„Na prvý pohľad som mala všetko. Napriek tomu mi nebolo dobre,“ hovorí jedna z našich najúspešnejších topmodeliek Michaela Brezovská o živote spred niekoľkých rokov.
Pracovala pre tie najprestížnejšie módne značky, precestovala takmer celý svet a umiestnila sa aj v rebríčku top 50 svetových modeliek. Až dnes sa však venuje tomu, čo ju skutočne napĺňa. Spolu s manželom Rasťom sa našli vo včelárení, práci v ovocnom sade a spravovaní svojho malého hospodárstva.
Prinášame vám jeden z príbehov o „návrate k sebe“, ktoré sú súčasťou nového magazínu Nevyhorení.
Magazín si môžete objednať tu.
K prírode a vidieku to Mišku ťahalo odjakživa. „Spomínam si na to, keď deti v škole rozprávali zážitky z prázdnin u babky a mne to bolo vždy ľúto. Moji starí rodičia totiž pochádzali – tak ako my – z Bratislavy, a tak som nemala žiadnu skúsenosť so životom na dedine,“ hovorí.
Rada vtedy čítala knihy, ktorých dej si mohla zasadiť na vidiek, a často premýšľala nad tým, aké by to bolo žiť obklopená prírodou.
Tento detský sen sa jej začal čiastočne plniť pred dvoma rokmi, keď sa s manželom presťahovali do domu v Špačinciach pri Trnave. V čase pandémie im poskytol dočasný únik, no nebolo to úplne to, čo hľadali.
„Miška neustále pozerala nejaké chaty alebo usadlosti, a tak sme sa vo voľnom čase vozili kade-tade po okolí,“ spomína Rasťo. Manželia chceli nájsť pozemok s kúskom lesa či potokom, aby sa čo najviac priblížili prírode.
„Veľmi sa mi páči myšlienka návratu k tomu, čo je nám prirodzené – žiť v súlade s prírodou, tráviť čo najviac času vonku a pestovať si vlastné plodiny,“ hovorí Miška, ktorá sa už v Špačinciach pohrávala s myšlienkou na malé hospodárstvo.
Byť tu a teraz
Plány nabrali reálnejšie kontúry, keď manželov pohltilo včelárenie. „Dávno sme sa s Miškou rozprávali o tom, že by sme to radi skúsili. Na Vianoce v roku 2019 sme si úplnou náhodou navzájom podarovali včelárske potreby a kombinézy. Tak sa to celé začalo,“ smeje sa Rasťo, profesionálny fotograf, ktorý má dnes pod palcom vyše 50 včelích rodín a v každej z nich je okolo 50-tisíc včiel.
Michaela sa našla vo včelárení. Foto: archív Michaely BrezovskejÚplne najdôležitejšie pri tomto koníčku je podľa neho celkom vypnúť hlavu a byť prítomný tu a teraz. Ak sa nesústredíte, včely vám to dajú pocítiť.
„Musíte byť absolútne pokojní. Po otvorení úľa potrebujete vnímať mnoho vecí, a keď čo i len jednu z nich zanedbáte, môže prísť katastrofa,“ hovorí Rasťo
Vzápätí dodáva, že len raz išiel k včelám s rozlietanou hlavou. Dopadlo to takým veľkým doštípaním, že dostal alergickú reakciu a museli mu privolať sanitku. No neodradilo ho to. Postupne sa k nemu na včelnici pridala aj Miška. „Je to každodenné učenie, práve to nás na tom tak veľmi baví,“ hovorí.
Tento rok plánujú počet včelích rodín ešte rozšíriť. Po mesiacoch vozenia sa po okolí totiž našli pozemok, ktorý spĺňal ich predstavy o hospodárstve – s obrovským ovocným sadom a dostatkom priestoru nielen pre včely, ale aj pre ďalšie zvieratká a aktivity, ktoré tu plánujú rozbehnúť.
Do dnešného dňa tam nemáme elektrinu a je to pre nás úplne nový typ zážitku.
michaela Brezovská
Do oka im padol štvorhektárový pozemok na svahu v okolí Starej Turej na myjavských kopaniciach. „Pamätám si, ako sme sa sem viezli prvýkrát, hore vedie taká cesta-necesta obsypaná kamienkami a s manželom sme na seba pozerali výrazom: ‚Tak toto určite nie‘. No keď sme dorazili na vrchol, otvoril sa nám výhľad na celé Považie a bolo to neskutočné,“ spomína Miška.
Na kopaniciach sa každý deň učím, hovorí. Foto: archív Michaely BrezovskejSpolu s deťmi prespávali na začiatku len v lodnom kontajneri, ktorý slúžil ako garáž pre traktor a bager. Neskôr Rasťo postavil stodolu.
