Miliardár Jeff Bezos sa nečakane zastal chudobných a vyzval na to, aby im Spojené štáty cez dane z príjmu neuberali zo mzdy. Zatiaľ čo pre bežných zamestnancov znie zrušenie dane ako splnený sen, dáta odhaľujú paradoxnú realitu: samotné zrušenie dane by tým, ktorí to najviac potrebujú, veľmi nepomohlo. Pozrime sa na tieto návrhy rečou čísiel.
„Keď ľudia začínajú a majú to ťažké, prestaňme ich daniť. Nie je to nutné. Žijeme v najbohatšej krajine sveta,“ povedal Bezos. Zároveň však kritizoval aj návrhy na vyššie zdanenie tých najbohatších a označil ich za obyčajné hľadanie obetných baránkov.
Podľa Bezosa prispievajú bohatí do amerického rozpočtu dostatočne a volanie po ich väčšom zdanení má byť, naopak, snahou „ukazovať prstom“ na miliardárov, aby štát odviedol pozornosť od vlastných zlých finančných rozhodnutí.
Celý tento systém označil za „klientelistický či kamarátsky kapitalizmus“, ktorý má vstavané medzery v predpisoch umožňujúce rôzne neférové praktiky proti voľnému trhu. „Samozrejme by sa to malo zmeniť,“ dodal Bezos.
Chudobnejší Američania
Začnime pri zdanení chudobných. To, že daňové úľavy pre chudobných majú pozitívny efekt na chod štátu aj na ich život, je podľa niektorých štúdií pravda – dnes títo ľudia totiž na daniach utrácajú peniaze, ktoré by inak mohli dať podnikom. Napríklad výskum Marka Zandiho z Moody’s Analytics preukázal, že každý dolár vložený do úľav na mzdových daniach vygeneruje 1,28 dolára v ekonomickom raste.
Súvisí to s tým, že keď tieto domácnosti dostanú peniaze navyše – napríklad počas dočasných oslobodení od dane zo mzdy –, takmer okamžite ich utratia na základné potreby. Na daňových úľavách tak profitujú nielen ľudia, ktorí si za mzdu môžu kúpiť viac produktov, ale aj firmy, ktoré ich predávajú.
Zistenie amerického Národného úradu pre ekonomický výskum z roku 2015 zasa ukázalo, že znižovanie daní pre skupiny s nižšími a strednými príjmami má pozitívny vplyv aj na tvorbu pracovných miest a ochotu Američanov pracovať.
Keď zakladateľ Amazonu hovorí, že by podobný krok pomohol tým, ktorí to najviac potrebujú, „vzchopiť“ sa, výskumy mu dávajú za pravdu. Problém je však v tom, že Bezosov výrok sa vzťahuje výhradne na daň z príjmu.
Tretina neplatí
Mnoho chudobných pracovníkov pritom už dnes vďaka rôznym zľavám neplatí na tejto konkrétnej dani prakticky nič, čo sa odráža aj na hodnote troch percent – podľa Národnej únie daňových poplatníkov v roku 2023 dokonca u 30,5 percenta daňových priznaní nevznikla žiadna daňová povinnosť. Hodnota troch percent pritom nie je ani presným ukazovateľom toho, koľko chudobnejšia časť Američanov na daniach naozaj platí.
Tými najväčšími požieračmi peňazí pre nich sú mzdové odvody, ktoré strhávajú 7,65 percenta hneď od prvého zarobeného dolára, lokálne majetkové dane alebo spotrebné a predajné dane z pohonných hmôt, potravín, alkoholu a bežného spotrebného tovaru. Ak by k zrušeniu dane z príjmu pre spodnú polovicu naozaj došlo, tým finančne najzraniteľnejším by sa od daní uľavilo iba čiastočne.
Problém je aj v neistote – nízke dane podľa ekonómov Williama Galea a Andrewa Samwicka môžu zapríčiniť (avšak negarantujú ho) dlhodobý hospodársky rast. Ich dopad závisí od spôsobu financovania, od existencie kompenzačných príjmových efektov a od toho, či sa podarí zabrániť nárastu rozpočtových deficitov.
Chudobným by mohlo pomôcť aj zjednodušenie daňového a dávkového systému, v rámci ktorého zaberá vyplnenie daňového priznania alebo žiadostí o pomoc menej znalým aj desiatky hodín. Viac ako 15,2 milióna ľudí s nízkymi príjmami si preto v roku 2021 muselo zaplatiť služby komerčného daňového poradcu, aby vôbec dokázali vyplniť formuláre a dostali od štátu podporu.
Komu pomáha Bezos?
Otázkou tiež je, prečo sa Bezos o zrušenie daní z príjmu usiluje. Je však možné, že by tým mohol pomôcť niektorým zo svojich zamestnancov, pre ktorých je aj malá úľava od poplatkov veľkou úľavou pre domáce rozpočty.
