Chátrajúca budova bývalej školy v bratislavskej Rači sa pred piatimi rokmi zmenila na výnimočný sociálny podnik. Bivio je reštaurácia, hotel aj práčovňa, v ktorej školia a zamestnávajú ľudí s mentálnym znevýhodnením. Cieľom je začleniť ich na pracovný trh a zabezpečiť im tak lepšiu budúcnosť.
Z celkovo 23 zamestnancov má 13 zdravotné znevýhodnenie. Podľa zakladateľky Ivety Mišovej sú zdravotne znevýhodnení ľudia ideálnymi zamestnancami práve do obslužných profesií. „V prvom rade sú verní,“ hovorí.
„Ľudia si často myslia, že keď má niekto zdravotné znevýhodnenie, bude často chorý, ale to nie je pravda. Prácu si veľmi vážia, neklamú a sú veľmi priami, čo je pre zamestnávateľa veľký benefit. Zároveň je overené, že práve činnosti v takýchto profesiách sa dokážu naučiť. Nevymýšľame niečo, čo tu ešte nebolo.“
Pracovný štart
V Biviu sa zaúčajú na konkrétne činnosti – upratovanie, pomocné práce v kuchyni, reštaurácii a práčovni. Počas približne ročného zaučenia si každý klient vyskúša všetky z nich.
„Keď k nám prichádza potenciálny klient, má svoje predstavy a očakávania. Niekedy sa stáva, že má vyššie ambície, ktoré nie sú zosúladené s tým, čo dokáže. Práve na to je ten proces zaúčania,“ vysvetľuje Iveta Mišová.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Po skončení tohto procesu idú klienti Bivia na pracovný trh. „Niektorí si pracovné miesto nájdu sami, iným pomôžeme my,“ vysvetľuje spoluzakladateľka sociálneho podniku a dodáva, že mnohí klienti by radi zostali pracovať aj priamo v Biviu, čo však väčšinou nie je možné.
„Väčšina znevýhodnených zamestnancov je s nami od začiatku, sú verní. Páči sa im tu. Predsa len tu máme trochu inú atmosféru ako v bežnej gastroprevádzke. Napriek krízam a napätej finančnej situácii je tu pohoda,“ zdôrazňuje.
Vedúci zamestnanci, ktorí v Biviu pracujú, nemajú špeciálne vzdelanie na prácu s mentálne znevýhodnenými ľuďmi, podľa Ivety Mišovej k nim však musia mať vzťah. „Každý sa to dokáže naučiť, ak chce,“ dodáva.
Reštaurácia, hotel aj práčovňa
Vďační za Bivio sú podľa nej aj rodičia mentálne znevýhodnených, hoci už dospelých detí, ktoré sa v tomto zariadení zaúčajú. „Zabezpečiť im budúcnosť je totiž veľmi ťažké.“
Iveta Mišová však zdôrazňuje, že sa nikdy nesnažili prilákať hostí hotela a reštaurácie tým, že u nich pracujú ľudia s mentálnym znevýhodnením. „Snažíme sa ľudí prilákať kvalitou. Na naše jedlo máme veľmi dobré ohlasy. Chceme pracovať tak, aby sa k nám hostia vracali,“ hovorí.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Malý hotel s kapacitou 20 hostí si obľúbili najmä firmy. V Biviu je aj spoločenská miestnosť, v ktorej organizujú nielen školenia, ale aj teambuindingy. Oslavy a podujatia organizujú aj v rámci reštaurácie.
Tá je pre verejnosť otvorená v čase obedového menu. Každý deň majú v Biviu v ponuke tri jedlá, jedno z nich vegetariánske. „Keď sme začínali, mali sme otvorené aj večer, no neosvedčilo sa nám to.“ V práčovni perú veľkorozmernú bielizeň pre iné hotely, firmy aj jednotlivcov. „Najčastejšie sú to obrusy, závesy a posteľná bielizeň,“ vysvetľuje Iveta Mišová.
Gastro ako istota
Keď v roku 2013 spolu s kolegom Mariánom Horaničom uvažovali o tom, na aké práce by mentálne znevýhodnených ľudí mohli školiť, gastro bolo prvá voľba. „Hovorili sme si, že to je segment, ktorý bude stále atraktívny, lebo ľudia potrebujú jesť a bývať. Zdalo sa to ako bezpečné podnikateľské prostredie. Vtedy nikto netušil, že príde nejaký koronavírus,“ priznáva Iveta Mišová, ktorá je sama mamou mentálne znevýhodneného syna. Vďaka životu s ním sa dostala aj do Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR, ktoré dnes vedie.
Pred desiatimi rokmi sa v ňom zrodil aj nápad na Bivio. „Analyzovali sme, prečo sa tak málo znevýhodnených ľudí dokáže zamestnať napriek tomu, že ich zamestnávanie má legislatívnu podporu,“ hovorí a dodáva, že problém je z ich pohľadu práve v tom, že hoci títo ľudia majú potrebné odborné vzdelanie, na vstup na pracovný trh nie sú pripravení. Práve to sa rozhodli zmeniť.
„Pôvodne malo byť Bivio v Bratislave iba pilotným projektom. Chceli sme, aby takéto Biviá časom vznikali po celom Slovensku, no dnes sme radi, že sa nám podarilo udržať to, čo už máme.“
Naivita nováčika
Ako pri väčšine dobrých nápadov, aj im na začiatku chýbali financie. Pomohol im grant od dánskej nadácie Velux, ktorá v roku 2013 prišla na Slovensko s cieľom podporiť zmysluplné projekty.
