Pracujú na novom sídle Esetu, navrhli Nemocnicu budúcnosti v Martine, kreslia najmodernejšiu vežu Skyparku. Mladé architektonické štúdio Pantograph za pár rokov „prešprintovalo“ konkurenciu vo svojej brandži a ďalej rýchlo rastie. Štyria zakladatelia ateliéru Miroslav Hrušovský, Linda Hrušovská, Tomáš Auxt a Peter Kožuško pre Forbes prezradili svoj recept na úspech, ale aj to, prečo už nechcú kresliť vily pre milionárov.
Bola to podobná situácia ako v čase renesancie, keď na Spiš chodili talianski architekti a prinášali na Slovensko svetové veci. Až neskôr sme pochopili, akú obrovskú pridanú hodnotu má táto skúsenosť na našom trhu a zúročili sme ju. Tam sú základy nášho úspechu.
Moja častá skúsenosť je, že čím bol ateliér bezvýznamnejší, tým väčšie mal ego. A naopak, tímy zo svetových ateliérov, ako napríklad od Zahy Hadid, ktoré mohli vyhlásiť: My sme úspešní umelci, berte náš návrh alebo nechajte tak, boli najpríjemnejší a najústretovejší spolupráci.
Keď sme im prezentovali problémy s rozpočtom, výhrady k návrhu alebo chyby, ktoré nám v prevádzke spôsobujú problémy, tím na druhej strane o dva týždne prišiel s riešením. Nekopírovali otrocky našu predstavu. Prišli s vlastnými riešeniami, ktoré bolo často iné, ako sa na prvú ponúkalo, architektonicky krásne a pritom splnili všetko, čo sme potrebovali.
Prvé zákazky na vily
Čo okrem spolupráce s renomovanými zahraničnými ateliérmi by ste doplnili ako dôvod vášho úspechu?
Hrušovský: Keď som sa rozhodol osamostatniť od Penty, mal som už meno a získaval som zákazky aj preto, že som bol overený a mal som dôveru.
Hrušovská: Aj tak to bolo spočiatku veľmi opatrné, boli sme začínajúca firma. Klienti boli zvyknutí pracovať s etablovanými veľkými hráčmi na trhu, takže sme najprv robili menšie veci a vždy, keď sme zadanie zvládli, získali sme väčší projekt.
Prvé zákazky teda prichádzali od ľudí, ktorí poznali vašu prácu z Penty?
Hrušovský: Áno. V úplných začiatkoch sme robili napríklad súkromné nehnuteľnosti pre ľudí, ktorých sme osobne poznali z biznisu. Išlo o pomerne zložité projekty, často v spolupráci so zahraničnými architektmi a väčšinou nie sú verejne známe.
Robili ste aj rekreačný dom Vývrat pre partnera Penty Jaroslava Haščáka?
Hrušovský: Áno. To bol vlastne prvý projekt Pantographu. V roku 2011 sa pán Haščák rozhodol, že si chce postaviť bývanie v prírode, a ja som mu vtedy ešte ako zamestnanec Penty robil poradenstvo. Keď sme v medzinárodnej súťaži vybrali koncept holandského architekta, vynorila sa otázka, kto bude lokálny partner.
Komplex, ktorý postavila spoločnosť Vývraty. Jej majiteľmi sú manželia Haščákovci. Foto: SME/Jozef Jakubčo
Keďže na tento typ zákazky postačuje malý a skúsený tím, bol to impulz na vznik Pantographu, ktorý sme vytvorili štyria spolužiaci z fakulty architektúry. Projekt dokázal vyťažiť takúto mikrofirmu na pár rokov. Išlo o krásny a zaujímavý projekt, výborná robota pre architekta.
Hrušovská: K tomu projektu neskôr pribúdali ďalšie vily v Záhorskej Bystrici pre rôznych ľudí, ktorí si kupovali pozemky najmä v lokalite Záhorské sady.
Tieto projekty postavili firmu na nohy a priniesli do nej potrebný kapitál?
Hrušovská: Kapitál by som to nenazvala, skôr nám pokryli prevádzkové náklady. Prvých 70 projektov sme robili ako „samozamestnávatelia“. Robili sme mnohé interiéry, projekty, na ktorých sa nedá zbohatnúť.
Patrí medzi ne aj Poľovnícky dom v Karpatoch, za ktorý ste získali prestížne ocenenie CE ZA AR 2017?
