Lukáš Latinák je známy a veľmi vyťažený divadelný, televízny a filmový herec. Voľné miesto v jeho nabitom diári je vzácne. Stretnutie sme museli niekoľkokrát preložiť.
„Prepáčte, na interview by som sa nedokázal sústrediť. Mám plnú hlavu novej hry, ktorej premiéru chystáme v divadle Astorka Korzo ’90 už o pár týždňov, a ja som stále nenašiel kľúč k mojej postave!“
Odvtedy ubehlo zopár mesiacov, dnes má predstavenie za sebou už niekoľko repríz a Váhavca treba určite vidieť. Zhovárame sa však nielen o divadle, ako preraziť v televízii či filme, ale, pre niekoho azda prekvapivo, aj o chybách vo výchove detí, výhodách remeselnej zručnosti, ba dokonca o skutočnej národnej hrdosti, vzoroch, idoloch a snoch.
Komplikovaný text. Popri replikách musí moja postava hovoriť nielen to, čo chce povedať, ale aj to, čo si myslí. Navyše sa často tvári inak, zavše aj v protiklade s tým, čo vraví, alebo tým, čo si myslí.
Presne tak, každý to pozná! Preto je hra čertovsky aktuálna. Váhavec furt váha, nevie sa rozhodnúť, čo si vybrať, na čiu stranu sa prikloniť. Dlho som bojoval s tým, ako rolu najlepšie uchopiť. Nemal som cieľ, kde postavu chcem mať, premiéra sa blížila, dátum bol vysoký, jednoducho, k cieľu som mal už dávno mastiť ako blesk, bez pochybností.
Nevedel som vymyslieť ten fígeľ, aby to fungovalo. Váhavec sa rozhoduje medzi dvoma vzťahmi, a kým sa rozhýbe, zverák pochybností a kľučkovanie ho dostanú do tretieho vzťahu. Popritom však stále sníva o ďalších možnostiach. Nie je spokojný s tým, čo získal, a chce čoraz viac. Neváži si, čo má, nedokáže si to ani udržať.
Iste. Žiaľ, naša spoločnosť je nastavená inak. Televízie, sociálne siete a ďalšie médiá ukazujú ľuďom takmer bezvýhradne iba to, ako by sa mohli mať, čo by mali vlastniť, ba dokonca, čo si majú myslieť a aké majú mať pocity. Lenže život nie je šou, seriál či reklama. Potom sa stupňuje sklamanie, frustrácia a zlosť.
Veď práve. Lenže naše deti majú celkom iné vzory, ako sme mali my. Je to v poriadku, taký je vývoj. Oni však všetci chcú byť superhrdinovia, mať superschopnosti. Čistá fikcia. Nie je to romantika, skôr halucinácia. Ja som chcel byť smetiar. Viete prečo? Aby som mohol za jazdy naskakovať na auto. Veď kto iný to môže? Iba smetiar a James Bond.
foto Robo Homola
A čo Winnetou, Verne, Tolkien?
Tí prišli potom. To bola tá romantika. Ďaleké krajiny, dávne časy, história, predstava o budúcnosti či fantasy. Každý vedel, že je to sen. Okrem toho v ňom nikdy nechýbal boj dobra so zlom, kladní hrdinovia brániaci spravodlivosť a česť, ozajstné hodnoty: slobodu a život, lásku i kamarátstvo, úctu, vzťahy medzi otcom a synom, manželmi, rodinou, spoločenstvom.
Chýbajú nám podľa vás správne autority a elity, idoly a vzory?
Nepochybne! Veľa ozajstných vzorov zožralo mediálne prostredie a vygenerovalo pseudovzory. Ľudia, nielen mladí, sú dezorientovaní, strácajú nádej. Nevedia, čomu veriť. Vidia čoraz viac vecí, ktorým nerozumejú. Nik ich neodkomunikoval, nevysvetlil. Navyše majú pocit, že nedokážu zmeniť to, čo sa im nepáči, čo je veľmi skľučujúce. Týka sa to nielen politiky, ale aj vzťahov, napätia v rodinách, polarizácie spoločnosti. Nechcel by som byť znova mladý v tejto dobe.
Prečo? Nechcete znova začínať?
