Urobiť biznis z predaja kefiek na zuby? To nepôjde, hovorili Alexandre Kala. Teraz je jej Profimed v štyroch krajinách, vlani utŕžil 25 miliónov eur a v hľadáčiku má 40 miliónov. A jeho majiteľka rozbieha ďalší veľký projekt. Cieľ? Dostať Česko na svetovú mapu technologických lídrov.
„Firma rastie a prosperuje,“ pochvaľuje si vo svojej prvorepublikovej vile v Prahe 6. „Je to šesťsto metrov plochy, ale v zásade len dve izby, všetko je tu prepojené,“ ukazuje.
Jej Profimed sa rozrástol z čisto zubnej starostlivosti do ďalších kategórií. A navyše Alexandra Kala už dávno nie je len podnikateľka a šéfka Profimedu.
Popri mnohých iných filantropických aktivitách spoluzaložila Nadačný fond Žiarovky, ktorý podporuje mladé talenty, buduje ich komunitu a popularizuje ich s cieľom šíriť povedomie o českých expertoch.
Teraz sa najnovšie podieľa na chystanom projekte, ktorého cieľ je dostať Česko na mapu technologických lídrov sveta. Nový inkubátor má pomáhať vedeckým tímom prekonať priepasť medzi výsledkami výskumu a vznikom spin-offu, takzvané údolie smrti.
To bude asi skôr. Myslím, že je veľmi realistické, že tú miliardu budeme mať tak do troch rokov.
Záujem o život v zdraví rastie. Potenciál na trhu je veľký, obzvlášť v Poľsku, kde slávime úspech. A iste, to číslo znie skvele, samozrejme, teší ma, že sa firme darí. Ale nie je to jediná vec, ktorá ma teraz zamestnáva a ktorej dávam energiu.
Súvisia s mojou prácou v iniciatíve Druhá ekonomická transformácia, kde mám na starosti vedu a výskum, a tiež s Nadačným fondom Žiarovky, ktorý prepája mladé a nadané talenty s ďalšími ľuďmi a inštitúciami. Cieľom je posilniť v Česku prístup k vede a vytvárať príležitosti, aby sa mladé talenty mohli aktívne zapojiť do rozhodovania o budúcnosti krajiny.
Pretože je zrejmé, že sa musíme zamerať na budovanie vysokej pridanej hodnoty v ekonomike už od tých najskorších fáz. Kľúč je podpora podnikavosti na univerzitách, čo sú najmä univerzitné spin-offy. Pozrime sa na Spojené štáty, ktoré sú ťahúň inovácií. Máme špičkové talenty, ale často im chýba prostredie, ktoré by ich viedlo k tomu, aby nápady pretavili na globálny úspech.
Presne tak. Vzniká tu veľa kvalitného výskumu, ale neexistuje dobrý mechanizmus na efektívny transfer technológií. Jednak chýbajú odborníci, ktorí by sa vyznali v biznisovej stránke, a tiež v systéme chýbajú peniaze na samotný transfer technológií. Preto chystáme prvý tough tech inkubátor v Česku.
Zameria sa na transfer znalostí, ktorý vedeckým tímom pomôže prekonať takzvané údolie smrti, teda priepasť medzi výsledkami výskumu a vznikom technologickej firmy s reálnymi produktmi a zákazníkmi. Budeme vyhľadávať technológie s vysokým potenciálom a investovať do toho, aby sa dostali do fázy proof of concept. Takéto projekty potom pripravíme na to, aby zvládli vstup na trh a ďalšie investičné fázy.
Na aké odbory alebo témy sa inkubátor zameria?
Môže ísť o pokročilé materiály, výskum v oblasti robotiky, energií a životného prostredia, kybernetickej bezpečnosti a v mnohých ďalších oblastiach. Ide nám o transformatívne technológie, ktoré riešia zásadné problémy súčasnosti aj budúcnosti a ktoré sa dajú dobre uchopiť v rámci ochrany duševného vlastníctva.
Koľko do toho investujete?
Vytvoríme akciovú spoločnosť, do ktorej chceme zapojiť desať až pätnásť investorov. V prvej fáze máme cieľ získať desať miliónov eur.
Inkubátor sa bude sústreďovať len na vedu z Česka?
Najprv áno, ale do budúcnosti plánujeme rozšírenie projektu aj do Poľska a ďalších krajín strednej a východnej Európy. Vidíme tam veľký potenciál, ktorý môže zvýšiť konkurencieschopnosť a posunúť celý náš región.
S kým na tom pracujete?
Je nás celkom osem. V manažérskej štruktúre máme napríklad Janu Soukupovú, ktorá patrí do výberu Forbes 30 pod 30 a ktorá bola riaditeľka kabinetu českej ministerky pre vedu, kde sa venovala transferu technológií a podpore strategických technológií. Súčasťou tímu sú experti na duševné vlastníctvo, budovanie firiem a škálovanie biznisu. O podnikateľskú skúsenosť teda nebude núdza. A skladáme aj poradný zbor, v ktorom budú zastúpení špičkoví vedci aj ďalší profesionáli.
Pomôžeme dostať Česko na mapu technologických lídrov.
