Vstúpite do priestoru, kde steny rozprávajú príbehy skôr, než vôbec otvoríte prvú knihu. Loftová vzdušnosť, vôňa čerstvo mletej kávy a obrovské repasované okno, ktoré je počas teplejších dní otvorené do ulice a pozýva na návštevu.
Príbeh Knihžnice sa nezačal biznis plánom v excelovskej tabuľke, ale vnútorným rozhodnutím majiteľky Kataríny Sitárovej. Hoci jej otec kedysi s humorom vravel, že by mala byť radšej zváračkou, Katarína šla vlastnou cestou.
Rozhodnutie prejsť z online požičovne kníh do „kameňa“ prišlo v čase, keď knižný svet na Slovensku prechádza zmenami. Prieskum Združenia vydavateľov a kníhkupectiev Slovenska hovorí jasne: až 36 percent Slovákov nečíta vôbec a priemerný počet prečítaných kníh klesol na tri ročne. Keď nedávno po dekádach definitívne oznámilo svoj koniec legendárne kníhkupectvo Christiana v Poprade, mnohí to vnímali ako koniec jednej éry.
Katarína na Zámockej ulici v Bratislave hľadá novú cestu, ako udržať čitateľov v spojení s knihami, hoci ich ceny neustále stúpajú. Podarilo sa jej vytvoriť raj pre knihomoľov, ktorý má vzácny genius loci – priestor s dušou, ktorý je autentický. Dokazuje, že model zdieľanej knižnice v kombinácii s útulným a bezpečným priestorom je presne to, čo moderné mesto v digitálnej dobe potrebuje.
„Nie som človek pre digitálny svet, chýbal mi kontakt s ľuďmi,“ priznáva Katarína pri pohľade na police plné titulov, ktoré mesačne vygenerujú stovky výpožičiek. Spolu s partnerom Miroslavom premenili ošarpaný, čierny priestor na „obývačku“, kde si príbehy z kníh a kávu vychutnávajú ľudia z celého okolia a všetci sú si rovní pri šálke kapučína so srdiečkom. Knihžnica nie je len o požičiavaní kníh, je o hľadaní odpovedí na otázky, ktoré sme sa možno báli vysloviť nahlas. Tu je zopár z nich.
Úprimne, v tom zmysle kaviareň, knihy, nie… O tomto konkrétne som nesnívala. Dávno, ešte v detstve, ma kaviareň vždy lákala, koho by nie. Som veľký milovník kávy a celkovo pôžitkár. Ale že toto by bola úplne moja predstava? Nie. Prvotnú predstavu vymyslel môj partner Miroslav.
Vymyslel to pri myšlienkach na mňa – aká som, čo všetko robím, ako sa pozerám na svet. Pozeral sa na to, čo ma tvorí, a spojil to do predstavy, ktorá ma lákala – zrealizovať a žiť to, čo som naozaj ja a čo tu po nás jedného dňa ostane.
Preto často hovorím, že pre mňa je toto najväčšia odvaha – keď niekto vo vás vidí všetko to, čo vy sami nevidíte, a chce, aby to videl celý svet. A napokon vám pomôže vytvoriť prostredie, v ktorom je to možné. Takže to nie je len o knihách, nie je len o káve, nie je len o ľuďoch – je to o úplne všetkom. Môj sen bol to, čo je za tým: spájať ľudí a vytvárať im bezpečný priestor.
Ako sa vraví, každý, kto stojí v kuchyni, je psychológ. Dobrú kávu si dnes urobíte aj doma, ale prečo za vami niekto príde? Lebo sa naňho usmejete, lebo sa ho opýtate, aký mal deň. Raz sa mi jedna pani rozplakala, je slobodná mama a túto otázku od nikoho dlhý čas nepočula.
