Pred rokmi prišiel s nápadom vymeniť peňaženku za smartfón a vďaka otcovej investícii vybudoval startup Viamo, ktorý umožnil posielať menšie sumy peňazí komukoľvek len cez jeho telefónne číslo. Adam Marek sa však vlastnú firmu rozhodol vymeniť za prácu analytika na Útvare hodnoty za peniaze, kde vedie tím pre zdravotníctvo. Hovorí, že o úradníkoch vládne na Slovensku stále veľa stereotypov a to môže byť dôvodom, prečo sa mladí ľudia pozerajú stále najmä na súkromný sektor.
V roku 2015 vás ako CEO startupu Viamo zaradil magazín Forbes do rebríčka 30 pod 30. Ešte v tom roku ste tam však skončili. Čo sa stalo?
Nešlo o jednu konkrétnu vec, ani náhle rozhodnutie. Firme som venoval skoro päť rokov. Počas nich sme rozbehli veľa vecí, ktoré sme plánovali, prirodzene boli aj také, ktoré sa nepodarili. Zároveň ma dlhodobo lákalo ísť na business school a v tom čase to bola dobrá príležitosť, s manželkou sa nám narodilo prvé dieťa. Počas roka na business school som sa rozhodol, že po skončení sa chcem skúsiť realizovať niekde inde.
Aký bol startupový svet?
Bola to moja prvá vážnejšia práca a trvalo asi dva roky, kým sme Viamo rozbehli. Bolo to náročné a pre mňa osobne to bola veľká výzva. Nič iné ma v tom čase nezaujímalo a povedal by som, že som vtedy žil len firmou. Ako to asi v mnohých v startupoch býva, učil som sa za chodu. Človek robí zo všetkého trochu, čo mu potom dá veľmi veľa aj do budúcnosti.
S Viamom ste mali veľké plány, napríklad expandovať na zahraničné trhy, čo sa ani po štyroch rokoch od vášho odchodu neudialo. Posledné správy z tohto roka síce hlásia, že sa firma chystá do Česka, ale to je všetko. Na čom to padlo?
Nemyslím, že niečo padlo, kolegovia pracujú na rozvojových projektoch, ale neviem presne, v akej je to momentálne fáze. Keď sme rozbiehali Viamo na Slovensku, bol v Česku projekt Mobito, ktorý sa venoval mobilným platbám. Bolo do neho zapojených viacero bánk, ale neuchytilo sa to tam. Banky pritom do toho investovali veľa peňazí. Nikto sa teda nehrnul do niečoho, čo znelo na prvé počutie podobne.
Aj v štátnej správe nájdeme motivovaných zamestnancov. Toto sú úradnícke činy roka
Považujete dnes Viamo za úspešný projekt?
Radšej by som bol, keby to hodnotil niekto zvonku. Viamo je podľa mňa pekný produkt s množstvom spokojných používateľov, firma má tržby v stovkách tisícoch eur. Málo startupov sa dostane od takej fázy. Ale samozrejme, ako asi všetky rozbiehajúce sa firmy, mali sme aj ambície, ktoré zatiaľ neboli naplnené a kolegom v nich držím palce.
Stereotypy o úradníkoch
Ako ste sa vôbec dostali do štátnej správy?
Už predtým som veľa čítal o financiách a zaujímal sa o ekonomické témy. Žil som však biznisom a preto som sa rozhodol ísť študovať na business school, ktorá u mňa však podporila záujem o širšie ekonomické témy. Nemal som vtedy jasný plán, čo by som chcel robiť, ani kde by sme chceli žiť. Po Viame som rok pracoval v Sygicu. Bolo to fajn, do práce som chodil rád, ale nemal som k nej taký silný vzťah. Z predchádzajúcej práce som vedel, aké to môže byť dobré, keď k práci silný vzťah máte.
Tak vám napadlo, že ho nájdete v štátnom sektore?
