Zvolenčan precestoval púšť na nákladnom vlaku. Bál som sa, že keď zaspím, vypadnem a zomriem, vraví

Mauretánia nepatrí medzi bežné ciele turistov a pre obavy z únosu či drsné klimatické podmienky sa do islamskej krajiny odvážia len najväčší dobrodruhovia. Zvolenčan Šimon Šulek patrí medzi nich – do Afriky ho zvábil sen o ceste nákladným vlakom cez púšť Sahara.

Na severe Mauretánie, blízko zamínovaných hraníc so Západnou Saharou, leží v púšti obrovská povrchová baňa na železnú rudu – Zouérat. V extrémnych teplotách tu ročne vyťažia takmer štvrtinu mauretánskeho HDP. Raz týždenne naložia horninu s čiastočkami železa na vlak a pošlú ju do prístavu na pobreží Atlantického oceánu, odkiaľ ju lode prevezú napríklad do Číny na výrobu ocele.

Nie je to bežný vlak – predstavte si dvesto vagónov s celkovou dĺžkou dva a pol kilometra, ktoré musia rušne odtiahnuť sedemsto kilometrov cez piesky a vetry Sahary. Tento svetový unikát si už všimli aj milovníci extrémov a cestu púšťou sa snažia absolvovať na vagónoch naložených železnou rudou.

Najnebezpečnejší vlak na svete

Ako vám táto cesta napadla?

Na YouTube som našiel video o cestovaní najnebezpečnejším vlakom na svete cez Saharu. Zaujalo ma to a začal som si hľadať bližšie informácie. Články vo všeobecnosti neodporúčajú cestovať do Mauretánie pre islamský terorizmus, vraždy a únosy, a to ma dosť odradilo. Aj keď som zháňal na cestu kamarátov, každý mi povedal, že mi šibe.

Vám to neprišlo za hranicou?

Spojil som sa s youtuberom, ktorý tú cestu vlakom absolvoval, aby som získal informácie z prvej ruky. Ten vyhlásil, že v Mauretánii je pokoj, žiadne očividné riziko tam nezaznamenal a naopak, stretol tam zväčša len vysmiatych a pohodových ľudí. To rozhodlo.

Ako dlho ste plánovali cestu?

Trvalo mi 5 až 6 mesiacov, kým som si zostavil plán, kúpil letenky a absolvoval očkovania. Výlet som si naplánoval na tri týždne a bral som to ako reset zo zamestnania. Cestovaním si kompenzujem stres z práce.

Do horúčav aj zimy

Čo ste si pobalili na cestu?

Pokiaľ ide o vybavenie, investoval som do kvalitného a ľahkého oblečenia. V púšti je cez deň 35 až 40 °C a v noci teplota klesne na 5 až 6 °C, takže som potreboval veci, ktoré ma ochránia pred nočným chladom, extrémnymi dennými teplotami a dokážem ich zbaliť do malého batoha.

Zobral som si so sebou sušené jedlo, filter na vodu, powerbanku a baterky. Vzal som si tiež lyžiarske okuliare a šiltovku, ktoré ma mali ochrániť proti piesku, ale v Mauretánii som napokon začal používať turban ako miestni. Keď máte zahalenú tvár, nemusíte sa toľko krémovať proti slnku a je to tiež dobrá ochrana pred vetrom a prachom. Turban chráni aj oči, lebo necháva len maličký priezor pre vstup svetla.

Odkiaľ ste leteli?

Do Mauretánie sa lieta len z piatich letísk v Európe. Ja som si vybral let z Kanárskych ostrovov do hlavného mesta Nouakchott. Mesto samotné mi neprišlo zaujímavé, ale na jeho okraji je druhý najväčší ťaví trh na svete.

Byť tam je pre Európana veľmi bizarný zážitok. Mal som pocit, že sa pozerám na nejaký postapokalyptický film. Všade, kam len oko dovidí, boli ťavy, museli ich tam byť tisícky. Masa tiav, ľudí, hluk, vrava, horúčava, do toho hŕby spálených kostí a koží, pretože choré ťavy tam rovno na mieste zabíjali a pálili. Chvíľami som strácal istotu, že som v realite.

„Autobus“ si treba zohnať

Významným zdrojom príjmov miestnych je rybolov…

Podobný chaos bol aj na rybom trhu. Miestni muži každé ráno vyplávajú na more loviť ryby a večer okolo piatej sa vracajú s úlovkom. Ženy čakajú na pobreží a prenášajú ryby na miesta, kde ich predávajú. Tiež to bolo veľkolepé divadlo, tisícky lodí, ľudí, zaujímavá energia, ľudia sa na pobreží tešia čo rybári prinesú.