Ľudia sem prídu, keď majú chuť, porozprávajú mi, čo ich trápi, nad čím premýšľajú, ako sa majú. V našej kuchyni je slogan, ktorý hovorí za mňa: „Ak to budeš potrebovať, budem tu a budem ťa počúvať.“
Zámocká ulica nezohrávala v našom príbehu tú najdôležitejšiu úlohu. Na prvý pohľad som sa zaľúbila do priestoru, aj keď vtedy vyzeral úplne inak ako dnes. Knihy a príbehy boli u nás vždy to najdôležitejšie, nie lokalita. Myslím si však, že sem patríme.
Význam požičiavania kníh vidím najlepšie na zákazníkoch, ktorí k nám chodia od samého začiatku. Jedna naša klientka si ku koncu minulého roka spočítala, koľko by zaplatila za knihy, ktoré si u nás požičala – bolo to v tisícoch. Keď niekto číta pravidelne, chce aj nové tituly, nielen siahnuť po niečom zo starej knižnice. A pri dnešných cenách kníh (cca 22 eur za novinku, pozn. red.) si to pri pravidelnom čítaní nemôže dovoliť každý.
Aktuálne pravidelne požičiavame cez dvesto kníh mesačne. Pekné číslo, ale môj cieľ je neustále sa posúvať, napredovať, rásť aj v tomto smere. Chceme ešte viac posielať knihy do Čiech a Rakúska, pretože tam sú slovenské knihy vzácnosťou, hoci tam žije veľa Slovákov.
V knihách naozaj dokážeme nájsť všetko. Nedávno som partnerovi čítala nahlas slová otca synovi z knihy Komu zvonia do pekla. Boli to presne tie slová, ktoré on ako dospelý potreboval počuť.
Plánujete byť dostupní aj v iných lokalitách?
Chceme byť dostupní kdekoľvek a na rôznych miestach. Napríklad na letisku – človek si pred dovolenkou požičia knihu a vráti nám ju odkiaľkoľvek. Dnes už fungujeme tak, že v rámci Slovenska posielame knihy cez Zásielkovňu. Ďalší plán je donášať nové tituly ľuďom do nemocníc, aby si ten nepríjemný pobyt či ťažké chvíle mohli spríjemniť kvalitným čítaním.
Podľa akého kľúča vyberáte tituly do Knihžnice? Vnímate rozdiel v tom, čo si ľudia chcú požičať oproti tomu, čo chcú vlastniť?
Najčastejšie si ľudia požičiavajú beletriu. Žijeme na Slovensku, sme obklopení drámou, najviac sa požičiavajú detektívky, psychotrilery, trilery. Potom romantika a spoločenská beletria.
Naopak, motivačné takzvané múdre knihy si ľudia najčastejšie chcú kúpiť, no keďže ich je na trhu veľa a nie každú sa oplatí vlastniť, najprv si ju požičajú. Ak zistia, že sa k nej chcú vrátiť, odkúpia si ju. Múdre knihy sa tiež najčastejšie kupujú ako darček. Ľahký román, ktorý si zabalíte na dovolenku, nepotrebujete vlastniť, k nemu sa už nevrátite.
Odkiaľ pochádzajú knihy, ktoré tu máte? Spolupracujete s vydavateľstvami?
Keďže umožňujeme odkúpenie kníh, každá, ktorá k nám príde, je nová. Nakupujeme priamo z vydavateľstiev. S niektorými máme vytvorené veľmi osobné, ľudské, priateľské vzťahy. Chceme nakupovať knihy priamo od nich, chceme, aby sa nám všetkým darilo. Keď sa nejaký kus predá, opäť ho doplníme.
Vnímate to tak, že ste predĺženou rukou vydavateľstiev?
Ja to tak vnímam a bola by som rada, ak by nás tak vnímali aj oni. Často siaham aj po starých tituloch, ktorým opäť navraciam „slávu“ v tejto rýchlej dobe.
Poďme na čísla. Knižný biznis je známy tesnými maržami. Ako balansujete víziu s realitou faktúr?
