Len prednedávnom vyšiel český preklad knihy Soft City, ktorú napísal David Sim. Nepotrebujete architektov ani urbanistov na to, aby ste vytvorili koncept mesta, tvrdí uznávaný architekt.
S Davidom Simom sa stretávame v lobby jedného z hotelov v Starom Meste. Len pár minút pešo je kníhkupectvo, v ktorom bude mať o niekoľko hodín krst českého prekladu svojej knihy Soft City (Pří)jemné město. Nie je to však jediný dôvod, prečo je škótsky architekt v Bratislave. Štúdio, kde je kreatívnym riaditeľom, navrhlo totiž Palmu.
Developer Corwin chce niekdajšiu fabriku na výrobu rastlinných olejov a tukov premeniť na novú štvrť. Pri prvej otázke k projektu berie Sim do rúk zápisník, pero a popri vysvetľovaní konceptu pred nami postupne načrtáva celú jej budúcu podobu.
V rozhovore so škótskym architektom Davidom Simom sa dozviete:
- ako vznikal koncept Palmy,
- ktorý projekt bol najťažší,
- prečo pôsobí v ateliéri známeho architekta Jana Gehla,
- čo ho viedlo k napísaniu knihy,
- aké veci dnes trápia veľkomestá.
Bratislavčania si Palmu spájajú s bývalou fabrikou. Vy ste z nej spravili novú štvrť. Kde ste našli inšpiráciu?
Bratislava ma ako mesto veľmi inšpiruje. Historické centrum je jeden z najlepších príkladov urbanizmu v Európe, aj to je jeden z dôvodov, prečo tam toľko chodia zahraniční turisti. Je husto zastavané, rôznorodé, no taktiež postavené v ľudskom meradle. Ide o akýsi paradox, je to svojím spôsobom uspokojujúce. Zároveň som si uvedomil, že zatiaľ čo v centre to vyzerá takto, smerom z neho je Bratislava postupne menej definovaná a viac rozťahaná. Idete po Račianskej ulici a hovoríte si: Je toto už koniec mesta alebo nie?
Ako ste postupovali pri tvorbe konceptu?
V Palme vznikla príležitosť vytvoriť mesto v meste, ktorého súčasťou nebude len samotný projekt. Jednou z myšlienok je spojiť sa so susedmi. V blízkosti sa nachádza vysokoškolský internát či kultúrne centrum Nová Cvernovka, je to úžasné miesto. Pri tvorbe Palmy sme však primárne nehovorili o developmente ako takom, ale o živote a o tom, ako dobre žiť v meste.
Čo máte na mysli?
Zamysleli sme sa nad tým, aký život chceme v tejto štvrti. Odprevadiť deti pešo do školy, nájsť a vybaviť všetko, čo treba, v rámci päťminútovej prechádzky či spať s otvoreným oknom bez toho, aby nás rušil hluk. Ďalej sme sa zamysleli nad tým, aké priestory potrebujeme, aby mohla vzniknúť takáto štvrť. Verejné, kde to bude žiť, ale aj také, kde sa bude dať „schovať“ a vydýchnuť si. Musíte myslieť na to, ako budú vyzerať ulice a podobne. Až potom sme prešli k budovám. Aké objekty by vedeli ponúknuť niečo takéto? Ide o obrátený proces – najprv život, potom priestory a samotné budovy či development prichádzajú až na konci.
Do projektu sa vám podarilo zapracovať aj niektoré pôvodné objekty v areáli.
Aj industriálna architektúra často ponúka výnimočné budovy. Vždy sa snažíme zachrániť čo najviac. Rozhodli sme sa zachovať štyri z pôvodných, ktoré sú niečím signifikantné a zároveň sú v takom stave, že ich dokážeme obnoviť. Ide o silo, starý mlyn, lisovňu a zámočnícku dielňu. Sú úplne iné, aj konštrukčne. Dodajú miestu svojský charakter.