Hrušovský: Áno. Bola to naša prvá realizovaná stavba, prihlásili sme ju a hneď sa nám podarilo vyhrať kategóriu občianskych stavieb CE ZA AR. Bol to projekt pre poľovnícke združenie, realizoval sa zhruba o dva roky neskôr, ako sme začali pracovať na Vývrate a mal oveľa menší rozpočet a rozsah.
Univerzitnú nemocnicu „budúcnosti“ v Martine projektovali architekti Pantographu na základe skúseností s holandskou architektúrou v zdravotníctve. Vizualizácia: Pantograph
Za prelomový ste označili rok 2017. Prečo?
Hrušovský: V roku 2017 som sa rozhodol odísť z Penty. Rozbiehal sa nám Pantograph a už som nedokázal plnohodnotne sedieť na dvoch stoličkách. Ďalšia vec, ktorá nás posilnila, bolo víťazstvo v súťaži CE ZA AR 2017, čím nás uznala architektonická komunita.
Poľovnícky dom v Malých Karpatoch (7 fotografie)
Ale to najdôležitejšie bol úspech v medzinárodnej súťaži na Nemocnicu budúcnosti v Martine. Vyhrali sme veľkú zákazku, mali sme zabezpečenú prácu na dlhšie obdobie. Povedali sme si – máme skúsenosti, know-how, reputáciu vďaka cene CE ZA AR a teraz je tu veľká verejná stavba, tak poďme konečne rozbehnúť plnoformátovú architektonickú firmu.
Nemocnica budúcnosti Martin
Čím ste vyhrali súťaž o Nemocnicu Martin?
Hrušovský: Uspeli sme najmä vďaka know-how, ktoré som mal ešte z predchádzajúceho zamestnania, z projektovania nemocnice na bratislavských Boroch, ktorú projektovali holandskí architekti. Vedeli sme teda, ako sa navrhujú nemocnice v Holandsku, a dokázali sme ju navrhnúť podstatne úspornejšie ako ostatní. Ušetrili sme na výmere desiatky percent, pričom sme splnili všetky požiadavky na funkcie, ktoré mala Jesseniova lekárska fakulta v Martine.
Ktoré prvky „nemocnice budúcnosti“ ste priniesli do toho projektu?
Hrušovská: Myslím, že v porovnaní so slovenským štandardom sme zásadne posunuli kvalitu prostredia a efektivitu prevádzky. Spomeniem aspoň tri zložky. Prvá je prežívanie človeka na lôžkovom oddelení. Tam sme prišli s podobnou kvalitou prostredia, ako je v hoteli alebo v rezorte – v tom, ako vyzerá nemocničná izba, aký má výhľad, zeleň v átriu a podobne.
Druhá – pracovné prostredie pre lekárov. Tam sme si povedali, že by nemali pracovať v kuticiach, ale v priestoroch, ktoré zodpovedajú áčkovej kancelárii, napríklad v Digital Parku. A do tretice – kvalita spoločných priestorov by mala svetlosťou, výškou či vzdušnosťou pripomínať moderné nákupné centrum.
Kožuško: Pokiaľ ide o efektivitu prevádzky, použili sme napríklad princíp tzv. „floating beds“ (plávajúce postele, pozn. red.). Všetky izby pre ležiacich pacientov sú jednolôžkové, takže hranice oddelení sa dajú posúvať podľa potreby. Nový koncept nemocnici umožňuje oveľa vyššiu vyťaženosť priestorov a efektivitu pri umiestňovaní pacientov.
Auxt: Všetko sme dali pod jednu strechu, väzby sú krátke a nemocnica funguje ako mikročip. Pacient vstúpi do nemocnice a hneď vidí lekáreň, urgent, ambulancie, diagnostiku a neblúdi po pavilónoch. Lekár sa zase dokáže rýchlo dostať k pacientovi. Skvele funguje rozdelenie časti nemocnice in-patient (hospitalizácie, pozn. red.) a out-patient (ambulantná zdravotná starostlivosť, pozn. red.), ktorá sa nám osvedčila už pri iných nemocniciach.
Univerzitná nemocnica v Martine. Vizualizácia: Pantograph
S akým rozpočtom ste pracovali?
Auxt: Aktuálne sú náklady na výstavbu nemocnice odhadované na zhruba 375 miliónov eur. V tom čase nebol tento údaj daný.
Zaujímalo by nás, ako sa výška rozpočtu podpísala na veľkorysosti prevedenia konceptu.
