Zatiaľ čo väčšina textiliek dnes rieši, ako poraziť lacnú konkurenciu z Ázie, rodinná firma Lasting zo Sokolova namiesto toho premýšľa, ako ušiť dosť merina pre svetové armády, policajné aj poľovnícke zložky a najnovšie aj pre astronautov z misie Artemis II. Všetko sa pritom začalo už v deväťdesiatych rokoch výrobou obyčajných ponožiek.
Ten e-mail mohol ľahko skončiť v koši. Prišiel z cudzej adresy, bol napísaný až príliš žoviálnou americkou angličtinou a obsahoval správu o tom, že NASA pracuje na vývoji oblečenia pre vesmírny program a chce otestovať merino oblečenie od malej rodinnej firmy z českého Sokolova.
Na prvý pohľad e-mail pôsobil ako ďalší z online podvodov, ktoré dnes zaplavujú firemné schránky. Našťastie naň v roku 2020 v sokolovskej firme Lasting odpovedali.
Dnes už vedia, že urobili dobre. Keď štyria astronauti z misie Artemis II nastúpili do lode Orion a vydali sa na cestu okolo Mesiaca, mali na sebe spodnú bielizeň zo západných Čiech, konkrétne čierne merino spodky ATOK za 1 560 českých korún a tričká s dlhým rukávom ATAR za 1 700 českých korún.
Pre NASA to bola len jedna z mnohých súčastí starostlivo testovanej výbavy. Pre Lasting to znamenalo historický moment a potvrdenie takmer 35-ročnej poctivej práce rodinnej firmy.
„S NASA sme komunikovali dlho, dokonca tak dlho, že sme tomu už neprikladali význam. Urobili sme si z nej normálneho zákazníka, nijako výrazne sa to nelíšilo od iných obchodov. Samozrejme, nebolo to niečo, čo by sme čakali, dodnes sme na to hrdí,“ začína svoje rozprávanie Martin Walter, syn zakladateľa Lastingu, ktorý vo firme riadi export.
Nikto im nepotvrdil, že astronauti budú mať na sebe ich oblečenie, ani ich nevyzvali na podpis dohody o mlčanlivosti. A predsa čierne tričko ATAR s dlhým rukávom a charakteristickým švom otec Jaromír Walter okamžite spoznal na fotografiách, ktoré NASA postupne zverejňovala.
Lasting dnes vyrába 300- až 350-tisíc párov ponožiek ročne, približne 100-tisíc kusov ďalšieho oblečenia a viac než osemdesiat percent produkcie vyváža do približne päťdesiatich krajín.
„Export stále rastie. Rok 2025 bol zatiaľ náš najlepší. Dosiahli sme obrat vo výške 125 miliónov českých korún a veríme, že tento rok bude ešte lepší. Už teraz k nám ľudia chodia a nechcú veriť, že sme obliekli astronautov z NASA,“ pochvaľuje si Martin Walter. Začiatky ich podnikania boli pritom omnoho skromnejšie.
Divoké deväťdesiate roky
Walterovci založili firmu v roku 1991 pod názvom Yucca. „Keď ste vtedy začali vyrábať alebo predávať čokoľvek, tak ste to predali, pretože nič nebolo. Keď hovorím nič, tak naozaj nič,“ spomína na atmosféru prvých porevolučných rokov Jaromír Walter.
Rodina najskôr vyrábala drevené palety. Potom prišli ponožky. Obyčajné bavlnené ponožky, ktoré by dnes asi nevyvolali veľké emócie, no vtedy predstavovali poctivý biznis. „Nakúpili sme drahé stroje. Bolo s tým veľa starostí, neboli veľmi spoľahlivé a bola to drina,“ pokračuje Jaromír Walter.
Trh sa však podľa Walterovcov rýchlo menil, dovoz silnel, do krajiny prišla lacná ázijská konkurencia a na konci deväťdesiatych rokov bolo jasné, že ak chce firma prežiť, musí sa posunúť niekam inam.
