Dohoda medzi Arménskom a Azerbajdžanom by mohla Donaldovi Trumpovi poskytnúť tromfy. Bude ich potrebovať do významnejšej hry o opätovné získanie narušenej strategickej rovnováhy.
Asi ste zaregistrovali, že v dlhodobo narušených, vyhrotených a konfliktných vzťahoch Arménska a Azerbajdžanu možno nastáva nová éra. Možno.
Ak sa však na nesporne pozitívny fakt snahy o normalizáciu vzťahov dvoch štátov, ktoré obývajú väčšinou historicky znepriatelené kaukazské horské národy, pozrieme zo širšej perspektívy, výsledok je zatiaľ skôr veľmi rozpačitý ako pozitívny.
Tie kaukazské národy dodnes neochvejne „fungujú“ na klanových zákonoch krvnej pomsty, takže je ťažké hovoriť o mieri. Predstavte si niečo na spôsob Carla Junga, jeho chápania a interpretácie astrologického Veku Vodnára.
V ňom existuje problém spojenia protikladov. Je to temná a spirituálne chudobná doba pre humanitu pred príchodom Antikrista. Je to enantiodromický princíp vyvažovania, keď na akýkoľvek extrém reaguje systém v určitom čase presne opačne.
Deje sa to s cieľom obnovenia rovnováhy. Lebo nie je mier ako mier a diabol sa ako vždy ukrýva v detailoch.
Mierová dohoda?
V prvom rade treba jasne uviesť, že napriek širokej mediálnej interpretácii nejde o mierovú dohodu v pravom slova zmysle. Médiami bolo široko interpretované, že 8. augusta 2025 sprostredkoval prezident USA Donald Trump vo Washingtone podpis dvojstrannej arménsko-azerbajdžanskej mierovej dohody.
Stalo sa to medzi arménskym populistickým premiérom Nikolom Pašinjanom a skorumpovaným diktátorom, azerbajdžanským prezidentom Ilhamom Alijevom.
V skutočnosti ide v princípe len o akúsi cestovnú mapu, spoločnú deklaráciu, respektíve protokol o textovom znení budúceho Dohovoru o mieri a nadviazaní medzivládnych vzťahov.
Tento dokument sa podľa všetkého zatiaľ podpísal len na úrovni ministrov zahraničných vecí. Text však, samozrejme, Pašinjan aj Alijev odsúhlasili. Takže k skutočnému mieru ešte zostáva prejsť nejaké kilometre po dosť hrboľatej ceste. V podstate je to dohoda o budúcej dohode.
Súperenie na Kaukaze
Jeden z kľúčových bodov dokumentu je zrušenie takzvanej Minskej skupiny Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe – OBSE. Ide aj o zrušenie všetkých s ňou zviazaných a vytvorených štruktúr.
Toto je z viacerých uhlov pohľadu možné chápať ako pomerne kontroverznú záležitosť, a to pozitívne aj negatívne. Okrem iného to indikuje minimálne nejednotnosť jednotlivých členských štátov OBSE – čítajte Európy – a narastajúce strategické konkurenčné súperenie medzi nimi.
Súperia v prístupoch k problematike riešenia konfliktov na Kaukaze, najmä pre zdroje fosílnych palív a ďalších nerastných surovín. Problematika OBSE a Minskej skupiny by vydala na samostatný detailnejší komentár, ale tým sa teraz netreba zaťažovať.
Len tak na okraj, jedným z dlhodobých cieľov zahraničnej politiky Ruska je od Mníchovskej bezpečnostnej konferencie 2007 aj spochybňovanie inštitucionálneho postavenia, funkcie a úloh OBSE.
Nejde o nič nové. Zaujímavé by však bolo, ako by sa k zrušeniu Minskej skupiny stavali zainteresovaní aktéri, ak by sprostredkovateľom nebol Trump, ale napríklad ruský prezident Vladimir Putin.
Vtedy by automaticky všetci kričali, že určite ide o ďalší podlý ruský akt zastrešený všeobjímajúcim pojmom hybridná vojna. Prečo teda Trump tým nenávideným Rusom takto dobrovoľne pomáha? Žeby pre ďalší, ešte kontroverznejší bod tejto dohody?
Zangezurský koridor
Ten rieši problematiku otvorenia transportného koridoru medzi azerbajdžanskou enklávou Nachičevan a zvyškom Azerbajdžanu cez zatiaľ ešte stále suverénne územie najjužnejšej arménskej provincie Sjunik.