Hrušovská: Povedali sme si, že nebudeme vymýšľať koleso – vieme, ako stavajú nemocnice v Holandsku alebo v Dánsku, kde dbajú na to, aby boli ekonomicky udržateľné, a prenesieme to na Slovensko.
Mal rezort zdravotníctva pripomienky k návrhu?
Kožuško: Koncept prešiel viacerými pripomienkovacími kolami, filtrom rôznych organizácií a ich kritiky, ale v zásade nešlo o závažné výhrady. Všetci sa zhodli, že koncept je dobrý a je potrebné súťažný návrh len prehĺbiť a dopracovať.
Aké výhrady napríklad?
Kožuško: Lekári, ktorí v tej nemocnice mali pracovať, napríklad navrhli odlišnú organizáciu prevádzky operačných sál. Podobné výhrady sme vždy zapracovali, pretože nikto z nás v živote nedržal skalpel v ruke, nevieme do detailu presne, ako sa tie priestory používajú.
Ste spokojní, ako sa teraz váš projekt realizuje a premieňa na skutočnosť?
Kožuško: Investor si podľa mňa nezvolil úplne šťastné riešenie. Rozhodol sa totiž vybrať dodávateľa už v úvodnej fáze projektu, teda na základe dokumentácie pre územné rozhodnutie. Tá dokumentácia má nízku úroveň detailu, nie sú v nej popísané všetky konštrukcie a materiály. Logicky došlo k naceneniu stavby vo veľkom cenovom rozptyle a až detaily, ktoré si doprojektuje dodávateľ stavby, rozhodnú o jej výslednej kvalite.
Pre doplnenie, v akej úrovni detailu je dokumentácia pre územné rozhodnutie?
Kožuško: Viete, ako má budova fungovať, je produktovo definovaná a sú vyladené všetky medicinálne toky a medicinálny plán. Ale neviete napríklad to, aký konkrétny typ materiálu, výrobkov a technológií použiť, pričom práve tieto detaily nakoniec budú tú stavbu definovať.
„Nemocnica budúcnosti“ v Martine (4 fotografie)
Projekt vyhral dodávateľ stavby, ktorý má vo svojom tíme vlastného projektanta – architektonickú kanceláriu. Oni to teraz projektujú ďalej a až pri otvorení uvidíme, ako to dopadne. My s projektom momentálne nie sme v kontakte. Tento spôsob prípravy projektu je pre nás nepochopiteľný.
Obávate sa, že výsledok bude horší ako plán?
Hrušovský: Štát v princípe nemá dostatočnú kontrolu nad tým, aké materiály sa nakoniec použijú. Je preto logické, že zhotoviteľ stavby, ktorý sa zaviazal dodať stavbu v nejakom čase a nejakej cene, sa bude snažiť minimálne o zisk a ideálne o čo najväčší zisk. To môže ísť na úkor stavby. Je na investorovi, aby to dokázal ustriehnuť a nepodvolil sa zmenám, ktoré bude presadzovať dodávateľ stavby.
Koľko táto zákazka priniesla Pantographu financií?
Hrušovský: Približne dva milióny eur.
Digitalizácia v architektúre
V komunite sa hovorí, že ste boli medzi prvými, ktorí na Slovensku začali používať digitálny spôsob spracovania projektovej dokumentácie, tzv. BIM, pri ktorom sa využíva virtuálny model budovy a množstvo vecí vypočíta softvér. Je to jeden z dôvodov úspechu alebo náskoku pred konkurenciou?
Auxt: Určite je to veľmi dôležitý moment. Na moderné dizajnové technológie sme začali prechádzať už v roku 2017 a prvú budovu, ktorú sme v BIM realizovali, bola veža Discovery Residence v Bratislave.
Tam sme si tento softvérový nástroj otestovali a dopadlo to veľmi úspešne. Dodržali sme daný rozpočet, nemali sme žiadne dodatočné náklady. Odvtedy sa ďalej snažíme držať krok s novými technológiami, máme v ateliéri ľudí, ktorí sa venujú len tomuto aspektu našej práce. Nejde len o BIM, ale celkovo o dizajnové technológie, dnes do tejto množiny patrí aj AI.
Foto: Rastislav Blaško
Skúste popísať, ako vám tento nástroj pomáha.