Tým „niekam inam“ sa stal šport. Walterovci začali ponožky technicky vylepšovať. Do bavlny pridali polypropylén, menili konštrukciu, riešili výdrž, komfort aj odvod vlhkosti. Bol to presne ten typ vývoja, ktorý v tradičnom priemysle rozhoduje o živote firmy. Zrazu vznikal produkt, ktorý mal dôvod existovať aj vedľa lacnejšej konkurencie.
A práve takto sa v roku 1997 zrodila aj firma Lasting. „Zistili sme, že tá ponožka naozaj veľa vydrží. Bolo takmer nemožné urobiť na nej dieru. Tak sme hľadali synonymum k tomu, že je trvácna a odolná,“ opisuje Jaromír Walter.
Tak vznikol dnešný anglický názov Lasting, ktorý mal podľa Jaromíra Waltera symbolizovať, že firma nechce zostať len lokálnym výrobcom „za komínom“, ale chce ísť do zahraničia.
V roku 2003 postupne prešli na merino vlnu. „Poznali sme sa so spoločnosťou Moira a nechceli sme si konkurovať,“ vysvetľuje Marta Walterová.
Za súčasnými úspechmi podniku podľa Martina Waltera nestojí žiadna zázračná skratka, ale 25 rokov veľtrhov, ciest, čakania a investícií, ktoré sa dlho nemuseli vracať.
„V priemere sme absolvovali päť veľkých medzinárodných veľtrhov ročne,“ hovorí Martin Walter. „Na prvej medzinárodnej výstave nám povedali, že ak tam chceme prísť aj o rok, potom už budeme musieť chodiť stále, pretože si získame zákazníkov. A my sme tam naozaj chodili 25 rokov,“ dodáva.
V priemyselnom a B2B svete to podľa nich stále platí. „Veľtrh nie je miesto, odkiaľ odchádzate s kufrom plným objednávok. Je to miesto, odkiaľ si vás niekto odnesie v hlave. A o rok, o tri alebo o päť rokov sa ozve,“ dopĺňa ho otec Jaromír.
Aktivity a zákazky Lastingu postupne rástli. Firma začala obliekať obranné zložky USA, Kanady, Čile, Taiwanu, Grónska, Hongkongu či škandinávskych krajín. Naučila sa tak fungovať ako exportný organizmus dávno predtým, než sa jej ozvala NASA.
To, že Lasting obliekol štvorčlennú posádku Artemis II, znie ako triumfálny kontrakt. Realita však bola oveľa viac obchodná. Všetko sa podľa Walterovcov začalo po veľtrhu Outdoor Retailer v americkom Denveri v roku 2020.
„Na veľtrhu vo februári 2020 neprebehol žiadny typický kontakt. Nedali nám vizitku a nepovedali: ,Pozrite, my sme z NASA.‘ Vôbec nie. Myslíme si, že nás tam videli, potom od nich v októbri prišiel ten e-mail,“ spomína Martin Walter.
Nasledovalo testovanie desiatok kusov oblečenia: na tréning, skúšanie a overovanie. „Dvakrát sme im posielali veci, aby v tom trénovali. Samozrejme, to, čo budú mať na sebe počas misie, musia mať vopred vyskúšané,“ hovorí Michael Horváth, ktorý vo firme pomáha s exportom a komunikáciou s americkým trhom.
Celkovo podľa firmy odobrala NASA počas piatich rokov približne 350 kusov spodnej bielizne. Posledná objednávka obsahovala asi sto kusov. Pre ženy veľkosti XS a S, pre mužov S, M a L. „Potrebujú čo najmenších ľudí,“ vysvetľuje Jaromír Walter.
Takýto objem, samozrejme, nezmení ekonomiku firmy. Ide však o legitimitu, ktorá je v určitej fáze rastu cennejšia než peniaze.
„Keď si váš výrobok vyberie zákazník, ktorý má povesť jednej z najopatrnejších organizácií sveta, prestávate byť malou českou značkou. Stávate sa výrobcom, ktorý obstál vo svetovej konkurencii,“ zhodujú sa Walterovci.
Samozrejme, chcú svoje spojenie s NASA využiť aj ďalej a už teraz pracujú na pamätnom dizajne tričiek, ktorý potlačou odkazuje na tohtoročný oblet Mesiaca.
