Do tej v Cardiffe sme sa boli osobne pozrieť, aby sme zistili, čím presne Tykača očarili a ako by už za pár rokov mali vyzerať aj české oceliarne.
V Cardiffe, hlavnom meste Walesu, vidieť a počuť čulý ruch bežného všedného dňa. Ľudia korzujú v uliciach, mnoho z nich využíva všadeprítomné cyklotrasy, vedľa nich sem-tam okrem áut prejde miestny doubledecker. Na Britských ostrovoch je až nezvyčajne slnečno a teplo.
Historické mesto s 350-tisíc obyvateľmi je zároveň centrom ťažkého priemyslu vrátane automobilového, strojárskeho alebo kovospracujúceho. V centre však vôbec nič nenaznačuje, že len necelé tri kilometre od neho sa nachádza popredný britský výrobca ocele vrátane huty a valcovní, ktorý sa tento rok dostal do českých rúk.
Žiadny smog, zápach či dokonca prach alebo hluk nie sú v meste viditeľné. „Predstavte si, že by oceliareň bola pri centre mesta niekde v Česku, koľko nepríjemností by to prinášalo. Tu s mestom žije v symbióze a obyvatelia o nej vôbec nevedia, ak v nej nepracujú,“ hovorí mi už v kanceláriách tunajšej oceliarne 7 Steel UK Libor Černý, Tykačov manažér, ku ktorému nastúpil pár mesiacov pred oznámením akvizície.
Práve Tykač túto britskú oceliareň spoločne so škandinávskymi kúpil tento rok na jar od španielskej skupiny Celsa, ktorej názov do toho času niesli. A Černý tieto aktivity dostal od šesťdesiatjedenročného českého miliardára na starosť. Ostravskú hutu pozná dokonale, pretože v nej takmer tri dekády pracoval.
„V podstate nič sa tu nevypúšťa do ovzdušia, nepáli sa tu koks. A tunajšia huta, rovnako ako oceliareň v Nórsku, sa nachádza priamo pri mori. Materiál sa tu prepravuje vlakmi alebo po mori, čo eliminuje nákladné autá v uliciach. Je tichá, zelenšia a v neposlednom rade ekonomickejšia,“ hovorí o oceliarni.
V elektrických peciach tu prebieha najčistejšia a najefektívnejšia výroba cirkulárnej ocele. Tá totiž patrí k najviac recyklovaným materiálom na svete – predbieha aj papier, sklo alebo dokonca plast.
Skupina s číslom 7
Dnes už sa v názve oceliarne vyníma číslica 7 (v Británii 7 Steel UK, v Nórsku, Fínsku, vo Švédsku a v Dánsku zase 7 Steel Nordic) ako odkaz na „matku“, Tykačovu skupinu Sev.en Global Investments. Tá je jeho hlavným investičným vehiklom pôsobiacim po celom svete, od Spojených štátov cez Austráliu až po Európu, v poslednom čase sa zaujíma aj o investície v štátoch juhovýchodnej Ázie.
Hodnotu celej transakcie vtedy žiadna z firiem neuviedla a ich zástupcovia ju dodnes ani nenaznačujú. Podľa skorších odhadov však mohlo ísť o stovky miliónov až nízke miliardy eur. Zmena vlastníka vniesla medzi miestnych spočiatku nervozitu, pretože na región strednej a východnej Európy sa Briti stále pozerajú trochu cez prsty.
Forbes Česko
Dnes už však vidieť, že sa s novými vlastníkmi z Česka zžili – Libora Černého už z diaľky priateľsky zdravia zamestnanci oceliarne, ktorých je v Cardiffe deväť stoviek. Po krajine ich má dvojnásobok. Je totiž zároveň najväčším recyklátorom šrotu v kráľovstve.
Všade samý šrot
V areáli továrne nájdeme štyri veľké šrotoviská, pri nich 21 recyklačných prevádzok a k tomu ešte takzvané fabrikátory, teda prevádzky, kde sa spracovávajú, predávajú a odkiaľ sa distribuujú hotové oceľové výrobky.
„Šrotu tu spracujeme okolo milióna ton ročne,“ hovorí Černý, keď pozorujeme, ako obrie železné chápadlá manipulujú s hromadami všelijakého odpadu.