Ani nie. Bolo to postupné. V roku 2016, keď vznikol Útvar hodnoty pre peniaze, evidoval som to a mal som tam viacerých známych, s ktorými som sa o tejto práci rozprával. Práca vyzerala byť veľmi zaujímavá, dostal som neformálnu ponuku, lákalo ma to, ale bál som sa veľkej zmeny. Trvalo mi skoro rok, kým som sa rozhýbal a rozhodol sa skúsiť to, príležitosť bola našťastie ešte otvorená.
Aká bola vaša predstava a aká nakoniec realita?
Nevedel som celkom vyhodnotiť, do akej miery budem limitovaný širším prostredím. Tu som bol pozitívne prekvapený. Máme veľa voľnosti v tom, čo robíme. Taktiež ma prekvapilo, aké vysoké tempo u nás je.
Keď sme boli pri tých stereotypoch, tak o úradníkoch vládne predstava, že po tretej ich v práci už nezastihnete.
Takýchto ľudí v štátnej sfére je určite veľa, no podobne veľa je aj súkromných firiem, v ktorých to takto funguje. Na našom útvare sú zapálení ľudia, ktorí pracujú tvrdo a s vysokým nasadením. Generalizácia teda nie je korektná. Určite u nás nik nepozerá na hodinky, kedy už bude môcť vypadnúť, no neradi by sme zase robili z práce fetiš, že tam budeme sedieť každý deň do neskorých hodín. Je dôležité sa na to pozerať cez výstupy.
Prečo by mala táto práca zaujať mladých ľudí s diplomom z prestížnych univerzít?
Riešime veľmi zaujímavé témy, ktoré sú dôležité z hľadiska verejného záujmu a verejných financií. Majú zmysel a potenciál zmeniť veci. Máme tu veľa šikovných kolegov. Z hľadiska kvality ide podľa mňa o špičkový tím, akých je na Slovensku minimum, či už vo verejnom alebo súkromnom sektore.
Keď vám štát zaplatí Oxford. Na program zatiaľ išlo 700-tisíc eur
Narastá záujem o tento typ práce?
Myslím, že áno. Teraz sme tu mali stážistov, ktorí patria medzi študentskú elitu na Slovensku. Myslím, že každý, koho zaujímajú témy verejných politík a verejné financie, má záujem o prácu na ÚHP, čo je veľmi pozitívne. Zároveň však je ešte stále veľa šikovných mladých ľudí, pre ktorých by mohla byť táto práca zaujímavá, ale kvôli prevládajúcim stereotypom o štátnej sfére sa pozerajú len na súkromný sektor. Odchytiť aj túto skupinu je pre nás výzva.
Ako by sa to dalo urobiť?
Asi len búraním stereotypov. Nemyslím, že je to niečo, čo sa dá zmeniť zo dňa na deň či vyriešiť jednou marketingovou kampaňou. Budeme sa snažiť riešiť to kvalitnými výstupmi a postupným stransparentňovaním štátnej sféry. Je dôležité ukazovať, že práca pre štát môže byť zmysluplná a naplňujúca.
Akú úlohu zohráva pri tejto téme plat v štátnej sfére?
Aj otázka platu je do určitej miery negatívnym stereotypom. Mnohí analytici sú totiž platení oveľa lepšie, ako si predstavuje väčšina ľudí. Platy na ÚHP, ale aj ostatných analytických jednotkách, sú porovnateľné so súkromným sektorom.
Koľko si teda dokáže zarobiť mladý človek, ktorý príde z prestížnej univerzity, pracovať ako analytik na ÚHP?
Ako som spomínal, platy sú porovnateľné s súkromným sektorom v Bratislave. Kvalitných ľudí chceme a vieme zaplatiť tak, že peniaze by nemali byt prekážkou, prečo by k nám nešli pracovať.
O politike a zdravotníctve
Nemôžu byť pre mladých demotivujúce napríklad nedostatočná podpora od niektorých ministerstiev, negatívne vyjadrenia politikov smerom k Útvaru hodnoty za peniaze či to, že niektoré revízie sa zmietnu zo stola?
Možno určitým spôsobom áno, ale treba sa na to pozerať v širšom kontexte. Aj keď niektoré opatrenia, ktoré navrhneme, sa hneď nepretavia do legislatívy, môžu mať veľký vplyv v budúcnosti. Prirovnal by som to k tomu, keď novinári píšu o nejakej kauze a na základe ich zistení nastane v spoločnosti verejná debata. To je základ.