Ako presne ste ich tam zakomponovali?
Pracovali sme teda s ideou, aby sme z týchto objektov vytvorili akési orientačné body. Začali sme navrhovať nové budovy s vnútroblokmi, načrtli sa tým ulice a štruktúru mesta v meste. Sú v ňom miesta, ktoré budú veľmi živé a rušné, kde môžu byť trhy alebo koncerty, ale aj také, kde si v pokoji sadnete a medzi zeleňou vychutnáte kávu. A toto všetko spolu dokáže koexistovať.
Je koexistencia jedna z aktuálnych tém v urbanizme?
Určite, jedna z popredných. Mestá nie sú totiž dobré iba preto, že sú husté a zaľudnené, ale preto, že ponúkajú veľa možností a príležitostí. Projekt sme teda navrhovali tak, aby ich ponúkol čo najviac pre rôznorodých ľudí. Cieľom je štvrť urobiť čo najkomplexnejšiu, ako sa dá.
Aký bol kreatívny proces?
Veľmi otvorený, tvorili sme všetci spoločne. Keď sme sem prvýkrát prišli, nemali sme ešte nič navrhnuté. Strávili sme veľa času na mieste, aj s klientom. Mali sme otvorenú myseľ. Veľa sme sa rozprávali o tom, aký projekt by sme chceli, ešte predtým, ako sme začali navrhovať.
Zdevastované mesto
O meste po zemetrasení
David Sim spolupracuje so súkromným aj verejným sektorom. Keď v roku 2011 zasiahlo Christchurch na Novom Zélande ničivé zemetrasenie, stál pri obnove jeho centra. Spomínané mesto má o niečo menej obyvateľov ako Bratislava, no veľkosťou je jej podobné. Sim pôsobil v tom čase aj v mestskej rade a na to, aby vymysleli plán, mali 120 dní. Ako sa sám tvrdí, cítil tlak a veľké očakávania, pretože „nešlo len o to opäť vybudovať centrum, ale priniesť niečo lepšie. Keď máte takú skúsenosť, akou je zemetrasenie, zaslúžite si predsa odmenu. Nemôžete tak postaviť to isté. Všetci sme boli krehkí, unavení, zničení, no museli sme sa vydať na túto cestu a nájsť čo najviac nápadov.“
Odíďme na chvíľu zo Slovenska. Po zemetrasení v meste Christchurch na Novom Zélande ste museli nájsť plán, ako obnoviť celé centrum za 120 dní. Ako sa vám to podarilo?
Mali sme verejné stretnutie, z ktorého vzišlo 106-tisíc ideí. Čítal som si to v posteli a prišiel na to, že 98 percent nápadov z tých 106-tisíc bolo naozaj dobrých. Ľudia nie sú hlúpi. Nemusíte byť architekt alebo urbanista, aby ste vedeli, ako má vyzerať dobré mesto. Toto vedomie mi zmenilo život, rešpektujem preto aj obyčajných, bežných ľudí v otázke urbanizmu. Žijú v meste, vedia, aké sú ich potreby, len si to možno nevedia predstaviť architektonicky. Na Novom Zélande to nebolo teda tak, že prišiel nejaký zahraničný architekt a niečo postavil, ale išlo o spoluprácu s obyvateľmi. Bol to možno môj najťažší projekt, ale zároveň najviac uspokojujúci, aj vďaka tej spolupráci s ľuďmi.
Znie to psychicky náročne.
Súvisí to so zmyslom života. Ak robíte niečo zmysluplné, ako je napríklad výstavba mesta, má to význam, cítite to v sebe. Stojí to za to. Aj keď je to stresujúce a ťažké. Zároveň to nie je až také zložité. Môžete urobiť veľa jednoduchých vecí na vybudovanie mesta – vysadiť stromy, bloková výstavba, nie príliš vysoké budovy… To, čo je naozaj zložité, je politika. Ak by som sa mohol vrátiť v čase, vyštudoval by som psychológiu. Pretože veľa situácií, aj pri práci architekta či urbanistu, je predovšetkým o psychológii.
