V stredu 10. novembra zasiahla Slovensko smutná správa. Vo veku 69 rokov zomrel spevák a skladateľ Miroslav Žbirka.
Miro Žbirka sa preslávil už v 70. rokoch ako člen populárnej skupiny Modus. Od roku 1980 až do svojej smrti pôsobil na sólovej dráhe.
Úspechy slávil od jej začiatkov, veď v roku 1982 prerušil dlhoročnú dominanciu Karla Gotta v súťaži Zlatý slávik. Jeho piesne ako Balada o poľných vtákoch, Biely kvet, 22 dní, či Atlantída poznajú viaceré generácie.
Veľký fanúšik skupiny Beatles si ako šesťdesiatnik splnil dávny sen a nahral niekoľko albumov v legendárnom londýnskom štúdiu Abbey Road. Vlani mal premiéru životopisný film na jeho počesť nazvaný Meky.
Prinášame časť rozhovoru s Miroslavom Žbirkom, ktorý sme publikovali v roku 2018 pri príležitosti jeho blížiaceho sa 40. výročia sólovej dráhy.
Rozprávali sa o jej začiatkoch i o poslednom nahrávaní v Abbey Road a je zaujímavé, ako spevák priznáva, že obe obdobia sprevádzali obavy. Na začiatku kariéry prameniace z neistoty, či značka Miro Žbirka bude fungovať. A v roku 2018 zase z toho, či ho spoluhráči Paula McCartneyho budú rešpektovať.
Niektoré zahraničné hviezdy sa po rokoch hrania pri koncertovaní či nahrávaní obklopujú minimálne o generáciu mladšími hudobníkmi. Vy na poslednom albume hráte s ostrieľanými veteránmi. Vyhovuje vám viac hrať s rovesníkmi?
Ak hovoríme o nahrávaní môjho posledného Double Albumu, tak v tomto prípade som nebol ja ten, kto mal na šachovnici biele figúrky. Mal ich Rob Cass, producent môjho prvého albumu, ktorý som nahrával v Abbey Road. Pred ďalším nahrávaním prišiel s nápadom, že by mohol dať dohromady kapelu Paula McCartnehyo, teda hudobníkov, čo s ním roky hrávali. A keď vám niekto navrhne takúto vec, tak vlastne spravil prvý a dôležitý ťah a vy sa už v hre ďalej len prispôsobujete.
Aká bola vaša prvá reakcia na jeho návrh?
Uvedomil som si, že idem nahrávať s muzikantmi, ktorí sú zvyknutí, že s nimi spieva Paul McCartney.
Takže aj po štyroch desaťročiach hudobnej kariéry ešte existujú výzvy?
Jednoznačne. Pre mňa to bola obrovská zmena v príprave. Už som síce mal skúsenosti s nahrávaním v Abbey Road, ale Rob mi vysvetlil, že títo hudobníci nepôjdu do projektu, ktorý ich nebude baviť. Hovoril mi – pozri, pošleme im skladby a buď prídu, alebo nie. Takže len čo sme spolu dotelefonovali, som šiel domov a začal vymýšľať, aké budú tie skladby, na ktoré nepovedia nie.
Stačila im muzika? Alebo ste im poslali aj preklad textov?
Keďže som cítil veľkú zodpovednosť, zavolal som Roba k sebe domov do Prahy, aby som mu nové skladby predstavil. A on prišiel aj s textárom Petom Brownom, ktorý mal napísať anglické verzie textov. Prileteli za mnou, strávili sme spolu celé popoludnie a Pete Brown hneď povedal, že do tohto ide. Neskôr prikývli aj ďalší.
A tak som si uvedomil, že idem nahrávať s ľuďmi ako Rob McIntosh, o ktorom som vedel, že hral s The Pretenders, Hamishom Stewartom z Average White Band, kapely, ktorej skladby sme sa kedysi učili, či Blairom Cunninghamom, s ktorým som už nahrával svoj prvý album v Abbey Road.
Ako sa pracuje s hudobníkmi, ktorí nahrávajú s Paulom McCartneym?
Najskôr sme mali sklz, keďže trvalo asi hodinu, kým sa všetci zvítali a porozprávali sa. Rob totiž spravil jeden geniálny ťah, že im vopred nepovedal, kto všetko bude nahrávať. Takže najskôr spontánne prekvapenie a potom sa išlo na vec. Len čo začali hrať, pochopil som, že Robovo rozhodnutie nebolo na štýl, že nasilu spojíme muzikantov, čo hrávali s Paulom McCartneym. Oni spolu naozaj vedeli hrať. Nebolo to vrstvenie nahrávok na seba, ale živé zohraté hranie. Uvedomil som si, že zase robím niečo, čo ma posúva ďalej.