Prečo to celé robíte?
Pretože vzhľadom na geopolitické zmeny sa dostávame do bodu, keď si už nemôžeme dovoliť nechať skvelé technologické nápady ležať v šuplíku len preto, že im chýba finančná alebo biznisová podpora. A presne to chceme zmeniť. Toto je prvý krok k tomu, aby vznikla česká Nvidia alebo OpenAI. Pomôžeme dostať Česko na mapu technologických lídrov.
To je celkom ambiciózny plán a dosť práce.
Keď nebudeme mať dobré inovácie, dlhodobo nemáme ako udržať prosperitu Česka, na akú sme teraz zvyknutí. A druhá vec je, že chcem Česku niečo dať, pomôcť to tu trochu zlepšiť.
O vede sa v poslednej dobe hovorí celkom často, ale pre vás to nie je úplne nová oblasť, však?
To je pravda. Odborný, na faktoch založený prístup ma zaujímal vždy. Firmu som stavala na inovatívnych výrobkoch dentálnej hygieny, od začiatku som premýšľala v kontexte vedy a výskumu. A tak to je v Profimede dodnes. Nestačí mi, že niečo pekne vyzerá a má to dobrý marketing.
Je toto váš recept na úspech?
Myslím, že recept neexistuje. Úspech je kombinácia pracovitosti, odvahy riskovať, šťastia a zdravej tvrdohlavosti.
Ako vám teraz robí Profimed radosť?
Veľmi. Plníme svoje plány a rastieme vo všetkých krajinách, kde pôsobíme, teda v Česku, na Slovensku, v Maďarsku a Poľsku. Práve Poľsko je náš najväčší premiant, tam sa nám veľmi darí, hoci je to veľmi ťažký trh.
Ale dlho to tak nebolo, však?
Áno, Poľsko bolo veľmi náročné. Najprv sme tam šli trochu štýlom copy – paste, ale ukázalo sa, že čo funguje v Česku, nemusí byť recept na úspech v Poľsku. Takže sme to museli prekopať a teraz sa konečne úročia naša práca a naozaj vo veľkom sa nám vracia úsilie, ktoré sme tomu dali.
Čo tam oproti Česku nefungovalo?
Zatiaľ čo u nás funguje dobre náš retailový koncept, Poliaci si pre poradenstvo do predajne nepôjdu. Orientujú sa skôr na odporúčania v ordináciách, takže sme tam rýchlo otočili loď a neotvárali viac a viac predajní, ale sústredili sa na detailnú prácu v teréne.
Náš tím každý víkend celý rok obchádzal všetky konferencie, oblastné komory alebo robil semináre pre dentálne hygieničky i zubných lekárov. Detailne sme edukovali o ústnej hygiene, čo a ako používať, a toto sa veľmi zúročilo. Vidíme napríklad to, že sa tam zákazníci veľmi orientujú už aj na medzizubné kefky, ktoré pred desiatimi rokmi v Poľsku nikto nepoznal.
Rovnako sa nám darí v segmente starostlivosti o matku a dieťa, kde spolupracujeme s mnohými tisíckami pôrodných asistentiek.
Nepreháňate?
Vôbec. Keď sme v roku 2014 prišli do Poľska, bolo to ako rok 1995 v Česku. V lekárni mali štyri veľké kefky, zubnú niť a medzizubné kefky ani neexistovali. Dnes už tam v lekárňach nájdete sortiment, ktorý sme presadili a na ktorý sme zvyknutí v Česku. Bolo dôležité, že sme včas pochopili, že sa každý trh správa inak a že predajne tam budú skôr len také crème de la crème.
A tiež bolo strašne dôležité, že sme sa v Poľsku presťahovali z Varšavy do Katovíc.
Aké veľké je dnes Poľsko v biznise Profimedu?
Veľmi nám rastie, ale najväčšie je stále ešte Česko.
Chcete ísť ešte ďalej, do ďalších krajín?
Nie. Síce by sme mohli ísť napríklad do štátov ako Litva, Estónsko alebo Rumunsko, ale sme spokojní s vyšehradskou štvorkou. To je trh so šesťdesiatimi miliónmi ľudí a ponúka ešte obrovské možnosti. Je lepšie sa koncentrovať a robiť kvalitnú prácu, než sa rozletieť všade a robiť to napoly. Nechcem firmu zadlžiť pre obrovské plány. Pre mňa dáva zmysel udržateľná cesta.
Takto to máte postavené od začiatku podnikania?
Presne, toto bola vždy moja stratégia. Nemaľovala som si veľké krivky, ale rástli sme tak, ako to firma zvládala, bez nejakých veľkých stresov. Nie je dôležité za každú cenu rásť, ale kvalitne zvyšovať obrat bez vplyvu na maržu.
Dnes máte dvadsať pobočiek v Česku a na Slovensku, chystáte ďalšie?
Retail je už plne saturovaný. A budem úprimná, dnes je navyše pre indexáciu nájmov v hyperinfláciu po covide aj veľmi nákladný.
Aký majú dnes predajne význam?