Nech je situácia akákoľvek, my sa snažíme všetko vykrývať. Ak niečo zarobíme navyše, investujeme to späť do kníh alebo do rozvoja. Celý podnik nie je jednorazová investícia, musíte doň vkladať peniaze neustále. Pomáha nám, že nemáme mesačnú výpožičnú lehotu ako mestská knižnica, ale len dva týždne. Najnovšiu knihu preto vieme za mesiac „otočiť“ niekoľkokrát.
A to podstatné: keby to bola len knižnica, neprežila by. Keby to bola len kaviareň, neprežila by. Funguje to vďaka tomu, že všetky tieto veci dokážem spájať. Do marketingu sme neinvestovali takmer nič. Reklama prišla od ľudí, ktorým sa u nás páčilo. A za to ďakujem.
Mnohí podnikatelia v kreatívnom priemysle hovoria, že prvé roky sú o pálení peňazí na budovanie komunity. Cítite sa v tomto smere istejšie, alebo ste stále v tej fáze?
Nikdy sa nebudem cítiť isto a myslím si, že v sekunde, keď sa začnete cítiť isto, niekde je problém. Mám vo svojej DNA zakódované, že sa potrebujem posúvať, rásť, tvoriť. Tento priestor je odzrkadlením mňa, mojej duše. Dá sa tu všetko posúvať, všetko meniť, aj interiér, aj ponuka.
Dávam si záležať, aby tu človek zakaždým našiel niečo nové. Či je to nová kniha, nový nápojový lístok, nový zážitok, alebo nový produkt, nová služba. Nie sú to veľké skoky, nepristaviam ďalšie poschodie, ale malé nové veci, aby ich ľudia zažívali a aby sme to zažívali aj my.
Mám veľké plány. Najťažšie bolo povedať si na začiatku: nemôžeš mať všetko hneď, musíš ísť postupne. Verím, že sa tam dopracujem, a myslím si, že to, čo tu robíme, ľudia potrebujú zažiť aj v iných častiach Slovenska aj vo svete. Snívam o ďalších pobočkách aj o pobočke v inej krajine.
Investícia do duše priestoru
Koľko stála celá premena od podlahy po strop?
Tým, že sme rekonštruovali od základov, investícia bola vysoká. Len podlaha stála šesťtisíc eur a celkovo sme sem vrazili minimálne 70-tisíc eur. Možno aj viac, ale to nepotvrdzujem, lebo by sa to obrátilo proti mne doma (smiech). Nič tu nie je lacné, ale urobila by som to znova. Kedykoľvek.
Vnímate kaviareň ako motor, ktorý vám dáva slobodu udržiavať Knihžnicu?
Keď sme otvorili, mnohí si mysleli, že knižnica je len dekorácia. Mysleli si, že sme len ďalšia kaviareň, ale nie je to tak. Každého zákazníka vždy pozdravím. Ak je u nás prvýkrát, porozprávam mu všetko potrebné o našom priestore, o nás. Sme konzumenti. Káva zasýti telo, ale ja som zástancom toho, že potrebujeme zasýtiť aj niečo iné: dušu a ten pocit, ktorý by sa z nás nemal vytrácať.
Vaše police sú raj pre zákazníkov. Z pohľadu ekonóma máte stovky kníh, to je obrovský viazaný kapitál. Ako udržiavate priestor atraktívny aj rentabilný?
Zatiaľ si všetky knihy nechávame. Jediné, ktoré od nás odchádzajú, sú tie, ktoré si niekto odkúpi. Ak je to kniha, o ktorej viem, že je dobrá, dopĺňame ju. Keď budú police plné a budú na nich tituly, po ktorých nie je každodenný dopyt, urobíme bazár – v našej réžii, ľudia si ich tu môžu vybrať. No vždy nájdem spôsob, ako dať knihy späť do obehu a uvoľniť miesto na nové príbehy, no nezabudnúť ani na tie staré.
Keď sa kniha veľakrát požičia a opotrebuje, aká je jej životnosť? Máte nejaký sklad opotrebovaných kníh?
Opotrebovaná kniha? Takú nepoznám. Na niektorých je vidieť, že sa často požičiavajú. Môže to budiť dojem, že kniha je naozaj obľúbená, že dokáže zmeniť pohľad na život, alebo aj život sám.