Ako ste sa pohybovali po Mauretánii?

V Mauretánii neexistuje pravidelná doprava, musíte si deň či dva pred cestou na vybrané miesto dohodnúť človeka, ktorý vás tam odvezie. Ja som sa z Nouakchottu presúval do mestečka Tidjikja vzdialeného trinásť hodín jazdy autom. Podarilo sa mi zohnať miesto v malej dodávke, do ktorej sa napokon so mnou natlačilo ešte asi tucet miestnych.

Je Tidjika veľké mesto?

Je to starobylé mesto utopené v púšti. Má asi desaťtisíc obyvateľov, takže som tam ako beloch pútal veľkú pozornosť. Iného bieleho človeka som tam nestretol. Miestni vás najprv sledujú s kamenným výrazom, ale akonáhle ich oslovíte: „Ça va?“ (francúzsky pozdrav, pozn. red.), akoby sa roztopili. Usmejú sa a začnú sa vypytovať odkiaľ ste, kam idete a sú veľmi zvedaví.

Odchytili si ma aj nejakí študenti a chceli si so mnou potrénovať angličtinu. Pozvali ma na dunu za mesto, kde sme si varili čaj a rozprávali sa. V Mauretánii je čaj socializačný prvok, varí sa pri každej príležitosti, pijú ho všetci a je to, ako keď my, na Slovensku, ideme na pivo.

Oko Sahary objavili z vesmíru

Mali ste okrem nákladného vlaku v Mauretánii aj iné ciele?

Áno, chcel som navštíviť najväčšie atrakcie krajiny – oázu Terjit a Oko Sahary. Terjit je malé údolie v púšti, kde vyviera voda, rastú tam palmy a tráva, všetko je tam nádherne zelené. Kontrast oproti okolitej púšti, štrku, piesku a kameňom je taký veľký, že máte pocit, akoby ste sa ocitli v raji na zemi. Údajne to bolo tradičné miesto odpočinku pútnikov na ceste do Mekky.

Čo je Oko Sahary?

V angličtine je skôr známy ako Richat Structure. Je to zvláštny pozemský útvar blízko hraníc Mauretánie so Západnou Saharou. Je obrovský, má v priemere 50 kilometrov, takže vyzerá ako dielo mimozemšťanov alebo kráter po náraze obrovského meteoritu, akurát má niekoľko prstencov.

Oko Sahary alebo Richat Structure na zábere z vesmírneho satelitu. Foto: Wikimedia/Axelspace Corporation

Vnútri nich tú pravidelnosť a štruktúru nevidíte, takže útvar objavili až pri letoch do vesmíru. Ubytoval som sa v mestečku Ouadane, ktoré je asi 40 kilometrov od „Oka“ a ako zázrakom sa mi tu podarilo nájsť parťáka – z Čiech. Spolu sme si trúfli na dobrodružstvo – ráno o siedmej sme sa nechali zaviezť do stredu prstencov a vracali sme sa pešo.

Napokon to bolo skôr úmorné, než čokoľvek iné, pretože sme celý deň šliapali v teplote cez 40 °C a v silnom vetre plnom prachu a piesku. Večer po príchode nás však privítali v mestečku ako „malých bohov“.

Nástupná stanica: púšť

Kde ste „nastupovali“ na vlak, ktorý bol cieľom vašej cesty?

Vlak vychádza z mesta Zouérat na severe Mauretánie. Je to banské mesto v tieni obrovskej hory, ktorú bagre postupne rozoberajú na horninu plnú železnej rudy. Tú Mauretánia vyváža a má z nej vysoké príjmy.

Preprava v Mauretánii je veľmi efektívna. Foto: Šimon Šulek

V meste bolo cítiť, že je tam viac peňazí ako inde v krajine. Našiel som tam až tri hotely, banku, malé reštaurácie či futbalové ihrisko. Po meste jazdia 30-ročné polorozbité mercedesy, ktoré fungujú ako taxíky. Jeden ma odviezol na miesto, kde sa naskakuje na vlak. Je to, samozrejme, nelegálne, ale veľmi to tam nikto nerieši, dokonca ani miestne úrady. Ak vás chytia policajti, akurát si vypýtajú úplatok.

Čaká vlak pri naskakovaní?