Kožuško: Tvoríme si vlastné softvérové nástroje, ktoré vieme zapojiť priamo do známeho projekčného programu Autodesk Revit. Cieľ je obmedziť na minimum prácu, ktorá je mechanická a repetitívna.
Príklad: pri väčších stavbách pravidelne riešite „prierazy“, čo sú miesta, kde kanalizácia, vodovodné rúry a iné technológie prechádzajú cez betónové steny. Každý prieraz musíte v dokumentácii vykázať, nakresliť a popísať. Pri väčšom projekte to môže zabrať dva týždne práce jedného človeka. V BIM softvéri trvá spracovanie pár sekúnd. Energiu a čas ľudí teda vieme použiť viac na kreatívnu prácu.
Výhoda je tiež štatisticky nižšia chybovosť softvéru, než má človek. Klient dostane väčší výkon za rovnaké peniaze, a to nám dáva výhodu na trhu.
Akým spôsobom vám ešte pomáha AI?
Auxt: Ešte nie tak, ako by sme chceli. AI nám napríklad pomáha generovať vizualizácie, keď už máme architektonickú predstavu.
Často však používame pri tvorbe tzv. generatívny dizajn. Predstavte si napríklad väčšie územie, ktoré potrebujete urbanizovať. Pomocou generatívneho dizajnu dokážete nastaviť všetky parametre tohto územia a AI potom automaticky generuje jeho možné návrhy.
Discovery Residence na bratislavských Nivách (5 fotografie)
Vaša rola sa tak posunie od návrhára ku kurátorovi. Z návrhov vyberiete tie, ktoré sú vhodné, upresňujete zadanie a ďalšími iteráciami vytvoríte finálny návrh. Technológia je v tomto síce iba nástroj, ale množstvo alternatív, ktoré takto preskúmame, je podstatne efektívnejšie.
Ako funguje firma štyroch spoločníkov
Ako sa vám vo firme funguje vo štvorici?
Hrušovská: Vo firme sme spolu už vyše trinásť rokov a predtým sme spolu bývali šesť rokov na internáte. V podstate sme spolu zostarli. Za ten čas medzi nami nebol ani jeden vážnejší problém, napriek tomu, že sme osobnostne každý úplne iný. Poznáte knihy, ktoré ľudí delia na štyri rôzne povahové typy? Tak to sme my štyria (smiech).
Vo firme máme rozdelené úlohy tak, že každý z nás má úplne iné kompetencie a zodpovednosti. Panuje medzi nami absolútna dôvera a nikto nemá potrebu kontrolovať toho druhého, či urobil úlohu dostatočne dobre.
Ako máte rozdelené úlohy a kompetencie?
Hrušovská: Zjednodušene povedané – dvaja z nás majú na starosti projekty ako také a dvaja z nás firemný manažment. Robíme všetko medzi sebou transparentne, takže každý má prehľad o práci ostatných.
Podľa čoho vyberáte nových kolegov?
Hrušovská: Dlho sme sa na pohovoroch zúčastňovali všetci štyria. Okrem „nadupaného“ CV bolo pre nás dôležité aj to, ako na nás človek zapôsobil po osobnostnej stránke. Časy, kedy sme si mohli dovoliť odmietnuť uchádzača len preto, lebo medzi nami nefunguje chémia na sto percent, sú však preč.
Taká je dnes situácia na trhu?
Hrušovská: Áno. Pokiaľ sa už pre uchádzača rozhodneme, sme trpezliví. Ak človeka vezmeme, necháme mu čas a priestor na rozvoj a aby sa prejavil. Niekto je rýchly, niekomu to trvá dlhšie. Neuznávame mikromanažment a očakávame, že každý nový kolega dokáže firmu posunúť dopredu.
Hrušovský: Máme veľmi plochú a agilnú štruktúru, nefunguje tu reportovanie po vertikále. Veci riešime na dennej báze, ľudia sa presúvajú z projektu na projekt, čiže je to veľmi živé. Pre mňa je dôležité, aby nový kolega dokázal „nájsť cestu cez les“ bez mapy odo mňa. Dáme mu priestor a podporu, vytvoríme mu podmienky, ale smerovanie a cestu hľadá sám.
Zakladatelia architektonického ateliéru Pantograph – architekti (zľava) Miroslav Hrušovský, Peter Kožuško, Tomáš Auxt a Linda Hrušovská. Foto: Miro Homola
Je na Slovensku málo absolventov architektúry, alebo všetci odchádzajú do zahraničia?