Predajne sú veľmi dôležité. Je to naše laboratórium, kontakt so zákazníkom, keď sa každý deň formou hlásenia z predajní dozvedáme, čo zákazníci požadujú, čo chvália, na čo sa sťažujú, a môžeme tam testovať novinky pred uvedením do distribúcie.
Počet krajín, kde pôsobíte, je stabilný, Profimed však postupne rozširuje záber. Je dentálna starostlivosť stále najväčšia?
Je, tá nám robí zhruba päťdesiat percent a stále tam vidím značný potenciál. Veľký skokan je však značka Frida, čo sú zdravotnícke pomôcky a starostlivosť o matku a dieťa, a dobrú pozíciu majú aj potravinové doplnky a longevity.
Ako to vzniklo, cesta od kefiek k doplnkom stravy?
Začínali sme ako distribútor ústnej hygieny, potom sme pridali profesionálnu kozmetiku a pomôcky pre starostlivosť o telo a o matku a dieťa a ako posledné zatiaľ pribudli doplnky stravy, keď nás počas pandémie oslovila rakúska firma Dr. Böhm s ponukou spolupráce. A pretože s manželom sledujeme longevity výskum už päť rokov, začali sme sa rozhliadať aj v tejto kategórii.
A čo ste zistili?
Že je málo takých, ktoré sú skutočne vedecky overené. Výrazná výnimka je v tomto smere spermidín, ktorý má mnoho štúdií na európskych univerzitách, a navyše vedeckú radu zloženú z veľmi úspešných profesorov, ktorí sa téme venujú. To je strašne dôležité, pretože na tomto trhu existuje množstvo pokusov, kde sa ponúkajú normálne vitamíny a minerály a predáva sa to ako longevity produkt.
Hnevá vás to?
Rozčuľuje. Pretože mnoho ľudí, ktorí sa do toho segmentu púšťajú, tomu vôbec nerozumie. Vôbec. Idú len po povrchu a klamú ľudí. To robiť nemienim. Fakt však je, že longevity je veľká téma.
Veľká téma pre vás osobne, alebo aj čo sa týka biznisu?
Oboje. V biznise sme na trh priniesli spermidín, za ktorý sa dokážem s čistým svedomím postaviť a odporučiť ho.
Ako sa človek môže zorientovať v tom, čo je balast a čo je funkčné?
Musí tomu venovať veľa času. Mám veľkú výhodu, že sa lekárskymi témami zaoberám už roky. Mám veľa priateľov medzi profesormi, takže s nimi niektoré veci konzultujem. Navštevujem aj veľa kongresov, ktoré sa týkajú longevity, v Európe aj v Amerike. Tiež k tomu nemôžeme pristupovať z hľadiska nejakých dogiem a musíme si tiež povedať, či nám ide o lifespan, alebo healthspan.
Ide o to, či chceme žiť dlho čo najzdravšie alebo čo najdlhšie. Ja sa pozerám skôr na healthspan a s tým súvisí celková životná filozofia. Nie je len o doplnkoch stravy, o športovaní, ale o celkovom nastavení, o tom, akú mám kvalitu spánku, ako sa staviam k stresu a ako ho dokážem riadiť. Je to tiež o postoji k zdravej strave a nejde len o jedlo.
Nepijem vodu z plastových fliaš kvôli mikroplastom, pijem len zo skla alebo si dám vodu z kohútika.
Ako to myslíte?
Ide aj o to, v čom jedlo a pitie uchovávam. Ja napríklad nepijem vodu z plastových fliaš kvôli mikroplastom, pijem len zo skla alebo si dám vodu z kohútika. Neuchovávam jedlo v plaste, ale v skle. Domov mi nesmú ani bežné čajové vrecká, pretože sa robia z plastových materiálov a pri zahriatí sa z nich uvoľňujú miliardy mikroplastov.
Tie sa potom ukladajú v našich orgánoch a ovplyvňujú naše telo. Hlboký vplyv na naše zdravie majú náročnejšie zmeny, než len brať si nejaké suplementy, tie pomôžu napríklad krátkodobo s imunitou, ale z dlhodobého hľadiska je zásadné, aby naše bunky dokázali regenerovať.
A tomu pomáha hlad a chlad, ako hovoríte?
Presne tak. Menej jedla, prerušované pôsty, obliekať sa menej, športovať – to má hlbší a trvalejší účinok na naše zdravie.
To robíte?
Jasné! Jem raz alebo dvakrát denne a obliekam sa len ľahko.
A ako vám ide skĺbiť výdatný spánok s vedením firmy a ďalšími aktivitami?
No to mi hovorte! To je vec, s ktorou dosť bojujem. Ja som nikdy nespala veľa, tak sa snažím držať tých sedem hodín spánku, ale niekedy to nevyjde. Dnes už chodím radšej spať skôr večer, väčšinou zaspím so synom, keď ho uspávam, a potom si ráno privstanem a robím veci do práce alebo mám čas na šport. Trikrát týždenne mám tenis, doma cvičím s vlastnou váhou a behanie som vymenila za rýchlu chôdzu so záťažou.
Beriete aj doplnky stravy?