Neviem si to ani predstaviť. Dnes sa mi zdá všetko oveľa ťažšie. Mladí sú nesmierne šikovní, snažia sa propagovať svoju prácu cez sociálne siete, aby sa o nich vedelo. Lenže ak nie si na sieťach, nik o tebe nevie. Potom však nemáš čas na iné. Najmä na ľudí.
V čom boli vaše začiatky iné?
Keď sme ako študenti s Majom Miezgom, Vladom Kobielskym, Robom Jakabom a Ďurom Kemkom v réžii Petra Mankoveckého pred takmer tridsiatimi rokmi urobili predstavenie Na koho to slovo padne, šírilo sa to ústne. Samo a spontánne. Odrazu sa to vedelo. Bolo to až tajomné. Každý chcel hru vidieť na vlastné oči. Bolo to senzačné, prekvapivé, vzácne. Dokonca ocenené Doskou…
… v kategórii Objav sezóny. Dnes sa predstavenie uvádza ako legendárny divadelný počin, ktorý prelomil míľnik 500 repríz. Cítili ste vtedy, v roku 1998, že hra má taký potenciál?
Júúúj, kdeže. Vtedy sme nevedeli nič! Ja som navyše chcel hrať inú rolu – Urodzeného, ktorého hrá Vlado Kobielsky. Režisér mi hovorí: Lukáš, prečo? Nikto ti neuverí. Nesedí to tvojmu naturelu. Oponoval som, že rolu gazdu Martina by som, ako rodák z Hriňovej, teda chlapec z lazov, určte zvládol. Postava Urodzeného je však pre mňa výzva, dačo nové, a sme na škole, kde by som to mohol vyskúšať. Režisér ma odbil: A kto toto okrem teba vie? Samozrejme, že mal pravdu.
Ste dnes s vašou postavou naivného roľníka Martina spokojný?
Som. Neskôr bol tak trochu aj predlohou policajta Karola Hurku v TV seriáli Profesionáli, hoci ide o celkom inú dobu i prostredie. Tam som sa ešte viac inšpiroval ľuďmi, ktorí čím menšie IQ majú, tým vyššie je ich sebavedomie. Je to trocha z iného súdka, ale vadí mi aj falošné národovectvo. Byť hrdý vlastenec je v poriadku, ale u nás sa vzťah ku krajine, hrdosť na dejiny, tradície či velikánov buď bagatelizuje, alebo rovno zneužíva.
Hru ste hrali často aj v cudzine. Ešte ako študenti vo Francúzsku, v Prahe ste vyhrali dokonca medzinárodný študentský festival. Neskôr ste vystupovali aj v USA, Kanade či Austrálii. Na ktoré zahraničné predstavenie spomínate najviac?
Túto absurdnú drámu napísal významný maďarský spisovateľ, básnik, kultúrny manažér, držiteľ mnohých ocenení a bývalý minister kultúry Gábor Görgey. Najabsurdnejšie preto pre mňa bolo, keď sme hrali v Budapešti – na Dňoch maďarskej drámy – po slovensky! A nad hlavami nám bežali maďarské titulky.
Prečo je podľa vás hra taká populárna?
Má mnoho vrstiev. Zabavia sa pri nej ľudia s nižším aj vyšším vzdelaním, školáci aj penzisti, každý si tam nájde svoje. Görgey hovorieval, že ho tešia preklady do toľkých jazykov i úspešné adaptácie vo svete. Nás ocenil opakovane osobnou návštevou jubilejných predstavení na Slovensku.
Tvrdil, že ako autor je spokojný, ale ako občan je znepokojený – hra je totiž stále aktuálna. Je tam päť charakterov: kriminálnik, intelektuál, noblesný šľachtic, zástupca prostého ľudu a jeden bonzák, taký „nezabiteľný“ šváb a pätolizač, ktorý vždy ťahá s tým, kto je práve pri moci. Tieto ľudské charaktery a revolver ako symbol moci, o ktorý sa bojuje, sú zrozumiteľné všade na svete. Revolver je metafora na zmeny politických režimov, výsledky volieb, pretože moc mení ľudí na svine.
foto Robo Homola
Dokedy budete hru hrať?
Kým nás to bude baviť. Začali sme ako dvadsaťroční a tešíme sa, keď sa dostaneme do veku postáv. Ešte nám chýba dekáda, aby predstavenie vyzeralo, ako má. Hra je totiž napísaná pre šesťdesiatnikov. Nuž a potom môžeme aj nadsluhovať.
