Nina Špitálniková v Severnej Kórei zažila vypočúvanie tamojšou políciou a priznáva, že nebola hrdinkou.
Na začiatok rozhovoru na nás skúša slovenčinu, čo vyvoláva pár úsmevov a dobrú náladu, ktorá pretrváva aj počas fotenia.
Keď sa však ponoríme do rozhovoru o najdrsnejšej svetovej diktatúre, úsmevy miznú. Spisovateľka, ktorá napísala dve knihy s názvom Svedectvo o živote v KĽDR, zvážnie. Rovnako pri spomienke na svoj konflikt s tamojšou políciou. Čo o sebe zistila v krajine Kimov? A má KĽDR nádej na demokraciu?
Pôvodne som chcela študovať japonológiu, ale nedostala som sa na ten odbor. Prijali ma na koreanistiku. Ako jediná v ročníku som ovládala ruštinu a pri výskume Severnej Kórey je to výhoda – kvôli archívom. Profesori mi neustále zadávali témy súvisiace s KĽDR, aj keď som to pôvodne nechcela. No povedala som si, že keď už sa tomu venujem tak dlho, skúsim tam ísť. A v tom momente ma to úplne pohltilo. Bola to teda skôr súhra náhod – že som sa nedostala tam, kam som chcela, ale nakoniec som skončila presne tam, kde som asi mala byť.
Na gymnáziu som si ako druhý jazyk dobrovoľne zvolila ruštinu. Dokonca som z nej maturovala. Fascinovala ma – milovala som ruský romantizmus.
Už v Číne, keď som videla Severokórejčanov s povinnými odznakmi, ktoré musia nosiť, som si povedala – je to tu. A potom som vystúpila z lietadla v Pchjongjangu. Obrovský portrét Kim Ir-sena ma úplne ohromil. Pripadala som si, znie to trochu bizarne, ako keby som bola Lara Croft v nejakej počítačovej hre. Bola to veľmi silná skúsenosť, najmä pri uvedomení, aká je tam propaganda všadeprítomná, celistvá, masívna, každodenná.
Predtým som bola radikálna – človek, ktorý spolupracoval s bývalým režimom, bol pre mňa automaticky „zmrd“. Ale keď ma zatkla severokórejská tajná polícia a zažila som výsluch, uvedomila som si, že byť odvážny nie je také jednoduché. Dokonca som tam začala recitovať básne Kim Čong-ila – čo nie je veľmi statočné. A tak sa mi zmenila perspektíva na ľudí žijúcich v totalitnom režime.
Cudzinci majú zakázané jazdiť metrom. V ten deň som však podplatila sprievodkyňu, aby som sa metrom previezla. Po vystúpení som chcela nazrieť do vedľajších uličiek, kde boli v tom čase ešte slumy – čo sa tiež nesmie. Keďže sa to všetko udialo v jeden deň, zadržala nás tajná polícia. Odviedli nás späť do internátu, začali sa výsluchy, ktoré trvali hodiny. Vzali nám pasy, všetku elektroniku a nedostali sme ani jedlo. Bolo to náročné a nepríjemné.
Pociťovali ste vtedy strach?
V danom momente nie. Bola som naštvaná a hádala som sa s nimi – tvrdila som, že pas je majetkom Českej republiky. Argumentovala som právami. Až neskôr, keď ma prepustili bez pasu, som si uvedomila, že to je vážne. Strach prišiel až večer. Dovtedy som bola v obrannom mode.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Ako sa po tejto skúsenosti zmenil váš pohľad na Severnú Kóreu?
Úplne. Písala som bakalárku na tému propaganda v Severnej Kórei, ale po príchode som musela celý text prepracovať. Nevedela som, aká všadeprítomná tá propaganda je. Ako pôsobí systém strachu. Ako sa nás báli. A zároveň som si prvýkrát uvedomila ľudskosť Severokórejčanov. Predtým som ich vnímala takmer ako robotov. A myslím si, že veľa ľudí ich takto vníma. Ale keď som tam stretla konkrétnych ľudí, prišlo pochopenie, že to sú ľudia ako my, len sa narodili na nesprávnom mieste.
