„To nám musíte držať palce! Hodili by sa aj tie na nohách,“ hovorí Karel Pacák, keď opisuje, ako plánuje dotiahnuť svoje profesijné opus magnum – a iste s láskavosťou jemu vlastnou dovolí, aby čitateľ bez lekárskeho vzdelania dostal len na kosť osekanú verziu jeho plánov. Má ísť o nový druh imunoterapie, ktorý by mal znížiť recidívu nádorov aj pravdepodobnosť vzniku metastáz.
„Keby sa nám túto metódu podarilo skutočne dotiahnuť a presadiť do klinickej praxe, bol by to pre mňa splnený profesijný sen,“ hovorí profesor Pacák. Je skvelé počúvať, čo český vedec dokáže, ešte viac však záleží na tom, kde tieto slová zaznievajú. Nie v Národnom inštitúte zdravia v americkom štáte Maryland, v elitnom klinicko-vedeckom zariadení, kde mu bežne volali na konzultácie aj kolegovia profesori z Harvardu, Stanfordu či Mayo kliniky.
Znejú v zasadačke na okraji Prahy. V sídle českej firmy Akeso, vybudovanej z českého kapitálu. Toto spojenie už má prvé výsledky, pre pacientov môžu byť zásadné.
„Verím, že prvá klinická štúdia týkajúca sa našej novej imunoterapie by mohla prebehnúť práve v pardubickom onkologickom a rádiologickom centre Multiscan v rámci holdingu Akeso a v spolupráci s firmou TumorSHOT, kde pracujem so svojím synom Tomášom. Jeho podporu a výnimočné vlastností si nesmierne vážim,“ dodáva Karel Pacák.
Špičková medicína často predstavuje svet, v ktorom sa zrážajú veľké egá, to však nebude tento prípad. „Ale prosím vás,“ hlesne, „nejde predsa o nás lekárov, ide o pacienta. Je to jeho život. Každý je jedinečný, nenahraditeľný a neopakovateľný. Každý má svojich blízkych, pre ktorých je najdôležitejší na svete, preto chcem pre pacientov urobiť to najlepšie. Venujem sa im možno viac než niekto iný, ale ja to inak robiť neviem.“
V jeho prípade to znamenalo postupnú cestu do pozície svetovo uznávaného endokrinológa, experta na endokrinné nádory, predovšetkým nadobličiek. Ďalší veľký príbeh v pár slovách: je po ňom pomenovaný Pacákov–Zhuangov syndróm, ktorý predstavuje jeden z dielikov v stále sa rozširujúcej mozaike poznania toho, ako hypoxia (znížené množstvo kyslíka v krvi) ovplyvňuje vznik nádorov.
Pacákov objav spolu s mnohými ďalšími pomohol vytvoriť širší kontext, ktorý bol následne zohľadnený aj v práci ďalších výskumníkov, ocenených Nobelovou cenou za objavy mechanizmu, pomocou ktorého bunky reagujú a adaptujú sa na hypoxiu.
A predsa po návrate do Česka neskončil vo veľkej fakultnej nemocnici, ale v súkromnej firme. Prečo?
Pán profesor, prečo ste po návrate do Česka neskončili vo veľkej fakultnej nemocnici?
„Jedným z dôvodov, prečo som sa pridal k zdravotníckemu holdingu Akeso, je to, že sa tu nové myšlienky a smery dajú presadiť rýchlejšie a férovejšie. Keď som mal možnosť vidieť, ako to niekde v Česku funguje, mal som obavu, že kým by sa tam nové koncepty skutočne ujali, bol by som už na dôchodku. A tam sa ešte rozhodne nechystám,“ usmeje sa Karel Pacák v miestnosti, v ktorej zvyčajne úraduje Sotirios Zavalianis, majiteľ a zakladateľ holdingu.
Do jeho skupiny patria napríklad Nemocnica Hořovice, Rehabilitačná nemocnica Beroun, berounské Centrum duševnej rehabilitácie, ktoré je najmodernejším psychiatrickým a psychoterapeutickým zariadením v strednej Európe, už čoskoro sa pridá prelomová Neoklinika zameraná na prevenciu – a vďaka Karlovi Pacákovi vzniklo v pražskej poliklinike Akesa Centrum endokrinných nádorov nadobličiek.
Pre pochopenie celého príbehu sa však musíme vrátiť za Atlantik, pretože tam sa všetko zrodilo. V jedinečných a neopakovateľných časoch.
Pán profesor, aká bola Amerika roku 1990? Skvelá?
