických zmien, ktoré prebiehajú. Už teraz pozorujeme, že sa Arktída otepľuje štyrikrát rýchlejšie ako zvyšok planéty.
SITA, AP
To, čo sa deje tam, je zrejme ukazovateľom, ako zmeny budú prebiehať v ostatných častiach sveta. Už teraz vidíme topenie ľadovcov, rozmŕzanie permafrostu, dlhodobo zamrznutej pôdy. Vedie to k mnohým ďalším problémom, ako je erózia pôdy, záplavy.
Čo to pre tieto územia znamená?
Na ostrovné štáty, ako je Grónsko, to má obrovský vplyv. Musia presúvať infraštruktúry, časti miest. A práve v Grónsku je to problém pre Ameriku, pretože tam sa kvôli erózii pôdy začala prepadať pristávacia dráha na základni. Má to vplyv nielen v samotnej Arktíde. Arktída je prvým bodom, kde je to viditeľné.
Ako?
Topia sa ľadovce, zvyšuje sa hladina morí, vedie to k migrácii rýb, ktoré sa predtým nachádzali v južnejších moriach a zrazu ich vidíme aj pozdĺž pobrežia Nórska a pozdĺž Špicbergov.
V článku agentúry Reuters zaznelo, že NATO má viac riešiť Arktídu aj kvôli kritickej infraštruktúre, ako sú podmorské káble…
Keď sa pozriete na mapu sveta, ale nie optikou Mercatorovho zobrazenia, ale tak, aby bol severný pól uprostred, získate obraz toho, ako rozloženie síl v Arktíde vyzerá. Susedia spolu Amerika s Ruskom, v najužšom mieste Beringovho prielivu majú medzi sebou len štyri kilometre.
Rusko má na Kolskom polostrove jadrové ľadoborce a jadrovú základňu, ktorá od studenej vojny dodnes slúži na jadrové odstrašenie. Arktída sa aj počas studenej vojny používala ako miesto na testovanie rôznych nových vojenských technológií, vrátane jadrových zbraní.
SITA, AP
A keď sa na to pozrieme optikou stratégie?
Je tam samozrejme aj strategická dôležitosť, čo sa týka rovnováhy síl medzi Západom a Ruskom, prípadne Čínou. Keď to zjednodušíme, Grónsko sedí uprostred tejto trajektórie, takzvanej GIUK línie, teda Grónsko – Island – Spojené kráľovstvo. Je to kľúčový bod kontroly námorného koridoru, umožňujúceho kontrolu nad vstupom ruskej, prípadne čínskej flotily do Atlantiku.
A optikou nerastného bohatstva?
Arktída je všeobecne považovaná za územie bohaté na nerastné suroviny. Pokiaľ sa rozprávame o celej Arktíde, je to predovšetkým ropa a zemný plyn. Odhady sú zhruba trinásť percent svetových zásob ropy a tridsať percent zemného plynu, ktoré sú väčšinou sústredené pod morským dnom. Ide o oblasti priliehajúce k jednotlivým arktickým štátom, ktoré susedia práve so Severným ľadovým oceánom.
Môžeme byť konkrétni?
Sú to oblasti Aljašky, Barentsovho mora, Obského zálivu. Môžeme tam nájsť aj významné zásoby rôznych vzácnych kovov. Optikou energetickej bezpečnosti je to dôležité, hoci ťažba v mnohých lokalitách naráža na ekologické výzvy alebo geopolitické spory.
Ako je na tom Grónsko s nerastnými surovinami?
Grónsko sa často spomína ako priestor, kde sú vzácne nerastné suroviny, ktoré hrajú nemalú úlohu v elektromobilovom a zbraňovom priemysle aj iných. Ťažba často naráža na politické alebo technické prekážky. Ide o technológie, ktoré v tejto chvíli nie sú natoľko vyspelé, aby dokázali nerastné suroviny vyťažiť v takej miere, akú prognózy ukazujú.
V prevádzke sú aktuálne len dve významnejšie bane. Jednou je baňa na zlato, Nalunaq, kde koncom roka 2024 spoločnosť Amarok Minerals obnovila ťažbu a v priebehu roka 2025 ju navýšila. Teraz sa blíži takmer plnej kapacite. Druhá baňa je v oblasti White Mountain. Ťaží sa tu anortozit, minerál používaný pri výrobe sklených vlákien a farieb.
Ale v Grónsku žije len 56-tisíc obyvateľov a chýbajú kvalifikovaní ľudia, ktorí by sa mohli na ťažbe podieľať. Okrem zlata a minerálov je väčšina projektov vo fáze prieskumu alebo čakajú na schválenie. Nie je to také horúce, ako by sa mohlo zdať. Často sa poukazuje na to, že Trump má veľké bohatstvo nerastných surovín na Aljaške. Ak by išlo o nerastné suroviny, sú na Aljaške dostupnejšie.