Hrušovská: Mám pocit, že veľmi veľa absolventov odchádza do zahraničia, ale nemám to podložené dátami. Možno je dôvod aj celkovo menšia populácia vo veku absolventov, než sme zvyknutí.
Kožuško: Mladí ľudia sú dnes plní ideálov, majú vlastné predstavy, ako by mala fungovať prax, a často sú sklamaní z toho, že si prácu vo firme predstavovali inak. Prípadne chodia z firmy do firmy a skúšajú, kde im bude najlepšie, prípadne tí ambiciózni chcú rovno podnikať na vlastnú päsť.
Hrušovská: Veľa nových kolegov prekvapila náročnosť, s ktorou sa tu stretli. Vidíte, že robíme najnáročnejšie projekty v Bratislave a tie projekty nie sú jednoduché. Nie každý je schopný ustáť tú zodpovednosť, ani nie právnu, ale ľudskú, že sa musí s problémom nejako vysporiadať a nájsť riešenie. Takých ľudí nájdete len vzácne.
Ktorý projekt „zomlel“ najviac ľudí, ktorý bol najkomplikovanejší?
Auxt: Momentálne asi posledná veža Skyparku – SkyparkTower, ktorá je pre nás v najnáročnejšom štádiu.
Projekt Skypark Tower
Čo vás na projekte najviac trápi?
Kožuško: Ideme tam do extrémov v otázke kvality, klient aj trh majú veľmi vysoké očakávania. Veža bude v podstate ukončenie Skyparku, takže je to určité vyvrcholenie tohto projektu. Snaha je dosiahnuť dokonalosť a to, samozrejme, stojí obrovské množstvo energie. Je to momentálne náš najťažší projekt.
Hrušovský: Budova bude vyššia, luxusnejšia, bude mať vyšší technologický štandard a väčší mix funkcií.
Vizualizácia: Pantograph
Auxt: Už len geometriou to nie je obyčajná veža, pôdorysne ide o úplne iný koncept než predchádzajúce štyri veže. Okrem veľkorysých bytov v zaoblenej špičke veže aj na spodných podlažiach sú umiestnené byty s terasami. V celej veži sú byty s oknami bez parapetov, čo je benefit, ktorý predchádzajúce veže nemali.
Kožuško: Všetky detaily sa vopred vizuálne preverujú a podliehajú schváleniu klienta, takže je to práca na úrovni súkromnej vily. V tomto je to náročné.
Ľudia od developera Alto Real Estate v rozhovoroch spomínali napríklad iný odpadový systém, než je v predošlých vežiach. Čo sa ešte menilo?
Auxt: Zväčšili sme šírku parkovacích miest, zabezpečenie garáži proti požiaru je na približne dvojnásobnej úrovni. Súvisí to s pribúdajúcim množstvom elektromobilov a ich prípadným horením, ktoré je intenzívnejšie. V projekte sú tiež podstatne vyššie nároky na akustiku. Týka sa to napríklad riešenia výťahov systémom box-in-box alebo hrubších stien medzi bytmi, voľby zariadení na vetranie alebo chladenie bytov.
Skypark Tower v Bratislave (5 fotografie)
Výslednú podobu bytu si môže klient dotvoriť cez aplikáciu. Tieto vymoženosti vymýšľa developer alebo vy?
Kožuško: Developer vymýšľa svoj produkt, k nám to prichádza ako zadanie.
Červené čiary v architektúre
Keď ste navrhli dom Jaroslavovi Haščákovi, oslovili vás na spoluprácu ďalší milionári?
Hrušovský: Viacerí jeho známi sa jeho skúsenosťou s nami inšpirovali, robili sme vily napríklad pre niektorých partnerov Penty.
Čiže „architekti milionárov“?
Auxt: Takto sme sa nikdy neprofilovali, hoci je to často krásna práca. Rodinným domom a vilám sme sa venovali v čase vzniku ateliéru. Je to prirodzený štart pre každého architekta. Na druhej strane poznáme aj prípady architektov, ktorí sa tomuto segmentu venujú a zachádzajú do nevkusností ako máčanie travertínu v zlate, lebo si to želal klient milionár. To nikdy nechceme robiť.
Prečo už nechcete robiť súkromné vily, keď hovoríte, že je to krásna práca?