Každá z týchto hromád obsahuje šrot inej kvality, ktorý sa onedlho v protiľahlej hute pretaví na oceľ. „Celý proces od nadrvenia šrotu až po odpich zaberie maximálne hodinu,“ vypočítava Černý pyšne.
Cardiffská oceliareň síce vyzerá rovnako ako bežné české alebo nemecké oceliarne, líši sa však priamo vo svojom srdci, ktorým je huta. Na výrobu tu totiž namiesto vysokých pecí, charakteristických nevyhasínajúcim ohňom živeným koksom alebo plynom, používajú elektrickú oblúkovú pec.
Mínus 80 percent
Na ňu budú musieť všetky európske oceliarne, ktoré ešte dnes vyrábajú oceľ pomocou vysokých pecí, v rámci dekarbonizačných plánov a naplnenia prísnych cieľov Green Dealu taktiež prejsť. Vysoké pece totiž patria k najväčším vypúšťačom emisií v priemysle a elektrická oblúková pec oproti nim vypúšťa až o 80 percent emisií menej.
Zjednodušene povedané, funguje tak, že sa do obrovskej taviacej panvice nasype hromada šrotu a tri obrovské grafitové elektródy ju počas štyroch desiatok minút pretavia na to, čomu sa dnes hovorí zelená oceľ. Dalo by sa možno povedať, že sa tu oceľ nevyrába, ale pretavuje.
„To už je slovičkárenie, fakticky sa tu vyrába. Je to sofistikovaný proces, keď sa presne určuje, v akých kombináciách sa rôzne materiály tavia, aké sa kedy primiešavajú, aby sme dosiahli najlepšiu kvalitu. Navyše aj oblúková elektrická pec dokáže vyrábať oceľ podobne ako vysoká pec, ale to tu nerobíme,“ reaguje hneď Černý.
Zlé časy
A začína vysvetľovať praktické ekologické a ekonomické prínosy elektrickej pece. Nutná transformácia však neprichádza v období pre oceliarov práve najpríjemnejšom. Európsky priemysel padá a s ním aj segment výroby, čím sa znižuje dopyt po oceli.
Forbes Česko
Ceny energií, a teda aj nákladov na výrobu, sa za tri roky zdvojnásobili, čo oceliarňam znižuje ziskové marže. K tomu sa na starý kontinent vo veľkom dováža lacnejšia oceľ z ázijských krajín. Transformácia je tak dnes európskym oceliarom tŕňom v oku a na jeho vytiahnutie nemajú dostatok finančných prostriedkov.
V súčasnosti mnohí z nich totiž bojujú hlavne o prežitie. Preto európske oceliarne žiadajú pre chystanú modernizáciu verejnú podporu vysoko presahujúcu polovicu hodnoty celej investície, pretože bez nej im ozelenenie ekonomicky nevychádza.
Po príklad nemusíme chodiť ďaleko. Dnes už jediná oceliareň v Česku, Třinecké železárny, tento rok v lete oznámila odloženie najväčšej investície do českého oceliarstva za posledných 40 rokov. Išlo o miliardu eur, pričom hlavným zámerom tejto investície bol údajne práve prechod z vysokej na elektrickú pec.
Od minulej vlády im bola prisľúbená len 51-percentná podpora, ich nemeckým konkurentom pritom 74-percentná. Českí oceliari sa tak logicky nemôžu uspokojiť s nižšou hodnotou.
Za horizont
Libor Černý však v otázke modernizácie vysvetľuje, že je potrebné pozerať sa aj za horizont investície, teda na to, čo elektrická oblúková pec každej oceliarni nakoniec prinesie. Nejde totiž len o to, že hutu poháňa nízkoemisné palivo – má aj ďalšie pozitívne ekologické a ekonomické vplyvy.
„S elektrickou oblúkovou pecou na jednu tonu vyrobenej ocele potrebujeme nejakých 1 100 kilogramov šrotu. A to je v podstate všetko. Oceliarne s vysokou pecou potrebujú 1 500 až 1 700 kilogramov železnej rudy, 500 až 600 kilogramov koksu, okolo 200 kilogramov vápenca a ďalšie zmesi. To je dvakrát väčšia hmota, ktorá sa musí taviť,“ zdôrazňuje rozdiely Černý.
