Sme súčasťou generácie narodenej do rozmachu. Je prirodzené, že si pre naše deti nedokážeme predstaviť nič iné ako ešte lepšiu budúcnosť. Ak človek žije v štádiu rozbehnutého úpadku, potom mu je jasné, že deti sa budú mať s najväčšou pravdepodobnosťou ešte horšie. Čo sa však deje s generáciou medzi dvomi extrémami, teda dnešnými deťmi a mladými ľuďmi?
Podľa výskumníka civilizačných kolapsov Balázsa Stumpfa-Biróa to budú práve oni – naše deti a mladí ľudia, kto zažije najväčšiu mieru deprivácie, rezignácie či utrpenia, a na to ich musíme bezpodmienečne pripraviť ešte dnes. Ale ako? Nakúpime pre nich dve tony konzerv? Naučíme ich hlbokej adaptácii? Najviac vraj pomôže upevňovanie medziľudských vzťahov.
Ako veľmi je výskumník civilizačných kolapsov pripravený na všetko? Máte núdzové zásoby? Ak áno, čo v nich máte nachystané?
Napadol mi krásny maďarský frazeologizmus, ktorý hovorí, že kto to vie, ten koná, a kto to nevie, ten o tom prednáša. V mnohom som príkladom pravdivosti tohto frazeologizmu. Za posledných päť rokov, čo sa tejto téme venujem, sa, samozrejme, aj ja v niečom na kolaps pripravujem. No zatiaľ u mňa prevažuje príprava psychická. Pretože to najpodstatnejšie, čo chceme dosiahnuť v situáciách kolapsu, je vyhnúť sa panike. Pretože masy ľudí, ktoré prepadli panike, vytvárajú chaos, a ak vznikne chaos, ten má tendenciu sa zväčšovať. To môže viesť k nežiaducim spoločenským a kultúrnym kolapsom.
Našou misiou teda je to, aby sme rozširovaním povedomia o možných budúcnostiach zmierňovali ich dôsledky. Ale, samozrejme, človek môže byť akokoľvek vytrénovaný psychicky, vedomosti mu nebudú stačiť na to, aby sa najedol. Čiže môže byť dosť užitočné a rozumné mať pre istotu nejaký typ núdzových zásob. Kľúč k tomu, čo v nich nesmie chýbať, sa však ukrýva v rozdiele medzi potrebou a túžbou.
Povedzme dieťa potrebuje pomerne málo vymožeností na to, aby vyrastalo v šťastnom prostredí; potrebuje mať čo jesť a piť, potrebuje miesto, kde sa môže vyspať – tu mám na mysli aj miesto, kde má pocit bezpečia –, a potrebuje lásku. Nemyslím si, že by ktokoľvek na svete potreboval viac: voda, potraviny, bezpečie a komunita. Rozvíjajúca sa polykríza spočíva však práve v tom, že tieto základné potreby nemusia a nebudú vždy zabezpečené – dosť možné, že už ani počas nášho života. Preto je dôležitá fyzická príprava, môžeme ju nazvať aj tréningom pre prípad núdze.
Ako môžete vedieť, že budeme potrebovať takéto znalosti?
Môžeme povedzme vychádzať z toho, že na základe údajov vyplývajúcich z nadmerného využívania zdrojov životného prostredia bude každé nasledujúce obdobie – a to systematicky – rok čo rok horšie a horšie, zdrojov bude ubúdať a náš konzum sa nezmenšuje. Potom je hádam jasné, že raz budú tieto poznatky a znalosti nevyhnutné.
Podľa správy OSN z roku 2023 má iba zmena klímy sama osebe také dôsledky na našu spoločnosť, že sa naše životy môžu v nasledujúcich troch desaťročiach zmeniť na nepoznanie. Nie je nutné, aby ste si pod tým predstavili svet v plameňoch; aj dnes sme svedkami extrémnych prírodných katastrof alebo ozbrojených konfliktov, ktorých dôsledkom je nedostupnosť základných surovín nutných na prežitie: energia, voda, potraviny. A hoci sa hlboká adaptácia často zamieňa s hnutím prepperov (survivalistov), naše vedomosti a závery stoja na iných pilieroch.
Ale východisko, teda tvrdenie, že v našej existencii a spôsobe života v dohľadnom čase nastane zlom, je predsa spoločné pre vás aj prepperov, však?