„Keď nadácie uverili našej myšlienke a rozhodli sa, že nás podporia, bol to zázrak. Povedali, že nám dajú peniaze a môžeme sa pustiť do realizácie. Cítili sme sa ako králi. Peniaze na kúpu nehnuteľnosti, zariadenie a prevádzkovanie podniku však na taký veľký projekt nestačili. Vytriezvenie prišlo rýchlo.“
Iveta Mišová dnes so smiechom dodáva, že v začiatkoch ich vpred poháňala naivita nováčika. Ak by vtedy vedeli, čo všetko ich čaká, pravdepodobne by Bivio nikdy nevzniklo. Stali sa investormi, stavbármi aj krízovými manažérmi.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
V začiatkoch bolo najväčšou výzvou zohnať vhodný priestor. „Dozvedeli sme sa, že peniaze z dánskych nadácií nemôžeme použiť na DPH. To je pri kúpe nehnuteľnosti dosť vysoká suma a ako občianske združenie sme nemali žiadne rezervy,“ hovorí zakladateľka.
„Tak sme začali hľadať nehnuteľnosť, ktorú by sme mohli kúpiť napríklad od verejných inštitúcií, aby sme sa platbe DPH vyhli. Prešli sme ministerstvá, rôzne úrady. Náš nápad sa im všade páčil, ale nikto z nich nám reálne nepomohol.“
Nehnuteľnosť napokon našli až po dvoch rokoch. Budova bývalej školy v bratislavskej Rači, ktorá v tom čase patrila Evanjelickému cirkvnému zboru v Rači, roky chátrala. „Náš projekt ich oslovil, potešili sa, že budova zostane otvorená verejnosti, račianskej komunite a najmä ľuďom, ktorí tam chodili do školy. To sa aj potom dialo a bolo to čarovné,“ hovorí Iveta Mišová.
Úver pre OZ
Ani rekonštrukcia však nebola podľa spoluzakladateľky bez problémov. „S prvým dodávateľom sme navyše nemali dobrú skúsenosť a museli sme ho vymeniť. Tým sa celý proces ešte predražil,“ vysvetľuje.
V snahe získať ďalšie peniaze oslovili potenciálnych investorov aj všetky nadácie, ktoré na Slovensku fungujú. „Mali sme aj verejnú zbierku, ale stále to nestačilo,“ hovorí a dodáva, že napokon ako občianske združenie museli požiadať o bankový úver.
„To bol tiež veľmi zložitý proces, trval viac ako rok. V rámci sociálneho programu Slovenskej sporiteľne sme mali presvedčiť bankárov, že to budeme vedieť robiť. Trvalo to dlho, ale nakoniec sme ich presvedčili.“
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Paralelne s rekonštrukciou sa pustili aj do hľadania vedúcich zamestnancov do kuchyne, práčovne a hotela, ktorí by mohli okrem svojej bežnej práce viesť aj školenia pre mentálne znevýhodnených ľudí.
Bivio sa Ivete Mišovej a Mariánovi Horaničovi podarilo rozbehnúť v roku 2018. Okrem podpory od dánskych nadácií Velux im pomohol aj investičný úver z Poľského fondu Tise. Rozbeh prekonal ich očakávania.
„Bolo to skvelé. Mali sme výborných zamestnancov, veľká väčšina z nich je s nami dodnes, firmy a zákazníci si nás našli a naučili sa k nám vracať. Bolo to presne tak, ako sme chceli,“ priznáva.
Späť k pôvodným plánom
Všetko sa zmenilo príchodom pandémie, ktorá najviac zasiahla práve gastronómiu a hotely. Keď nechceli zavrieť ani prepúšťať, museli si v Biviu zobrať ďalší úver. „Na úvery musíme s kolegom ručiť vlastným majetkom. To je zaujímavé a neobvyklé, keďže nič z toho, čo patrí Biviu, osobne nevlastníme, ani z toho nemáme žiaden zisk. Ak sme aj niekedy v zisku boli, všetky peniaze sme vrátili naspäť na činnosť Bivia,“ vysvetľuje Iveta Mišová.
„Nemohli sme ručiť budovou, lebo záložné právo majú stále nadácie Velux. V podmienkach ich grantu je, že projekt, ktorý podporia, musí fungovať desať rokov a ak by to nevyšlo, museli by sme celý grant vrátiť.“
Iveta Mišová priznáva, že išlo o jedno z najťažších rozhodnutí v jej živote. Okrem seba navzájom museli totiž s Mariánom Horaničom presvedčiť aj svoje rodiny. „Keď si človek predstaví, koľko energie a práce do toho investoval, verí tej myšlienke, tak do toho ide, aj keď vie, že je to obrovské riziko. Vôbec to neľutujem. Prvý úver sa nám už podarilo splatiť.“
Najväčšou aktuálnou výzvou pre Bivio je podľa Ivety Mišovej zastabilizovať sa a prežiť. „Boli by sme však veľmi radi, keby sa nám perspektívne podarilo rozšíriť aj do ďalších miest tak, ako sme to vždy chceli. Know-how už máme a dopyt je už teraz vyšší, ako dokážeme pokryť. Potvrdilo sa nám, že zaučiť a zamestnávať ľudí s mentálnym znevýhodnením sa naozaj oplatí.“