Napríklad prieskum Univerzity v Illinois z roku 2024 odhalil, že 48 percent dopytovaných zamestnancov Amazonu v 42 amerických štátoch zažilo v predchádzajúcich troch mesiacoch neistotu v súvislosti s bývaním a 33 percent poberalo štátnu podporu.
Dáta z roku 2024 zasa ukázali, že 48,4 percenta zamestnancov Amazonu v Nevade bolo registrovaných v programe Medicaid, ktorý ponúka chudobným a ohrozeným skupinám zdravotné poistenie.
Minuloročné zistenie Harvardovej univerzity zasa poukázalo na to, že Amazon platí vodičom dodávok podstatne menej než iné firmy – zatiaľ čo v UPS získavali v priemere 35 dolárov za hodinu, Amazon ponúkal iba 19 dolárov. Lenže s heslom „lepšia nejaká než žiadna práca“ aj tak množstvo ľudí volí horšie platené zamestnanie, pretože býva okamžite dostupné a má flexibilné zmeny aj menej prísne podmienky na prijatie.
Najbohatší platia menej
Bezos sa v rozhovore zameral aj na druhú stranu Spojených štátov a povedal, že nie je potrebné najbohatších Američanov daniť viac, pretože štát už aj tak má najprogresívnejší daňový systém na svete – to sa na papieri síce môže blížiť k pravde, v skutočnosti je to však silne zavádzajúce tvrdenie.
To odhalila aj minuloročná štúdia, ktorá spárovala dáta o majetku najbohatších publikované Forbesom s údajmi z daňových priznaní amerického daňového úradu v minulej dekáde.
Výsledkom bolo pomerne šokujúce zistenie – najlepšie platení zamestnanci síce štátu odvádzajú až 45 percent svojich príjmov, štyristo najbohatších Američanov však platí priemernú efektívnu daňovú sadzbu iba 23,8 percenta zo svojho skutočného príjmu.
A čím ideme v rebríčku najbohatších vyššie, tým toto číslo klesá. V prípade stovky najmajetnejších Američanov táto sadzba dosahovala len 22 percent. Ultrabohatí sú tak schopní platiť pri rovnakých zárobkoch polovičné sadzby oproti ľuďom, ktorí bohatstvo dosahujú „predajom“ vlastnej práce.
K tomu dochádza, pretože je obrovský rozdiel medzi definíciou zákonom uznávaného „zdaniteľného príjmu“ a skutočného „ekonomického príjmu“. Ten nezahŕňa iba hotovosť, ktorú človek dostane na účet, ale sčítava príjmy z práce a nerealizované kapitálové zisky – teda to, ako veľmi v danom roku vzrástla trhová hodnota akcií a firiem, ktoré títo ľudia vlastnia, bez ohľadu na to, či tieto akcie predali.
Úľavy pre miliardárov
U ľudí, ktorí nemajú majetok v miliardách dolárov, tak medzi týmito dvoma pojmami zas taký rozdiel nebýva. U stovky najbohatších Američanov však zdaniteľný príjem tvorí oveľa menší podiel ekonomických príjmov. Bohatstvo tých najmajetnejších sa totiž väčšinou vzťahuje k podielom vo firmách, ktoré akumulujú zisky a zhodnocujú akcie, z ktorých sa však v USA dane platia až po predaji.
Najbohatší Američania tak štát podporujú de facto najviac cez korporátne dane, ktoré platia ich firmy. Prvá vláda Donalda Trumpa im aj v tomto smere uľavila znížením týchto daní z 35 percent na 21 percent.
Bezos navyše v rozhovore odkázal na často spomínané jedno percento najbohatších Američanov. Tu má síce pravdu, že väčšina z nich platí veľmi vysoké dane, lenže aj v rámci tejto kategórie sú výrazné nepomery v bohatstve. Zatiaľ čo Bezosov majetok sa za posledný rok zväčšil o deväť miliárd dolárov, za súčasť vrchného jedného percenta je považovaný aj ten Američan, ktorý za rok zarobí zhruba osemstotisíc dolárov.
Jeff Bezos hádže všetkých ľudí z horného percenta najbohatších Američanov do jedného vreca. Skupinu miliardárov nerozlišuje od ľudí, ktorí sa do tejto elitnej vrstvy dostali „iba“ vďaka vysoko nadpriemernej mzde (napríklad s príjmom okolo osemstotisíc dolárov ročne).
Priepasť medzi týmito dvoma svetmi je pritom obrovská. Zatiaľ čo majetok Jeffa Bezosa vzrástol za jediný rok o deväť miliárd dolárov, človek na spodnej hranici vrchného jedného percenta by túto sumu zarábal jedenásťtisíc rokov – a napriek tomu paradoxne odvedie na daniach percentuálne väčšiu časť svojho ročného príjmu než Bezos.
Zásadný rozdiel je totiž v tom, ako títo ľudia peniaze získavajú. Bežní ľudia z percenta najbohatších stále zarábajú primárne klasickou prácou za mzdu, ktorá je vysoko zdanená. Bezosovo bohatstvo však už dávno nestojí na výplate.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorom je Filip Vokoun.