Lenže pozor – všetkého veľa škodí, preto si už dávno strážime počet repríz. Viac ako dva-trikrát do mesiaca nehráme. Preventívne, aby sa nám to neprejedlo. Aby sme sa sami sebe nezhnusili, nesprotivili. Keby to iba mechanicky hralo päť hercov, ktorí na javisku predstierajú život a mimo neho si nemajú čo povedať, bolo by to vidieť a veľmi rýchlo by sme skončili.
Vráťme sa ešte k tomu, že by ste nechceli byť opäť mladý…
Keď som sa pred troma rokmi stal pedagógom na VŠMU, stali sa hneď na začiatku akademického roka dve tragédie počas desiatich dní! Najskôr arogantný šofér zabil na Zochovej ulici päť študentov. Stáli na zastávke MHD, asi minútu chôdze od vchodu do našej školy.
Deťom vlastne ubližujeme. Rozmaznávame ich, neučíme samostatnosti, nehýbu sa, nerozmýšľajú.
Zakrátko zahynuli ďalší dvaja ľudia na Zámockej ulici pri streľbe, ktorú naši poslucháči počuli zo študovne. Toto mal byť úvod do štúdia? Takto má vyzerať príchod do Bratislavy? Do hlavného mesta? Do veľkého sveta, na vysokú školu? Nie sú to zážitky, ktoré by človek potreboval! Poznačí ho to na celý život.
Niektorým tragédiám sa, žiaľ, nedá zabrániť.
Správne, niektorým. A naopak, mnohým sa dá celkom vyhnúť. Zhrubli sme. Nazdávam sa, že je to tým, že si nectíme správne vzory, nevážime si to, čo máme, a ako národ nemáme kontinuitu.
Aké by mali byť naše vzory?
Tí, ktorí by mali byť vzormi, žiaľ, nie sú dostatočne zaujímaví. Anton Srholec, Jozef Kroner či Martin Huba nie sú takí mega ako Trump či Putin, alebo Spiderman a Batman.
Martin Huba bol aj váš profesor…
Áno, mám osobnú skúsenosť, o to je môj vzor vzácnejší. Prečo? Na vlastné oči vidíte, že ozajstný vzor je najmä človek. Netvári sa, že všetko je super, všetkému rozumie, vždy má odpoveď na všetko a dobrú náladu… Sú dobré aj menej vydarené dni. Je to ako s počasím. Vždy je nejaké, ale nie vždy sa nám musí páčiť. Život sa skladá aj z obyčajných okamihov, bez nich to nejde. Za dobrým a skutočným vzorom však vidno najmä obdivuhodnú prácu!
foto Štúdio L+S
Môžete to rozšíriť, zovšeobecniť?
Poviem to inak: Slováci sa majú teraz najlepšie, ako sa kedy v histórii mali. Toto by sa malo ustavične zdôrazňovať. Nie strašiť a urážať. Strašnú chybu vidím v tom, že geografia, história, občianska náuka, etika a literatúra sa učia oddelene. Najdôležitejšie sú súvislosti! Všetko so všetkým súvisí!
Dnes si človek ako-tak až na vysokej škole uprace informácie, ktoré nabral na základnej a strednej. Lenže tam sa každý nedostane. Do puberty teda dieťa nejako prežije, no potom, keď sa začína meniť – fyzicky aj psychicky – a nie je na to pripravené, mu nepomáhame. Namiesto toho riešime iba moc, majetky, konzum.
Buďte konkrétnejší.
Akoby malí a mladí nemali sny. Keď som ja ako školák túžil po nových topánkach či hodinkách, chodil som sa na ne pozerať do výkladu. Keď som vytúženú vec napokon získal, vážil som si ju a chránil. Dnes majú naše deti všetkého prebytok a nie som si istý, či si to vážia. Dokonca nám z toho šibe.
Raz som volal s bratancom z Heľpy. Obec má 2400 obyvateľov a on mi hovorí, že trčí v aute, lebo je v zápche. V Heľpe?! Kde tam? pýtam sa. Vraví: No pri škole. Prečo? Pretože rodičia fúrikujú deti do školy autami, aby ich náhodou nezrazili iné autá. Toto vyvádza naša generácia. Deťom vlastne ubližujeme. Rozmaznávame ich, neučíme samostatnosti, nehýbu sa, nerozmýšľajú. Pomaly nevedia samé prejsť ani cez cestu či vybaviť väčší nákup na víkend.