Forbes Česko
Zároveň spomína nepomer v efektivite jedného pracovníka oceliarne s elektrickou oblúkovou pecou oproti tradičným prevádzkam. „Na jedného zamestnanca tu ročne vyrobíme tisíc ton ocele, zatiaľ čo pri tých tradičných je to zhruba polovica podľa podmienok prevádzky.“
„Takže môžeme povedať, že samotná investícia do modernizácie pece je drahá, ale z pohľadu dlhodobej prevádzky už to tak nie je,“ hovorí Černý, práve keď sa obrie grafitové elektródy zaboria do panvice so šrotom.
Konti liatie
Za 40 minút pri ohnivej show roztavia šrot na žeravú oceľ. Tá o chvíľu z panvy takzvaným konti liatím začne postupovať celou prevádzkou ako dlhý oranžový had, ktorý po ochladzovaní na konci zosivie. „Od konti liatia sú už naše nasledujúce procesy, ako je valcovanie a finalizácia produktov, rovnaké ako v oceliarňach s vysokými pecami. Len s tým rozdielom, že my máme zelenú cirkulárnu oceľ,“ vysvetľuje Černý.
Dôležitou otázkou je však nákladnosť prevádzky samotnej pece, ktorá sa odvíja od cien elektriny. Tie v Európe od energetickej krízy v roku 2022 vzrástli na dvojnásobné úrovne. Mimo nezostala ani Veľká Británia, ktorej energetika prešla v posledných dvoch dekádach rýchlou dekarbonizáciou. Dnes tamojšie domácnosti aj priemysel trápi vysoká volatilita cien.
Jedna stará elektráreň
Elektrickú pec v Cardiffe pritom poháňa zdroj s výkonom 52 megawattov, čo zodpovedá výkonu starších blokov uhoľných elektrární, ako je napríklad tá v Opatoviciach pri Hradci Králové. „Ceny elektriny, samozrejme, môžu byť problém, ale aj s nimi sa dá pracovať,“ hovorí Černý.
Hneď pridáva ďalšiu výhodu elektrickej pece – flexibilitu. Dá sa totiž kedykoľvek okamžite vypnúť a zase zapnúť, čo je pri bežných vysokých peciach nemožné z dôvodu chladnutia a náročného opätovného nábehu.
„Ak sú ceny elektriny v špičke vysoké, pracovníci ju môžu vypnúť a počkať na cenovo priaznivejšie hodiny. A funguje to aj naopak – v čase prebytku elektriny v sieti môže pec slúžiť ako marič.“
Efektivita pecí
To už sa k nám pridáva riaditeľ 7 Steel UK, pôvodom Španiel, Carles Rovira. Vysvetľuje, ako v Cardiffe bojujú s nepriaznivými cenami elektriny, ktoré často prekonávajú aj tie v Európskej únii. „Jednou z obrán pred vysokými cenami elektriny je mať úspornú prevádzku, teda spotrebovávať čo najmenej energií.“
Forbes Česko
„A taktiež sa na najvyššej úrovni snažíme rokovať s vládou, aby sme spoločne našli možnosti na ceste ku konkurencieschopným cenám energií. Spotové ceny elektriny sú jedny z najvyšších v Európe. Aj preto sme radi, že britská vláda tento rok schválila dodatočnú zľavu, vedúcu k zníženiu fixných poplatkov, čo nám dáva viac-menej podobnú cenovú úroveň ako inde v Európe.“
Štvrtina výroby
Oceliareň v Cardiffe s ročnou produkčnou kapacitou 1,2 milióna ton zaisťuje vyše štvrtinu celkovej výroby ocele na Britských ostrovoch. Tunajšia oceľ mieri najmä do infraštruktúrnych, energetických a stavebných projektov, kde sa napríklad na vystuženie betónu používajú dlhé oceľové prúty, takzvané roxory.
Využitie ocele je však široké a tá z Cardiffu je súčasťou známych stavieb nielen v Londýne – napríklad športového štadióna Wembley, budovy The Shard alebo tamojšieho olympijského parku. Nájdete ju však aj v priemyselných stavbách, ako napríklad jadrová elektráreň Hinkley Point.
Podľa Roviru sa však britskí oceliari, rovnako ako ich európski konkurenti, stretávajú s problémami v podobe poklesu dopytu z priemyslu aj prílivu lacnejšej ocele z Ázie. „Tento rok je naozaj veľmi ťažký. Ak by som mal hovoriť o tohtoročnej ziskovosti, potom sa udržíme na jej samotnej hranici.“
Bude lepšie?