Dlhodobo beriem ten spermidín a myslím, že sa mi zlepšili kognitívne funkcie, ľahko si spomínam a mám aj dosť energie. Inak by som ani toto všetko nedala. Asi by som mala mať s vyšším vekom menej energie, ale to rozhodne nemám. Skôr sa cítim, akoby som mala tridsať. No a potom beriem aj omega-3 a metformín, ktorý je výborný na kontrolu hladiny cukru v krvi a ako liek pre diabetikov je overený už mnohými rokmi na trhu. Niektoré štúdie ukazujú, že by mal mať vplyv aj na zníženie rizika niektorých druhov rakoviny a na longevity.
Skúšate novinky, ktoré sa objavujú?
Nie, pozerám sa na štúdie, skúmam, ako sa na to pozerá odborná verejnosť, ako dlho sú tie prípravky na trhu a či u nich nie sú nejaké vedľajšie účinky. Nie som taký ten freak, ktorý na sebe testuje tie najnovšie veci na trhu.
Nemáte u niektorých ľudí pocit, že sa snažia doplnkami dohnať veľa vecí pre spokojný život?
Niekto to tak možno má. Ale longevity je holistická, nemôžete sa sústrediť len na jednu vec a „dosypať“ ju nejakými prostriedkami. Ide o celkový prístup k životu. Vrátane toho, že človek musí byť hrdý na svoj život, mať dobrý pocit, že jeho život nie je zbytočný, to je veľmi dôležité.
Nie je to iba o tom, že mám veľa peňazí a mám sa dobre. To šťastie neprináša. Nesmierne dôležité sú vzťahy, nielen v rodine, ale aj s priateľmi a ďalšími ľuďmi. A tiež prístup k stresu a práci. Môžete byť nešťastný workoholik. Alebo šťastný.
To ste vy?
Hovorím to tak. Robím toho veľa, ale robím to rada a prináša mi to osobné uspokojenie. A to je veľmi dôležité. Oveľa dôležitejšie ako sa za niečím hnať a byť nešťastný, že nemám čas. Ja napríklad nemám na niektoré veci čas, ale mne to nevadí. Som s tým úplne v pohode, pretože si čas robím na veci, ktoré mi dávajú zmysel.
Čo vám dáva zmysel?
Osobný čas venujem synovi, ktorý má najväčšiu prioritu. Tiež však viem, že nepotrebuje mamičku dvanásť hodín denne, potrebuje s ňou kvalitný čas. Keď sme spolu, nepozerám do mobilu, ale čítame si alebo sa spolu pozeráme na rozprávky, pretože nás to baví.
Na čo radi pozeráte?
Máme radi veľké, výpravné rozprávky, napríklad Zlatý kompas, to je nádhera, alebo Hviezdny prach, Luskáčika alebo Myši patria do neba. Neznášam rozprávky, kde sa postavičky mlátia po hlave alebo ktoré začínajú tým, že niekto umrie.
A čas si rada robím aj na spoločenské aktivity, ako je napríklad podpora Národného divadla, ktorého tvárou som sa stala. Rada sa venujem filantropickým projektom, pretože to človeku prináša pocit šťastia, že sa nemá dobre len on sám, ale pomáha aj ostatným. A to podľa mňa patrí do toho holistického prístupu k longevity.
Rada sa venujem filantropickým projektom, pretože to človeku prináša pocit šťastia, že sa nemá dobre len on sám, ale pomáha aj ostatným.
(Tento prístup sa prepisuje aj do toho, ako Alexandra Kala stavia svoju firmu. Podnikať začala, keď mala dvadsaťjeden. A išla krok za krokom.)
Čo bol najväčší problém, s ktorým ste sa museli stretnúť?
Veľkú chybu sme urobili v Poľsku, že sme začali s retailovým konceptom. To bola drahá chyba.
Na koľko vás to vyšlo?
Stálo nás to určite do 30 miliónov korún (vyše milión eur). Inak sme rozhodne robili aj iné chyby, možno sme zaradili produkty, ktoré úplne neladili s Profimedom, alebo sme otvorili predajňu na zlom mieste, ale to sú celkom normálne veci.
Nikdy sa však nestalo, že by firma visela na vlásku, že by ste išli na hranu?
Nie. Vždy sme stáli na racionálnych základoch. Mimochodom, je na to aj McKinsey štúdia, že ženy ako podnikateľky majú dlhodobo lepšie výsledky ako muži. Neriskujú toľko, budujú podnikanie postupne a udržateľne. A myslím, že ja som potvrdením tejto štúdie. Aj odvážnejšie rozhodnutia boli len natoľko riskantné, aby to firma v prípade neúspechu ustála.
Nešla by som do toho, že by som si požičala v dlhopisoch stovky miliónov, aby som mohla expandovať do dvadsiatich piatich krajín. Aj keby sme museli napríklad úplne odpísať investíciu v Poľsku, firmu by to nepoložilo. A to súvisí s tým holistickým prístupom k životu. Nič nerobme na hranu. To platí v biznise, v športe, v doplnkoch stravy aj osobnom živote. Tak je to.
S akou predstavou ste vlastne začínali v dvadsiatom prvom roku života podnikať?