„Do dnešného dňa tam nemáme elektrinu a je to pre nás úplne nový typ zážitku. Najmä v zime, keď je už o piatej tma a my už ležíme v posteli a rozprávame sa pri kahančeku. Má to svoje čaro,“ hovorí.
Spomienky na veľký svet
Na kopaniciach si tak po malých krokoch budujú nový život. A kontrast s tým, ktorý Michaela viedla ešte ako topmodelka v New Yorku, by snáď ani nemohol byť väčší. Aj dnes sa k nemu občas vráti v spomienkach a všetko to vyzerá ešte neuveriteľnejšie, ako keď tým žila.
„Mala som okolo 20 rokov a New York ma jednoducho očaril svojou energiou. Možno to znie ako klišé, ale v tomto meste sa naozaj stáva nemožné skutočnosťou. Denne som tam stretávala ľudí, ktorí ma oslovovali s rôznymi pracovnými ponukami. A diali sa tam veci, o ktorých by sa mi ani nesnívalo,“ hovorí a spomína, ako k nej raz na ulici pribehol neznámy chalan s tým, že má ísť do klipu Beyoncé a Jay-Z. Odmietla. Musela ísť do práce.
Odkedy sa stala matkou, modelingu sa venuje len príležitostne. Foto: archív Michaely Brezovskej
Odkedy sa stala matkou, modelingu sa venuje len príležitostne. Foto: archív Michaely Brezovskej
Modeling bol pre ňu v tom čase veľkým dobrodružstvom. „Keď som od agentúry dostala zoznam 20 kastingov s adresami a mapou, brala som to ako úlohu v nejakej počítačovej hre. Mala som pocit, že sa len tak hrám a možno aj preto mi tento veľký svet nikdy neprerástol cez hlavu,“ dodáva.
Navyše – vždy ju to ťahalo späť domov k rodine, s ktorou si bola veľmi blízka. Miška dnes s úsmevom hovorí o tom, ako raz mesačne volávala s rodičmi z telefónnej búdky na najrušnejšej ulici na Manhattane. Doba internetu a mobilov bola ešte v plienkach. No a pomedzi to lietala ako topmodelka po celom svete.
V tom najhektickejšom pracovnom období bývala každé dva dni na inom mieste. „Stávalo sa, že som ešte v pondelok dorábala nejakú prácu v New Yorku, večer odlietala do Kapského Mesta, odtiaľ do Nemecka, Seattlu, znova do New Yorku a takto sa to točilo stále dookola. Väčšinou som spala len v lietadle,“ vraví a spomína tiež na to, ako jej z agentúry volávali s tým, či môže byť na letisku o dve či tri hodiny.
Michaela sa snaží brať si to najlepšie z oboch svetov. Foto: archív Michaely Brezovskej A tak zvykla cestovať len s kabelkou, ktorú mala práve pri sebe. Niektorým zákazkám sa totiž v tejto brandži nehovorí nie. „Poznám dievčatá, ktoré odmietli jedno prestížne fotenie a skončili,“ vysvetľuje.
Stratila som radosť
Vražedné tempo – ako tomu Michaela hovorí – však malo svoje následky. „Asi po desiatich rokoch modelingu prišlo obdobie, keď všetko okolo mňa akoby zhaslo. Stratila som akúkoľvek radosť zo života, odsekla som všetky kontakty a prestala sa stretávať s ľuďmi. Celé dni som chcela len prespať. Moja existencia mi prišla úplne zbytočná,“ hovorí o období, ktoré trvalo niekoľko mesiacov.
Dnes si myslí, že išlo o príznaky rozvíjajúcej sa depresie či vyhorenia, no v tom období v sebe nemala úplne jasno. Pohrávala sa s myšlienkou vyhľadania odbornej pomoci.
Všetko sa to začalo panickým atakom v aute na jednej z bratislavských križovatiek. „Z ničoho nič ma zalialo teplo, začala som sa triasť, potom prišla zimnica a rozbúchalo sa mi srdce – to všetko sa udialo v priebehu niekoľkých sekúnd počas červenej. Myslela som si, že odpadnem. Len čo to bolo možné, odstavila som auto do najbližšieho autobusového pruhu, vystúpila von a sadla si na chodník. Mala som šťastie, že ma tam našiel kamarát,“ vraví.
Na prvý pohľad som mala všetko. Napriek tomu mi nebolo dobre.