Výchova novej generácie
Je ešte jeden dôvod: Ukázať sa. Veď keď vozí deti do školy sused Fero, prečo nie aj my, však?
Je to tak. V tom sa naše myslenie za stáročia vôbec nezmenilo. Stále nás zaujíma, čo si myslia druhí, čo povedia. Máme to od starých materí: Hanba na náš dom a dvor! Tiež si nie som istý všelijakými akože televíznymi dobročinnosťami. Kamera vojde do domčeka, tri deti tam sedia v jednej izbe, čítajú knihy pri sviečkach a oni im zavedú elektrinu, kúpia veľký televízor a počítače. Pomohli sme im?
Deti sú dnes ustavične na mobiloch, bez nich sa už nevedia sústrediť…
Veď to! Kdesi som teraz čítal, že sa to volá Digitálny heroín. Odmalička naň deti učíme, robíme z nich závislákov. Ideme sa upachtiť a deti len žadonia a bez námahy od nás dostávajú stále viac. Hodnoty, obeta a sny im nič nehovoria.
Ako to teda máme robiť?
Rozdeliť si čas, priority, ale sám si to neviem predstaviť.
Tak ináč: Ako by mala vyzerať ideálna výchova?
Podľa múdrych kníh by ideálny vzor života mal byť taký, že dieťa spozná podstatu. Povedzme, že vyrastá na vidieku. Vidí, že vajíčko a rezník mäsa je zo sliepky či prasiatka, a nie z obchodu. Teplo sa tiež nezjaví len tak naverímboha. Treba zakúriť, nakálať drevo do pece, nanosiť uhlie.
Do osemnástich by sa mal človek nasávať vedomosti, ale učiť sa aj manuálnym zručnostiam, osvojiť si dáke remeslo. Potom má ísť, ako ten hlúpy Jano, do sveta, aby tam zmúdrel. Je prospešné vidieť, ako sa kde žije, ako sa dajú robiť veci ináč. Treba vidieť aj blahobyt, aj chudobu, zažiť iné kultúry a systémy.
Najmä sa mladý človek musí naučiť riešiť všelijaké situácie samostatne, bez mamky a tatka. Keď sa ten Janko či Anička naučia by zodpovední sami za seba, mali by sa vrátiť domov a rozhodnúť sa, akú univerzitu budú študovať a čo chcú v živote dosiahnuť. A raz sa potom azda postarajú aj o nás.
Sám máte dve deti, ide vám to takto?
Teoreticky to ovládam, prakticky to, žiaľ, nejde. Ľahko sa mi mudruje, ťažšie padne urobiť to.
Čo robíme zle?
Rodičia sa deťom venujú až úzkostlivo priveľa. Deti sa už nevedia samy ani hrať. Nevedia, čo je nuda. Z nudy sa pritom rodí inšpirácia, kreativita, zážitky a neskôr najlepšie spomienky. Niektorí rodičia to kompenzujú deťom materiálne a hodnoty a pravidlá im vštepujú tak, že do nich hučia metódou, čo sa má a čo nemá.
Bez toho, aby vysvetlili, prečo je to tak. Podobné je to aj v škole. Učiteľka sa pýta: Čím chceš byť? A mladý človek nevie, netuší. U mňa zaúradovala mama. Zavelila, najskôr musíš mať remeslo, potom si rob, čo chceš. Mne z toho vyšlo, že budem buď umelecký kováč, alebo sklár.
foto Divadlo Astorka
Lenže ani sklo ste si nevybrali sám…
Čerta starého som tomu rozumel. Pre školu v Poltári som sa rozhodol, lebo tam šiel môj najlepší kamarát Peťo Ďurian. Dnes som tomu však rád.
Čo vám dalo stredné odborné učilište v Poltári?
Najlepšie zážitky, kamarátov, fascináciu prácou.
Bavilo vás to?
Spočiatku, kým som nič nevedel, ma to hrozne nebavilo. Lenže keď som sa už čo-to naučil, bolo to odrazu iné. Dobrodružné. Bavilo ma vyrobiť dačo zo žeravej hmoty, ktorej sa nesmieš dotknúť, lebo inak ťa spáli. Tešil som sa z každého úspechu. Je skvelý pocit, keď sa ti podarí sklo dobre nabrať, vytvarovať, keď dobre fúkneš do píšťaly… Odrazu máš v ruke dáky fortieľ a ani nevieš ako, začneš vymýšľaš vlastné veci. Tvoríš samostatne.