Šestnásť a pol
Ako teda obstáli vo svetovej konkurencii? Za všetkým je nenápadné číslo 16,5. Presne toľko mikrónov má podľa firmy vlna, na ktorej postavili svoju reputáciu. Pre laikov detail, pre vlnený textil rozhodujúci parameter. Čím nižšie číslo, tým jemnejšie vlákno, vyšší komfort a menšia šanca, že materiál bude škriabať.
„Predtým nebolo bežné, aby pradiareň používala takúto jemnú vlnu. Bola to úplná novinka a my sme boli medzi prvými, ktorí s tým pracovali, pričom sme cenovo dokázali konkurovať zahraničným firmám. Bolo to pre nás kľúčové obchodné rozhodnutie. To číslo je veľmi dôležité. Keď si kúpite priadzu s hrúbkou 16,5 mikrónu, tak je jednoducho lepšia než 17,5. A výrazne drahšia a lepšia než 18,5 alebo 22,“ hovorí Martin Walter.
Tento typ vlny sa získava zo špeciálnych merino oviec, ktoré žijú na južnej pologuli – v Austrálii, na Novom Zélande, v Brazílii a Juhoafrickej republike. Ide približne o 12 percent svetovej produkcie vlny, ktorá sa získava z oblasti pliec alebo brucha zvieraťa, kde je najjemnejšia.
„Dáni alebo Nóri používajú pokojne aj vlnu s hrúbkou 22 mikrónov, ale oni to nosia prakticky od detstva a už ich to neškriabe. Nám bolo nepríjemných aj 18,5,“ dodáva Marta Walterová.
Firma sa k tejto jemnosti nedostala náhodou. Keď kedysi začínala s merinom, prvá vlna, ktorú použila, mala 18,5 mikrónu.
„Oblečiete si to, ale po desiatich alebo dvadsiatich minútach si poviete, že vám tam niečo nesedí. Mne to jednoducho nebolo príjemné,“ poznamenáva Jaromír Walter.
„Povedali sme si, že keď to už budeme robiť, tak to musíme robiť dobre. Cenou sa nemôžeme porovnávať s niečím, čo je vyrobené v Pakistane alebo v Číne. To, čo máme, je kvalitné,“ sumarizuje Horváth.
„Navyše vyžadujeme, aby vlna pochádzala z oviec, ktoré majú dobrý život. Chceme od farmárov certifikáty a potvrdenia. Na vlne je to veľmi cítiť. Podobne ako spoznáte rozdiel pri domácich vajíčkach,“ dopĺňa.
A práve vďaka tomu podľa nich zaujali svetové trhy obranných zložiek aj NASA. Odpoveď na otázku, prečo si agentúra nevybrala oveľa väčšiu a známejšiu značku, podľa Horvátha spočíva aj v tom, že NASA nechcela napríklad konkurenčnú firmu Icebreaker, ktorá vyrába v Číne – teda v krajine, ktorá je konkurentom americkej agentúry vo vesmírnom výskume.
Ďalší dôvod spočíva vo vlastnostiach produktu: v materiáli, komforte a v tom, ako sa tričko správa po hodinách nosenia. Sedí, je príjemné, dýcha a nezapácha.
„Vo vesmíre nemajú práčku. Potrebujú niečo, čo môžu nosiť deň po dni a nesmrdí to. Nemusia mať každý deň iné tričko,“ konštatuje Horváth.
V Lastingu ročne spotrebujú približne tridsať ton najkvalitnejšej merino vlny a Martin Walter odhaduje, že z vlny jednej ovce sa vyrobí asi päť tričiek.
„Ovca sa ostrihá, z vlny sa odstráni lanolín, odovzdá sa pradiareňi, tam sa spriada priadza, my ju dáme do stroja a upletieme látku, ktorá sa netoxickými farbami zafarbí. Následne sa vystrihujú diely látky, ktoré potom šičky zošijú, a logistika to expeduje,“ približuje Horváth celý proces v skratke.