„Fantastická!“
Vždy som chcel ísť do Ameriky. V spomienkach Karla Pacáka rezonujú články, ktoré ako chlapec hltal v magazíne 100+1, ale aj neskoršie ambície mladého lekára. „Vždy som sa chcel venovať onkológii a robiť špičkovú vedu,“ dodáva. Lenže komunistické Československo mu po promócii v roku 1984 pripravilo iný program.
Kdeže stáže na druhej strane ostnatého drôtu, povinná vojna a kafkárna. „Doštudoval som s červeným diplomom, už počas školy som publikoval, vyučoval a pracoval na fakulte, ale to vôbec nebolo rozhodujúce. Rozhodujúce bolo, koho poznáte. Také podmienky mi nikdy neboli vlastné.“ Svojim študentom dodnes zdôrazňuje, aby sa učili len od tých najlepších.
V porevolučnej eufórii preto okamžite vyrazil do krajiny, ktorá ho magnetizovala a bola jedinou dobovou superveľmocou, stredobodom planéty.
„Spojené štáty vtedy Českej republike veľmi fandili, a to najmä vďaka pánovi prezidentovi Havlovi. Nádherné obdobie,“ hovorí. „Aj v Amerike boli všetci plní entuziazmu a pozitívnej nálady, že sa veci vo svete menia. Zároveň však veľká časť z nás neodchádzala s tým, že v USA zostane. Ja som sa na klinike lúčil s tým, že to bude na rok, maximálne na dva. A myslel som to vážne.“
Anna Kovacic
Ak sa však chcete učiť od tých najlepších a sám sa takým stať, kde inde ste mali v tej dobe pôsobiť? „Obrovská demokracia, obrovské možnosti, obrovská sloboda. Zároveň najústretovejšia a najviac podporujúca krajina voči cudzincom, ktorí chcú niečo dokázať a priniesť nové poznatky,“ spomína Karel Pacák na USA v začiatku 90. rokov. A zároveň krajina mimoriadne náročná.
Splň si u nás to, o čom snívaš, ale cesta k tomu povedie len jedna. „Do Ameriky by mali chodiť len ľudia, ktorí milujú prácu. Nemá vôbec zmysel, aby tam šiel niekto, kto je síce veľmi šikovný a kreatívny, ale nechce drieť. Na začiatku nebolo a ani nie je možné pracovať od ôsmej do štvrtej,“ hovorí muž, ktorý si tým prešiel.
Jeho režim bol jasný: vstať najneskôr o piatej ráno a vrátiť sa najskôr o ôsmej, skôr však o desiatej večer vrátane sobôt, nedieľ a sviatkov, s drobnou výnimkou Dňa vďakyvzdania a Vianoc.
Pán profesor, boli ste v tej práci šťastný?
„Áno. Very, very happy!“
Milovať prácu je dar – aj prekliatie. Karel Pacák s tým okamžite súhlasí: „So mnou je to trošinku ťažké.“ Myslí tým, že pracuje aj na dovolenke, nie preto, že musí, ale preto, že ho to baví. A napĺňa. „Neviem si predstaviť, že by som nepracoval,“ zdôrazňuje.
A tak pracoval, ordinoval, publikoval. Prvým zlomom, keď podľa neho zistíte, že idete profesijne správnym smerom, sú pozvánky na prednášky.
Aj úspešní lekári a vedci sa však následne delia na veľmi dobrých, skvelých a dokonca aj takých, ktorých ambície nekončia ani v momente, keď objavia nový syndróm nesúci ich meno.
„Keby ste odo mňa chceli, aby som sa naučil básničku, neurobím to, pretože v tom nevidím žiadnu pointu, často nemajú žiadnu logiku,“ hovorí Karel Pacák.
„Ale keby ste mi povedali, aby som vám básničku vysvetlil, dokázal by som to veľmi dobre. Asi by som to vedecky vyjadril tým, že mám logicko-pojmovú pamäť. A tiež nemám rád, keď veciam nerozumiem – a to si v Amerike cenia. Vedeckých pracovníkov rozdeľujem do dvoch skupín. Prví chcú, aby im niekto povedal, čo majú robiť, a potom to niektorí dokážu urobiť výborne, perfektne. Tí druhí však pridávajú kreativitu, logické myslenie, kombinačné schopnosti. Víziu.“
Profesor Pacák je zástupca druhej skupiny. Je autorom 800 vedeckých textov v najprestížnejších časopisoch a objavil spomínaný Pacákov–Zhuangov syndróm.
