Je to veľký a krásny kus ľadu. Len ťažko sa dá nazvať krajinou. Týmito slovami americký prezident Donald Trump na Svetovom ekonomickom fóre v Davose pred niekoľkými dňami opísal územie, ktoré podľa jeho videnia sveta Spojené štáty nevyhnutne potrebujú na zaistenie vlastnej bezpečnosti. Keďže Trumpove vyhlásenia sa menia rýchlejšie než počasie na horách, nie je práve jednoduché sa v postoji USA zorientovať.
Podľa súčasného stavu vecí sa však zdá, že Trump nechce Grónsko obsadiť silou a rád by ho ovládol inou cestou, pričom stále nevylučuje jeho kúpu. Trumpovo posledné vyjadrenie sa týkalo akejsi budúcej dlhodobej dohody s NATO, o ktorej však nikto ďalší nič nevie a ktorú nepotvrdil ani generálny tajomník NATO Mark Rutte. Dánsko naďalej trvá na tom, že Grónsko nie je na predaj.
Nech už sa nad súčasnými miestami zmätenými výrokmi hlavného predstaviteľa najmocnejšej krajiny sveta pozastavujeme hocijak, faktom zostáva, že podobným spôsobom Spojené štáty americké postupovali vo svojej histórii celkom často.
Ich územné zisky najmä v 19. storočí boli často spojené práve s kúpou území. Viac než 40 percent súčasného územia Spojených štátov bolo oficiálne získaných kúpou, hoci za rokovaniami často stála aj hrozba vojenskej sily.
Navyše, zámer kúpiť Grónsko nie je novinkou. V čase, keď Spojené štáty kupovali od Ruska Aljašku, presadzoval jeden názorový prúd aj získanie Grónska, aby Spojené štáty mohli vyvinúť tlak na britskú Kanadu, ktorá bola tiež v hľadáčiku vtedajšej vlády.
Pozrite sa na najdôležitejšie historické územné zisky, ktoré neboli čistou anexiou, ale za ktoré druhá strana dostala finančnú kompenzáciu.
Louisiana, 1803
20 rokov po podpísaní Parížskej mierovej zmluvy, ktorá ukončila americkú vojnu za nezávislosť, sa Spojené štáty americké vydali na nákupy prvýkrát. A hneď vo veľkom. Odkúpením územia Louisiany od Francúzska za 15 miliónov dolárov Spojené štáty zdvojnásobili svoju rozlohu a otvorili možnosti ďalšej expanzie na západ.
Motiváciou za nákupom obrovského územia plného veľkých plání západne od rieky Mississippi bola snaha prezidenta Thomasa Jeffersona postaviť budovanie federácie na súkromných poľnohospodároch a farmároch. Na to potreboval viac pôdy.
Priestoru na farmárčenie vtedy USA získali naozaj dosť. Nešlo totiž len o územie dnešného štátu Louisiana, ale o viac než 2,1 milióna štvorcových kilometrov územia zahŕňajúceho 15 súčasných amerických štátov a časť dvoch kanadských provincií.
To predstavovalo zväčšenie územia približne o 22 percent, čo by zodpovedalo územnému zisku, ktorý by USA dosiahli pripojením Grónska.
Florida, 1819
Niekoľko rokov po kúpe Louisiany sa do popredia záujmu dostala Florida, ktorá bola v tom čase pod kontrolou Španielska. Bolo to však skôr iba na papieri. Už v roku 1810 sa totiž americkí osadníci v západnej Floride vzbúrili a vyhlásili nezávislosť od Španielska. Americká vláda medzitým tvrdila, že časť západnej Floridy bola zahrnutá už do kúpy Louisiany, a teda bola americká.
V roku 1818 začal generál Andrew Jackson nájazdy na domorodé obyvateľstvo a španielske pevnosti na Floride, čím zvýšil tlak Spojených štátov na Španielsko. Napokon v roku 1819 podpísali so Španielskom zmluvu Adams–Onís, ktorou formálne získali kontrolu nad východnou a západnou Floridou výmenou za nárok na časti Texasu.
Spojené štáty zároveň prevzali zodpovednosť za päť miliónov dolárov v nárokoch amerických občanov voči Španielsku.