Hovoríme o dvoch stranách tej istej mince. Kým hlboká adaptácia dáva dôraz skôr na to, aby sme boli schopní mentálne, racionálne i emocionálne spracovať kolaps nášho života a životného prostredia, prepperi – a to napriek tomu, že za posledné roky utŕžili množstvo výsmechu – hromadia ohromné množstvo praktických znalostí a zručností. Samozrejme, nič nie je zaručené. Len za to, že niekto má doma dve tony konzerv, ešte nemá garantované prežitie. A takisto nie je zaručené ani to, že mentálna príprava vám dožičí večný život aj s bonusovým dňom.
Ide o to, aby sme v krízovej situácii, v ktorej sa ocitneme, dokázali niekoľko dní alebo hoci aj týždňov udržať pri živote seba a našich blízkych. Aby sme vydržali až dovtedy, kým sa nedostaneme k zdrojom, ktoré dokážu naplniť naše základné potreby, a kým sa nám nepodarí uchýliť do bezpečného prostredia. Preto som sa napríklad začal zaujímať o to, čo môžem urobiť navyše, aby bola moja rodina zásobená potravinami a vodou aj na niekoľko dní stavu núdze.
Hovorili ste to už vo viacerých rozhovoroch: tvrdenie, že je Maďarsko veľmocou vody, je len rozšírená mylná predstava.
Kríza pitnej vody si určite nebude vyberať ľudí podľa národnej príslušnosti a navyše vôbec nejde ani o to, či budeme mať čo piť. Podľa správy OSN do roku 2030 celosvetový dopyt po vode prekročí dostupné zdroje sladkej vody o štyridsať percent. Je to tak nesmierne šokujúce, že to všetkým odporúčam vysloviť nahlas: o päť rokov bude ľudstvo potrebovať o štyridsať percent viac pitnej vody, než koľko jej má planéta Zem k dispozícii.
Podľa správy Svetovej banky bude mať do roku 2025, teda už v tomto roku, zhruba polovica svetovej populácie skúsenosť s nedostatkom vody vo svojom domove na dlhší či kratší čas. Ide o takzvaný zero-day, ktorý momentálne ohrozuje čoraz viac veľkomiest s piatimi, desiatimi, pätnástimi miliónmi obyvateľov.
Keď nie je voda, nebude ani jedlo.
Áno, z nedostatku vody vznikne aj nedostatok potravín, a to sme ešte nespomenuli klimatickú migráciu. Navyše som presvedčený, že globálna potravinová kríza môže nastať prakticky kedykoľvek, keďže viac ako šesťdesiat percent kalórií, ktoré ľudstvo skonzumuje, pochádza len z troch rastlín: pšenice, kukurice a ryže.
Viac ako deväťdesiat percent z nich sa vypestuje len v štyroch alebo piatich veľkých pestovateľských regiónoch. Ak povedzme len dve alebo nebodaj tri z týchto lokácií zasiahne čoraz bežnejšie extrémne počasie súčasne a zničí úrodu, okamžite sa na Zemi rozmohne hladomor. A nielenže je dosť vysoký predpoklad, že sa čosi takéto môže stať, ale nie je vylúčené ani to, že sa to stane opakovane.
Keď už hovoríme o príprave na stav núdze… Môže byť pripravenosť podstatná aj preto, že po uvedomení si toho, v akej hrozivej situácii sa nachádzame, môže aktívny pokus o vyrovnanie sa s ňou priniesť akýsi duševný pokoj a pocit bezpečia?
Už len to, že sa v myšlienkach zaoberáme tým, čo by sme robili v stave núdze, nám môže pomôcť zmierniť klimatickú úzkosť. Uvedomenie si toho, čo je realita, a prijatie faktov a ich analýza sú skutočne úľavou. Ak dospejeme v myšlienkach k tomu, že možnosť kolapsu ekosystémov a tým aj spoločností prijmeme ako fakt, môže u nás dôjsť aj k silnému mentálnemu zlomu. Cieľom hlbokej adaptácie je práve to, aby sme zmiernili hĺbku tohto zlomu. Aby sme zmiernili dôsledky toho, čo prinesie šeredná budúcnosť.
Čím bližšie sme k psychickej rovnováhe, tým menej je pravdepodobné, že zúfalstvo a chaos naberú masové tendencie. Zmierňujeme tým možnosti, že sa ľudia obrátia proti sebe.