Kožuško: Keď pracujete na súkromných nehnuteľnostiach bohatých klientov, nie ste veľmi limitovaný rozpočtom. Aj keď je niečo drahé, klient nakoniec povie, že to chce, pretože to nerobí pre biznis, ale pre osobnú spotrebu. To je pre architekta skvelé, pretože môže použiť originálne dizajnové kúsky, drahé materiály a pustiť uzdu fantázii.
Zakladatelia Pantographu (zľava) Tomáš Auxt, Linda Hrušovská, Miroslav Hrušovský a Peter Kožuško. Foto: Miro Homola
Hrušovská: Príjemné je aj to, že klient je zväčša sebavedomý profesionál vo svojom odbore a očakáva to aj od vás, takže vám nebude radiť, čo ako máte urobiť. Nevýhoda je, že tieto krásne projekty nakoniec nemôže vidieť verejnosť, iba ten majiteľ a je to taká zabudnutá práca. My sme sa teraz chceli posunúť ďalej a venovať sa veľkým projektom, cez ktoré môžeme mať pozitívny dosah na mesto a spoločnosť.
Máte červenú čiaru v tom, pre koho pracovať? Odmietli ste už niekomu projekt? Ako napríklad vnímate prácu na vežiaku Discovery Residence, ktorý patrí do portfólia trestne stíhaného Jozefa Brhela?
Kožuško: Odmietli sme viaceré projekty. Nie je nám jedno, pre koho pracujeme. Každú zákazku zvažujeme a ak by sme mali robiť niečo, s čím sa nestotožňujeme, tak povieme nie.
Hrušovský: Realitnému developmentu sa venuje syn Jozefa Brhela a v dennom pracovnom živote riešime veci iba s jeho profesionálnym tímom, funguje to ako u každého iného developera. Výsledok bol developersky úspešný projekt a krásna budova, ktorá bola nominovaná na CE ZA AR. Nie je sa za čo hanbiť. Ak by sme premýšľali takto, asi by sme museli vylúčiť veľmi veľa projektov.
To je práve zaujímavé, či v tejto oblasti máte nejaké hranice… Neprekáža vám, že pracujete aj na projektoch klientov, ktorí získali milióny eur cez predražené štátne zákazky?
Hrušovský: Pochopiteľne je pre nás ťažké vyhodnotiť pôvod kapitálu našich klientov. Nad tým nemá kontrolu žiadny architekt. Určite však vieme vyhodnotiť, ak nás akýkoľvek klient žiada o manipuláciu s územným plánom alebo kvalitou návrhu. Tam sú jasné hranice. Vďaka tomu sme si získali veľkú dôveru zo strany úradov.
Už vás na spoluprácu oslovil nejaký politik?
Hrušovský: Nie.
Eset Campus na Patrónke
Spomínali ste, že máte radi projekty, ktoré vidí verejnosť. Akú úlohu máte pri projekte výstavby Eset Campusu na bratislavskej Patrónke?
Hrušovský: Je to klasická spolupráca zahraničný architekt – lokálny architekt. Eset si vybral v architektonickej súťaži dánske štúdio Bjarke Ingels Group a my sme im po získaní zákazky začali pomáhať s tým, aby dizajn, ktorý navrhli, bol postaviteľný v našich podmienkach. V tomto prípade je zahraničný tím zložený nielen z architektov, ale aj statikov a špecialistov na technológie budov. Lokálny tím je zložený zrkadlovo.
Ako lokálny architekt musíte vedieť, kedy a ako podporovať dizajn-architekta. To je práve naše veľké know-how, ktoré sme získali z mnohých projektov na strane developera. Vieme presne, v ktorom momente a aké informácie zahraničný architekt potrebuje, aby bol proces efektívny a výsledok nielen pekný, ale aj realizovateľný.
Eset Campus. Vizualizácia: Pantograph/Bloom Images
Eset Campus má byť obrovský komplex. Čo je najväčšia výzva, ktorá budova alebo časť tohto projektu?
Hrušovský: Výzva je splniť technologické želania klienta. Pri bežnom developerovi sa pri výbere detailov opakuje otázka – koľko to bude stáť a či existujú lokálne firmy, ktoré dokážu riešenie realizovať. Pri Esete sa opakuje otázka: Akú uhlíkovú stopu bude mať táto stavba? Uhlíková stopa je rozhodujúci prvok pri každej zmene, pri každom riešení, to je skutočne unikátne. Eset sa snaží všetko urobiť poctivo a najväčšia výzva je všetko zrealizovať podľa plánu.