Nemali ste obavy z hrania s týmito profíkmi?
V určitom zmysle áno, veď mi aj neraz napadlo, že hrám s ľuďmi, čo hrali Let it Be s Paulom McCartneym. A zahrali to tak, že im nenadával. (smiech) Ale tá spomínaná poctivá príprava aj kvalitné texty od Peta Browna mi dodali sebavedomie.
Osamostatnenia sa obával
Nedávno ste ohlásili koncerty k štyridsiatke vašej sólovej dráhy. Keď sa teraz vrátime úplne na začiatok, prečo ste sa rozhodli ísť ďalej na vlastnú päsť?
Dnes sa možno zdá, že my sme sa vtedy osamostatnili od Modusu, ale tak to nebolo. Ako to už v kapelách chodí, občas si jednotliví členovia predstavujú budúcnosť odlišne a ich cesty sa preto rozídu. Ja viem Janka Lehotského dnes aj pochopiť, keď sme mu tam ja s Lacom Lučeničom začali vystrkovať rožky, že sa rozhodol pre iných hudobníkov, s ktorými nemusel o všetkom toľko debatovať.
Boli ste si istý, že to vyjde? Že pod menom Miro Žbirka uspejete?
Práveže vôbec nie, veľmi sme sa obávali, ako to celé dopadne. Ja mám však takú vlastnosť, postaviť sa v zlomových situáciách k veciam čelom. O tom, že sa s nami v Moduse už nepočíta, sme sa dozvedeli kdesi na letisku, a tak som si povedal O. K. a očami som hneď prebehol po letiskovej hale a všade videl tie nápisy Exit. Rozhodol som sa, že budem mať vlastnú kapelu a bude sa volať Exit. Neskôr sa to zmenilo na Limit a moje meno sa dostalo do popredia… ale v tom prvom momente som si nevedel predstaviť ten koncept, že to stojí na mene speváka.
Modus bol pojem. Odišli ste len tak?
Nebolo to také jednoduché ako dnes. Návrh sme predostreli agentúre Slovkoncert, a keby to oni nevzali, nemohli by sme hrať. Vtedy neexistovala iná agentúra, kam by sme išli, alebo nebodaj, že by sme sami nejakú založili. Ale agentúra mala ambície vypredávať kultúrne domy po celej republike a Kamil Peteraj v nás videl potenciál. A ja som mal, našťastie, nejaké skladby v šuplíku -Baladu o poľných vtákoch…
Balada o poľných vtákoch ležala len tak v šuplíku?
Áno. A napríklad aj V slepých uličkách. Skladby teda boli, ale mne stále nedochádzalo, že ideme reálne nahrávať. Laco Lučenič za mnou chodil do hotelovej izby, že, Meky pozor, už by sme mali točiť‘. A tak sme nahrali album Doktor Sen a mali vyraziť na prvé turné. Dali sme návrh na plagát, na ktorom bol veľký nápis Limit. Na to sa nám ozval ktosi zo Slovkoncertu, že čo to má znamenať, že Limit nikto nepozná, že tam musí byť Miro Žbirka a Limit. Dnes už ani presne neviem, kto to bol, ale tento človek vlastne rozhodol o mojej sólovej kariére.
Vtedy ste začali svoje meno vnímať ako značku?
Žeby som ja bol značkou? Ako Coca-Cola? (smiech) Značka, to je profesionálny výraz. A my sme určite v začiatkoch neboli žiadni profíci. Pamätám si, že sme boli prekvapení, že na jednom z prvých našich koncertov v Humennom s nami ľudia spievali – Najkrajšia si, keď si češeš vlasy. Fero Hora to totiž púšťal dokola v rozhlase a všetci fanúšikovia to už poznali.
My sme boli hlavne radi, že máme úspech a úvahy o tom, ako budovať značku, na to by pri tom koncertovaní ani nebol čas. Mali sme všade vypredané a začala sa šialená jazda, ktorá vyvrcholila v roku 1982 tým, že som získal Zlatého slávika a odvtedy je môj život niekde úplne inde. Za dva roky som sa stal sólovým spevákom a dnes tu spomínam na takmer štyridsaťročnú kariéru.
Sociálne siete aj raper
Dnes už pracujete s publikom aj mimo koncertov, robíte si promo…
Ale áno, v určitom zmysle som sa sprofesionalizoval. Prišlo to asi v momente, keď som si uvedomil, že človek si sám sebe nemôže byť manažérom. Sú výnimky, keď umelci zvládajú obe stránky, ale ja to vnímam ako dva druhy činností, ktoré vyžadujú úplne iný pohľad na vec.