Nechceme však živiť ani ilúziu o tom, že ľudia budú krásne a mierumilovne sedieť doma a prizerať sa tomu, že deti im pred očami umierajú od hladu. Ľudia sa v takejto situácii evidentne vydajú hľadať riešenia, budú sa za každú cenu snažiť nájsť to, čo im práve chýba na prežitie. A prvou zastávkou bude, samozrejme, sused, a to špeciálne vtedy, ak budú presvedčení o tom, že tam niečo má. Najdôležitejším cieľom hlbokej adaptácie je teda budovanie a živenie mikrokomunít. Posilňovanie spolupráce. Pretože v skutočných, funkčných malých komunitách môže kooperácia bez problémov nahradiť konfrontáciu.
Je našou generačnou zodpovednosťou, aby sme naše deti pripravili na to, že elektrina, internet, nebodaj jedlo a voda nebudú vždy prirodzene dostupné?
Už len nadužívanie a konštantné vyčerpávanie zdrojov samo osebe znemožňuje to, aby naša priemyselná a technologická spoločnosť v budúcnosti fungovala tak, ako sme na ňu zvyknutí dnes. Všetky komplexné systémy – či už ekosystémy, spoločnosti alebo civilizácie – spája to, že ich vznik je pomerne dlhý a vyžaduje množstvo energie a zdrojov. Keď však systémy dosiahnu limity svojho vlastného rastu a nadužívajú zdroje, z ktorých čerpajú, úpadok a kolaps sú v porovnaní s rozmachom pomerne rýchle a krátke.
Preto je pochopiteľné, že ak sa človek narodí a zomrie v tomto období rozmachu, je pre neho celkom prirodzené, že v jeho predstavách aj jeho deti čaká ešte väčší rozmach. Pre ne si predstavuje ešte lepšie životy, než bol ten jeho vlastný. Keď už je všetkým jasné, že dochádza k úpadku, dôjde aj k nepríjemnému priznaniu. Stane sa všeobecne priznaným faktom, že rodičia žili lepší život, než budú mať ich potomkovia.
Dnešné deti a mládež sú akousi prechodnou generáciou, ktorá bude nútená zažiť najviac nedostatku, rezignácie či utrpenia. My sme bezpodmienečne povinní ich na to psychicky a fyzicky pripraviť. Naším cieľom by pritom malo byť pomôcť im nájsť cesty, vďaka ktorým budú môcť aj v podmienkach, ktoré sa od základov zmenili, žiť život naplnený hodnotami ľudskosti.
Toto všetko musí byť obrovský duševný zlom pre generáciu odchovanú technológiami.
Áno, samozrejme, tento proces môže mať špeciálne vážne následky práve pre tie ročníky, ktoré sú viac-menej mentálne závislé od technologického sveta. Predstavte si, ako by asi tieto deti žili, keby zo dňa na deň prišli o všetky technologické vymoženosti. Prišli by o všetko, čo im dovtedy pripadalo ako absolútne prirodzené. Pre ne sú tieto gadgety takmer také podstatné ako kyslík, a pritom je viac než pravdepodobné, že výsledkom energetickej krízy bude aj to, že prežitie im zaručia iba zručnosti v offline svete. Čo budú robiť, ak nebudú mať poruke internet?
Ak je kolaps neodvratný, prečo by sme mali naďalej veriť tomu, že má akékoľvek úsilie ešte zmysel?
Jem Bendell (britský ekonóm a sociológ, autor myšlienky hlbokej adaptácie – pozn. red.) hovorí, že našou úlohou nie je predísť kolapsu, ale zmiernenie a okresanie očakávateľných škôd, strát a utrpenia. Naším cieľom by malo byť dosiahnuť to, aby kolaps prišiel čo najneskôr a aby nás čo najmenej bolel.
Je každý človek schopný hlbokej adaptácie?
To závisí len a len od toho konkrétneho človeka. Ale nie je jedno ani to, ako sa k tomuto problému stavia bezprostredné okolie. V prípade detí je podstatné posilňovanie vedomostí medzi pedagógmi a rodičmi, a formovanie mikrokomunít. A to je práve cieľom nášho vzdelávacieho programu. Riešenie nemôžeme očakávať ani zvonka a ani zhora. Je to úloha mikrokomunít, aby sa týmito témami zaoberali a pripravovali sa na možné scenáre.
Snažíme sa formovať verejnú diskusiu tak, aby ľudia, ktorí sa rozhodnú vytiahnuť hlavu z piesku a nevrátiť ju späť, mohli nájsť potrebné informácie v maďarskom jazyku. Aby sa mohli na kolaps pripraviť na zrozumiteľných, jednoduchých a stráviteľných základoch.