Realizácia projektu sa už dlhšie odkladá. Veríte, že vo finále bude stáť v podobe, akú sme videli na vizualizáciách?
Auxt: Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že áno.
Má Eset na svojej strane architekta alebo podobnú pozíciu, ako ste vy zastávali pre Pentu?
Kožuško: Vybudovali si vlastný malý „procurement“ tím a zároveň si najali externú firmu na projekt manažment. Manažovali proces architektonickej súťaže, výberu lokálneho architekta a následný proces projektovej prípravy.
Eset Campus na bratislavskej Patrónke (5 fotografie)
Ako sa vám spolupracuje s klientom, ktorý robí taký obrovský projekt?
Hrušovský: Eset nie je developer a pripravuje si sídlo sám pre seba, takže je to pre nich osobnejšie. To so sebou nesie riziko, že klient sa bude správať podobne ako pri stavbe vlastného rodinného domu. Ale tým, že si najali externý projektový management a ľudí, ktorí majú dlhoročné skúsenosti z praxe, tak veci idú hladko.
Je tam isté časové zdržanie projektu, pretože tak ako pri rodinnom dome, aj tu sa partneri Esetu chceli rozhodnúť a dohodnúť na viacerých konkrétnych veciach a zmenách a trvalo nejaký čas, kým našli konsenzus.
Nový Istropolis na Trnavskom mýte
Mnohých obyvateľov Bratislavy sklamalo či rozčúlilo búranie socialistického Istropolisu z kubánskeho mramoru, ktorý bol dlhé roky dominanta Nového Mesta. Ako sa podieľate na jeho náhrade – projekte Nový Istropolis – vy?
Hrušovský: Developer Immocap si nás vybral po súťaži, ktorú vyhral zahraničný architekt, holandský ateliér KCAP. Je to tradičný postup, ktorý sme spomínali už pri campuse Esetu, developer potrebuje aj lokálneho partnera. V uplynulých rokoch si developeri vyberali najmä nás, pretože máme na slovenskom trhu najviac skúseností s takou spoluprácou.
Je vám ľúto, že sa pre nový projekt musela zbúrať pôvodná stavba?
Auxt: Ľudsky určite áno. Bolo to hodnotné architektonické dielo a osobne poznáme synov pána Skočeka, ktorý bol spoluautorom Domu odborov. Z búrania sme určite nemali radosť. No je pravda, že tá architektúra bola postavená v krehkom jazyku, ktorý by neprežil radikálnu prestavbu celej lokality na súčasné potreby mesta.
Brutalistický štýl, jemnocitný interiérový aj exteriérový dizajn – to všetko by zásahom tak utrpelo, že zachovanie by nedávalo zmysel. Tieto závery napokon priniesla aj samotná architektonická súťaž, keďže žiaden súťažiaci s jeho zachovaním neuvažoval, hoci developer jeho búranie neoznačil za podmienku.
Foto: Immocap
Ako ste sa vyrovnali s kritikou architektonickej komunity či verejnosti?
Hrušovský: Pri tomto projekte sme boli blízko k spomínanej červenej čiare. Vedeli sme, že keď ten mandát prijmeme, budeme pod extrémnou paľbou komunity architektov, že dokonca riskujeme odchod niektorých kolegov. Preto sme mali vo firme pred prijatím tejto zákazky širokú diskusiu a všetci sme sa zhodli, že to má zmysel.
Viete, najľahšie je ísť s prúdom a povedať: Zachovajme to, veď architekti hovoria, že je to kvalitná stavba. Áno je, ale keď sa zamyslíte – je to skutočne tá najlepšia stavba pre dané miesto? Alebo vieme pre mesto urobiť viac a využiť potenciál lokality lepšie? Odpoveď bola jednoznačne – áno, vieme.
Samozrejme, ešte nie sme na konci. Spokojní budeme, až keď naozaj postavíme niečo lepšie. My veríme, že áno.
Čo je pre vás na prestavbe Istropolisu najťažšia výzva?
Auxt: Výzva je, aby kvalita celého Nového Istropolisu, nielen novej kultúrnej sály, bola plnohodnotná a dôstojná náhrada za kvalitu, ktorá sa zbúraním Domu odborov stratila. Tým, že sa uvoľnil priestor prakticky celého mestského bloku, tak súčasne vznikla príležitosť na vytvorenie plnohodnotného uzlového priestoru v centre mesta.