A mám to šťastie, že mám manželku Katku, ktorá so mnou vedela odjakživa hovoriť veľmi úprimne. Pamätám sa, že ešte v roku 1986, keď sa vydával album Chlapec z ulice v nejakom úplne nezmyselnom termíne, keď boli všetci na kúpaliskách a nemali čas kupovať si nejakú platňu, tak, hoci bola mladučká, sa ma spýtala – proč to děláš tak blbě? Už ani nevieme presne povedať, kedy nastal ten zlom, že od pomáhania prešla k profesionálnemu manažovaniu.
Ale bol jeden moment, keď som si cez telefón dohodol na rovnaký dátum aj čas koncert v Ostrave aj v Prahe a vtedy som si povedal, že tieto kompetencie treba posunúť niekomu ďalej. A zrazu som nemusel odpovedať na otázky týkajúce sa praktických vecí a mohol sedieť pri klavíri a dokončiť pesničku. Navyše s bonusom, že ma manažuje niekto blízky, komu dôverujem, kto vie, čo si prajem a čo nie.
Veľmi aktívne komunikujete na sociálnych sieťach, v podstate každý fanúšik dostane na svoj komentár reakciu. To nie je bežný prístup.
Ja si myslím, že ľudia, čo sa vám cez tieto siete nejako prihovoria, si zaslúžia, aby ste s nimi komunikovali. Alebo to potom celé nemá vôbec zmysel. Samozrejme, nebudem tvrdiť, že to mám celé sám pod palcom. Ale viem o tom, čo sa na facebooku alebo instagrame píše, sedí to do môjho vkusu a určite sa pod mojím menom neuverejňuje nič, s čím by som ja nesúhlasil.
Museli ste počas tých rokov robiť nejaké cielené zmeny, aby ste nestratili kontakt s publikom?
Môžem vám spomenúť môj dnešný zážitok. Ja často komunikujem s Mílom Zýkom zo svojho vydavateľstva Universal Music. On vie, že ja som veľký fanúšik a poslucháč muziky všetkých žánrov, a tak mi posiela novinky, ktoré vydávajú a mohli by ma zaujímať. Akurát dnes s ním Katka volala, a tak som to využil a opýtal sa, či by mi neposlal novinku od Post Maloneho.
Fakt? Od toho rapera?
Presne taká bola aj jeho reakcia! Jeho to prekvapilo a mňa zarazilo, že bol po tých rokoch šokovaný. Takisto ľudí možno prekvapí na Double Albume skladba, ako je Undergrant. Ale ja som naozaj všestranný poslucháč, čo môže byť odpoveďou na vašu otázku, ako udržiavať kontakt s publikom.
Ako počúvate hudbu?
Využívam, čo doba ponúka. To by ste museli u mňa vidieť – dokážem mať naraz zapnutú americkú televíziu CBS, hoci pre časový posun ide práve nejaký zvláštny program, a pritom počúvam hudbu cez iTunes alebo Spotify. Akoby tá železná opona bola stále trochu vo mne a mám pocit, že dnes musím byť napojený na akýkoľvek kanál, ktorý je zaujímavý a k dispozícii.
A tak sa stane, že tieto dni počúvam remasterovaný White Album od Beatles, ale za tým hneď Post Maloneho alebo inú súčasnú hudbu. Ale takýto postoj už mali aj Beatles, každým ďalším albumom sa niekam posúvali, neobzerali sa dozadu. Ja neverím tomu, že všetko dobré tu už bolo a nedá sa zložiť nová zaujímavá hudba.
Neexistuje, že by táto alebo hocijaká iná dekáda nevyprodukovala dobrú skladbu, výborný album. Iste, niektoré dekády možno majú viac talentu ako iné, ale vždy, aj práve v tomto momente, sa odohráva čosi, za čím sa po rokoch budeme s uznaním obzerať.
Takýto postoj máte aj pri tvorbe?
Ja som sa nikdy nebál experimentov. Pamätám si, že už v polovici 80. rokov na albumoch Nemoderný chalan a Chlapec z ulice sme s Lacom Lučeničom začali používať bicie z počítačov a mnohí na nás vtedy vyštartovali s tým, že to je len módna záležitosť a vôbec nemá význam tieto mašinky používať.
Dnes, keď si pustíte skladby z TOP40 hitparády, ťažko tam nájdete pieseň, ktorá tieto mašinky nepoužíva. Aj o Eurythmics alebo o Depeche Mode či The Cure sa vravelo, že to je povrchná hudba a dnes je to minimálne pre jednu generáciu klasika.
Hovoríte, že ako poslucháč oceňujete aj Spotify. A ako hudobník? Mnohí muzikanti hovoria, že z tejto služby im chodia mesačne len drobné.