Existujú nejaké mylné predstavy, ktoré má verejnosť o Severnej Kórei?
Jednoznačne. Napríklad staršia generácia je stále veľmi ideologická. Ale mladí ľudia, aspoň tí z vyššej kasty, riešia to isté, čo naši mladí: módu a vzťahy. Keď som s nimi robila rozhovory, niekedy som mala pocit, že sa rozprávam s niekým úplne iným. A je tu aj omyl zo strany západnej propagandy, že tam vraj nie sú autá, že sa tam nedá nič zohnať. Ale v Pchjongjangu vtedy boli zápchy ako v každom väčšom meste. Takže ten obraz je skreslený z oboch strán.
Dnes sa aj u nás objavujú ľudia, ktorí režim Severnej Kórey obhajujú. Čo si o tom myslíte?
Je to zvláštne. Napríklad v Česku existuje spoločenstvo Pektusan – prívrženci severokórejského režimu. Sú tam, samozrejme, aj starší ľudia, čo sa dá pochopiť – spomínajú na svoju mladosť a idealizujú si to. Ale prekvapilo ma, že veľa mladých ľudí to obdivuje. Keď sa pozrieš na ideologické jadro severokórejského systému, na papieri to môže pôsobiť „lákavo“. Ale realita je úplne otrasná.
V jednom z rozhovorov ste povedali, že po mesiaci v Severnej Kórei ste úplne prestali sledovať, čo sa deje vo svete. Prečo?
Keď tam prídeš, najprv riešiš všetko možné – politiku, aktuálne dianie… Ale v Severnej Kórei je obrovský problém vôbec zohnať jedlo mimo školského internátu. Ak neprídeš presne o siedmej ráno, o jednej naobed a o šiestej večer, tak jednoducho neješ.
Profimedia
Nemali sme povolenie na metro, takže sme všade chodili pešo. Vzdialenosti boli obrovské a často sme nestihli prídely jedla, čo bol naozaj problém. Zrazu riešiš len to, či sa ti podarí niečo zohnať, niečo zjesť. Nemáš internet, nemáš telefón, si úplne odpojená. A zistíš, že sa ti úplne prevrátia hodnoty.
Pamätám si, že keď sme zohnali snickersku, ktorá bola pol roka po záruke, tak som bola úplne nadšená.
Takže po týždni či dvoch sa úplne „vypnete“?
Presne. Aj keď sme mali prístup na ambasádu, kde bol internet, tak sme síce napísali rodičom alebo partnerom, ale že by sme pozerali správy zo sveta? Vôbec. Bolo nám to úplne jedno.
To bola tá typická severokórejská skúsenosť?
Áno. To vás fakt úplne odpojí. V Severnej Kórei ide všetko na minútu presne – ak neprídete presne o 13.00, jedlo nedostanete. A tak si na to úplne zvykneš. Ja som tam napríklad veľmi schudla, lebo moje trávenie sa zrazu presne nastavilo. Bolo to zaujímavé.
Majú Severokórejčania záujem o to, čo sa deje vonku?
Závisí od generácie a od toho, do akej kasty patria. V Severnej Kórei je kastový systém – 51 kást. Tí v „lepších“ kastách majú prístup k peniazom, k elektrine, a teda aj k zahraničným filmom. A oni to milujú. Je to ako kedysi u nás – keď sa k nám dostalo niečo zo Západu, všetci to chceli vidieť. Presne takí sú aj oni. Ale keď nemáš ani jedlo, ani elektrinu, tak si to nemáš kde pozrieť. Takže záujem o zahraničie je hlavne v tých vyšších kastách, ktoré tým paradoxne najviac riskujú.
Myslíte si, že by sa tam mohla časom zmeniť situácia? Mohla by vzniknúť nejaká masa ľudí, ktorá by režim zvrhla alebo demokratizovala krajinu?