Áno, čaká na pripojenie všetkých vagónov. Trvá to dlho, pretože ich je viac ako dvesto a vlak patrí medzi dva, tri najdlhšie na svete. Celá dĺžka súpravy má vyše dva kilometre a ťahajú ju dve obrovské lokomotívy. Vedel som, čo mám čakať, ale keď sa napokon vlak objavil, padla mi sánka. Popred mňa išla pomaličky obrovská masa železa, ktorej som nedovidel na koniec. Keď vlak zastal, vyhodil som si batoh na vagón a po rebríku medzi vagónmi vyliezol hore.

Mali ste vybrané konkrétne miesto?

Vyhliadol som si miesto zhruba v strede súpravy. Trochu som dúfal, že sa nájde ešte ďalší dobrodruh, s ktorým budem môcť nebezpečnú cestu zdieľať, ale videl som len na začiatku súpravy pri lokomotíve troch miestnych.

Vlakom prechádzajú vlny

Ako ste cestovali na plne naloženom vagóne?

Vo vagóne bola sutina, ktorá vyzerala ako drobný štrk s trblietkami železa zmiešaný s pieskom. Vyhrabal som si v tej sutine priehlbinu a usalašil sa v nej tak, aby som počas jazdy nespadol z vozňa. Trvalo ešte ďalšie dve hodiny, kým ku vlaku pripojili posledný vagón a vlak sa pohol.

Šimon Šulek precestoval časť Mauretánie na nákladnom vlaku. Foto: archív Š. Šuleka

Ten prvý pohyb stál za to. Lokomotívy sa pomaly začali hýbať a ich sila sa postupne prenášala z jedného vagóna na druhý, pričom všetko lomozilo a rachotilo. Bol to veľmi silný zážitok. Potom sa za mestom otvorila nedozerná pláň a vlak sa rozbehol.

Akou rýchlosťou ste cestovali?

Asi 60 až 70 kilometrov za hodinu. Nie je to veľa, ale prvá polhodina bola natoľko intenzívna, že som si myslel, že sa poseriem. Hovoril som si: „Šimon toto bolo možno zlé rozhodnutie.”

Prečo?

Na vagóne bol silný vietor, vlak hučí, slnko praží a všade okolo púšť. Keď vlak ide do stúpania alebo klesania, tak sa energia prenáša medzi vozňami a robí silné otrasy. Zhruba každú minútu prejde vlakom akási vlna. Ak človek stojí na nesprávnom mieste, veľmi ľahko môže spadnúť medzi vozne alebo do púšte.

Zažíval som veľmi silné emócie. Počas celej cesty som sa radšej nikdy úplne nepostavil, pohyboval som sa po sutine po štyroch a prikrčený, aby som si zachoval čo najväčšiu stabilitu a ustál prípadný otras. Na internete sa píše, že je to najsmrteľnejší vlak na svete. Myslím, že je to nadnesené, ale dával som si pozor.

Sedemsto kilometrov na hŕbe štrku

Ako prebiehala cesta cez púšť?

Po polhodine som sa trochu uvoľnil a začal som si jazdu viac užívať. Dal som si deku, pohodlnejšie som sa natiahol a vnímal, čo sa deje. Okolo mňa ubiehala nekonečná púšť, nebo bolo na horizonte zatiahnuté prachom a slnko pieklo. Občas sme križovali cestu alebo obývané miesta, niekde sa na vlak prišli pozrieť miestni, niekde kamionisti čakajúci na prechod vlaku. Navzájom sme si kývali. Dve hodiny od začiatku cesty vlak spomalil a vtedy som spravil prvé videá a fotky.

Vlak cestuje do prístavu vyše dvadsať hodín. Noci sa zrejme nedá vyhnúť…

Mne trvala celá cesta asi 24 až 25 hodín. Zhruba po šiestich hodinách jazdy zapadlo slnko a vyšli hviezdy. Bol som kedysi v Himalájach a tam som videl najkrajšie hviezdy vo svojom živote. Tu bolo vo vzduchu príliš veľa prachu, takže neboli až také dobré podmienky, ale aj tak to bol úžasný zážitok. Bez svetelného smogu bolo krásne vidieť padajúce hviezdy. Padali neuveriteľne dlho, nie malé mihnutie spozorované kútikom oka, cestovali cez polovicu oblohy aj tri až štyri sekundy.

Spali ste na vozni?

Premýšľal som, či vydržím celú noc nespať. Mal som pocit, že musím byť stále v strehu, pretože ak by som vypadol alebo by sa stalo niečo nepredvídateľné, napríklad by sa vlak vykoľajil, uprostred púšte by to znamenalo rozsudok smrti.