Koridor vraj bude vytvorený pri plnom rešpektovaní a zachovaní suverenity Arménska.
Po krátkom, ale intenzívnom ozbrojenom konflikte medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach v roku 2020 sa dostala do popredia problematika Zangezurského koridoru. Túto tému vtedy takpovediac na svetlo božie vytiahlo Turecko v spolupráci s Azerbajdžanom.
Turci túto problematiku otvorili, samozrejme, zo sebeckých a ziskuchtivých dôvodov, a konali v duchu svojich dlhodobých mocenských plánov súvisiacich s posilňovaním svojho vplyvu na Kaukaze, a nielen tam.
Turci majú totiž oveľa širšie regionálne mocenské a líderské ambície súvisiace s religióznymi aspektami islamského sveta. Okrem „kamarátstva“ s Azerbajdžanom do svojich juhokaukazských plánov, alebo ako hovoria Rusi zakaukazských, často veľmi umne a pragmaticky primiešavajú historickú animozitu k Arménsku.
Podľa potreby zdanlivo kontroverzne manažujú aj svoje bilaterálne vzťahy s Ruskom. Tu treba však podotknúť, že rovnako pragmaticky sa k Turecku, členskému štátu NATO, stavajú aj Rusi.
A tí sú momentálne oveľa, oveľa väčší „kamaráti“ s Arménmi ako aktuálne s Azerbajdžancami. Koniec koncov, priamo v Arménsku majú „mierotvorcovskí“ ruskí vojaci dlhodobo svoju vojenskú základňu.
Je verejné tajomstvo, že kontroverzné a veľmi pragmatické turecko-ruské bilaterálne vzťahy, zahraničná a bezpečnostná politika oboch štátov v juhokaukazskom regióne dlhodobo leží v žalúdku najmä americkej administratíve.
Možno aj preto sa prezident Trump na truc Turkom narcisticky nakoniec rozhodol, že nebude žiaden Zangezurský koridor. Namiesto toho v „nezištnej a dobrovoľnej“ spolupráci s Arménskom to bude Trumpova medzinárodná cesta pre mier a rozvoj.
Bezpečnosť vraj budú 99 rokov garantovať americké „súkromné“ spoločnosti. Alebo žeby motívom Trumpovho arménsko-azerbajdžanského mierového úsilia bola naozaj predsa len tá už aj tak veľmi sprofanovaná Nobelova cena za mier?
Otázniky
Čím hlbšie sa nad tým zamyslíme, tým viac ťažko zodpovedateľných otázok sa vynára. Je to vôbec bilaterálna záležitosť, keď v tom budú mať nadlho prsty aj Američania?
Arménsko je v postsovietskom priestore jeden zo šiestich členských štátov regionálnej obrannej aliancie, takzvanej Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti – ODKB.
Ako sa k prítomnosti amerických „súkromných“ spoločností, ktoré budú bdieť nad bezpečnosťou Trumpovej cesty v juhokaukazskom regióne, postavia zvyšné členské štáty?
Najskôr tam určite nabehnú rôzne verzie amerických „Wagnerovcov“. A ako sa k ODKB po podpise skutočnej mierovej dohody postaví Arménsko, ak k nej vôbec niekedy naozaj dôjde?
Čo sa potom stane s ruskou vojenskou základňou v Arménsku? A čo na to Rusi? Ako to, že im neprekáža, že sa Američania snažia v regióne na juhu Kaukazu v podstate vytvoriť niečo ako americkú verziu ruského Kaliningradu?
Mäkké podbrušie Ruska
Američania už vo vojenskej oblasti spolupracujú s Gruzínskom a teraz budú aj s Arménmi a Azerbajdžancami. Ako to, že sa Kremeľ obmedzil len na „zatlieskanie“ a oficiálne podporné stanovisko pre mierové snahy, keď napríklad v prípadoch amerického koketovania s Gruzínskom či Ukrajinou reagovali vždy razantnou vojenskou akciou?
Je vôbec v takomto kontexte možné, že by sa Američania z pohľadu Rusov len tak beztrestne mohli vŕtať v mäkkom podbrušku Ruska, čo je neoficiálne geopolitické pomenovanie Kaukazského regiónu?