Sklad opotrebovaných kníh nemáme. Fungujeme zatiaľ rok a pol a nič také sme nemuseli riešiť. Vždy u nás nájdete jednu prázdnu policu, ktorá vždy každého zaujme. Je to preto, aby bolo vždy miesto na nové príbehy.
Knihžnica je veľmi osobný projekt. Uvažovali ste niekedy, že by ste prizvali niekoho zvonku – investora –, aby ste mohli rásť ešte rýchlejšie?
Moja prvá odpoveď od srdca by bola nie, ale viete ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy.
Toto nie je náš jediný biznis. Snažíme sa mať roztočených čo najviac koliesok, aby nám to v správnom momente zapadlo. Tento projekt je asi najväčšia srdcovka a myslím, že vždy bude. A keby na to jedného dňa prišlo, muselo by to naozaj perfektne zapadnúť.
Ja vnímam ako najväčšiu pridanú hodnotu, že sa môžem rozhodovať slobodne. Keď mám nápad, nemusím sa nikomu spovedať – iba sebe. Vyhodnotím si to v hlave zo všetkých strán a rozhodnem sa. Nemôže ma brzdiť nič, len ja sama. Aj keď platí, že dvom sa veci lepšie ťahajú, niekedy, keď sú na rozhodovanie dve hlavy, jeden z vás musí rozhodnutie nakoniec urobiť.
Čítanie ako voľba
Prieskum Združenia vydavateľov a kníhkupcov Slovenska ukazuje, že 36 percent Slovákov vôbec nečíta a priemerný počet prečítaných kníh klesol na tri ročne. Vnímate model požičiavania ako odpoveď na tento pokles?
Dokážem si predstaviť aj pochopiť životné situácie a dni, keď na čítanie a knihy nemáte čas, financie a chuť. Čítanie však výrazne ovplyvňuje našu psychiku. Existuje množstvo štúdií, ktoré to potvrdzujú. Treba vytvárať príležitosti, aby ľudia mohli čítať. Aby mali šancu začítať sa. Aby videli viac pozitív ako negatív. Knihžnica je jeden zo spôsobov a možností.
Ako vnímate to, že 36 percent Slovákov vôbec nečíta?
Prečo? Aké sú ich dôvody, to by ma zaujímalo. Je to zlá životná situácia? To dokážem pochopiť. Je to málo času? Priority? Alebo im nikto neodporučil tú pravú knihu? Porozprával sa s nimi niekto o knihách? Nie múdro, ale tak ľudsky.
Daný prieskum hovorí, že ľudia nečítajú, lebo si myslia, že na čítanie potrebujú špeciálny čas – dovolenku, gauč. Darí sa vám učiť hostí, že čítať sa dá aj počas bežného dňa, len tak na chvíľu?
Ak by som hovorila za seba, tak sa asi budete smiať. Už ako malá som čítala knihu aj na turistike. Teraz čítam najčastejšie knihu popritom, ako venčím psa v lese. Tým, že občas zdieľam aj svoje súkromné chvíle na Instagrame, pár ľudí som tým možno už inšpirovala. Je úplne okej prečítať za deň aj dve strany, aj jednu kapitolu.
Pre mňa je čítanie kníh neuveriteľným zážitkom. Ocitnem sa na toľkých krásnych miestach, spoznám toľko postáv, príbehov… Vypnem a získam nadhľad, ktorý občas stráca každý z nás.
Audioknihy sú tak isto výborné, ale keď niečo počúvate, hlava úplne nevypne. Aspoň moja nie, ale pri čítaní naozaj vypne. Určite je to lepšie ako scrollovanie, no žijeme v dobe, akej žijeme, treba si vedieť správne nastavovať tieto veci. Nedávajme hneď mobily do koša a neriešme nič radikálne, skôr sa snažme nájsť rovnováhu.