Prečo?
Posledné voľby naprieč Európou ukazujú, že potrebujeme lepšie plány pre dediny, nielen mestá. Dať viac možností a príležitostí pre ľudí na vidieku. Viac mestského života do dedín, len v menšej miere, lepšiu miestnu politiku, príležitosti pre vzdelanie. Často sa na vidieku stáva, že zatvoria poštu alebo nejakú inú prevádzku, pretože negeneruje zisk. Vo veľkom meste o nič nejde, ide o jednu z mnohých pobočiek, ale zatvoriť poštu v dedine? Keď má aj akúsi sociálnu funkciu? Pritom ide o rovnaký prístup ako v meste. Keď prídem na vidiek, je tam nejaké námestie a potom budova, v ktorej kedysi bola pošta, objekt, kde bolo päť obchodov, no dnes sú úplne prázdne. A človek potom pochopí, prečo ľudom v dedinách príde, že sa na nich zabudlo, a cítia sa vynechaní.
Do školy potajomky
Pôvodne ste študovali v rodnom Škótsku, no neskôr aj v Škandinávii. V čom bol prístup iný?
Pochádzam zo strednej vrstvy, môj otec skončil školu, keď mal 14 rokov, a tak bolo veľkou vecou, že sme ja aj sestra išli študovať na univerzitu. Sníval som o tom, že budem architekt, mal som veľké očakávania, a keď som prišiel do školy, bol som sklamaný. No potom som počul prednášku Jana Gehla, ktorý hovoril o reálnych ľuďoch, životných situáciách a veciach vo vzťahu k architektúre. Povedal som si, že toto je správny prístup a šiel som do Škandinávie.
Vždy ste chceli byť architektom?
Je to vlastne celkom vtipný príbeh. Moja stará mama mala bohatú priateľku, ktorej zomrel snúbenec počas prvej svetovej vojny a nikdy nemala deti. Volali sme ju teta, hoci našou tetou nebola, a trávili sme s ňou čas. Raz mi kúpila lego, ktoré bolo v tom čase aj vo Veľkej Británii veľmi drahé, so slovami: Možno z neho bude architekt. Vtedy som toto slovo počul prvýkrát, veľmi sa mi zapáčilo a odvtedy sa to so mnou nieslo.
Takže to bola vaša prvá voľba.
Nie úplne. V Škótsku je akýsi rebríček povolaní, na ktoré sa hlásite na základe známok. Prví sú lekári, potom právnici. Mne vraveli, aby som šiel na právo, že je to dobre platené. Keď máte 17-18 rokov a okolo vás je hromada dospelých, ktorí hovoria, čo máte urobiť, na vašom názore až tak nezáleží. Tak som sa prihlásil, zobrali ma na veľmi dobrú univerzitu, no potom som premýšľal nad tým, že to aj tak nie je to, čo chcem robiť.
Čo bolo ďalej?
Bol som na prednáške architekta, ktorému sa zrútil biznis. Chodil prezentovať mladým toto odvetvie na školy a tým si privyrábal. Hodinu som ho počúval a napriek tomu, že som sa stretol s najnešťastnejším architektom v celom Škótsku, som stále chcel byť architektom. Potajomky som si podal prihlášku, urobil portfólio a išiel na prijímací pohovor. Vec sa však mala tak, že šlo o ruskú ruletu. Platilo pravidlo, že som si mohol podať prihlášku na architektúru, no zároveň som sa tým musel vzdať už istého miesta na štúdiu práva. Mal som kvázi všetko, no mohol som skončiť s ničím. Výmenou za príležitosť som sa vzdal istého miesta, no našťastie ma zobrali.
