Na celom svete ešte pred pár rokmi existovali len dve krajiny, ktoré vyrábajú elektrinu iba z vody. Okrem juhoamerického Paraguaja to bol aj jeden európsky štát. O Rakúsko ani Nórsko však nešlo.
Táto krajina leží na Balkáne, ktorý patrí k najväčším znečisťovateľom ovzdušia na kontinente. Z pohľadu emisií pri výrobe elektriny je zelenšia ako Dánsko či Švédsko a na rovnakej úrovni ako Nórsko. Je to Albánsko.
Na albánskej rieke Drin a umelej nádrži Komani, ktorú zásobuje vodou, sa to v lete hmýri turistami z celého sveta. Priťahuje ich sem najmä priezračne tyrkysová voda a scenéria s vysokými skalami, ktoré vám poskytnú pocit, že sa nachádzate kdesi v Thajsku.
K tomu prispievajú aj turistické lode, z diaľky pripomínajúce thajské.
Krajina však láka aj iných ľudí – energetikov. Umelá nádrž tu totiž vznikla kvôli výstavbe najväčšej vodnej elektrárne v Albánsku, ktorá sa nachádza pár kilometrov po prúde od turisticky hojne navštevovaného bodu.
Andritz Group
Elektráreň bola uvedená do prevádzky v roku 1979 a jej štyri Francisove turbíny majú súhrnný výkon šesťsto megawattov (MW). Na porovnanie, vodné dielo Gabčíkovo má inštalovaný výkon 720 megawattov, dva bloky Jaslovských Bohuníc majú výkon dokopy okolo tisíc megawattov.
Aj preto najväčšia vodná elektráreň v krajine, ktorá zaisťuje až tridsať percent celkovej výroby elektriny, niesla za minulého režimu meno po tamojšom diktátorovi Enverovi Hodžovi, ktoré však s koncom komunistickej diktatúry skončilo v prepadlisku dejín.
25 vodných elektrární
Na rieke Drin sú ďalšie dve vodné elektrárne, je teda dôležitým energetickým zdrojom celého Albánska. V krajine je dokopy 25 vodných elektrární s výkonom nad desať megawattov, ktoré vyše pol storočia zabezpečovali Albáncom sebestačnosť vo výrobe elektrickej energie.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia Albánsko dokonca štvrtinu výroby exportovalo. To všetko iba z vody. Okrem Albánska mal takýto status len Paraguaj, ktorý si ho udržuje dodnes.
Albánske vodné elektrárne však v posledných dekádach prestávali zvládať boom spotreby energie a balkánska krajina sa stala energeticky nesebestačnou. V súčasnosti dováža zhruba pätinu spotreby z okolitých krajín. A tým si dováža aj emisie, pretože susedné štáty majú energetiku založenú stále hlavne na fosílnych elektrárňach.
V posledných troch rokoch začali v Albánsku rásť fotovoltické parky, ktoré majú k opätovnej sebestačnosti dopomôcť, ale k celkovej výrobe elektriny v krajine prispievajú z pohľadu celého roka iba nižšími jednotkami percent.
Problémom je sucho
Albánsko preto plánuje investície do nových vodných elektrární s vyšším výkonom. Podľa prieskumov úradov má krajina hydroenergetický potenciál využitý len z tridsiatich percent. Problémom však je, ako všade inde v Európe, občasný nedostatok vody, a to najmä v letných mesiacoch.
Turbíny vodných elektrární sa v Albánsku roztáčajú najmä v období jesene a jarného topenia snehu, v lete sú niektoré rieky vyschnuté, a tým niektoré menšie vodné elektrárne vypnuté.
O tom vie svoje susedná Čierna Hora, kde tento rok došlo k odstávke najväčšej fosílnej elektrárne a k tomu vyschli aj rieky. Krajina tak v júni bola vlastne stopercentne závislá od importu z okolitých krajín, najmä z „uhoľného“ Srbska.
Albánsko je tak z pohľadu výroby elektriny bezemisné, podobne ako Nórsko, a tak teda nemusí pri prípadnom vstupe do Európskej únie, kam sa veľká väčšina Albáncov chce dostať, riešiť systém emisných kvót. Vláda chce tento cieľ dosiahnuť v roku 2030.
Emisné kvóty pre domácnosti už však pre Albáncov budú nepríjemným prekvapením, fosílne zdroje sa tam stále veľa používajú v doprave a vykurovaní.
Na druhej strane, rozvoj obnoviteľných zdrojov v podobe najmä solárnych panelov prinesie krajine potrebné investície do posilňovania infraštruktúry. Prenosové sústavy západobalkánskych krajín však nepatria k najrobustnejším a rozvod elektrického vedenia v Albánsku často pripomína „motanice“, ktoré môžeme vidieť napríklad v juhovýchodnej Ázii.
Na Balkáne tak najmä v horúcich letných dňoch, keď klimatizácia ide na plný výkon a na druhej strane je sucho v riekach, dochádza ku krátkodobým lokálnym výpadkom elektriny počas dňa.
Blackout v celom regióne
Posledný veľký blackout zažili Čierna Hora, Srbsko, Kosovo, Severné Macedónsko a časť Albánska súčasne vlani v lete. Dôvodom bol požiar jednej z dôležitých rozvodní a následné kaskádovité spadnutie sústav.
Výhodou vodných elektrární v takom okamihu je, že nepotrebujú impulz z inej elektrárne na nahodenie turbín. O ten sa postará voda. Koniec koncov, voda slúži na nahodenie sústav „z tmy“ aj v Česku. Tým impulzom a zároveň kritickou elektrárňou je prečerpávacia elektráreň Dlhé stráne v Jeseníkoch, na Slovensku zasa prečerpávacia elektráreň Čierny Váh.
V Albánsku sa však nachádza aj jedna „špinavá“ elektráreň. Už vyše desať rokov stojí pri juhoalbánskom meste Vlora, s kotlami poháňanými spaľovaním nafty s relatívne nízkym výkonom 96 megawattov.
Tie sa však nikdy nerozbehli. Najprv pre technické problémy, potom zase pre ekologický tlak. V súčasnej dobe je teda v zálohe pre prípadné krízové situácie a zároveň sa uvažuje o jej transformácii na čistejší plyn.
S tým súvisí aj zámer amerického Exxon Mobilu vybudovať pri nej LNG terminál. Časť kapacity jeho plynových zásob by využívala priamo elektráreň, väčšina by potom mierila na export do ďalších krajín.
Autor článku je redaktor Forbes Česko Jan Strouhal.