Navyše bolo asi 5°C a hoci som mal spacák, deku a všetko oblečenie na sebe, triaslo ma od zimy. Ale nevydržal som. Zhruba po ôsmich hodinách jazdy som bol taký vyčerpaný, že som na chvíľu zaspal v kľaku, opretý čelom o stenu vagónu. Takto som zaspal na pár minút ešte asi päťkrát. Keď som potom na hodinkách videl, že je pol štvrtej ráno, povedal som si: „Ok, Šimon, prežil si to.”

Nečakaný problém

Podarilo sa vám dopraviť až do konečnej stanice vlaku?

So svitaním ma opäť zaplavili silné emócie. Pred pol rokom som videl takto cestovať niekoho na YouTube a teraz som tu sám a zvládol som to. Máte pocit, že zvládnete všetko na svete. Snažil som sa postaviť a vidieť celý vlak po dĺžke. Uvidel som more, pretože vlak v poslednej etape cesty išiel po pobreží. Blížili sme sa k prístavu Nouadhibou, kde vlak končí a obsah vagónov preložia na lode. Vedel som z cestopisov, že ešte pred prístavom by mal vlak zastať a tam zoskočím.

Lenže nezastal?

Presne tak. Prešli sme už celé mesto, ja som stále pripravený na zoskok a vlak nezastavuje. Pomaly vychádzame z mesta a smerujeme do ohradeného priemyselného areálu firmy Société Nationale Industrielle Et Minière (mauretánska Národná spoločnosť pre priemysel a ťažbu, pozn. red.) za mestom.

Vlak napokon zastavil až na konci areálu, v prekladisku pri žeriavoch. Zoskočil som a s malou dušičkou kráčal k nejakým robotníkom, ktorý tam na mňa kývali. Boli zvedaví odkiaľ som a čo tam robím, zavolali nejakého nadriadeného. Ten ma autom odviezol na centrálu komplexu, kde mi nejaký manažér na privítanie povedal, že ideme do Guantanama a po chvíli sa pri pohľade na moju tvár začal schuti smiať. Zaviezol ma na hlavnú bránu a poradil mi, aby som nikomu nič neplatil.

Časť prístavu mauretánskej spoločnosti SNIM v meste Nouadhibou, kde končí vlak so železnou rudou. Foto: GoogleMaps/Andrius Rybakovas

Úplatky?

Áno, stráže na bráne si vypýtali v prepočte asi dvadsať dolárov, ale poučený som im nič nedal a trval na tom, že ma majú pustiť. Zaviezli ma na políciu, kde si policajti urobili kópiu pasu, čo je v Mauretánii bežný postup, opýtali sa ma pár otázok a pustili ma. Podarilo sa mi odstopovať do centra mesta, do hostela, kde som okolo obeda zhodil prepotené a zaprášené veci na zem, dal si sprchu a spal až do večera. Zvyšné tri dni do odletu lietadla som strávil na pláži kúpaním a pozeraním do blba. Spracovával som v sebe zážitok a zbieral sily.

Expedícia za 2000 eur

Koľko vás tento výjazd vyšiel?

Celá Mauretánia ma vyšla asi na dvetisíc eur. Počítam letenky, jedlo, dopravu a ubytovanie. Ďalšiu tisícku som investoval do kvalitného a ultraľahkého vybavenia do teplotných extrémov.

Ako ste sa v Mauretánii dohovárali?

Krajina má koloniálnu minulosť, dlho bola pod nadvládou Francúzska. Starší ľudia vedia trochu po francúzsky, mladí skôr po anglicky a domáci jazyk je tunajšia verzia arabčiny. Tam, kde mi nepomohli moje základy francúzštiny z vysokej školy a angličtina, dohovoril som sa rukami-nohami.

Čo ste si z Mauretánie, okrem zážitku z vlaku, vzali do života?

Asi to, že ľudia sú schopní žiť aj v extrémnych podmienkach, ktoré sú pre nás, Európanov, už priam nepredstaviteľné. A nielen v takých podmienkach žiť, ale žiť spokojným a radostným životom. Mimochodom, zážitok z vlaku ma tak zobral, že si chcem cestu v blízkej budúcnosti zopakovať a kto chce, môže sa ku mne pridať. Rád tiež poradím ľuďom, ktorí by si to chceli skúsiť na vlastnú päsť.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

Špeciálne vydanie – Forbes Woman 2024