KOMU PATRÍ ARKTÍDA?
Arktídu ako celok nikto nevlastní. Ide o región, ktorý zahŕňa tak Severný ľadový oceán, ako aj pevninské a ostrovné územia patriace jednotlivým štátom. Na more sa vzťahuje morské právo (UNCLOS): pobrežné štáty majú práva vo svojom teritoriálnom mori a vo výlučnej ekonomickej zóne (do 200 námorných míľ) a môžu uplatňovať nároky na kontinentálny šelf aj za tento limit, ak to geologicky dokážu. Časť oceánu mimo zón tvorí voľné more.
Aké sú prekážky ťažby?
Naráža tam na množstvo technických i fyzických prekážok, ako námraza, nedostatok ľudí, chýbajúci kvalifikovaní inžinieri alebo robotníci aj nedostatok infraštruktúry, environmentálne či ekologické pravidlá, ktoré väčšina tých krajín dodržiava a sú v nich prísne limity.
Aký má ťažba vplyv na krajinu?
Paradox vidíme v prípade Ruska. Keď idete po hranici medzi Fínskom a Ruskom, je tam jedno predtým menšie mestečko Nikel, kde sa ťaží nikel. Vidíte obrovské znečistenie, je to takmer pustá krajina, úplne čierna od niklu. Kam dohliadnete, vidíte iba dym z tovární. Žiadna príroda, žiadne stromy, žiadna tráva. Potom prejdete do Fínska, kde postupne uvidíte krásnu prírodu, stromy a zeleň. To je jeden z príkladov toho, aký vplyv má ťažba nerastných surovín na prírodu.
Ďalším príkladom je ťažba uhlia na Špicbergoch, kde mali Rusi svoju ťažobnú základňu, boli tam bane. Sovietsky zväz tam lákal robotníkov a baníkov na „baštu“ Sovietskeho zväzu. Dokonca tam aj doviezli zeminu z pevninskej časti Ruska, aby tam mohli zasadiť trávu, mali tam kravy, školy, škôlky pre deti. Bola to výkladná skriňa Sovietskeho zväzu, ale bolo to samozrejme z veľkej časti pozlátko.
SITA, AP
Je Arktída, prípadne Grónsko, ešte relevantná energeticky? Alebo je to už v tejto chvíli skôr bezpečnostná téma?
Ťažba je stále dôležitý faktor. Ako taká nie je organizovaná štátom, vždy ide o ťažobné firmy, ktoré si musia kupovať licencie a investujú do infraštruktúry a technológií. Napríklad Rusko toleruje Číne jej aktivity v Arktíde, ktoré by sa bez ruského súhlasu nemohli realizovať.
Čína sa dlhodobo zaujíma o Arktídu, je to pre ňu jeden zo strategických regiónov. Rusko tým vlastne Číne poskytuje prístup k svojim vodám a ľadobornú podporu výmenou za čínske investície, odber surovín a dodávku technológií potrebných na rozvoj infraštruktúry v čase, keď Rusko čelí medzinárodnej izolácii. Avšak námorná doprava sa sústreďuje predovšetkým okolo brehov Ruska a Škandinávie. Grónsko je zjednodušene zbytočne ďaleko.
Povedzte viac o úlohe Číny…
Aj v minulosti sa Číňania investične do Grónska dostali prostredníctvom ťažobných plánov, väčšina ich ale skončila v diplomatickej slepej uličke alebo bola priamo zablokovaná grónskou či dánskou vládou. Z ôsmich veľkých navrhovaných investícií sa sedem nerealizovalo.
Je to spojené s už spomínanými extrémnymi nákladmi na infraštruktúru, neistou návratnosťou pre čínske štátne podniky. Pre nich je to skôr dlhodobý záujem než nejaká okamžitá priorita v porovnaní s ich investíciami v Rusku.
Ako by ste teda zhodnotili kľúčových hráčov v arktickom regióne, ich pôsobenie a ambície?
Tými najdôležitejšími hráčmi v Arktíde sú stále arktické suverénne štáty. Či už arktická päťka, teda Dánsko, Nórsko, Rusko, Amerika a Kanada, alebo ešte rozšírené o Island, Švédsko a Fínsko, teda arktická osmička. Aj vďaka svojej geografickej polohe sú tými najdôležitejšími hráčmi.
Ich politika, potenciálny rozvoj a to, akým smerom sa bude vývoj v regióne uberať, sú z veľkej časti na nich. Schádzajú sa na platforme Arktickej rady, čo je medzivládne združenie práve ôsmich arktických členov. Zasadnutia sa zúčastňujú zástupcovia pôvodných obyvateľov. Okrem iného je tu aj trinásť pozorovateľských štátov, ktoré tu majú svoje záujmy a pôsobnosť.