Učitelia boli dobrí?
Ako kto – ako všade. Neplatí to len o učiteľoch. Ak je niekto majster v odbore, neznamená to, že vie remeslo aj naučiť, odovzdať ďalej. A naopak, nemusíte byť až taký zručný, aby ste dokázali odovzdávať znalosti, rozkrývať súvislosti, nadchnúť mladých.
Dať učňom, študentom, budúcim kolegom dostatok času, priestor, slobodu v myslení a tvorivosti, to je základ. Tak sa rodí kreativita a budúcnosť, ale aj zachovávajú tradície; toto je kontinuita. Najcennejšia pridaná hodnota. Preto ma bavili aj dejiny umenia, sklárska história, technológia, materiály.
Príbehy o tom, ako to celé vznikalo…
Presne tak. A kam sa to posúvalo. Prečo napríklad dnes robíme veci takto a nie inak. Život sa ustavične mení, vyvíja. Nebol vždy ako teraz, ani taký neostane navždy. Rovnaké je to aj s naším jazykom či slovenským národom. Nemusíme ísť v čase veľmi ďaleko, keď oficiálne neexistoval.
História otvára oči
Poznať súvislosti znamená vážiť si veci?
To by som podpísal. Veď si zoberme hoci našich národných buditeľov, otcov zakladateľov štátnosti. Učiť sa o nich bolo povinné, a teda nepríjemné. Ale nebyť ich, možno tu nie sme. Bernolák a Štúr nám dali jazyk, ktorý nás identifikoval. Štefánik to tiež vymyslel geniálne. Založil česko-slovenské légie, ktoré mali meno neexistujúceho štátu. Tým mocnosti upozornil na to, že sú tu národy – Česi a Slováci – ktorí by mohli mať vlastný štát.
Je ľahké povedať, že nemáte čas, nech to urobí iný. Lenže po vražde Jána Kuciaka sa na všetko dívam inak.
Česi to mali pri vytyčovaní hraníc jednoduché, stačí sa pozrieť na mapu, ich územie je geograficky presne označené horami. My Slováci sme to však mali ťažšie, geografia nám dáva jasnú hranica len na severe. Štefánik to vraj chcel potiahnuť popri Dunaji až po Vác, ktorý leží o kus východnejšie ako Štúrovo, lenže to by Slováci a Maďari žili na novom území v pomere jedna ku jednej, čo by nebolo dlhodobo udržateľné. Bohvie. Hranica však mohla byť vytýčená aj oveľa severnejšie…
História vás nepochybne baví, však?
Otvára oči. Učí, prečo sa čosi robí tak a iné onak. Prečo sa niečo nepatrí alebo je dokonca zakázané. Michal Dočolomanský nás učil, že v divadle sa nepíska. Väčšina z nás si to zapamätala. Lenže prečo je to tak, sme nevedeli.
Predpokladám, že už to viete.
Iste. V starých divadlách nebola signalizácia ako dnes, a tak sa kulisári dorozumievali pískaním. Keby hvízdal kdekto, nevedeli by vymieňať kulisy počas predstavení, pracovať bezpečne s prepadliskom a podobne. Zmeny na javisku sa navyše často dejú, keď je zhasnuté. Pískanie v divadle je teda zakázané z bezpečnostných dôvodov, aby sa v zákulisí dalo komunikovať, hoci aj potme.
Viete ešte robiť so sklom, fúkať do píšťaly?
Snažím sa aspoň raz za rok ísť k peci a dačo vyrobiť. Tvarovať sklo, robiť na ňom škvrny, farbiť ho. Fascinuje ma to stále. U nás doma a po rodine sa nájde všeličo zo skla: kord, palice ku kvetom, labute, ryby, prasiatka, ťažidlá s kvietkom či ďatelinkou vnútri…
Keď idete okolo obchodu so sklom, nakuknete? Oceníte dobrú robotu?
Pravdaže. Choroba z povolania. Keď beriem do ruky pohár, obzriem si ho. O zubných laborantoch sa zas hovorí, že vám nevedia pozerať do očí. Furt im ťahá zrak do vašich úst. Je to podvedomé.