Ľudia, ktorí našli naše dvere a chodia do Knihžnice prečítajú viac ako tri knihy ročne. No aj keby to mali byť len tri knihy ročne, verím, že v nich našli to, čo práve potrebovali. Chápem to číslo z prieskumu, kniha jednoducho nie je nevyhnutný produkt pre život… aj keď ja si život bez kníh neviem predstaviť.
Ku kampani Začni čítať sa viaže tvrdenie, že šesť minút čítania denne výrazne znižuje stres. Stáva sa, že Knihžnica je pre vašich zákazníkov skôr miestom na mentálny detox?
Áno. To bolo mojím… naším cieľom. Vytvoriť bezpečný priestor. Nebáť sa sem prísť, aj keď ste mali zlý deň, zlý týždeň, možno práve chvíle tu vám pomôžu uvedomiť si, že zlý deň neznamená zlý život.
Niekedy sa ľudia v Knihžnici rozprávajú so mnou, niekedy sú sami so sebou a niekedy sa dajú do reči s niekým iným, koho ešte pred malou chvíľou vôbec nepoznali. Chodí sem istý starší manželský pár, ktorý sa vždy, keď je príležitosť, dá do reči s mladými ľuďmi – zakaždým ich to rozžiari. Myslím, že každý tu nájde to, čo práve potrebuje.
A áno, stáva sa, že si niekto prečíta celú knihu, kým sedí, pije kávu a necháva svoju hlavu a ten svet vonku na chvíľku stíchnuť.
Aká je primárna cieľová skupina a pomáha vám estetika priestoru priťahovať mladých ľudí okolo dvadsiatky?
Náš interiér tak isto vyjadruje to, kým sme, ako chceme, aby sa u nás ľudia cítili. Chcela som, aby sa v Knihžnici ľudia cítili ako doma, alebo ako na návšteve u dobrých priateľov.
Túžila som po tom, aby náš interiér prepájal všetky naše životy a život, ktorý žijeme, aj keď sa nikto nepozerá. Aby bol tento priestor pevným koreňom, základom, ktorý vydrží roky a miestom, kam sa vždy radi vraciate nielen vy, naši klienti, ale aj my.
Niektoré prvky v našom interiéri nenájdete nikde inde. Napríklad naša kuchyňa je navrhnutá, skonštruovaná a vyrobená tak, aby sa všetky pohľadové časti dali meniť. Takzvane redizajnovať – tento spôsob tak isto odzrkadľuje nás… Treba mať jednoducho pevný základ. Naša kuchyňa už bola zelená, teraz je terakotová a o ďalšej farbe už snívam.
Inak ak si náhodou práve zariaďujete bývanie – naša kuchyňa a celý redizajn je ideálna voľba, keď máte deti a nechcete, aby vás každé tri roky stála celý majetok.
Mladá generácia žije Instagramom a Bookstagramom, estetika hrá v ich životoch dôležitú úlohu. Ja sama mám rada pekné miesta, ale to pekné nemá byť len na povrchu, ale aj v duši. Som naozaj rada, že k nám chodia všetci, mladí, starší, dámy, páni, deti… Verím tomu, že ten, kto nájde naše dvere, sa k nám s láskou bude vracať a bude s nami prežívať ďalšie kapitoly.
Všímali ste si, že ľudia investujú do vlastných kníh, keď sú esteticky lákavé, kým tie na jedno čítanie radšej požičajú?
Aktuálnym trendom sú oriezky na knihách. Kým pred časom to bolo niečo exkluzívne a limitované, dnes už oriezku nájdete skoro na každej knihe. Áno, sú krásne, ale opäť sa vrátim na začiatok – existujú knihy, ktoré majú veľmi škaredé obálky, prepáčte, ale je to tak, ale príbeh pod tou škaredou obálkou je naozaj úžasný.
Vráťme sa opäť k slovám „Nesúď knihu podľa obalu“ – nesnažme sa len zapáčiť, vzbudiť záujem, nepozerajme sa len na povrch, ale vzbuďme opäť skutočné emócie. Nestávajme sa robotmi. Buďme ľuďmi. Cíťme srdcom.