Môže byť jediná cena, ktorú za to zaplatia, fakt, že Arménom pomôžu so stavbou atómovej elektrárne, investujú do rozvoja infraštruktúry (samozrejme, len americké spoločnosti) a budú s nimi spolupracovať vo vojenskej oblasti?
Navyše spoluprácu vo vojenskej oblasti ponúkli aj Azerbajdžancom. To je, ako keby ste si chovali a kŕmili naraz dvoch nezmieriteľných bojových kohútov na jednom smetisku.
Človeku sa skrátka nechce vôbec veriť, že by toto všetko prešlo Trumpovi tak bezproblémovo a hladko, len pre Nobelovu cenu za mier.
A už vôbec sa človeku nechce veriť, že by s tým Rusi len tak pre nič za nič jednoducho súhlasili a potichu to celé tolerovali či dokonca mlčky ignorovali. Takí naivní celkom určite nie sú.
Poza chrbát?
Ono to pri širšom pohľade na vec asi len tak pre nič za nič naozaj nebude. Ten širší pohľad totiž môže cez prizmu americko-ruského strategického a geopolitického súperenia pokojne zahŕňať aj také veci ako strategické jadrové zbrane, Irán a Ukrajinu.
Potom napríklad aj Čínu, Grónsko, vesmír či Arktídu, ale všetky priority majú svoje miesto a postupnosť – to všetko rozobrať chce viac ako jeden komentár.
Poviete si, prečo, preboha, sa to tu všetko pletie, veď to už nemá hlavu ani pätu. Nuž, možno má, možno nemá, isté je, že len veľmi málo vecí sa na svetovej geopolitickej šachovnici udeje úplnou náhodou.
Rusi pravdepodobne o arménsko-azerbajdžanskom zbližovaní za účasti Trumpa vedeli dlho predtým, ako k nemu v auguste došlo. Ako inak si vysvetliť rapídne zhoršenie rusko-azerbajdžanských bilaterálnych vzťahov?
Tie sa od začiatku roka z ničoho nič prejavovali ostrou vzájomnou kritikou a rétorikou vysokých štátnych predstaviteľov, obojstrannými oficiálnymi diplomatickými vyjadreniami či vzájomným zatýkaním a vyhosťovaním príslušníkov azerbajdžanskej a ruskej diaspory v oboch krajinách.
Väčšinou išlo o kriminálnikov, mafiánov a oligarchov či príslušníkov spravodajských služieb a v európskych končinách sa tomu nevenovala veľká mediálna pozornosť.
Nespokojný medveď
Rusom sa nepáči narastajúce azerbajdžanské sebavedomie potom, ako Ukrajina odstavila toky plynu a ropy z Ruska, lebo Azerbajdžanci majú obe komodity, a tie Európania chcú aj potrebujú.
Nepáčia sa im ani oficiálne podporné politické posolstvá, ktoré Azerbajdžan posiela ťažko skúšanej Ukrajine, vrátane azerbajdžanského humanitárneho príspevku Ukrajincom v hodnote dvoch miliónov dolárov.
Nakoniec sa im nepáči ani silnejúce azerbajdžansko-turecké kamarátstvo. Svoju nespokojnosť Rusi pravdepodobne jednoznačne a dôrazne vyjadrili Azerbajdžancom v podobe ozbrojených útokov na infraštruktúru plynových a ropných transportných zariadení azerbajdžanskej spoločnosti SOCAR v Odeskej oblasti na ukrajinskom území. Jednoducho ich zničili.
Deštrukciu azerbajdžanskej infraštruktúry na Ukrajine je možné z ruského pohľadu chápať ako jasný signál pre Azerbajdžan, ale aj pre Arménsko, že všetko má svoje hranice.
Arménsko v tomto smere pre Rusov žiaden problém nepredstavuje, pretože zatiaľ nevyjadruje nejako výraznejšie nepriateľské postoje. Otázne však je, či sa to nezmení, ak sa Jerevan bude snažiť vyviazať zo štruktúr ODKB.
Prípadne tlačiť na stiahnutie ruského vojenského kontingentu v Gjumri. To by potom asi podstatne zmenilo postoj Ruska k Arménsku aj k problematike arménsko-azerbajdžanského zbližovania.
Irán ako záložný plán
K tomu však ešte nedošlo a kremeľská administratíva si pravdepodobne veľmi podrobne vyhodnocuje, že situácia sa zatiaľ nijako zvlášť nedotýka obľúbenej majstrovskej ruskej zábavky v udržiavaní a manažovaní zamrznutých konfliktov.