Architekt David Sim v areáli Palmy. Foto: Corwin
Stotožnený so študentmi
Pôsobili ste aj ako vyučujúci na univerzite, kde ste získali titul učiteľa roka. V čom bol váš prístup k prednášaniu a študentom iný?
V angličtine, aj v škótskom dialekte, máte dve slová. „Teach“ znamená vyučovať a „learn“ učiť sa. V škandinávskych jazykoch sa to povie rovnako a mne sa páči myšlienka, že keď ja niekoho učím, učím sa zároveň od neho. Je to recipročné. Sedem rokov som študoval architektúru, ďalších sedem rokov som vyučoval, no za obdobie, keď som pôsobil ako pedagóg, som sa naučil najviac.
Ako to?
Máte pred sebou mladých, bystrých ľudí, ktorí vás stále spochybňujú, no nie v zlom zmysle slova. Vy im niečo poviete a oni chcú vedieť, prečo to tak je, kladú vám otázky. Neustále sa nad vecami zamýšľate. Stojíte pred nimi, každý z nich je nejaká osobnosť, majú svoje sny, ciele, vízie, príbeh a dokážete sa s nimi stotožniť. Veď som to bol ja desať rokov dozadu. Na toto sa snažím reagovať, rešpektovať ich, zamerať sa na to, čo je dôležité a zároveň ich učiť, že majú premýšľať holisticky. Snažím sa im odovzdať, že vzťah medzi budovami a psychológiou je dôležitý.
O láske medzi budovami
Tak, ako Sim inšpiruje študentov, inšpiroval jeho už spomínaný dánsky architekt Jan Gehl, v ktorého ateliéri Sim dnes pôsobí. Gehl spopularizoval myšlienku ľudského meradla v urbanizme, čiže toho, aby sa mestá stavali pre ľudí. Napísal knihu Život medzi budovami, no ako tvrdí Sim, v skutočnosti ide o Lásku medzi budovami. Gehlova filozofia vznikla aj vďaka tomu, že sa zaľúbil do psychologičky. Často sa spolu rozprávali o architektúre a urbanizme a ona mu vysvetľovala, prečo tá a tá budova možno vyzerá dobre, ale nefunguje po ľudskej, spoločenskej stránke.
Prečo ste sa rozhodli napísať knihu Soft City?
Zakaždým, keď som začínal nový projekt, som musel odznova vysvetľovať, aké štvrte chcem stavať. Jeden celý deň sme s klientom strávili iba týmto. Povedal si, že by bolo možno jednoduchšie napísať knihu s tým, aby si ju prečítali. A povedať im, nech sa ozvú, ak sa im páčila.
Rátali ste s jej úspechom?
Mal som to šťastie, že Gehl bol mojím mentorom. On dokázal, že písať na túto tému knihu, je stále relevantné. Dal mi dobrú radu: Nenapíš takú knihu, akú som napísal ja. Je veľmi kritická a všetci ho vraj neznášali, keď ju vydal. Napísal som teda pozitívnu knihu, v ktorej nekritizujem iných, nehovorím o zlých veciach, ale o tých dobrých pozitívnych možnostiach a príležitostiach. Preto je kniha pozitívne ladená, vďaka čomu je prístupná pre každého, aj pre laika. A to je dôvod, prečo architekti a ďalší intelektuáli z nej nie sú až tak hotoví.
Je to zlé?
Keď kniha vyšla, v dánskych celonárodných novinách bola k tomu kritika na celú stranu. Maximum bodov, ktoré môže kniha u nich dostať, je šesť. Mne dali dva a titulok znel: Ak by táto kniha bola mesto, bolo by veľmi nudné. Písali, že to, čo opisujem, je príliš nezaujímavé – odprevadiť deti do školy, prejsť sa, spať s otvoreným oknom, ísť na autobus. Chceli, aby som im dal niečo provokatívnejšie. Bežný život je však o banalitách, nie o provokatívnych veciach. Na túto kritiku som veľmi pyšný. Už vyšla v 21 jazykoch, ďalších 10 je na ceste.