Ako vám pomáha skúsenosť sklára v herectve?
Remeslo je dobrá vec. Viete sa na svet dívať aj trochu inak. Je nás viac, ktorí sme neprišli na vysokú školu z gymnázia. Mišo Kubovčík je kamenár, Milan Ondrík rezbár, Maťo Nahálka kuchár. Michal Dočolomanský bol automechanik a vysokú školu vôbec nemal. Podobne Anička Šišková.
Váš kalendár je nabitý, napriek tomu ste sa pustili do učenia na VŠMU. Prečo?
Bol to môj sen. Dlho som si nevedel predstaviť, ako to skĺbiť s prácou, potom sa ešte narodili naši dvaja chlapci, lenže už mám na javisku zopár stoviek kilometrov nabehaných, čo je predpoklad, že isté penzum informácií, skúseností a zážitkov by som mohol odovzdávať ďalej.
Je ľahké povedať, že nemáte čas, nech to urobí iný. Lenže po vražde Jána Kuciaka sa na všetko dívam inak. Povedal som si, že ak chcem lepší svet, musím začať od seba. Kto ho zmení, ak nie my? Kedy, ak nie teraz? Dnes mám dokonca výčitky, že som ponuku učiť nezobral skôr, ale až na tretí raz.
Máte na študentov naozaj dosť času?
Priznávam sa, že momentálne málo. Keď sme skúšali Váhavca, musel som sa s kolegom Petrom Šimunom, s ktorým ročník vedieme, dohodnúť na inej stratégii. Študenti museli viac vecí robiť samostatne. Ak aj na mňa majú ťažké srdce, neuškodilo im to. Veď keď sa človek učí plávať, raz to musí skúsiť sám. Nik pri ňom nebude večne. Ani rodič, ani učiteľ.
Času nebolo, a to ste robili pre film a televíziu menej.
To je pravda. Vlani som nakrúcal akurát v Čechách minisériu Štěstíčku naproti a strašidelnú rozprávku pre deti. Volá sa Můry, po našom Nočné mory. Bolo to rýchle, pretože spolu s českou herečkou Janou Plodkovou hráme rodičov, ktorí hneď v úvode odcestujú. Príbeh je o tom, že ich malé deti majú po prvý raz v živote byt v paneláku iba pre seba a my sa na obraz vrátime zase až na konci. Okrem toho som sa objavil len vo filme Miki.
Predtým to boli napríklad filmy Invalid, Indián, Voda, čo ma drží nad vodou, Toman, Občanský průkaz, Pouta… Je to slušný počet. Popritom ste vystupovali v Partičke. Prečo sa do nových projektov netlačíte?
Nie som ten typ. Skôr čakám na ponuky. Keby fungovali tantiémy ako majú hudobníci, asi by som už nemusel pracovať vôbec, ale ja z repríz nemám nijaký finančný prospech. Práve naopak, tvár sa mi odiera v bočných kanáloch televízií, hrozí zaškatuľkovanie i menší počet ponúk.
Komediálny seriál Profesionáli, na ktorý narážate, je naozaj fenomén a fanúšikov má aj po rokoch. Nemožno to nespomenúť. Aj pred začiatkom nášho rozhovoru na vás ľudia na ulici pokrikovali: Hurka! Aké to má výhody a nevýhody?
Splnil sa mi sen. Vždy som chcel byť známy ako moje vzory: Kroner, Dočolomanský, Studenková, Vášáryové, Labuda, Chudík, Huba a iní. Je skvelé, keď vás zdravia cudzí ľudia a usmievajú sa na vás.
Zároveň však strácate veľkú časť súkromia. Keď vám taxikár povie, že jeho šesťročný syn pozerá Profesionálov namiesto večerníčka a nezaspí bez nich, je to nebezpečné. Nehovoriac o tom, že to vôbec nie je seriál pre deti. Dieťa nemôže pochopiť jeho reálie, zveličenie, drsnosť, osobité vtipy a nekorektný humor. Nemá na to ani znalosti, ani skúsenosti.
Našťastie, ako hovoríme doma na strednom Slovensku, nik z nás nie je megahviezda ako naši americkí kolegovia. Slovenskému hercovi stačí odísť do Rajky, Hainburgu či Zakopaného a je v bezpečí, nik ho nepozná. Dávajte si však pozor na to, čo si prajete, lebo sa vám to môže splniť!