Faktom je, že len v továrni Lastingu prejde kus látky mnohými rukami a výroba jedného kusu trvá až 25 dní.
Merino trend
Dnes už merino preniklo do mainstreamu. Nosia ho bežní turisti, lyžiari, bežci, policajti, vojaci aj ľudia, ktorí len chcú, aby im v zime nebola zima a v lete príliš teplo. Merino nezapácha a odvádza pot a vlhkosť. V prvej dekáde nového tisícročia to však tak nebolo.
Marta Walterová si dobre pamätá, ako firma s vlnou začínala. A aké skeptické boli reakcie.
„Hovorili: ,Vlna? Kto to bude nosiť? Veď to bude škriabať,’“ spomína. „Lenže my sme si to naozaj študovali, skúšal a rozprávali sa s dodávateľmi. Zistili sme, že keď vezmete naozaj jemnú vlnu, tak je to úplne iný materiál,“ rozpráva.
Práve od nej pochádzala úplne prvotná podnikateľská myšlienka rodiny Walterovcov. Jej otec bol žiakom Tomáša Baťu, a aj preto sa rodina rozhodla sústrediť sa najprv na nohy – konkrétne na ponožky.
Ich merino príbeh je pritom oveľa surovejší než startupové legendy. Nemali investorský kapitál, naštudovali si vtedajšie stroje, kúpili si repasovaný a dúfali, že sa časom zaplatí.
„Po pár rokoch to už potom robili všetci,“ opisuje Marta Walterová. Inými slovami, trh sa k merinu posunul až vtedy, keď na ňom Lasting už dávno stál.
„Dnes už nenosím nič iné než tú jemnú hebkú vlnu. Keď si oblečiem bavlnu, mám pocit, že mám na sebe brnenie,“ priznáva Martin Walter. „Vlna je závislosť,“ hovorí Marta s úsmevom.
Problém nie je predať, ale ušiť
Zvonku to môže vyzerať, že najväčšou výzvou firmy ako Lasting je presadiť sa vo svete medzi silnými značkami. Skutočnou výzvou je však kapacita ľudských zdrojov.
Po tom, čo si ich oblečenie obliekli astronauti z NASA, majú takmer vypredaný e-shop. „Nie sme schopní mať všetko stále skladom,“ poznamenáva Martin Walter o sortimente s tristo druhmi oblečenia. „Nie je to len teraz po tej publicite, je to náš dlhodobý problém,“ priznáva.
Firme zároveň chýbajú ľudia. Konkrétne krajčírky alebo „šičky“, ako im tu hovoria. Textil zostáva napriek moderným technológiám odvetvím, kde obrovská časť výroby stále vzniká ručne.
Vo firme dnes pracuje približne šesťdesiat ľudí, z toho okolo dvadsať šije. A práve tieto profesie sa zháňajú najťažšie. Firma sa nebráni ani čiastočným úväzkom, pretože každý, kto si naozaj vie sadnúť za stroj a odviesť kvalitnú prácu, je pre ňu cenný.
Jednej šičke by denne malo prejsť rukami dvesto až tristo kusov oblečenia.
„Kto príde a povie, že vie šiť, toho radi vyskúšame. Nie sme v pozícii, že by sme si mohli veľmi vyberať,“ komentuje Martin Walter, keď nás sprevádza usilovne pracujúcim organizmom farebnej textilky.
To vidno na každom detaile výroby. Približne 35 ponožkových strojov. Jeden vyrobí asi 120 párov denne. Firma pracuje v nepretržitej prevádzke okrem nedele. Má vlastné šablóny, strihové plány, parnú stabilizáciu, kontrolu veľkostí aj ručné balenie.
Lasting sídli v továrenskej budove, ktorú na pôvodnom brownfielde v roku 1986 postavila firma OPMH. Mal to byť autoservis a opravovňa áut, lenže peniaze sa minuli.
Dnes je v budove využitý každý priestor. Na streche leží fotovoltika s výkonom sto kilowattov. Počas návštevy vyrobila jedného slnečného dňa približne 75 kilowattov pri okamžitej spotrebe 163 kilowattov.