Mala som obrovské ideály, čo je veľká výhoda mladosti. Človek má ideály a obrovskú energiu ich naplniť.
Ženy ako podnikateľky majú dlhodobo lepšie výsledky ako muži. Neriskujú toľko, budujú podnikanie postupne.
(Začalo sa to na zubárskom kresle, kde sa Alexandra Kala ocitla pre boľavú osmičku. Zubár sa jej spýtal, čo robí, a ona na to, že práve nič, že skončila školu. A tak jej ponúkol prácu vo svojej firme, ktorá sa venovala distribúcii stomatologických výrobkov pre zubné ordinácie.
Cez túto prácu spoznala Václava Velkoborského, zubného lekára zo Švajčiarska, s ktorým vytvorili pár a neskôr sa aj zobrali. Hlavne však vďaka nemu spoznala dva rozdielne prístupy: na jednej strane opravovanie zubov, aby vydržali čo najdlhšie. A na druhej preventívny prístup, keď sa človek o chrup stará tak, aby nebolo potrebné opravovať ho. Zo Švajčiarska doviezla „chlpaté špáradlo“ od tamojšej značky Paro a vydala sa na stomatologické výstavy a kongresy.)
Ako sa tam na vás pozerali?
Na začiatku to vyzeralo tak, že som prišla niekam, kde ostatní vystavovali zubárske kreslá, mali tam amalgámové miešačky a podobne. Ja som tam vytiahla kefky a všetci sa nahrnuli a zvedavo pozerali, čo to mám. Tam som spoznala, že to je naozaj diera na trhu.
Hneď to zaujalo. Tak som si hovorila, že by som ten sortiment poskladala z viacerých značiek. Ako prvá som sem priviezla napríklad sonickú kefku Optiva Sonicare a bieliace pasty Rembrandt z USA.
Nadväzovala sa spolupráca s veľkými zahraničnými firmami ľahko?
V deväťdesiatkach to bolo tak, že keď ste vedeli po anglicky a napísali im s nejakým rozumným biznis plánom, väčšinou to vyšlo.
Predpokladám, že vy ste ho mali.
Áno, mala som to postavené na propagácii pre odborníkov, zubných lekárov. Zároveň som však otvorila aj prvú predajňu v Prahe pri Karlovom námestí. Takže aj napriek tomu, že som bola taká mladučká, sa mi darilo zastúpenie krok za krokom získavať. Vtedy bol trh skutočne ešte veľmi otvorený. Tak som začala a ohromne ma to bavilo.
Čo vás na tom bavilo najviac?
Že robím niečo múdre, že predávam veci, ktoré majú prínos, a že to má potenciál. Asi by som nevedela predávať napríklad oblečenie. Tu ma bavil a baví presah do vedy. Rôzne som to skúmala, diskutovala o tom s doktormi a nepozerala sa len na pekný marketing a na to, či to pekne vyzerá, ale vždy bolo pre mňa dôležité predávať niečo, čo naozaj funguje. To bola DNA Profimedu od začiatku.
Ako sa na to pozerala vaša rodina?
Ja som sa tým veľmi nevymykala, otec hneď ako prišla revolúcia, skončil v práci a pustil sa do podnikania. Vtedy pre to doma boli veľké diskusie medzi rodičmi, mamička sa podnikania bála, zatiaľ čo otec v tom videl jedinečnú príležitosť. Išiel do toho a to ma asi tiež formovalo.
Kupoval v Rakúsku autá, tu ich predával a ja som videla, ako sa mu darí. Videla som, že je to dosť práce. Ale tiež, že na druhej strane to niečo prináša. V tom čase som mala okolo 15 rokov a zblízka som to sledovala, vyrastala som v tom.
Takže ste sa podnikania nebáli?
Nebála. A tiež som bola sama vždy podnikavá, na gymnáziu som si cez leto privyrábala a pracovala som aj skôr, hoci to vtedy písali na babičku.
Čo ste robili?
Sedela som za okienkom na vrátnici štátneho podniku a manuálne prepájala telefóny. A tiež som strážila, či sa ľudia zapisujú do knihy príchodov a odchodov.
Koľko ste mali rokov?
Tak desať-dvanásť. Samozrejme, z tých peňazí som nič nevidela, pretože to bol privyrobenie pre mojich rodičov. A raz prišiel otecko s nápadom, že by som mohla pracovať v Juhočeskom divadle, ktoré hralo cez leto v Českom Krumlove. Tak som tam od júna do septembra večer čo večer hrala elfa v Sne noci svätojánskej. Behala som po tej záhrade, posedávala so staršími hercami a počúvala ich múdre reči.
To mohla byť celkom zábava, nie?
No jasné! Bavilo ma to, ale domov sme sa vracali okolo polnoci a ráno sa mi ťažko vstávalo do školy. Ale našťastie som bola na základke jednotkárka, tak som sa nemusela učiť.
Alexandra Kala z Profimedu. Foto: Anna Kovačič
Prečo ste nepokračovali na vysokú, keď vám škola išla?
Pretože som mala obdobie rebelstva, moja puberta bola príšerná. Navyše bolo chvíľu po revolúcii, väčšina spolužiakov sa hlásila na všetko a ja som si hovorila, čo sa tam budú učiť, keď tam budú rovnakí profesori ako za komunizmu. Nevidela som v tom prínos.