Nie. Keď nastúpil Kim Čong-un, na prvý pohľad to vyzeralo, že sa krajina trochu otvára. Ale v skutočnosti sa zvýšil počet trestov smrti a rozšírili sa dôvody, za ktoré ich možno uložiť. On nemal dlhoročný kult osobnosti ako jeho predchodcovia, tak si to potreboval vynahradiť represiou. Samozrejme, môže sa to raz zrútiť. Keby sa to stalo, som prvá, čo si zbalí batoh a ide do Severnej Kórey – hory tam sú nádherné. Ale zatiaľ to tak nevyzerá.
Sú tam trojgeneračné tresty, obrovský strach, nepredstaviteľná kontrola. Verejné popravy. A keď sa koná poprava, musia na ňu prísť všetci. Takto si režim drží obyvateľov pod kontrolou. Ľudia tam ani nevedia, že môžu mať vlastný názor.
Z toho vyplýva, že aj schopnosť kriticky myslieť je úplne potlačená.
Presne tak. Ani doma vás to nenaučia, ani škola nie. Učia vás len to, ako slúžiť režimu. Keď slúžite, ste dobrý človek. Jasné, vždy existujú disidenti, ale väčšina ľudí rieši len základné potreby.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Aj tam existuje určitá disidentská kultúra?
Zaujímavé je, že v Severnej Kórei existovalo jedno umelecké združenie, ktoré malo z poverenia vlády napísať literárne dielo, ktoré by mohlo dostať Nobelovu cenu. Dali im stovku zahraničných kníh – od Harryho Pottera po Murakamiho, aby na tom založili svoju knihu. Tí literáti to však nepochopili celkom podľa predstáv režimu. A tak sa na čiernom trhu začal šíriť severokórejský Harry Potter. Geniálne. Neviem, ako nazvali Dumbledorea. Aj to je forma disentu. Aj pašovanie kníh do alebo z krajiny.
Je dnes vôbec v niečom záujme, aby režim v Severnej Kórei padol? Objavujú sa analýzy, že vlastne tých viac ako 20 miliónov utečencov, ktorých by prípadný pád režimu vyprodukoval, nikto nechce.
Presne tak. Juhokórejčania ich nechcú. Pre Čínu by to bolo strategicky výhodné kvôli prístupu k pobrežiu a hraniciam, ale ani to sa nestane. Severokórejčanov nikto nechce. A aj keby režim padol a ľudia by zrazu „precitli“, bol by to pre nich šok. Juhokórejčania majú úplne iné podmienky, úplne iný životný štandard. Keď teda Severokórejčan príde do Južnej Kórey, musí sa učiť základné veci. Ako vyzerá kapitalizmus, ako narábať s kreditkou… Je to pre nich úplne nové.
Pre koho je v Severnej Kórei život najťažší? Pre deti, ženy?
Myslím, že pre matky. Severokórejčania majú na detstvo krásne spomienky. Ale ženy, a najmä matky, to majú veľmi ťažké. Po období 90. rokov sa ich úloha úplne zmenila. Zrazu sú živiteľky rodiny, zároveň sa starajú o domácnosť aj o deti. Nemajú žiadne práva. Hoci ústava hovorí o rovnosti mužov a žien, realita tomu nezodpovedá. Keď sa pozrieme na Ústredný výbor Kórejskej strany práce – ženy tam úplne chýbajú.
Majú ženy aspoň nejaké výhody?
Áno. Majú napríklad skrátený pracovný čas, čo im umožňuje byť aktívnejšie na čiernom trhu. A vďaka tomu majú často viac peňazí než muži. Takže sa z nich stáva nová stredná trieda.
Pamätám si, že v roku 2011, ešte za Kim Čong-ila, boli v severokórejských krčmách výlučne muži. Prítomnosť ženy by bola úplne nevhodná. Ale o rok neskôr, keď Kim Čong-un začal tolerovať čierny trh, ženy sa dostali k peniazom a chceli ísť aj do krčmy. Zrazu tam sedeli s pivom. To by skôr nebolo možné.