Kalifornia, Nevada, Utah, Nové Mexiko a ďalšie, 1848
Vyústením dvojročnej mexicko-americkej vojny o územie Texasu bola mierová zmluva z Guadalupe Hidalgo z roku 1848, na základe ktorej Mexiko postúpilo USA kontrolu nad dnešnou Kaliforniou, Nevadou, Utahom a Novým Mexikom, väčšinou Arizony a Colorada a časťami Oklahomy, Kansasu a Wyomingu.
Išlo o územie veľké viac ako 1,36 milióna štvorcových kilometrov, teda viac než o polovicu vtedajšej rozlohy Mexika. Spojené štáty zaplatili Mexiku ako náhradu vojnových škôd 15 miliónov dolárov. O päť rokov neskôr odkúpili Spojené štáty od Mexika ďalšie územie, rozprestierajúce sa na juhu dnešnej Arizony a Nového Mexika, za 10 miliónov dolárov.
Aljaška, 1867
Aljaška bola súčasťou ruskej expanzie na východ. O západné pobrežie Severnej Ameriky sa Rusko zaujímalo dlhší čas a v roku 1725 vyslal cár Peter Veľký na pobrežie Aljašky prieskumníka Vitusa Beringa. Na konci storočia bola na ostrove Kodiak vybudovaná trvalá ruská osada a obchodná základňa.
Osídľovanie sa však príliš nedarilo a nehostinná krajina nepriala ani poľnohospodárstvu. Navyše, prišli dlhy Ruskej ríše po krymskej vojne v polovici 19. storočia a Rusi začali vyjednávať o predaji územia. Oslovili preto amerického ministra zahraničných vecí Williama H. Sewarda, či by si Spojené štáty chceli kúpiť Aljašku.
Seward, ktorý slúžil ako minister zahraničných vecí pod prezidentmi Abrahamom Lincolnom a Andrewom Johnsonom, bol zástancom americkej expanzie v duchu vtedajšieho hesla „zjavný údel“ (manifest destiny), ktoré presadzovalo myšlienku, že americkým osadníkom je súdené expandovať na západ. Pre nákup Aljašky sa nadchol, hoci ho vtedajšia tlač ostro kritizovala.
K obchodu s Ruskom došlo v roku 1867. USA za Aljašku zaplatili iba 7,2 milióna dolárov, čo by v dnešných dolároch predstavovalo 156,4 milióna. Spojené štáty tak získali približne 1,5 milióna štvorcových kilometrov takmer nedotknutej divočiny, čo je územie veľké takmer ako tretina Európskej únie.
Filipíny, 1898
Jedným z výsledkov španielsko-americkej vojny, ktorá sa skončila v roku 1898, boli okrem konca španielskej koloniálnej ríše na západnej pologuli aj ďalšie územné zisky. Spojené štáty získali kontrolu nad Kubou, Portorikom, ostrovom Guam a už skôr anektovanou Havanou.
Španielsko postúpilo Spojeným štátom aj Filipíny, za ktoré zaplatili 22 miliónov dolárov. Ostrovy boli pod americkou správou až do roku 1946, keď získali nezávislosť.
Panenské ostrovy, 1917
V prípade Panenských ostrovov sú zjavné isté paralely so súčasnou situáciou okolo Grónska. Rovnako ako „veľký a krásny kus ľadu“ totiž ostrovy v Karibiku patrili pod nadvládu Dánska. Spojené štáty sa o Panenské ostrovy začali zaujímať už v roku 1867, Dánsko však o predaj nemalo záujem, a to ani pri ďalšom pokuse v roku 1902.
Zlom prišiel až počas prvej svetovej vojny, keď USA argumentovali bezpečnostnými zárukami. Panovala obava, že Nemecko obsadí dánske kolónie v Karibiku a využije ich ako ponorkové základne.
Predaj ostrovov napokon Dáni v roku 1916 potvrdili v referende a Spojené štáty nad nimi prevzali kontrolu v roku 1917. Cena napokon dosiahla 25 miliónov dolárov, čo je viac než 600 miliónov dolárov v dnešnej mene.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorom je Martin Bajtler.