Tak ako výraznejšie nezasahovala do náhornokarabašskej azerbajdžansko-arménskej potýčky v roku 2020 a ani v roku 2023, tak výraznejšie nezasahuje ani teraz.
Je to preto, lebo situáciu pravdepodobne bude vedieť neskôr výhodne zobchodovať na dosiahnutie dôležitejších cieľov. Je presvedčená o tom, že situáciu má pod kontrolou a bude vedieť sama účinne zasiahnuť, ak by sa to malo zmeniť.
Rusi navyše rátajú s tým, že prácu za nich, pre zložitú problematiku kaukazskej krvnej pomsty, môžu kedykoľvek urobiť Azerbajdžanci či Arméni. Len treba vedieť, kde, kam a kedy priložiť do ohňa to správne polienko.
Napriek tomu, že sa obaja aktéri v dohode o budúcej dohode pomsty priamo zriekli, slová na papieri sa nemusia naplniť, pretože Arméni v Náhornom Karabachu prehrali a prišli o územie. A to Rusi vedia úplne presne.
Ak by aj toto všetko zlyhalo, Rusi ešte majú asi najväčší tromf v rukáve, strategického partnera a pragmatického spojenca – Irán.
Ten celú situáciu zobral od podlahy po svojom. Takmer hneď po podpísaní predmetného arménsko-azerbajdžanského dokumentu sa začal vyhrážať Američanom, Turkom, Arménom a tiež, samozrejme, Azerbajdžancom.
Vraj nikdy nedovolí, aby sa mu Veľký Satan, čiže USA, a najväčší regionálny súper a konkurent, Turecko, ktoré je členom NATO, zahniezdili na hraniciach rovno na zadnom dvore.
Arméncom a Azerbajdžancom Irán mentorsko-prorockým štýlom verejne odkázal, že si neuvedomujú, že robia ešte väčšiu strategickú chybu ako Ukrajinci. Na konci dňa údajne dopadnú horšie ako oni.
Samostatne dostal od Iráncov nepriamy odkaz aj sám americký prezident Trump. Jeho projekt Trumpovej medzinárodnej cesty pre mier a rozvoj vraj treba hodnotiť ako politické sprisahanie proti Iránu.
Stretnutie na Aljaške
Ešte stále si niekto myslí, že by sa Trump dobrovoľne miešal a nasilu naivne tlačil do takto nesmierne zložitého neanglosaského prostredia a prepletencov všakovakých ťažko uchopiteľných vzťahov, len pre „nejakú“ Nobelovu cenu?
Mohol by ju predsa jednoduchšie získať napríklad za svoju úlohu v nedávnom pakistansko-indickom konflikte. Úprimne, žiadnu takúto cenu si tento pán nezaslúži.
Pred jeho nadchádzajúcim stretnutím s Putinom na Aljaške,však táto arménsko-azerbajdžanská avantúra predsa len čosi vyjasňuje.
Stretnutie sa podľa predstaviteľov americkej administratívy uskutočňuje na Putinovu žiadosť a celosvetové médiá intenzívne špekulujú, že ťažiskovým bodom rokovaní bude problematika Ukrajiny.
V Európe a na Ukrajine to, samozrejme, okamžite vyvolalo paniku, lebo sa nezúčastňujú, keďže ide o výhradne bilaterálne stretnutie. No panika je v tejto fáze vývoja situácie asi ešte predčasná.
Ak sa pozrieme na medializované zostavy oboch delegácií, ten, kto sa v tom aspoň trošku orientuje, sa neubráni dojmu, že Ukrajina asi nebude v rozhovoroch úplne na prvom mieste.
Americkú delegáciu vedie Trump, ďalší predstavitelia sú J. D. Vance, Marco Rubio, Steve Witkoff a Scott Bessent. Ruskú stranu reprezentuje Putin, Sergej Lavrov, Kirill Dmitrijev, Jurij Ušakov, Andrej Belousov a Anton Siluanov.
Skrátka na oboch stranách samé ťažkotonážne kalibre. Dá sa preto usudzovať, že takéto zložené delegácie už pri problematike Ukrajiny nebudú len deklarovať svoje postoje a pozície, ako to bolo pri každom jednom rokovaní týkajúcom sa Ukrajiny doteraz.