Takže tolerancia čierneho trhu bola pragmatická?
Absolútne. Režim nie je schopný postarať sa o svojich ľudí. Bez čierneho trhu by sa úplne zrútil.
Môže byť žena v Severnej Kórei slobodnou matkou?
Formálne nie. Môže sa to síce stať, ale je to extrémne stigmatizované. Žena sa nemôže rozviesť. To môže len muž. Aj to sa deje len zriedkavo, lebo ani pre mužov to nie je výhodné.
Absynt
Prečo je rozvod v Severnej Kórei prakticky nemožný?
Pretože keď si Severokórejčan berie Severokórejčanku, musí to byť takpovediac schválené stranou. Existuje tam kastový systém a ľudia si môžu vziať len partnera z rovnakej kasty. Približne polovica až dve tretiny manželstiev sú dohodnuté. Ak by sa pár rozviedol, boli by podozriví a klesli by v kastovom systéme ešte nižšie. Spoločnosť by ich ešte viac vylúčila. Podľa našej profesorky rozvody prakticky neexistujú. Štatisticky je to okolo jedného percenta, a aj to väčšinou v prípadoch, keď jeden z partnerov urobí niečo proti režimu a ten druhý sa s ním rozvedie, aby ukázal nesúhlas a vyhol sa rovnakému trestu. To sú jediné prípady, keď k rozvodu dochádza.
V knihe píšete, že väčšina utečencov odišla sama a zanechali rodinu. Vie sa, čo sa s nimi stalo?
To sa nevie. Tí, čo zostanú, často prejdú výsluchmi. Niekedy brutálnymi, niekedy menej. Rodina je stigmatizovaná a potrestaná: môžu im zhabať majetok, môžu skončiť v pracovnom, výchovnom alebo dokonca v politickom tábore na doživotie. A existuje aj možnosť verejnej popravy. Tých scenárov je naozaj veľa.
Pre mňa sú najťažšie rozhovory so ženami, ktoré tam nechali deti. Zo začiatku som to vôbec nedokázala pochopiť, pripadali mi nemorálne. Časom som sa naučila pochopiť veľa vecí. No táto je jediná, s ktorou stále bojujem. Keď robím s niektorou rozhovor už druhý alebo tretí raz a cítime sa komfortne, spýtam sa: Ako si sa cítila v ten posledný deň, keď si odchádzala? Väčšinou príde ticho, slzy alebo sa tým rozhovor končí. Je to veľmi silná téma.
Niektorí utekajú zo zúfalstva, ale zrejme nie všetci…
Presne. Niektorí sú naozaj zúfalí, iní to robia čisto z biznis dôvodov a správajú sa rovnako aj v Južnej Kórei. Zo začiatku som bola veľmi vystrašená – vnímala som ich ako trpiacich chudákov. A potom som stretla jedného, s ktorým som sa aj pohádala, a uvedomila som si, že by sa v akomkoľvek režime správal rovnako bezcharakterne.
Taktiež som si všimla, že moje rozhovory boli iné predtým, než som mala dieťa, a úplne iné po pôrode. Predtým som bola ako stroj. Často som robila rozhovory s dieťaťom na kolenách. A tie ženy sa oveľa viac otvorili, keď tam bolo moje dieťa. Cítili sa bezpečne.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Opisujete tiež tehotenstvo ako silne stigmatizujúcu skúsenosť.