Ambícia je vytvoriť živý priestor, v ktorom budú žiť, pracovať a tráviť voľný čas tisíce ľudí. V tomto zmysle bude ľahké uspieť, pretože doposiaľ bol celý blok obsadený jedinou stavbou, ktorá navyše zrkadlila skôr minulý režim, než súčasné potreby mesta a spoločnosti.
Nový Istropolis na Trnavskom mýte v Bratislave (6 fotografie)
V Novom Istropolise bude pár prvkov, umeleckých diel, z pôvodného Domu odborov. Nie je to len naoko záplata na umlčanie najväčších kritikov?
Kožuško: Prenášanie výtvarných diel z architektúry do architektúry je náročný koncept. Keď zo stavby ako umeleckého diela vyberiete nejaký artefakt, ktorý bol jej súčasť, môže stratiť svoj kontext, zámer, prečo ho tam architekt zapojil. Určite sa to dá urobiť vkusne a aj v Novom Istropolise budú znovu citlivo použité interiérové a aj exteriérové umelecké diela.
Podarilo sa to aj v prípade reliéfu Kocúr na Základnej škole Plickova v bratislavskej Rači, aj keď to je oveľa menšie dielo…
Kožuško: To je krásny príklad. Škola na Plickovej je typová socialistická stavba s funkciou, ktorú niekto dôkladne vyladil a staval ju po celom Slovensku. Nemali sme tam žiadny dôvod na architektonický egotrip, len sme ju zrekonštruovali na súčasné pomery a kvalitu. Výtvarné dielo Kocúr sme zakomponovali aj do nového projektu.
Mozaiku Kocúr od Ivana Vychlopena na ZŠ Plickova v bratislavskej Rači architekti pri rekonštrukcii zachovali. Foto: Pantograph
Hrušovská: Neďaleko na Kadnárovej ulici je materská škola, ktorú sme tiež navrhovali. Kedysi tam stála vináreň Tramín. Prvé zadanie samosprávy bolo, či by sa nedala vináreň adaptovať na potreby škôlky. Po obhliadke nám bolo jasné, že to nie je vzhľadom na technický stav a priestorové možnosti dobrý nápad, a prišli sme s návrhom novej škôlky s unikátnym kruhovým pôdorysom. Takže rozhodnutie o tom, čo zachovať, je vždy individuálne.
Máte čas a energiu riešiť aj menšie projekty?
Auxt: Som rád, že čoraz častejšie pracujeme najmä na veľkých projektoch, ktoré majú obrovský potenciál. Napriek tomu sa stále snažíme pracovať aj na menších projektoch, ktoré majú vplyv na spoločnosť. Školy a škôlky nie sú pre nás z pohľadu príjmu zaujímavé. Honorár je malý, pretože cez verejné obstarávanie musíte ponúknuť cenu, ktorá vám často ani nezaplatí náklady. Ale zarábame inde, tak tieto projekty berieme ako podporu mestu s pozitívnym dosahom na verejnosť.
Pripravované projekty
Hrušovská: Máme dva projekty na Slovensku, oba s výmerou asi dvestotisíc metrov štvorcových, ale zatiaľ o nich nemôžeme hovoriť. Pracujeme aj na rezidenčnom projekte Chalupkova, ktorý bude súčasťou down-townu Bratislavy. Spolupracujeme tiež s developerom na projekte Soho – Petržalka City, čo bude nové centrum Petržalky. Riešime dve veľké územia v rámci Mlynských nív, ktoré prechádzajú transformáciou a zmenou územného plánu.
V Prahe finišujeme projekt obytného domu Petrská, čoskoro sa začne výstavba. Je to neďaleko Masarykovej železničnej stanice, pôvodne to bol objekt štátnych telekomunikácií. Bude tam 80 bytov, developerom je česká realitná vetva Penty. V medzinárodnej architektonickej súťaži sme vyhrali s návrhom, ktorý reflektuje pôvodnú historickú parceláciu a smerom do ulice prináša miesto súčasnej monotónnej fasády netradičný koncept troch odlišných fasád.
Southbank v bratislavskej Petržalke (4 fotografie)
Z tých „neziskových“ projektov spomeniem napríklad promenádu na bratislavskom Kamzíku. Z asfaltovej cesty nad bobovou dráhou vytvoríme asi tristo metrov dlhé korzo. Bude tam nový bufet, časť projektu sme už začali realizovať. Na tomto projekte spolupracujeme s Mestskými lesmi v Bratislave.