Takže ekonómka nie. Právo ma tiež nelákalo, nechcela som sa šprtať zákony. A ísť na pedák ako ovca, aby som mala aspoň diplom, to som nechcela. Takže som veľmi nevedela, čo by som mohla robiť, medicína mi nenapadla, a tak som doma oznámila, že neviem, čo by som mohla študovať, takže nebudem študovať nič.
A že budem pracovať doma, v rodinnej firme.
Čo vám na to rodičia povedali?
Nech pokojne neštudujem, ale nech si nemyslím, že budem u nich v teplúčku. A že si mám nájsť prácu.
A našli ste si?
Nie, nakoniec som nastúpila na dvojročné štúdium ekonómie a účtovníctva, aby som mala neskôr nejaký prínos do rodinnej firmy. Lenže naši potom povedali, že ešte musím niekam na skusy.
Mali ste prísnu výchovu?
Celkom áno. Odmalička som musela doma pomáhať, pracovala som cez prázdniny na rôznych brigádach, a to aj na gymnáziu. Jeden rok som pracovala v reštaurácii a umývala riad, ďalší som predávala zmrzlinu. Jeden rok som sa teda už posunula a prišla na to, že je skvelé zbierať čučoriedky a predávať ich v Rakúsku.
Ráno som ich nazbierala, potom išla vlakom do Gmündu, prešla s dvoma vedierkami čučoriedok hranicu, išla do prvej krčmy a tam som ich predala.
Jeden rok som pracovala v reštaurácii a umývala riad, ďalší som predávala zmrzlinu.
Koľko ste zarobili?
Pársto šilingov to bolo. Vtedy to mohlo byť napríklad šesťsto korún, takže som si v Gmünde rovno kúpila nejakú kozmetiku alebo topánky a išla s nákupom zase domov. Potom som však zistila, že ešte lepšie je kúpiť tie čučoriedky ráno na trhu od dôchodcov. Síce som mala menší zisk, ale výsledok bol aj tak dobrý. Takže ja som sa nikdy úplne nestratila.
A kedy ste sa ocitli na tom kresle s boľavou osmičkou?
To bolo po tom štúdiu, keď som mala ísť na skusy. Prišlo to presne včas, že mi ten lekár ponúkol prácu. Asi rok som tam pracovala a potom sa pustila do vlastného podnikania.
Čo na to rodičia, že ste sa nakoniec nevrátili?
Neboli nadšení, ale podporili ma. Dali mi vklad do podnikania. Povedali mi, tu máš vstupný kapitál, ale potom už za nami nechoď ani pre korunu. Nikdy už nič viac nedostaneš. To bolo tvrdé.
Koľko vám dali?
Jeden a pol milióna korún, čo v tom čase bolo veľa peňazí. Ale na druhú stranu som sa musela veľmi oháňať, aby som tri roky rozjazdu firmy zvládla a potom sa dostala do čiernych čísel.
Aké boli tie prvé roky?
Veľmi ma to bavilo. Na druhej strane som však bola pod veľkým tlakom, pretože mi bolo jasné, že buď to dám, alebo skončím.
A dali ste to.
Áno, ale tie tri roky som šetrila každú korunu. Hneď som sa presťahovala do Prahy a otvorila pri Karlovom námestí kanceláriu a prvú predajňu. Nábytok sme postavili z tvrdého papiera, pretože to bolo najlacnejšie. Aj v sklade sme mali papierové regály, to by dnes nebolo ani legálne.
Pokladňa bola malá pokladnička na kľúčik a k tomu papierové paragóny. Raz v noci som bola v kancelárii a zabudla sa zamknúť a zrazu tam vbehol zlodej a celú tú kasu mi ukradol. To boli divoké začiatky.
Ako sa vám podarilo presadiť na trhu?
Naozaj veľa som pracovala. Cez víkendy som jazdila na rôzne školenia zubných lekárov, konferencie, tam som si rozložila stánok a ukazovala výrobky. Objednávky som si písala na papier, v pondelok som zabalila balíčky, išla s nimi na poštu a rozosielala ich zákazníkom. A takto to bolo dlho. Veľký prelom nastal v roku 2000.
Čo sa stalo?
Všimla som si, že na Ječnej ulici skrachovala jedna firma a že je tam voľný veľký presklený priestor, ľuďom na očiach, a navyše priamo oproti Stomatologickej komore, ktorá tam vtedy sídlila. A tak som to riskla, získala tento priestor a presťahovala predajňu. Nájom tam bol dvojnásobný, platila som asi šesťdesiat tisíc, ale povedala som si, že musíme byť viac vidieť.
Alexandra Kala z Profimedu. Foto: Anna Kovačič
Pamätám si to. Chodila som okolo a pripadalo mi to ako z iného sveta. Obchod s kefkami na zuby…
To prišlo mnohým ľuďom ako z iného sveta. Ale už zo zvedavosti sa tam chodili pozerať. A postupne aj viac a viac nakupovať. Zafungovalo to.