Nie je to prvý raz, čo hudobníci nie sú za svoju tvorbu oceňovaní férovým spôsobom. Pozrite sa, aké zmluvy mali v 60. rokoch Beatles alebo Rolling Stones. Z prvých albumov mali smiešne percentá, a keď sa na to pozriete z dnešného pohľadu, poviete si, že boli okrádaní. A muzikanti sú okrádaní aj dnes, pretože sa opäť pretvárali podmienky celého hudobného biznisu.
Prišiel internet a pravidlá udávali páni z veľkých firiem, ktorí si to nastavili tak, aby im to vyhovovalo. Hudobníci si teda budú musieť opäť vybojovať lepšie podmienky. Ale to príde. Beatles sa tiež po čase vyviazali zo zmluvy z EMI a založili vlastnú značku Apple. Pink Floyd a ďalšie veľké kapely po nich už mali lepšie zmluvy a vyššie percentá z predaja.
O tantiémach
Ako sa tvárite, keď vám prídu peniaze zo Spotify?
Zväčša sa nad tým pousmejem, sú to zatiaľ naozaj drobné, alebo ako hovoria Angličania – peanuts. Mňa inak raz vyslali do Bruselu na rokovanie s jedným českým europoslancom, aby som mu predostrel požiadavky autorov hudobných diel a všeobecne muzikantov. On mi však oponoval, že veď aký máme problém, že si zarobíme na koncertoch.
Tak som mu odvetil, že s takýmto prístupom by nikdy nevznikol napríklad Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band, považovaný za jeden z najlepších albumov histórie. Beatles ho nemohli nahrať štýlom, že si odbehnú z koncertu a niečo dajú v nahrávacom štúdiu dohromady.
Takému dielu sa treba venovať naplno, ostatné dať bokom a všetky svoje znalosti a talent dať do služieb albumu. Len tak môže vzniknúť čosi také mimoriadne. A Beatles vtedy skutočne prestali koncertovať a venovali sa len tejto nahrávke.
Ceny sú však nastavené. Predplatné Spotify na mesiac stojí 6 eur. To je akoby si človek kúpil jeden hudobný album raz za dva mesiace. No za tú sumu má k dispozícii zbierku hudby, o ktorej predchádzajúce generácie ani nesnívali. Aby bol model štedrejší k muzikantom, cena služby by sa asi musela radikálne zmeniť…
Internet prispel aj k povedomiu, že duševné vlastníctvo nemá hodnotu. Je to trochu klišé, ale pri rožkoch každý chápe, že ich nemôže mať zadarmo, zatiaľ čo pri pesničke, alebo aj novinovom článku ľudia ohŕňajú nosom, keď majú na webe zaplatiť. Ale výsledkom môže byť to, že kým v minulosti kapely dokázali ťahať sériu viacerých úspešných albumov po sebe, dnes existuje mnoho nováčikov, ktorí zažiaria, vydajú skvelý prvý album, no potom ich koncertovanie pohltí tak, že na tej ďalšej nahrávke to cítiť. Tvorba chce čas.
Môže si hudobník u nás po štyroch desaťročiach pôsobenia v šoubiznise povedať, že dokáže komfortne vyžiť?
Komfortne… to je zaujímavé slovo. Zdá sa mi, že práve vo vašom časopise som čítal citát Boba Dylana – šťastný je ten človek, ktorý medzi tým, ako sa zobudí a ide spať, robí to, čo ho baví.
Myslím tým, či máte dostatočné zisky z tantiém a starších úspechov, aby ste dnes už mohli nahrávať a koncertovať len tak pre radosť?
Pozrite sa, mám dosť prostriedkov na to, aby som mohol nahrávať v Abbey Road. Ale môj ideál nikdy nebol zarobiť peniaze a ísť si ich užívať kdesi do Karibiku. Ničnerobenie je krásne a občas aj potrebné, napokon mám aj takú skladbu – Voľný deň. Ale u mňa sa to väčšinou aj tak končí tým, že vezmem do ruky gitaru alebo si sadnem za klavír a začnem niečo tvoriť. Nič nerobiť? To by ma zabilo.
Takže si môžete dovoliť robiť už len pre radosť?
Pamätám sa na jeden citát, ktorý sa týkal hudobníkov v Československu, a znel tak, že našim umelcom zatiaľ nehrozí, že by zabudli, ako sa jazdí v električke. Toto nie je Las Vegas, my sa musíme obracať aj po dlhoročných kariérach. A ja som vďačný, že mojím pôsobiskom nie je len Slovensko, ale stále aj Česko. Že aj tu môžem spievať po slovensky, že to ešte funguje.
Autorom rozhovoru je redaktor Forbesu Milan Čupka.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