„Dnes je situácia zložitá, aj keď máte elektrickú oblúkovú pec,“ priznáva šéf britskej oceliarne, ktorá ročne generuje tržby vyše pol miliardy libier. Pri pohľade do ďalších rokov už však prejde do pozitívnejšieho tónu.
„Vidíme príležitosti na rast a pracujeme na rozvoji biznisu, ktorý vychádza z nášho päťročného plánu. Oceliarstvo sa totiž správa cyklicky – raz ste hore, raz nižšie.“ Európskych oceliarov okrem dovozu lacnej ocele z Ázie trápi aj situácia so šrotom.
Forbes Česko
Ten európsky totiž vo veľkom skupuje ázijská konkurencia – v Ázii ho za nižších nákladov pretaví na oceľ, ktorú potom dováža späť do Európy. S ňou paradoxne prichádza aj vyššia uhlíková stopa.
Ázijské ekonomiky, aj napriek prudkému rozvoju zelenej energetiky, totiž stále vo veľkom využívajú uhlie a nemajú tak prísne stanovené dekarbonizačné ciele. Oceliari preto volajú po tarifných opatreniach, ktoré by tieto toky do Ázie a späť do Európy obmedzili.
Šrotu bude dosť?
Šrot je v hutách s elektrickou oblúkovou pecou – teda aj v Cardiffe – zlatom. Vzhľadom na charakter výroby je kľúčovou surovinou, bez ktorej by žiadna oceľ nevznikla. Britskí kolegovia však nedostatkom šrotu netrpia. Oceliareň 7 Steel UK si ho z 30 až 40 percent obstaráva sama, zvyšok jej zmluvne dodávajú tretie strany.
„Británia má dnes prebytok šrotu a veľa ho vyváža. Ale, samozrejme, len čo oceliarne indického vlastníka Tata Steel spustia svoju ročnú kapacitu výroby tri milióny ton ocele, situácia sa môže obrátiť,“ opisuje súčasný stav Libor Černý, keď stojíme pred obrovským drvičom šrotu, vypínajúcim sa do pätnásťmetrovej výšky.
Okolo neho sú hromady vecí, ktorých spoločným menovateľom je to, že obsahujú oceľ – vrátane celých, avšak už „vypitvaných“ a kvapalín zbavených áut. Drviaca linka ich počas iba 30 sekúnd dokáže premeniť na niekoľkocentimetrové čiastočky.
200 kamiónov za deň
„Počas niekoľkých hodín je tak v podstate z odpadu úplne nový výrobok a môže okamžite zamieriť za zákazníkom. V plnej kapacite sa sem denne dovezie šrot v objeme zhruba 200 kamiónov a 200 kamiónov hotových výrobkov odchádza preč,“ približuje Černý.
Šéf oceliarne Carles Rovira mu pri situácii so šrotom vo Veľkej Británii pritakáva a zamýšľa sa nad možnými ochrannými opatreniami, a to tak samotného kráľovstva, ako aj EÚ. „Ak Európa v nakladaní s odpadom mieri k regulácii, Spojené kráľovstvo by ju malo nasledovať.“
Už len z hľadiska životného prostredia je nezmysel prepravovať šrot z Británie do Ázie a potom posielať oceľ späť z Ázie do Británie.
„Nie je v nikoho záujme mať vedľa seba dva veľmi blízke trhy s odlišnou reguláciou,“ hovorí s tým, že by k otázke skupovania šrotu ázijskými krajinami, ktoré ho potom v podobe emisiami zaťaženej ocele vyvážajú späť do Európy, nemali byť úradníci slepí.
„Myslím, že by sme nemali posielať recyklovateľný odpad, ktorý sa mení na strategickú surovinu. Už len z hľadiska životného prostredia je nezmysel prepravovať šrot z Británie do Ázie a potom posielať oceľ späť z Ázie do Británie,“ má vo veci jasno.
Výhoda na papieri
Oceliareň má vďaka elektrickej oblúkovej peci pred európskymi konkurentmi náskok a dnes už aj výhodu. Pravidlá ESG sa totiž v EÚ plne prepisujú nielen do súkromného biznisu, ale aj do verejného obstarávania, kde je výška uhlíkovej stopy jedným z hlavných parametrov pri rozhodovaní o víťazovi tendra.