„Spolu s ďalšími vynikajúcimi odborníkmi sme zaviedli novú biochemickú diagnostiku niektorých nádorov, ktorá sa dnes používa po celom svete a je vôbec najlepšia a najuznávanejšia.“
Keď niekomu inému zažnete svetlo, jedného dňa bude svietiť aj vám.
profesor Karel Pacák
„Urobili sme dôležité klinické štúdie týkajúce sa zobrazovacích metód používaných pri určitých endokrinných nádoroch, na základe čoho sa zmenili medzinárodné odporúčané postupy, z ktorých mnohé sme iniciovali a zároveň viedli. Pri týchto nádoroch sme presadili aj niektoré nové liečebné postupy či klinické štúdie. Keď potom vidíte pacienta, ktorému predtým nikto nedokázal pomôcť a vám sa to podarí, je to výnimočný pocit profesionálneho naplnenia,“ hovorí Karel Pacák.
A aký je to život?
„V niektorých situáciách veľmi osamelý, pretože čím viac viete a čím viac vás uznávajú, tým viac ste sám,“ odpovedá úprimne.
„Pretože neustále musíte niečo robiť, sústredíte sa na zaujímavé projekty a myšlienky, musíte čítať – a keď čítate, nemôžete mať okolo seba ľudí. Keď čítate, nemôžete byť na zábave. Ľudia si povedia: ,Ten dostal Nobelovu alebo inú prestížnu cenu, ten sa má, teraz bude oddychovať…‘ Tomu vôbec neverte. Všetko je presne naopak. Naposledy ju získal za imunológiu Šimon Sakaguči a v jeho japonskom laboratóriu snáď nikdy nezhasne svetlo. Takže neustále pracujete, čo mne osobne neprekáža, práve naopak.“
K ceste na vrchol zároveň podľa Karla Pacáka nevyhnutne potrebujete aj šťastie, napríklad v podobe správneho načasovania. V jeho prípade aj to, že nádorová imunoterapia je dnes nespochybniteľným trendom: „Pritom keby ste sa na ňu spýtali pred 30 rokmi, pravdepodobne by sa vám smiali.“
No 30 rokov ubehlo a nastal čas na návrat.
Profesijne zložitý, ale nevyhnutný, pretože Karel Pacák sľúbil svojej manželke, že ak sa raz bude chcieť vrátiť do Česka, urobí to. „Sľuby plním a toto je daň, ktorú platíte za manželstvo, že áno,“ povie s úsmevom, hoci radosť z návratu rozhodne nebola prevažujúcou emóciou.
Našiel totiž krajinu, ktorá je v niečom fantasticky vylepšená, ale v mnohom stále zamrznutá, s problémami, ktoré pretrvávajú.
Pán profesor, bolo to smutné zistenie?
„Bolo to katastrofálne zistenie.“
Zistenie, ktoré ho donútilo zmeniť plány. Česko je totiž, žiaľ, v mnohom špecifické.
„Napríklad výberové konania, kde je víťaz často vopred daný. Komisie, ktorých členovia sa dobre poznajú s kandidátmi… To je niečo, čo si v krajine, kde som dlhé roky pracoval, takmer neviete predstaviť. A to tam pokojne dajte,“ hovorí pobavene Karel Pacák, pretože to korešponduje s jeho skúsenosťami.
Naozaj nie je zvykom, aby vedec jeho formátu nezakotvil vo veľkej fakultnej nemocnici či inej výskumnej inštitúcii. Česko však nie sú Spojené štáty, kde si takéto inštitúcie z princípu vyberajú tých najlepších a najúspešnejších.
„Hopkins, Harvard, Mayo, Michigan – všetky majú jednoduchú filozofiu: keď budeme mať najlepších ľudí, budeme najlepší aj my,“ hovorí profesor endokrinológie a opisuje niekoľkodňový proces výberu uchádzačov na vedúce pozície.
Prejdú celé pracovisko, všetko preberajú na pracovných večeriach a následne sa potenciálni uchádzači detailne analyzujú. Rozhoduje predovšetkým počet bodov získaných za profesijný životopis a, samozrejme, spätná väzba od mnohých členov pracoviska, ktorí s kandidátmi strávia veľké množstvo času. To, že je niekto z rovnakého pracoviska, nie je výhodou – práve naopak.
Aj nasledujúci príbeh možno skrátiť: v Česku dostal Karel Pacák v jednom výberovom konaní 15 minút. V druhom prípade vytvoril a odoslal vedecký koncept – a dodnes nedostal odpoveď.
„Toto sa musí zmeniť, jednoducho musí,“ hovorí dôrazne.
Áno, zmeny bolia. Keď k nim dochádza, niektoré veci musíte obetovať, aby ste mohli nastoliť niečo nové.