Nehľadáte si prácu sám? Nie ste v tom aktívny?
Nie. Na kamerové skúšky už nechodím. Buď ma chcú, alebo nechcú. Jednoducho, režisér či niekto iný zavolá, či mám záujem. Málokedy ma potrebujú vidieť pred nakrúcaním. Stáva sa však, že si kedy-tedy treba vyskúšať hereckých partnerov nanečisto. Či k sebe skutočne pasujú, či funguje chémia.
Priblížte to, prosím.
Stalo sa mi to pri českom seriáli Ochránce. Lukáš Vaculík hral školského ombudsmana, ja som mal hrať jeho šoféra, ale poslali ma preč. Režisér argumentoval, že spolu vyzeráme pridobre a zo záberov cítiť, že si v súkromí rozumieme. On však potreboval napätie, drámu a negatívne emócie.
Občas sa to stáva. Výraz tváre je nesmierne dôležitý. Režisérovi sa môže hodiť aj to, keď prežívate ťažké obdobie, smútite, nespíte, neholíte sa, prehĺbia sa vám vrásky, vyzeráte strhane.
Malér je, keď o pol roka na filmovačke čaká pustovníka, no príde znovuzrodený, rozžiarený a vymydlený optimista, ktorý sa práve zamiloval, prestúpil na inú vieru alebo sa mu narodilo dieťa. Vtedy je pred zrútením režisér, lebo prišiel o esprit, ktorý potreboval pre postavu.
Humor je pre vás dôležitý, však?
Odmalička. Otec je z troch bratov a všetci sú veľmi výreční a vtipní, majú bohatú slovnú zásobu, nijaký ostych. Keď boli mladí, televízory len začínali a mobily neboli, museli sa preto rozprávať medzi sebou, zabaviť sa navzájom. Idú ako guľomet, ta-ta-ta-ta, v bleskovom tempe sa pohotovo ubránia vtipnou replikou čomukoľvek. Sú moja inšpirácia.
Obrana proti rutine
Raz ste sa nechali počuť, že divadlo je vášmu srdcu bližšie ako film či televízia.
To platí. Divadla mám veľmi veľa. Ale pozor – nie sú v tom peniaze, ale láska a vášeň. Keby som zverejnil svoj plat, polovica ľudí by mi neverila a tá druhá by ma vysmiala a považovala za blázna.
Potom sa núka otázka: Prečo teda nerobíte len pre televíziu a film?
Divadlo je základ, tréningová hala, kde si môžete vyskúšať nové polohy, zdokonaľovať techniku, overiť reakcie publika. V divadle si preveríte aj rutiny, zotrvačnosť hrania. Herectvo je práca ako každá iná.
Niekedy sa do nej tešíte, inokedy nie, pretože máte hlavu prepchatú inými starosťami. Divák to však nesmie spoznať! Zaplatil si, čaká výkon a chce počuť všetky písmenká. Divadelné projekty preto voláme chlebovica, zarábame si tam na chlieb.
Prečo hráte vo viacerých divadlách?
Je to obrana proti rutine a ponorke. Som vďačný za takúto možnosť. Vyskúšate rôzne javiská aj reakcie divákov sa môžu líšiť. Preto som rád, že sme napríklad s Jurajom Kemkom mohli pre Štúdio L+S naštudovať hru Milana Lasicu a Júliusa Satinského Náš priateľ René. Ohlasy sú dobré. Pochválili nás dokonca dcéry majstrov, spisovateľky Lucia Satinská a Hana Lasicová.
Prečo ste vrátili na javisko túto hru?
Nápad mal producent Mišo Malicher. Tvrdil, že naša generácia a starší od nej si ešte pamätajú repliky z hry a azda by ju radi videli znova. Lenže čo mladší? Iste, Lasica a Satinský sú maturitná otázka, lenže práve to vyvoláva aj blok.
Ako som už spomínal, čo je povinné, to nám nevonia. Teda ak chceme umenie Lasicu a Satinského priblížiť aj mladým, inými slovami, postarať sa o to, aby sa na nich nezabudlo, treba stále hrať ich hry. Vlaste zazneli rovnaké dôvody, pre ktoré učím: Kto to urobí, ak nie my? Kedy, ak nie teraz?