Česko k nim asi nepatrí, však?
Česká republika sa snažila o získanie pozorovateľského statusu. V roku 2021, keď na ministerstve zahraničia bol minister Petříček, sme to riešili dlhodobo. Ja som bola pri rozhovoroch a prípravách. Česká prihláška o pozorovateľský status v Arktickej rade bola zamietnutá.
SITA, AP
Arktická rada funguje na princípe konsenzu, všetkých osem štátov musí súhlasiť s novými členmi. Spoločne s nami o to žiadali Litva a Lotyšsko, ale boli rovnako ako my odmietnuté. Sú tam však aj krajiny, ktoré relatívne nesúvisia s Arktídou, ako je napríklad India. Je tam Švajčiarsko, ktoré ani nemá arktickú výskumnú stanicu, na rozdiel od Česka. Je tam Poľsko, Portugalsko či Španielsko.
V akej oblasti prebiehajú výskumy?
Napriek tomu, že česká výskumná stanica bola zriadená len pred desiatimi rokmi, českí polárnici cestujú na Arktídu dlhodobo. Už v 60. až 80. rokoch pôsobilo na Špicbergoch niekoľko československých vedeckých expedícií, organizovaných Masarykovou univerzitou, Slovenskou akadémiou vied, Juhočeskou univerzitou v Českých Budějoviciach a Botanickým ústavom akadémie vied v Třeboni.
Český arktický výskum prebiehal spočiatku v špicberskom Ny-Ålesundu a na poľskej špicberskej stanici Hornsund, ale aj na stanici švédskej kráľovskej akadémie v Abisku.
Česko si, čo sa týka výskumu, vybudovalo reputáciu medzi ostatnými krajinami. Od roku 2015 prevádzkujeme vlastnú arktickú výskumnú stanicu Josefa Svobodu na Špicbergoch. Je tam mikrobiológia, zoológia, parazitológia, infekčná biológia, botanika, rastlinná fyziológia, výskum vo fyzickej geografii a v neposlednom rade, predovšetkým na našej fakulte, aj výskum aktivít medzinárodného a vzťahového postavenia vo svetovej politike.
Ako arktický región s toľkými kľúčovými hráčmi koexistuje?
Tými najdôležitejšími hráči sú suverénne arktické štáty. A tie si v Arktickej rade, ktorá bola založená v roku 1996, stanovili, že na pôde Arktickej rady sa nebudú riešiť vojenské otázky. Riešia sa tam bezpečnostné otázky. Táto platforma sa vlastne vždy dokázala zhodnúť, hoci každý zo štátov má svoju agendu a rôznorodé záujmy.
Samozrejme nikto – ani zakladacia zmluva NATO, keď v roku 1949 vznikalo – nepredpokladal, že by jeden z členov NATO mohol zaútočiť na iného. V tejto situácii sa dá ťažko odhadnúť, akým spôsobom sa to bude vyvíjať do budúcnosti.
Do toho všetkého sa Grónsko usiluje o samostatnosť. Aký vplyv na tieto snahy môže mať aktuálne dianie?
Bude zaujímavé sledovať, či táto situácia akceleruje. Dve tretiny obyvateľov Grónska sa dlhodobo vyslovujú za nezávislosť na dánskej korune. To ale naráža na to, akým spôsobom Grónsko s Dánskom fungujú.
Prekážok na ceste k okamžitej nezávislosti je viac, nielen výroky a nároky prezidenta Trumpa.
Dánsko ročne posiela Grónsku obrovské dotácie. Hovoria tomu takzvaný blokový grant, ktorý je vo výške 3,9 miliardy dánskych korún, teda asi pol miliardy eur. Bez týchto peňazí by sa grónsky sociálny systém, správa a rozvoj de facto zrútili. Ide aj o zdravotnú starostlivosť, ktorá je okrem tej základnej v Kodani. Ak Grónčania potrebujú väčšie zdravotné zákroky, lietajú tam. Prekážok na ceste k okamžitej nezávislosti je viac, nielen výroky a nároky prezidenta Trumpa.
Môže dôjsť aj k tomu, že Grónsko sa stane autonómnym alebo semiautonómnym a bude pod správou USA namiesto Dánska. To ale podľa mňa nie je úplne pravdepodobné vzhľadom na vyjadrenia, ktoré vydal grónsky premiér, a na to, ako sa Grónčania stavajú k vzťahu s Američanmi.
Najpravdepodobnejšie sa Grónsko s Dánskom budú snažiť dosiahnuť s Amerikou spoločnú dohodu. Pravdepodobne dôjde k väčšiemu monitoringu námorných trás a vzdušného priestoru okolo Grónska. Všeobecne však považujem širší kontext Arktídy za to najdôležitejšie v debate o Grónsku.
Autorka článku je Julie Mahlerová, Forbes.cz