Zrejme budú naozaj posudzovať aj konkrétne formy, respektíve formáty možných riešení rusko-ukrajinského konfliktu. To však určite nebude znamenať definitívne vyriešenie rusko-ukrajinských problémov a už vôbec nie nejaké závažné dohody v tomto smere.
Martin Sabo, bezpečnostný špecialista
Ukrajina a vysoká hra
Na svoj osud si tak Ukrajina ešte zrejme chvíľočku počká. Rusi s Američanmi musia totiž riešiť omnoho prioritnejší problém. A tým sú strategické jadrové zbrane. Na jar budúceho roka totiž uplynie platnosť predĺženej bilaterálnej rusko-americkej strategickej zmluvy o jadrových zbraniach známej pod názvom New START.
Táto zmluva je pre oboch aktérov podstatne dôležitejšia ako problém Ukrajiny. Ak sa Rusi s Američanmi včas nedohodnú na jej opätovnom predĺžení, turbulentná doba, v ktorej žijeme, bude asi ešte turbulentnejšia.
Rokovania sa odohrávajú práve v atmosfére rinčania jadrových zbraní na oboch stranách. Američania presúvajú vyzbrojené strategické bombardovacie lietadlá na sever Európy, Rusi zase skúšajú nové strategické zbrane ako Orešnik a Burevestnik, a ešte aj ďalšie z takzvanej Putinovej sedmičky – Sarmat, Poseidon, Avangard, Peresvet a Nudol.
A práve tieto nové zbrane budú asi Američania chcieť zmluvne pokryť, či už existujúcou zmluvou, prostredníctvom nejakých dodatkov alebo súborom úplne nových zmlúv.
Ak to ešte úplne nie je všetko vyrokované, tak rokovania a vyjednávania okolo toho sú vždy dlhé a bolestné, videli sme to pri helsinskom odzbrojovacom procese v 80. rokoch minulého storočia, a výsledok je neistý.
Tromfy na stole
Pri takto ťažkých rokovaniach je treba mať karty, ako s obľubou často hovorí Trump. A tých hodnotných a vyjednávacích tromfov na stole nie je v tejto hre veľa.
Ukrajina je momentálne priorita a príležitosť pre Rusov, nie pre Američanov. Tých trápia predovšetkým Rusi, Čína a, samozrejme, Irán.
Ten zase momentálne až tak netrápi Rusov. Rovnako ich teda zrejme po skúsenostiach s Čečenskom, Gruzínskom a Náhorným Karabachom momentálne netrápi ani to ich mäkké zakaukazské podbruško, lebo si sú svojimi kartami pravdepodobne istí.
Sú si istí, že arménsko-azerbajdžanská deklarácia má pre nich nižšiu hodnotu ako momentálne Ukrajina. Sú si istí, že najlepšia karta v tejto hre je Irán. Nakoniec sú si istí aj tým, že pre Američanov Ukrajina nateraz prudko stratila hodnotu a hodnota iránskej karty prudko narástla. A tieto karty sa pravdepodobne budú rozdávať na Aljaške.
Najvážnejšia otázka nadchádzajúcich dní pre Rusov aj Američanov preto nie je zatiaľ podružné delenie Ukrajiny bez Ukrajiny, ako to interpretujú svetové médiá.
Je ňou pravdepodobne vyššia hra o dosiahnutie stability na váhach narušenej strategickej rovnováhy v oblasti jadrových zbraní medzi nimi. Najpopulárnejšia kartová hra v Rusku je durak – somár –, v Amerike je to, samozrejme, poker.
V oboch hrách sa blafuje a nevedno, či aktéri aljašskej schôdzky idú hrať somára alebo poker spoločne, alebo si každá delegácia bude hrať svoje a blafovať podľa vlastných pravidiel.
Ak budú hrať jednu hru spoločne, bez ohľadu na to, ktorú, víťazstvom môže byť nová spoločná dohoda o jadrových zbraniach.
Pokiaľ si zahrajú somára, cenou môže byť Nobelova cena pre Trumpa, relatívna stabilita na Kaukaze a Ukrajina pre Rusov.
Keby sa však hral poker, prehrať môžu všetci, aj tí, ktorí momentálne nehrajú, pretože krvavou cenou pre všetkých bude okrem Ukrajiny najskôr aj nový konflikt na Kaukaze a v najhoršom prípade globálny svetový jadrový konflikt.