Ako vám tá ružová vlastne napadla?
Ružová je farba zdravých ďasien a tiež som sa chcela odlíšiť. V medicíne máte veľmi modrú a bielu farbu a lekárne sú zelené. Chcela som, aby to vyzeralo úplne inak. Vtedy ružová nebola vôbec populárna, ale človek sa nesmie báť.
A vstúpili tam aj muži?
To viete, že áno.
Ľutovali ste niekedy v tých začiatkoch, že ste sa do podnikania vrhli?
Nie, ale keď som otvorila túto predajňu na Smíchove, bolo toho na mňa veľa. Bola som unavená, tá stavba bola náročná a drahá. Jeden deň som prišla domov a plakala som, taká som bola „odpáleá“.
Čo vám dalo a dáva silu?
Ja sa nevzdávam. Keď som pod tlakom, neschovám sa do kúta, neustúpim, ale skôr sa tlaku snažím čeliť, bojujem. Som bojovník a nevzdávam sa zbytočne. Keď to dáva zmysel, zatnem zuby a idem do toho.
Čo bolo najlepšie biznisové rozhodnutie, aké ste urobili?
Určite otvorenie predajne na Ječnej ulici a potom to, že som išla do retailu a obchodných centier. Hoci mi vtedy nikto neveril, že ľudia budú kupovať kefky toľko, že z toho zaplatím nájom. Podarilo sa aj to, že sme rozšírili sortiment o starostlivosť o matku a dieťa.
A tiež som skoro od začiatku išla do digitálneho sveta, e-shop a webové stránky sme mali už od roku 1999. Do digitalizácie som vždy veľa investovala.
Vo vašom biznise aj živote hrá veľkú úlohu Švajčiarsko. Zo Švajčiarska bola inšpirácia aj prvé výrobky, ktoré ste začali predávať. A tiež tam váš manžel pôsobí ako uznávaný zubný lekár, ktorý stojí aj za vznikom zubných pást Swissdent. Akú úlohu zohral vo vašom podnikaní?
Veľmi mi pomáhal, čo sa týka odborného poradenstva. Obchodné rozhodnutie a samotné fungovanie firmy si riadim sama. Ale mám v ňom oporu a chápal, že sa chcem realizovať, a zdravo ma v tom podporoval. Bol vždy hrdý na to, čo robím a dával mi dosť priestoru.
Jeden čas ste boli vo Švajčiarsku pomerne dosť, ako to fungovalo?
Veľkú časť života som tam bola, skoro polovicu času. Chcela som švajčiarsky pas, takže som musela mať centrum života vo Švajčiarsku, platila som tam dane.
Ako to šlo dohromady s vedením Profimedu?
Dobre, polovicu času som firmu riadila na diaľku. Takto intenzívne som bola vo Švajčiarsku asi medzi rokmi 2006 a 2016, už sme mali zopár pobočiek, vstúpili sme na zahraničné trhy a ja som pendlovala medzi Prahou a Zürichom.
Alexandra Kala z Profimedu. Foto: Anna Kovačič
Bolo ťažké švajčiarsky pas získať?
Okrem toho, že som tam aktívne žila desať rokov a platila dane, som musela na záver urobiť aj skúšku, keď k nám domov prišiel na návštevu policajt, aby videl, ako žijeme, a v nemčine so mnou prebral každodenné reálie z Zürichu.
Na čo sa pýtal?
Aké noviny sú zadarmo v električke, kde je v Zürichu ZOO, kam chodím cvičiť, jednoducho na rôzne veci z bežného života, z ktorých sa dobre ukáže, či ten človek nepodvádza a len si neprihlásil do Švajčiarska adresu, ale v skutočnosti nevie, ako Švajčiari žijú. Táto skúška trvala asi dve hodiny a musela som tam byť sama bez manžela.
Báli ste sa, či to vyjde?
Samozrejme, že som bola nervózna. Hlavne som sa bála, aby sa ma neopýtal napríklad na to, koľko stojí mlieko, pretože to neviem ani v Česku. Alebo aby sa ma neopýtal na nejakých moderátorov z televízie, pretože na ňu nepozerám ani tu, ani tam.
A potom prišla posledná otázka, prečo švajčiarsky pas chcem. To bola dosť dobrá otázka.
Čo ste mu odpovedali?
Že keď už tam žijem, chcem mať právo vo Švajčiarsku voliť, že je pre mňa dôležité, ako bude tá krajina fungovať, a chcem sa podieľať na jej budúcnosti.
A aké boli skutočné dôvody?
Toto bola jedna motivácia, ďalšia je fakt, že švajčiarsky pas je skvelý pri cestovaní. Kedykoľvek by sa mi niečo stalo na cestách, určite by som išla na švajčiarsku ambasádu. Tiež sme v tom čase neboli rozhodnutí, či nakoniec nebudeme žiť vo Švajčiarsku.
Dnes sa ukazuje aj to, že to bolo celkom vizionárske. Bohužiaľ, vzhľadom na vojnu na Ukrajine a celkovú geopolitickú situáciu som rada, že mám aj švajčiarsky pas.
Prečo ste sa nakoniec rozhodli žiť v Česku?