Ľudia prejdú istým psychickým zrútením alebo úpadkom najčastejšie práve v momente, keď si realitu prvýkrát naplno uvedomia. Práve preto je v tej chvíli užitočná hlboká adaptácia, ktorá pomáha vybudovať potrebnú odolnosť a mentálnu silu postaviť sa spoločenským zmenám. Treba však povedať aj to, že neexistuje všeobecný recept a žiaden stopercentný tajný zoznam vecí, ktoré pre každého zaručia prežitie.
Potom sa musí každý ako individualita pripravovať na kolaps zvlášť?
Nehovoríme len o individualitách, ale všetko z nich vychádza. Ak chceme, aby nejaká organizácia, komunita alebo spoločnosť boli odolné, tak musíme zvyšovať a budovať odolnosť každej jednej individuality, ktorá v nich pôsobí a funguje. Pretože je v našom záujme, aby sa všetky existujúce – prírodné i spoločenské – systémy rozpadli čo najpomalšie.
Našou najkrehkejšou spoločenskou bublinou je tá finančná. Ak sa peniaze ako prostriedok na meranie hodnoty stanú bezcennými, drvivá väčšina ľudí – pretože predpokladajme, že väčšina z nich nepracuje z čírej lásky, ale svoj čas a v podstate svoj život obetujú na zarábanie peňazí – nebude mať motiváciu zostať vo svojej práci. Ak začnú hromadne odchádzať z organizácií a z výroby, len urýchlia proces rozkladu. Po finančnom kolapse bude nasledovať aj ekonomický.
Po ekonomickom kolapse príde politický, no a ten bude mať na svedomí spoločenský úpadok a nakoniec aj kultúrny. A kultúrou teraz nemám na mysli to, že v kinách sa nebude premietať alebo sa vyprázdnia divadlá. Ale skôr to, že z našich životov načisto vymizne hodnotový systém, vďaka ktorému sme civilizovanými ľuďmi. Potom bude základným pravidlom každodenného prežitia motto: „Dnes umri ty, aby som ja mohol žiť zajtra.“ Žiadny morálne cítiaci človek nemôže chcieť, aby sme sa ako spoločnosť dostali do tohto stavu.
Vizitka
Balázs Stumpf-Bíró je maďarským predstaviteľom hnutia Deep Adaptation (Hlboká adaptácia) a prekladateľom zväzkov knižnej série After Tomorrow. Posledný diel série, kniha Ahmeda Afzaala Učenie za súmraku, vyšiel v jeho preklade v decembri 2024. O práci tohto hnutia sme už v minulosti písali aj na Forbes.hu. Stumpf-Bíró skúma rozvoj fenoménu globálnej polykrízy ako odnož kolapsológie. Členovia hnutia hlbokej adaptácie neveria na žiadny súdny deň, nie sú prepperi, ani zelení aktivisti usilujúci sa o znižovanie individuálnej uhlíkovej stopy alebo o nastolenie akejsi klimatickej revolúcie. Hlboký adaptačný prístup podporuje mentálnu a duchovnú prípravu, hľadanie komunitných riešení a skutočných ľudských vzťahov namiesto individuálnych taktík prežitia v krízovej situácii.
Môže ľudstvo vôbec prežiť svoj vlastný kolaps?
Spoločnosť sa aj v súčasnosti mimoriadne rýchlo atomizuje, a to najmä v rozvinutom svete. Ale podľa mňa si môžeme byť istí, že – s výnimkou globálnej nukleárnej katastrofy, hoci pravdepodobne aj vtedy – nejaké zvyšky ľudského života a niektoré konkrétne komunity prežijú aj kolaps. Pre mňa je jedinou motiváciou to, že keď sa ľudstvu podarí dostať z toho najhoršieho, preživší budú nútení začať spolupracovať. Nebudú si môcť dovoliť škodiť jeden druhému, ale budú musieť držať spolu.
Takže sa musíme naučiť spolupracovať?
Treba sa naučiť žiť úprimne a skutočne. V človeku sa vlastnosti ako súcit, oddanosť a túžba po blízkosti vyvinuli preto, že sa ukázali ako existenčne dôležité pre prežitie. V ťažkých rokoch, ktoré máme pred sebou, bude nesmierne dôležité, aby sme zo seba dostali tú najlepšiu verziu seba, pretože skutočnou podstatou adaptácie a prežitia nie je nič iné ako láska.
Článok vyšiel na forbes.hu a autorkou je Marianna Tóth-Bíró.