„Mladí ľudia, ktorí dnes nastupujú, nesmú takéto veci prijať ako normu. Musia sa pozrieť do zahraničia, inšpirovať sa dobrými príkladmi a uplatniť ich tu. Som presvedčený, že to dokážu a nesmierne im fandím, len mám stále pocit, že takáto zmena tu nie je žiadaná.“
„Áno, zmeny bolia a keď k nim dochádza, niektoré veci musíte obetovať, aby ste mohli nastoliť niečo nové. To ľudia v Česku, na rozdiel napríklad od Američanov, často nevítajú. Zároveň však existujú pozitívne výnimky – aj v Česku sú vynikajúce vedecké a klinické skupiny, ktoré sú veľmi progresívne a úplne konkurencieschopné zahraničiu. Veľmi si vážim takýchto pracovníkov napríklad v Bioceve či na Lekárskej fakulte v Olomouci,“ dodáva.
Kvôli tomu všetkému však skúsil úplne inú cestu. Súkromnú firmu.
„Zaujalo ma, že pre pána majiteľa je pacient skutočne stredobodom všetkého, čo bolo vždy aj mojou filozofiou. A tiež to, že väčšina zisku sa vracia späť do firmy, do starostlivosti, do nových projektov a do ľudí. Keď vidíte niekoho, kto neúnavne premýšľa o tom, ako starostlivosť zrýchliť, sprístupniť a zlepšiť, chcete byť súčasťou takého príbehu a robiť veci v tíme,“ hodnotí spoluprácu so Sotiriom Zavalianisom.
Výsledkom bola jeho prezentácia v tej istej miestnosti, v ktorej spolu sedíme.
„Na rokovaní v Akese nikto nepočítal minúty, diskutovali sme niekoľko hodín,“ spomína.
„Bolo pre mňa príjemným prekvapením, že generálny riaditeľ poznal aj môj H-index a detailne sa zaujímal o naše výskumné projekty. Veľmi rýchlo sme si vyjasnili koncepciu a moje ďalšie smerovanie. A za tento rok som holdingu priniesol kumulatívny impaktovaný faktor 296 na základe mojich vedeckých prác. Skupinu budem teraz reprezentovať aj ako šéfredaktor prestížneho časopisu Endocrine-Related Cancer. Beriem to však ako spoločný výsledok, ktorý by bez dobrého tímu nebol možný.“
Medzitým už vzniklo spomínané Centrum endokrinných nádorov nadobličiek v pražských Nových Butoviciach. S odborníkom svetového kalibru a s trochu iným prístupom.
„Férovo a úprimne som všetkým vopred povedal, že ako Akeso nedokážeme vyriešiť všetko. Ak sa venujete nádorom nadobličiek, musíte riešiť špeciálnu genetiku, špeciálne operácie, špeciálne funkčné vyšetrenia. Nie všetko máme, niečo musíme dohodnúť zmluvne, niekedy pacienta odporučiť do iných zariadení,“ vysvetľuje Karel Pacák pointu, „čo podľa mňa vôbec nie je žiadny problém!“
„V zahraničí je to bežné, sám teraz niekoľkých pacientov posielam do cudziny a v USA, kde som pracoval, zase prestížne kliniky posielali pacientov priamo mne. Nie je to žiadne zlyhanie ani ‚prehrešok‘. Pacienti, ktorí prichádzajú z niektorých kliník, často počujú: ,My to dokážeme tiež, nám predsa nikto radiť nebude.‘ Lenže to je úplne mylné a v konečnom dôsledku často pre pacienta škodlivé. Znova opakujem – nejde o ego lekára, ide o pacienta, jeho zdravie a život.“
Druhý krok: v holdingu spolu s docentom Janom Hajerom inicioval založenie vedeckej rady, ktorej predsedá a ktorú tvoria uznávané kapacity z holdingu Akeso aj externí členovia.
„Nemohli by sme si priať lepších ľudí a lepších odborníkov,“ vyzdvihuje.
„Prvýkrát v histórii bude holding systematicky podporovať výskumné zámery, klinické štúdie, vzdelávanie našich lekárov a monitorovať zavádzanie technologických inovácií. Budúci rok plánujeme vedecký deň pre našich najlepších mladých pracovníkov – či už pôsobia v rámci Akesa, alebo v iných zariadeniach. To je v poriadku, musíme byť prepojení.“
Dokonca aj s biznisovými konkurentmi. Akeso je totiž medzi členmi Asociácie súkromných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, založenej v októbri. Patria do nej Penta Marka Dospivu, Agel Tomáša Chrenka, kliniky EUC Jana Blaška aj ďalší kľúčoví hráči.