Firma navyše využíva dažďovú vodu a rekuperuje teplo z kompresorov. Sklad priadzí má za ťažkými oceľovými dverami v podzemí, v bývalom kryte civilnej obrany pod výrobnou halou. Ten mal v prípade vojnového stavu ukryť až 2 500 ľudí.
Pre nedostatok ľudí si Lasting otvoril aj externú dielňu v obci Štědrá pri Žluticiach. Vznikla takmer improvizovane. Niekoľko žien nechcelo dochádzať ďaleko do práce. Firma im preto našla priestor v bývalej krčme a rozbehla tam výrobu.
„Mysleli sme si, že to bude iba dočasné riešenie, no sme tam už asi šesť rokov,“ hovorí Martin Walter.
To je možno najpresnejší obraz českej výroby roku 2026. Veľmi konkrétna improvizácia, ktorá priamo odpovedá na otázku, kde ešte sú ruky, kde môžu zamestnancov udržať a ako im prispôsobiť prevádzku.
Lasting sa pritom rozhodol, že chce výrobu udržať doma, a to nie je lacné rozhodnutie. Martin Walter pripúšťa, že podobných riešení ako v Štědrej možno pribudne viac.
Made in Czech Republic
Lasting si pletie vlastné úplety, šije vo vlastných alebo napojených dielňach, drží vývoj, strihy aj kontrolu výroby vo vnútri firmy.
„Vo chvíli, keď stojíte na kvalite, jemnosti materiálu, presnosti strihov a komforte, prestáva byť anonymný outsourcing do najlacnejšej krajiny taký lákavý. Nie preto, že by to nešlo, ale preto, že by sa rozpadla podstata značky,“ tvrdí Jaromír Walter.
A potom je tu ešte jedna rovina. Lasting presne vie, čo používa, odkiaľ surovina pochádza, ako sa látka správa, o koľko sa zrazí, ako sa farbí a akú prácu odviedol konkrétny stroj. Ani v tomto prípade outsourcing neprichádza do úvahy.
Všetko sa rieši pod jednou strechou. Otec Jaromír rieši technický vývoj a stroje. Matka Marta a dcéra Jaroslava Černá Walterová majú na starosti financie, dizajn, prevádzku a ekonomiku. Syn Martin dohliada na export, tendre a časť rozvoja produktu.
Zhodnú sa členovia rodiny vždy na všetkom?
„Niekedy je to ťažké,“ odpovedá Marta Walterová. „Deti sme však naučili, že všetci máme rovnaké ciele. Chceme pre firmu to najlepšie a prácu si domov nenosíme. Aj keď sa občas pohádame, vysvetlíme si to,“ dodáva.
O to väčšiu váhu má fakt, že ich firma vyrástla na obrat 125 miliónov českých korún v odvetví, kde väčšina európskych výrobcov buď odišla do zahraničia, alebo to úplne vzdala.
Lasting podľa slov svojich zakladateľov nikdy nepatril medzi značky, ktoré by masívne investovali do viditeľnosti.
„Marketingu sa veľmi nevenujeme, respektíve nie tak, ako sa robí dnes,“ myslí si Martin Walter. „Keď exportujete do desiatok krajín a zároveň narážate na kapacitné limity, dáva väčší zmysel investovať do výroby než do billboardov,“ hovorí.
Je v tom istá irónia. Firma, ktorá sa marketingu dlhé roky príliš nevenovala, získala jeden z najsilnejších marketingových assetov, aké možno mať v outdoorovom a funkčnom oblečení.
Aj preto je zákazka od NASA pre Lasting taká cenná. Má všetko, čo dobrý biznisový príbeh potrebuje. Českú výrobu, rodinnú firmu, unikátny produkt, poctivosť aj trpezlivosť.
Na otázku, či bude NASA teraz stálym zákazníkom firmy zo Sokolova, odpovie Horváth takmer bez váhania: „Áno, bude.“ Potom hneď dodá, že pečiatku na to síce ešte nemá, ale logika je podľa neho jasná. „Keď už máte niečo vyskúšané a výborne to funguje, tak prečo to meniť.“
Článok vyšiel na forbes.cz.