Plánujete ďalšiu?
Premýšľam nad ďalšou, v ktorej by som sa chcel viac venovať vidieku, predmestiam a zabudnutým miestam. Musíme s nimi viac pracovať. Nemôžu byť izolované, monofunkčné, potrebujú viac lásky a práce s nimi. O tomto teda bude ďalšia kniha.
Čo dnes najviac trápi veľkomestá?
Stav planéty. Všetko má totiž dočinenia s touto problematikou a je to desivé. Musíme s tým niečo robiť. Hoci máme polarizovanú spoločnosť, čo sa týka klimatickej krízy, bez konverzácie to nepôjde. A mestá sú miesta, kde sa problémy dajú riešiť oveľa rýchlejšie a efektívnejšie ako na vidieku, už len preto, že nemusíte toľko cestovať na rôzne úrady či inštitúcie. S tým sa, samozrejme, nesú ďalšie problémy obyvateľov, či sa to týka fyzického alebo psychického zdravia. Irónia je, že nikdy nežilo toľko ľudí v mestách a bezprostrednom okolí, no sme osamelí, izolovaní a nevieme sa spojiť.
Má každé mesto potenciál byť (prí)jemné?
Určite. Príkladom je austrálsky Melbourne. Bolo to nezaujímavé mesto, no žije tam veľa imigrantov, ktorý sa postarali o gastronomickú rozmanitosť. Taktiež stačilo pristúpiť k úplne jednoduchým krokom, ako je výsadba stromov. Je to banalita, ale zeleň je dôležitá, ľuďom sa hneď chce tráviť viac času vonku. Melbourne je dnes obľúbený.
Aká bola práca na projektoch naprieč kontinentmi?
Pri USA máme pocit, že z filmov vieme, aké to tam je, ale realita je úplne iná. Asi najväčší problém je tam naozaj výrazné rozdelenie spoločnosti na základe majetku a bohatstva. Latinská Amerika je ovplyvnená Spojenými štátmi, no zároveň aj latinskou kultúrou. Ľudia tam lepšie chápu, aké verejné priestory by chceli mať, chceli by žiť ako Európania. Tie mestá sú však tak postavené, že im to úplne nedovoľujú. Ázia je veľmi komplexná, iné je to v Číne, Indii či v Kórei. Ja som najviac pracoval v Japonsku, kde je veľmi sofistikovaná spoločnosť, ľudia sú viac kolektívni a vnímajú zodpovednosť za ďalšie generácie. Ich populácia starne, aktuálne premýšľajú, ako teda tvoriť mestá a zlepšujú sa v taktickom urbanizme.
Máte aj vlastnú konzultačnú firmu, aké projekty vás aktuálne zamestnávajú?
Stratégie pre existujúce mestá, územné plány pre nové miesta, premena brownfieldov. Nie je totiž veľmi zodpovedné stavať na zelenej lúke. Pracujeme aj so súkromným aj s verejným sektorom, mám tak veľa rôznych perspektív.
Kto je David Sim?
So štúdiom architektúry začal v rodnom Škótsku, no po vypočutí prednášok Jana Gehla sa presťahoval do Škandinávie a vzdelanie dokončil tam. Pôsobil ako pedagóg na univerzite v Lunde vo Švédsku, kde získal cenu učiteľa roka, o ktorej rozhodujú študenti. Je kreatívnym riaditeľom v kodanskom štúdiu Gehl Architects a autorom urbanistickej knihy Soft City (Pří)jemné město. Tá bola preložená do viac ako 20 jazykov. Podielal sa na revitalizácii mesta Christchurch na Novom Zélande po zemetrasení či masterplánoch častí Tokia, Melbourne alebo francúzskeho Lille. Na Slovensku pracuje na projekte Palma, ktorý realizuje developer Corwin.