Ak je dieťa nemanželské alebo je žena napríklad znásilnená, alebo už má viac detí, je to veľký problém. Často nemá ako uživiť ďalšie dieťa. V Severnej Kórei sa bežne stáva, že žena dá dieťa na ulicu. Jednoducho ho „vyhodí z domu“. Volajú ich „kočibi“ – detské siroty. Spoločnosť to akceptuje. Ak je napríklad rodina veľmi chudobná a jedno dieťa ochorie, nechajú si tie zdravé a choré jednoducho vyhodia. Keď som to počula prvýkrát, bola som úplne zhrozená. Ale z ich pohľadu to dáva zmysel. Jedna žena mala tri deti, a keď jedno ochorelo a zomrelo, tak vlastne bola rada. Vedela, že aspoň tie zvyšné prežijú.
A potraty? Tie nie sú legálne. Môže ich schváliť len strana, a to len vo výnimočných prípadoch.
Ani pôrod v nemocnici nie je ideálny, však?
To ma prekvapilo. V Pchjongjangu je starostlivosť ešte aká-taká, ale mimo hlavného mesta je to zlé. A musíš si do nemocnice priniesť všetko a tam ti to ukradnú. Takže ženy radšej rodia doma. Až potom musia dieťa nahlásiť, aby bolo „legálne“.
Režim však oficiálne podporuje materstvo. Vraj ženy dostávajú výhody, keď sa stanú matkami.
Áno, ale v skutočnosti je úloha ženy jednoducho porodiť ďalších budúcich súdruhov. Ak žena nemôže mať deti, je to stigma. Hneď ako porodí, splní si „povinnosť“ voči štátu. Dostane rôzne balíčky, sú oslavy matiek… Raz Kim Čong-un predniesol prejav, kde nabádal ženy, aby mali viac detí. Celé publikum tvorili sedemdesiatničky. Bolo to smiešne.
Myslíte, že takýto režim môže prežiť aj ďalších 70 rokov?
Počiatky Severnej Kórey sú sčasti pochopiteľné – po japonskej okupácii boli Kórejčania úplne zničení. Japonci im zakazovali hovoriť po kórejsky, správali sa k nim otrasne. A keď potom prišiel vodca, ktorý hovoril, že sú najlepší národ, ľudia mu verili. V 70. rokoch bola Severná Kórea ekonomicky vyspelejšia ako Južná. Ale potom to išlo dolu vodou.
Dnes tam vládne absolútny strach, izolácia a kontrola. Režim sleduje každý aspekt života. Ľudia sa navzájom bonzujú. Médiá neexistujú. Až teraz, s príchodom mobilov a nových technológií, sa možno niečo začne meniť. Lebo dovtedy to bolo ľahké udržať. Teraz sa to môže zmeniť.
Veríte tomu?
Dúfam v to. Ale reálne? Neviem.
Mnohé veci sa do Severnej Kórey dostávajú cez čierny trh.
Všetko ide z Číny. Vláda to istým spôsobom toleruje. Ale ak je tovar z Južnej Kórey, musíš odstrániť alebo prelepiť etikety – to by inak bol obrovský problém.
Znie to tak, že na čiernom trhu nakupujú už všetci.
Podplácanie je bežná prax. Aj ja som podplácala. Bola som tam týždeň – a platila som ako blázon. Ale naučíš sa to rýchlo.
V akých situáciách ste museli podplácať?
Napríklad sme mali byť v internáte do šiestej večer. Inak to nešlo. Raz sme sa zdržali na jednej párty a prišli sme o štvrtej ráno – a to bol teda riadny problém. Museli sme zaplatiť, aby nás nikto neudal.
Platili sme aj za to, aby nás pustili do metra. Dokonca aj predavačke zmrzliny, aby nám zamenila peniaze. Lebo tam prídeš a všetci ti povedia – musíš si zameniť peniaze na čiernom trhu. Super, ale kde je? Zrazu zistíš, že vôbec nevieš, koho sa opýtať. Musíš si vedieť nejako poradiť. A keď si blondína, ešte potetovaná, tak ťa tam ľudia sledujú. Vidieť to na tebe.
Ale to podplácanie? Rýchlo sa v tom zabehneš.