Michaela Brezovská
V nemocnici jej neskôr povedali, že to bolo pravdepodobne preťažením. Podobná skúsenosť sa však ešte niekoľkokrát opakovala. „Na prvý pohľad som mala všetko. Napriek tomu mi nebolo dobre,“ spomína.
„Poznám mnoho ľudí, o ktorých by ste to nikdy nepovedali a prešli si niečím podobným. Naozaj sa to môže stať každému,“ dodáva Michaela.
Jej sa z toho podarilo dostať pomalými krokmi. Najprv čiastočne zvoľnila v práci, dodržiavala denný režim, športovala a veľa času trávila v prírode. Dostalo sa jej aj podpory od rodiny – najmä od mamy a sestry, s ktorými si z New Yorku telefonovala tak často, ako to len šlo.
Na kopaniciach som sa našla, hovorí. Foto: archív Michaely BrezovskejNo a zakrátko sa jej podarilo prvýkrát otehotnieť, tak prišla aj akási prirodzená prestávka od práce a tiež veľká životná zmena.
Dnes má Miška tri deti a modelingu sa už venuje len príležitostne – vtedy, keď príde dobrá ponuka.
„Mám pocit, že teraz si to viem viac vychutnať. Už to nie je také hektické a v mnohom je to pre mňa aj oddych, keď nemusím behať okolo detí,“ smeje sa a vraví, že sa snaží brať si to najlepšie z oboch svetov – modelingového aj toho rodinného na kopaniciach.
Rasťo sa však smeje, že pózovanie jej ostáva prirodzené: „A ja ju musím fotiť,“ dodáva fotograf.
Kurzy aj ubytovanie
S pozemkom na kopaniciach majú Brezovskí ešte veľké plány. V rámci svojho novovznikajúceho projektu s názvom „V ovocnom sade“ vyrábajú už vlastný med a spustili aj včelárske kurzy pre začiatočníkov.
Postupne by k nim mali pribudnúť aj ďalšie zaujímavé aktivity a ubytovanie. Cieľom je vybudovať miesto, kam by sa ľudia radi vracali – mohli by tu vypnúť a načerpať energiu z okolitej prírody.
„Chceme, aby sa u nás cítili ako u starej mamy. Budeme pripravovať lokálne jedlá a návštevníci sa budú môcť zapojiť do chodu nášho hospodárstva,“ hovorí Miška nadšene. A zatiaľ čo Rasťo má na starosti včely, jej doménou sú bylinky a ovocné stromy, ktorých majú na pozemku vyše päťsto.
S pozemkom na kopaniciach majú veľké plány. Foto: archív Michaely BrezovskejSpoločne sa tiež starajú o ovečky, sliepky a kačky, ku ktorým by chceli pridať aj ďalšie zvieratá. „Vždy som obdivovala ľudí, ktorí sa živili tým, čo ich baví. A mám pocit, že tento sen sa mi konečne môže splniť. Modeling mi priniesol množstvo príležitostí a len vďaka nemu mám dnes takú veľkú slobodu, no nie vždy ma napĺňal. V tomto som sa našla,“ hovorí Michaela s nadšením.
Najbližším plánom manželov je postaviť dom, aby sa na kopaniciach mohli usadiť natrvalo. Zatiaľ tam trávia len niekoľko dní do týždňa. „Je tu veľa fyzickej práce, ale veľmi ma to baví, mentálne vždy vypnem. A ten pocit vyčerpania, keď si večer ľahnem do postele, je ohromná satisfakcia,“ vraví Miška.
Rodinný život na kopaniciach plynie pomalšie. Foto: archív Michaely Brezovskej
Rodinný život na kopaniciach plynie pomalšie. Foto: archív Michaely Brezovskej
Z nového života, ktorý si budujú, sa tešia aj kvôli deťom. Rodinné dni na kopaniciach totiž plynú inak – pomalšie a najmä spoločne. Keďže ich hospodárstvo zatiaľ neživí, môžu si dovoliť fungovať v pohodovejšom tempe.
A baví ich aj komunitný rozmer ich susedstva. „Kým som býval v bytovke, nepoznal som ani jedného suseda, zatiaľ čo na kopaniciach sme sa prešli raz s kočíkom a poznali sme všetkých,“ smeje sa Rasťo a Miška prikyvuje.
Je vidieť, že svojho vysnívaného života sa už nevie dočkať. „Milujem to prostredie a energiu. Keď sa postavím na kopec, z ktorého vidíme celé Považie, po pravej ruke mám les a po ľavej obrovskú lúku, cítim pokoj. Náš koncept sa ešte len rodí, ale už sa tešíme na všetko, čo nám prinesie,“ uzatvára.