Sú Slováci pripravení vymeniť plné knižnice za predplatné?
Sme národ, ktorý túžil vlastniť. Definovali sme sa majetkom, lebo nám to dávalo pocit bezpečia. No prichádza nová generácia, nová doba, ktorá sa na veci pozerá inak. Vlastnenie už nie je cieľom. V požičiavaní kníh vidím samé výhody – najmä ak je systém jednoduchý, na päť klikov. Tá jednoduchosť je dnes potrebná, aby sme hlavy zahltené technológiami mohli zrelaxovať pri čítaní.
Zároveň počúvam o tom, ako majú ľudia doma plné knižnice, nemajú miesto na nové knihy, ako cestujú, ako sa často zamýšľajú nad tým, čo urobia s knihami. Pri požičiavaní kníh s týmto všetkým nemáte žiaden problém. Navyše v našej Kihžnici neustále dopĺňame nové tituly, takže u nás nájdete vždy práve tie, čerstvo vydané, a keby vám náhodou nejaká kniha zmenila život, viete si ju od nás odkúpiť.
Koľko kníh má priemerne vypožičaných váš bežný zákazník súčasne?
Najväčší počet kníh si zatiaľ od nás odniesla jedna naša klientka tesne pred Vianocami – desať. Ak by som patrila medzi našich zákazníkov, tak by som ich mala aj viac ako desať za mesiac. Je to však moja práca.
Ľuďom v Knihžnici sa vždy snažím odporučiť, poradiť, dať šancu, aby si prečítali aj to, o čom nevedeli, trafiť sa do tej knihy, ktorá by mohla byť práve tá pravá.
Čo vás z každodennej reality najviac prekvapilo?
To, ako sa ľudia zaľúbili do Knihžnice. Keď vidím niekoho stáť vonku pred billboardom, alebo keď sú ľudia dojatí z našich šálok a celého priestoru. Nechcem znieť sentimentálne, ale raz za čas si poviem, že jedného dňa, keby sa mi náhodou niečo stalo, toto tu po mne ostane.
Verím, že všetci tí ľudia si budú pamätať, ako sa v Knihžnici cítili, že to bolo miesto plné príbehov, nielen tých knižných, ale že tie príbehy sme aj žili. Som veľmi vďačná, že som spravila ten krok, počúvla som svoju intuíciu a zrealizovala som tento nápad.
Aké sú najbližšie kroky Knihžnice?
Spustili sme vernostný program a pripravujeme podcast s názvom Príbehy z knižnice. Bude nielen o autoroch, ale aj o našich zákazníkoch, ktorí majú inšpiratívne životy. Chceme otvoriť malé stanoviská Knihžnice na letiskách, kúpaliskách či v nemocniciach. A potom v ďalších mestách na Slovensku aj v Čechách.
Milujem obyčajne neobyčajný život. Počúvať hudbu, smiať sa, variť večeru, tancovať v kuchyni, cestovať, milujem objavovať nové miesta, dobré jedlo, ísť do divadla, ale aj skladať lego doma v teplákoch, pozerať sa na hviezdy, piť kávu, čítať knihu. Zároveň som dáma s Bodkou – so psom, ktorý je kríženec vlčiaka a netopiera. Vďaka nej ma stretnete veľmi často v lese.
Kde vidíte Knihžnicu o rok?
Nielen o rok, ale aj o mnoho rokov vidím Knihžnicu stále ako miesto plné príbehov – nielen tých knižných, ale aj tých ľudských. Prajem si, nech tie príbehy dokážu rozosmiať, povzbudiť, inšpirovať, upokojiť, nech dokážu vzbudiť túžbu a dodať odvahu.
Mám veľa knižných, ale aj biznisových snov a verím, že sa mi ich podarí splniť skôr či neskôr. Jeden z tých snov je, že spojím ďalšie svety (a krajiny), že sa tu vždy stretneme a že so šálkou kávy v ruke vám porozprávam príbeh.