Zaujali ma aj vzťahy, ktoré v knihe opisujete. Na jednej strane dohodnuté manželstvá, na druhej homosexualita na vojne či zneužívanie. Vyzerá to ako úplne paralelný svet. Je tam vôbec priestor na autentickosť?
Severokórejčania sú extrémne cudní, hlavne ženy. Jedna mi rozprávala, že raz videla juhokórejský film, kde sa bozkávali. A bola z toho taká zahanbená, že som mala pocit, ako keby pozerala tvrdé porno.
A čo sa týka vojenčiny, chlapci idú na vojnu a tam to jednoducho neovplyvníš. Teoreticky by mali byť v celibáte deväť alebo 10 rokov, ale to je úplne nereálne. Niektoré veci sa jednoducho nedajú zastaviť. A hoci to znie absurdne, väčšina Severokórejčanov, okrem jedného vojaka, mi hovorila: všetci to robili, ale ja nie.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Spomínate aj príbeh ženy, ktorú matka pripravovala na vojnu s vedomím, že ju tam pravdepodobne znásilnia.
Áno. A je to otrasné. Ale dáva to z ich pohľadu zmysel. Pretože ak si niekoho „získaš“, máš prístup k jedlu. V kasárňach často nie je kúrenie a v niektorých častiach Severnej Kórey býva aj mínus dvadsať stupňov. Ľudia tam reálne umierajú, majú omrzliny. Ak teda dostaneš trochu viac jedla alebo prikrývku, môže ti to zachrániť život. V ich očiach je to „dobrá rada do života“. A to je vlastne úplne príšerné.
Existuje v Severnej Kórei ešte stále kult osobnosti okolo dynastie Kimovcov?
Kim Ir-sena Severokórejčania doteraz milujú. Staršia generácia ho zbožňuje, naozaj ho milujú. Kim Čong-il už pre nich bol skôr „nímand“, často ho ani príliš neriešia. A Kim Čong-una už vôbec nie. Ja som tam bola v čase, keď bol Kim Čong-un pri moci asi len osem mesiacov. A hoci používali klasické frázy o vodcoch, necítila som žiadnu úprimnú emóciu. Najmladšia generácia už nie je tak ideologicky ladená. Oproti staršej je to obrovský rozdiel.
Je pravda, že po smrti Kim Ir-sena ľudia hromadne plakali?
Áno. Každý plakal. Ale niektorí vedeli o jeho smrti už dva dni dopredu. No keby sa to zverejnilo celoplošne, národ by sa zrútil. Dokonca osekávali stromy, aby to vyzeralo, že aj príroda smúti. Propaganda je tam naozaj efektívna. Oni si z každej ideológie zobrali to najlepšie a spojili to.
Kim Ir-sen bol skutočne zbožštený. Bola okolo neho vytvorená aura. A potom zrazu zmizol. Zomrel. To bol pre ľudí šok – on predsa nemohol zomrieť! Pre propagandistov to musel byť mimoriadne náročný moment.
Ako vnímajú Severokórejčania svojich susedov z juhu?
Propaganda ich stále vykresľuje ako bratov, ktorí sú však utláčaní zlými Američanmi alebo Japoncami. Vidia ich ako chudákov, ktorí trpia.
Aká je najväčšia výzva pri rozhovoroch so Severokórejčanmi?
Paradoxne sa mi podarilo urobiť rozhovory úplne punkovým spôsobom. Spätne nerozumiem, ako to mohlo vyjsť. Najťažšie je zaistiť bezpečnosť rozprávačov – všetko musí byť anonymizované. Treba z príbehu vybrať časti, ktoré by ich mohli ohroziť.
Prečo je bezpečnosť taká dôležitá?
V Severnej Kórei existujú tresty pre tri generácie. Ak niekto niečo povie, jeho rodina – deti aj vnúčatá – môže byť potrestaná. Tresty sú aj popravy. A to si nechcem vziať na svedomie.