Novinári sú však často demotivovaní, keď sa kauza nevyšetruje. Vy ste na tom ako?
Pre mňa je skôr prekvapujúco pozitívne, ako s našimi návrhmi pracuje ministerstvo zdravotníctva. Aj keď si to porovnáme s krajinami OECD, tak ÚHP je unikátny útvar. To, akú máme v našej práci voľnosť, ako fungujeme, a že výstupy sú zverejňované a naše revízie schvaľuje aj vláda.
Asi to súvisí s tým, že rezort zdravotníctva, ktorý máte na starosti, patrí v implementácií revíznych správ medzi najlepšie. Pri iných to tak nie je.
Áno, moja agenda pozostáva najmä z revízie výdavkov ministerstva zdravotníctva, s ktorým máme produktívnu spoluprácu.
Ktoré rezorty sú teda najmenej kooperatívne?
Dobrú spoluprácu máme aj s ministerstvom životného prostredia, inde je to komplikovanejšie.
Tieto top projekty mladých do 19 rokov získali ocenenie Leaf Award. Bodovala ekológia či politika
Pracujete aj na revíziách na ministerstve vnútra? Aká je spolupráca s ním?
S tým iba začíname. Uvidíme.
Povedali by ste, že niektoré vaše návrhy neprechádzajú aj z dôvodu populizmu?
Čím väčšia téma, tým ťažšie sa presadzuje, myslím, že rovnaké je to aj v súkromnom sektore. Ja som prekvapený z toho, koľko vecí urobiť ide. Veľa opatrení nám síce nevyšlo presadiť, no ani som do toho nikdy nešiel s tým, že všetko, na čom pracujeme, sa podarí. Neviem ale hovoriť za celý verejný sektor, určite sú pozície či ministerstvá, kde je to oveľa ťažšie ako u nás.
Čo je momentálne najväčší problém v rezorte zdravotníctva?
Alokácia zdrojov. Na Slovensku dávame celkom relatívne veľa peňazí na lieky a vyšetrenia u špecialistov, ktoré by bolo ideálne presunúť na všeobecných lekárov a zdravotné sestry.
Čo hovoríte na tvrdenie, že je potrebné naliať tu viac peňazí?
Nesúhlasím s tým. Keď sa porovnáme so susednými krajinami, tak dávame na zdravotníctvo porovnateľne veľa financií. Česko dáva trochu viac, ale je to bohatšia krajina, Poľsko dáva zase menej a má lepšie výsledky ako my. Z dlhodobého hľadiska súhlasíme s tým, aby s rastom ekonomiky narastali aj výdavky na zdravotníctvo, no nie je celkom korektné tvrdiť, že peňazí je tu málo. Objem peňazí je adekvátny stavu ekonomiky.
Ktoré témy by malo ministerstvo začať riešiť intenzívnejšie?
Z dlhodobého hľadiska primárnu starostlivosť. Chceme a potrebujeme viac všeobecných lekárov, aby mali viac času na pacientov, aby vedeli a mohli pokrývať širšie množstvo výkonov, a aby posúvali menej pacientov špecialistom. Veľmi dôležitá je aj dlhodobá starostlivosť a tiež stratifikácia nemocníc.
Vedeli by ste si dnes predstaviť, že sa raz vrátite do startupového sveta?
Teoretický áno a možno sa to ešte niekedy v budúcnosti stane, ale mám pred tým veľký rešpekt. Viem, aké veľké nasadenie si to vyžaduje. Mnoho úspešných podnikateľov, ktorých poznám, je prácou mierne posadnutých a toto dnes nevyhľadávam. Chcem mať oddelený súkromný a pracovný život, čo je pri podnikaní ťažké. Vyžaduje si roky odhodlania a tvrdohlavosti. Išiel by som do toho len, ak by som mal pocit, že projekt je veľmi dôležitý a musím sa doňho pustiť. Dnes nič také necítim, a najmä som spokojný s prácou, ktorú mám.
Našli ste chybu? Naíšte na editori@forbes.sk