V tom čase som mala fungujúcu firmu, skvelé manželstvo, precestovala som celý svet od Austrálie po Aljašku. Blížila sa mi štyridsiatka a ja som si hovorila, čo ďalej, aká bude moja ďalšia etapa v živote. A došlo mi, že mám najvyšší čas mať deti. Tiež som bola pripravená, že tomu dám maximum a že dieťa nebude na vedľajšej koľaji.
Nikdy som nechcela podnikať a zároveň byť v strese, že nemám čas na dieťa. Teraz som však už vedela, že firma má solídne základy, a že aj keď tam nebudem naplno, zvládne to. A mala som obrovské šťastie, že som do roka otehotnela. Na filmovom festivale.
Na čo ste mysleli, keď ste to zistili? Ako to zvládnete s firmou?
To som neriešila, ani či to bude chlapec, alebo dievča. Ale prvé, čo som hovorila, bolo, že musím mať skúsenú pestúnku, ktorá mi bude oporou.
Našli ste ju?
Áno, kamarátka mi odporučila zdravotnú sestričku, ktorú som presvedčila, nech skončí v zubnej ordinácii. A je s nami dodnes. Je z nej súčasť rodiny a s mojím synom sú perfektní parťáci.
Alexandra Kala z Profimedu. Foto: Anna Kovačič
Nežiarlite na ňu niekedy?
Absolútne nie, to nie je racionálne. Dieťa vždy vie, kto je mamička. Navyše mu takto môžem dávať plnohodnotný čas bez stresu.
Práve narodenie syna súvisí s rozhodnutím žiť v Česku?
Áno, musela som sa rozhodnúť, kde sa narodí a či bude patriť pod českú alebo švajčiarsku pediatrickú starostlivosť.
Prečo vyhralo Česko?
Nejako mi to bolo jasné. Cítila som, že chcem byť tu.
Mohli by ste si vcelku pohodlne žiť vo Švajčiarsku, namiesto toho podnikáte tu, veľa sa angažujete v najrôznejších aktivitách od podpory vedy až po kultúru, robíte viac, než by ste museli. Aká k tomu viedla cesta?
Už skôr som rada filantropicky podporovala rôzne malé projekty. Ale po narodení Maxíka som o rozhodnutí žiť tu a vychovávať tu dieťa premýšľala hlbšie, a tak mi prišlo úplne prirodzené, že keď chcem, aby tu moje dieťa vyrastalo, musím sa aj zaslúžiť o to, aby spoločnosť bola lepšia. Robím to trochu pragmaticky pre seba a svoje dieťa. Zároveň ma to napĺňa. Teší ma to viac ako päť áut v garáži.
Naučili ste sa to trochu vo Švajčiarsku?
Áno, tam je spoločenská angažovanosť samozrejmá. Vždy sme tam podporovali rôzne akcie, z ktorých ide výťažok na dobročinné účely. Dávanie je vo Švajčiarsku veľmi silné, a to platí aj medzi ľuďmi z nižších vrstiev. Zároveň u ľudí, ktorí majú nejaké zdroje, sa aj očakáva, že sa sociálne angažujú.
Takže áno, priniesla som si zo Švajčiarska ten spirit, že peniaze sú dôležité, ale mali by prispievať aj k zlepšovaniu života v krajine celkovo. Švajčiari sa veľmi starajú o to, ako ich štát funguje. Nenadávajú na zlú vládu, pretože vedia, že to tvoria oni sami.
Dávanie je vo Švajčiarsku veľmi silné, a to platí aj medzi ľuďmi z nižších vrstiev.
Čo ste sa tam ešte naučili?
Že nie je dôležité, aké máte auto, ten ich prístup je dosť „understated“. Napríklad z Audi RS dajú dole znak RS, aby to vyzeralo ako bežnejšie auto. A tiež som sa tam naučila hovoriť nahlas svoj názor. Nebojím sa ozvať, keď sa mi niečo nepáči a chcem, aby sa to zlepšilo. To je veľmi veľký vplyv Švajčiarska.
Na túto krajinu hľadíme často s obdivom, je však naopak niečo, čo vám tam chýba z Česka?
Švajčiari majú všetko veľmi nalinkované, chýba mi tam česká kreativita a flexibilita. Tiež sú veľmi uzavretí do seba, Česi sú priateľskejší. A Švajčiarsko je aj veľmi striktný, až policajný štát. Napríklad pokuty za rýchlu jazdu platíte podľa toho, aký máte príjem. Kto má viac, ten viac platí.
Takže vo Švajčiarsku jazdíte opatrne?
Rozhodne!
Vašej firme sa darí, mierite k miliardovému obratu. Pracujete na mnohých projektoch, budete investovať do vedeckého transferu, ste aktívna vo filantropii. Čo vás poháňa?
Mňa nič nepoháňa, robím to, čo ma baví a čo považujem za dobré.
A čo je cieľom toho všetkého?
Pretože som patriotka, chcem v záplave zahraničných korporácií vybudovať peknú silnú českú firmu. A byť hrdá na Česko.
Autorka článku je redaktorka Forbes.cz Pavla Francová.