Zelený produkt tak výrobcom prináša vytúžený odbyt, navyše nie sú zaťažení emisnými kvótami, ktorých cena v čase rastie, čo znamená tiež zvyšujúce sa náklady. Vo Veľkej Británii zatiaľ žiadna kvóta na nákup zelenej ocele pre štátne zákazky nie je, mohla by pritom do istej miery eliminovať závislosť regiónu od čínskych importov.
„Dnes sa pre oceľ zišlo množstvo zlých vecí, Európa svoje výrobné kapacity využíva len zhruba na 60 percent a zatiaľ ani nevidím, že by dopyt po zelenej oceli výrazne rástol,“ opisuje Černý dnešnú situáciu a začína sa pozerať do ešte zelenšej budúcnosti.
Vodík príde
Jeho myšlienky mieria k vodíku. Ten sa podľa prognóz má stať čistým palivom budúcnosti, ktoré postupne nahradí zemný plyn. A aj keď súčasné limity vodíka, ako je napríklad jeho drahá výroba, tlmia prvotné nadšenie v priemysle a jeho praktické použitie v prevádzkach sa stále skôr odkladá, v 7 Steel UK s ním do budúcnosti počítajú.
„Vodík podľa mňa nie je z technického pohľadu problém, a to v zmysle transportu, používania ani výroby. Dnes nie je taký populárny, pretože zatiaľ nie je všade, ale to príde. A energia z neho je naozaj čistá,“ hovorí. A hneď vyvracia obavy, ktoré občas počúva, že by mohol vodík ako prvok s najmenšími molekulami pri transporte unikať oceľovým plášťom potrubia alebo nádrže. „Naozaj cez oceľ neuniká,“ smeje sa.
Emisie mínus 90 percent
Emisie energeticky náročnej prevádzky, akou oceliarne sú, možno podľa britskej aj škandinávskej praxe znížiť až o 90 percent. Stopercentne zelenej ocele sa však podľa Černého vo svete nedočkáme.
Rovnako v Cardiffe nepočítajú s tým, že by oceliareň bola niekedy takzvane uhlíkovo neutrálna, teda že by vypúšťanie akéhokoľvek objemu emisií vyvažovala inými aktivitami, tak aby v konečnom súčte dosiahla v spomínanom parametri nulu. „Museli by sme napríklad každý rok vysadiť určitý počet stromov,“ dáva príklad.
Forbes Česko / Anna Kovačič
A dáva aj najavo, že nič také v súčasných plánoch oceliarne nie je. Vo výsledku totiž zelená oceľ z Tykačových prevádzok zaťažuje životné prostredie násobne nižšou uhlíkovou stopou ako tá z tradičných oceliarní.
„V Európe sa priemer vypusteného oxidu uhličitého rovná približne dvom tonám na tonu ocele. V našom prípade je to 300 kilogramov na tonu a v Škandinávii je to ešte výrazne nižšie číslo, pretože tam vyrábajú elektrinu výhradne zo zelených zdrojov, najmä z vody.“
Mimo EÚ, ale blízko
„V Británii, ale aj v Česku zohráva rolu výroba elektriny, pretože časť sa jej stále vyrába z fosílnych zdrojov,“ vypočítava Černý. A namiesto riešenia toho, kde v časoch, ktoré sú pre oceliarov veľmi ťažké, zohnať peniaze na zelenú transformáciu, ktorá u nich prebehla už pred desiatkami rokov, sa teraz môžu sústreďovať na investície do ďalšieho rozvoja biznisu.
Vzhľadom na názory Pavla Tykača na regulácie Európskej únie, ktorých je častým a hlasným verejným kritikom, nemusí byť náhoda, že oceliarne v Británii a Škandinávii síce stoja v tesnej blízkosti hraníc, ale stále mimo EÚ.
V Británii Tykač môže využiť aj synergiu, pretože cez tamojšiu skupinu InterGen vlastní aj štyri paroplynové zdroje vyrábajúce elektrinu. Oceliarne by tak mohli dosiahnuť priaznivejšie ceny pri nákupe energií, navyše aj v paroplynových kotloch sa v budúcnosti – rovnako ako v samotnej cardiffskej oceliarni – počíta s postupne vyšším zastúpením vodíka, ktorého využitie stále narastá.