„Mojou víziou je, aby sme ako súkromní poskytovatelia netrávili čas súperením, ale spoluprácou. Máme v Česku vynikajúce tímy a veľmi by som si želal, aby sme sa pravidelne stretávali pri jednom stole, zdieľali dáta, spoločne posielali mladých lekárov na stáže a ukázali im, že aj v súkromných zariadeniach môžu robiť špičkové klinické štúdie, publikovať a budovať ešte lepšie centrá, než máme dnes.“
„Oni musia byť lepší než my – a uspejú len vtedy, ak budú pracovať v silných a poctivých tímoch naprieč inštitúciami. Budúcnosť, najmä v ére umelej inteligencie, si to jednoznačne žiada. Nejde o to niekoho ‚pohltiť‘, ale posunúť starostlivosť dopredu a zabezpečiť pacientom lepšiu, koordinovanejšiu a dostupnejšiu liečbu.“
Práve v týchto chvíľach sa do jeho slov najviac premieta zapálenie a vášeň.
„Ak zmeníme spôsob, ktorým premýšľame o pacientovi, spolupráci a etike, technológie a nové zručnosti si nájdu cestu,“ dodáva. „Umožní nám to prepojiť špičkovú vedu, dáta a ľudský prístup spôsobom, o akom sa mojej generácii na začiatku kariéry ani nesnívalo.“
Je teda zásadná spolupráca?
„Tímová práca je vždy the best outcome.“
K takejto americkej vízii sa angličtina hodí. Ten najlepší možný výsledok je navyše presne to, prečo Karel Pacák medicínu robil a stále robí. Zo svojich nárokov nepoľavuje ani doma. Nevie to a ani nechce.
„Zdá sa mi, že ľudia sú tu často nahnevaní, málokto sa usmeje, všetci sa ponáhľajú, vodiči jazdia veľmi bezohľadne – to sa, myslím, takmer nezmenilo,“ hovorí Karel Pacák a dodržiava sľub, že bude v rozhovore maximálne úprimný.
„V iných oblastiach je však pokrok obrovský, napríklad v digitalizácii či pri vybavovaní niektorých dokladov. Viackrát som sa presvedčil, že prístup niektorých ľudí v štátnej správe je veľmi milý a priateľský. Človek už nemá pocit, že niekoho obťažuje, práve naopak.“
To však pre domáceho pacienta stále nie je bežná skúsenosť. Aj podľa osobnej skúsenosti Karla Pacáka.
„Situácia sa určite zlepšuje, ale stále je tu priestor na oveľa viac,“ hovorí. „Stále cítim silnú dominanciu lekára a hierarchiu vo vzťahu k pacientovi, na to ja vôbec nie som zvyknutý. Beriem to tak, že sme tandem. Pacient mi povie, čo ho trápi, ja sa s ním porozprávam, dám mu čo najlepšie informácie, niekedy mu niečo nakreslím, aby tomu naozaj rozumel. Ak niečo neviem, pokojne to priznám a odporučím mu kolegu. Nehanbím sa za to, naopak, teší ma, že vďaka tomu dostane chorý to najlepšie možné riešenie.“
Telefonáty kolegom z Harvardu či Hopkinsovej univerzity ho dávno naučili, že potlačiť ego nie je hanba, práve naopak. Chcel by, aby to bolo čoraz bežnejšie aj v Česku.
Povzbudzuje mladých lekárov, aby vždy pracovali tímovo, aby študovali v zahraničí – a tých, ktorí majú na starosti ich výučbu, vyzýva k oveľa väčšiemu dôrazu na etiku.
V Amerike sa vám za žiadnu otázku nikto nesmeje, nikto vám ju nevyčíta.
„Keď ste šikovný operatér, môžete sa to naučiť aj v tridsiatke, ale ak s vami určité etické princípy nejdú aspoň od strednej školy a rozhodne hneď od prvého ročníka na vysokej škole, neskôr sa to už nenaučíte,“ hovorí.
„Mladí ľudia by sa tiež nikdy nemali báť pýtať. Aj keď sa niekto spýta zdanlivo hlúpo, hneď viete, že nad tým premýšľa. V Amerike sa vám za žiadnu otázku nikto nesmeje, nikto vám ju nevyčíta: Thank you for your question, it’s interesting! A potom vám všetko vysvetlia a navedú vás správnym smerom.“
Ten môže viesť k veľkým objavom – a teda aj k tomu najdôležitejšiemu: k pomoci druhým.
Pretože…
Áno, pán profesor?
„Pretože keď niekomu inému zažnete svetlo, jedného dňa bude svietiť aj vám.“
Článok vyšiel na forbes.cz a autorom je Miroslav Němý.