Zároveň mám veľmi detailné materiály o prevádzačoch. Ako to prebieha, aké úplatky sa dávajú, ako sa falšujú dokumenty. Myslím si, že väčšinu z toho už tajná polícia pozná, ale čo ak niečo nevedia a ja to zverejním? Nechcem narušiť dejiny kvôli takej „kravine“.
Dá sa vôbec overiť, či hovoria pravdu?
V rozhovoroch sa niektoré veci opakujú – napríklad znásilňovanie žien na vojne. Ak to hovorí takmer každá, asi to bude pravda. Rozdiely sú v detailoch. Niekto opisuje fyzické násilie s úplným zápalom, nevieš, či ho zažil alebo si to vymýšľa, alebo to len spracoval inak. Keď si však overím fakty a sedia, použijem to. Či klamú, alebo nie – to sa nikdy nedozviem. V príbehu to ani tak nie je podstatné.
Koľko rozhovorov máte zvyčajne s jednou osobou?
To je rôzne. Niekto sa otvorí hneď, niekto vôbec. Niekedy máte rozhovor plný informácií, inokedy človek len plače. Nikdy neviete, kam sa rozhovor dostane. A to je na tom to krásne.
Udržiavate s nimi kontakt?
Nie. Kvôli bezpečnosti a aj psychickej hygiene. Beriem to ako zber materiálu na výskum. S jednou osobou som bola viac v kontakte, ale už ani s ňou nie som.
Menil sa váš pohľad na kolaboráciu – aj v kontexte toho, ako sa mení náš svet? V závere knihy to znie trochu pesimisticky. Smerujeme k autoritárskej spoločnosti?
Áno, pohľad na náš svet sa mení. Ale nie na Severnú Kóreu. Skôr vnímam posun u nás: máme nekonečné možnosti, toľko vedomostí, a predsa ideme úplne zlým smerom. Zdá sa mi, že spoločnosť smeruje do záhuby. Mám z toho obavy.
Pôvodne som vôbec nechcela vydať druhý diel knihy. Mala som pocit, že v jednotke už bolo povedané všetko. Ale uvedomila som si, že ľudia rýchlo zabúdajú – a treba im to pripomínať stále znova. Aj preto som napísala rozprávku „Tota líta“ – je to rozprávka o totalite, určená deťom. Myslím si, že aj tie najmenšie by už mali vedieť rozpoznať, čo totalita je a že to určite nie je v poriadku.
Čo vás v Severnej Kórei najviac prekvapilo – pozitívne aj negatívne?
Milo ma prekvapili hory. Severokórejská príroda je nádherná. Aj preto, že tam neexistuje odpad. Všetko sa recykluje, aj použitá fľaša či staré šnúrky do topánok sa predávajú. V horách sú do kameňov vytesané citáty vodcov, ale celkovo je to tam krásne.
Negatívne ma zasiahla tá neustála prítomnosť portrétov Kim Ir-sena a Kim Čong-ila. Sochy, obrazy – všade okrem toaliet. Máš pocit, že ťa stále niekto sleduje. A vlastne ťa aj sleduje.
Povedali ste, že vlastne neviete, ako by ste sa zachovali, keby ste žili v totalitnom režime. Zmenil sa váš názor?
Nie, stále si myslím to isté. Keby som sa narodila v totalitnom režime, netuším, či by som bola statočná alebo poslušná. Ak by som mala dieťa, myslím si, že by som vôbec nebola odvážna. Išla by som s davom len preto, aby som ho ochránila. A to je niečo, čo by som o sebe nikdy nepovedala – vždy som si myslela, že budem bojovať.
Ale keď som bola v Severnej Kórei a zadržali ma na ulici, začala som prednášať básne Kim Čong-ila, len aby ma nechali na pokoji. Bola som zahraničná študentka, nemala som dieťa, a aj tak som sa bála. Keby som mala dieťa a oni by mi dali „nôž na krk“, tak by som si možno povedala: ideály sú pekné, ale toto by som asi nedala.
Chcela by som veľmi povedať, že áno – ale vôbec si tým nie som istá.
