Myšlienky rodáka z moravskej Třešte sú jedným z východísk takzvanej Lisabonskej stratégie Európskej únie.
Kapitalizmus má prirodzených hrobárov predovšetkým v radoch socialistov. O jeho konci bol presvedčený najmä Karl Marx. Veril, že systém je pre vykorisťovanie pracujúcej triedy neudržateľný, a preto zanikne.
Oveľa vážnejšie varovanie pre súčasný systém ponúka rodák z Moravy Joseph Alois Schumpeter, ktorý pôsobil na Harvarde. Podľa neho kapitalizmu zanikne práve preto, že je úspešný.
Tento paradox dokáže vo svojej knihe celkom dobre vysvetliť a na rozdiel od Marxa nepovažuje zánik kapitalizmu za dobrú správu, skôr za hrozbu.
Prekvapujúce je aj to, že na Schupetrovom odkaze stojí ekonomicko-filozofický základ Európskej únie. Práve to dáva jeho prognóze trocha bizarnú príchuť.
Schumpeter sa narodil v roku 1883 – mesiac pred Marxovým úmrtím. Vo svojej knihe Kapitalizmus, socializmus a demokracia z roku 1942 sa k filozofovi stavia veľmi kriticky. Jeho myšlienky skôr prirovnáva k náboženstvu. V jednej veci sa však s ikonou socialistov zhoduje.
Nemyslí si, že kapitalizmus prežije. „Budem sa snažiť dokázať, že faktické prejavy aj predvídaný vývoj kapitalistického systému nepotvrdzujú myšlienku jeho zrútenia pod váhou ekonomického zlyhania, ale že práve úspechy kapitalizmu podrývajú sociálne inštitúcie, ktoré ho chránia, a ‚nevyhnutne‘ vytvárajú podmienky, v ktorých sa nebude môcť udržať,“ vystríha v knihe.
Na viac ako 400 stranách ponúka podrobné argumenty pre svoje úvahy. Nie každý z nich by prešiel testom času.
Napríklad argument o „zastaraní funkcie podnikateľa“ predpokladá, že „výrobné metódy dosiahli perfektnosť, ktorá už nepripúšťa ďalšie zdokonaľovanie. Bude to viac menej stacionárny stav. Kapitalizmus, ktorý je zo svojej podstaty evolučným procesom, postihne atrofia,“ usudzuje.
Sám Schumpeter priznáva, že v tomto prípade hovorí o veľmi vzdialenej budúcnosti. Tá sa však približuje vďaka automatizácii a umelej inteligencii. Otvorená je už aj otázka nepodmieneného príjmu v budúcnosti.
Na druhej strane je ekonomická nerovnováha vo svete pomerne silná, čo nadlho vytvára priestor pre ďalší rast. Podceňovať netreba ani prirodzenú súťaživosť, ktorá je v biznise dlhodobo prítomná.
V prípade takzvaného „zničenia ochrannej vrstvy“ kapitalizmu hovorí ekonóm z Harvardu napríklad o zániku feudalizmu. V realite sa s každou biznisovou revolúciou generuje ekonomická elita z inej oblasti. Priemyselníkov v rebríčkoch postupne nahradili finančníci a tých zas ľudia z IT sektora. Je to prirodzená evolúcia.
Problémy akciového trhu
Za zmienku stojí aj argument o „zničení inštitucionálneho rámca kapitalistickej spoločnosti“. Kapitalizmus podľa neho narušuje ekonomickú základňu malých výrobcov a obchodníkov.
Ako Schumpeter ďalej píše, „kapitalistický proces zatláča do pozadia všetky inštitúcie – a najmä inštitúcie vlastníctva a slobodného uzatvárania zmlúv –, ktoré vyjadrovali potreby a podoby skutočne ‚súkromnej‘ ekonomickej aktivity.“
Za problém považuje veľké akciové spoločnosti, keď majitelia v úzadí strácajú kontakt s biznisom. „Dematerializované funkcie a prítomnosti majiteľa zbavené vlastníctva na rozdiel od niekdajšej vitálnej formy vlastníctva nevštepuje a nevyžaduje morálnu oddanosť. Nakoniec nezostane nikto, kto by sa za nich chcel postaviť – či už vo vnútri veľkých koncernov, alebo mimo nich.“
Na jednej strane treba povedať, že kapitálový trh umožňuje distribúciu zdrojov i bohatstva v nebývalej miere. To rozhodne nie je na škodu kapitalizmu.
Pravdou však je, že veľké spoločnosti nielen čelia regulácii, ale často ju aj využívajú na potlačenie malých súperov. Napríklad vo finančnej oblasti, no nielen tam, sú náklady na reguláciu príliš vysoké. Preto vidíme časté koncentrácie. Po silnejšej regulácii voči malým súperkám v podobe pečúcich gazdiniek však volá napríklad aj Slovenský zväz pekárov, cukrárov a cestovinárov.
Jedna konkrétna výhrada od Schumpetera však časom naberá na intenzite.
Vzbura intelektuálov
Schumpeter upozorňuje, že kapitalistický proces už len svojím úspechom má tendenciu zvyšovať ekonomické a politické pozície skupín, ktoré sú voči nemu nepriateľské.
Taliansky akademik Alberto Mingardi k tomu dodáva, že pre Schumpetera sú intelektuáli v súčasnej podobe výtvorom kapitalistickej spoločnosti. „Pravdou je, že vždy sme mali ľudí, ktorí ovládajú silu hovoreného a písaného slova. Bolo ich však málo a k ich slovám mala prístup, mohla o nich debatovať a učiť sa z nich len nepatrná časť obyvateľstva,“ vraví.
Sú to práve demokracia a kapitalizmus, ktoré umožňujú slobodné šírenie aj kritických názorov. A ponúkajú čoraz viac prostriedkov, ktorými sa môžu šíriť. Už to nie sú len klasické médiá, ale najmä sociálne siete.
Treba si uvedomiť, že socializmus nebol nikdy a nikde spočiatku hnutím robotníckej triedy, dôležito poznamenáva aj Friedrich Hayek v eseji Intelektuáli a socializmus z roku 1949.
„Je to konštrukcia teoretikov, vychádzajúca z istých tendencií abstraktného myslenia, s ktorými boli dlhý čas oboznámení len intelektuáli. Vyžiadalo si to veľké úsilie intelektuálov, kým sa podarilo presvedčiť robotnícke triedy, aby ho prijali za svoj program,“ píše.
Ešte zaujímavejšia je Haykova poznámka, že zrejme najcharakteristickejším rysom intelektuála je, že „nové idey neposudzuje podľa ich konkrétnych kvalít, ale podľa toho, ako ochotne zapadajú do jeho všeobecných koncepcií, do obrazu sveta, ktorý považuje za moderný alebo pokrokový.“
Intelektuálov aj v súlade so Schumpeterovým odhadom pribúda a v ich „bubline“ je populárne byť kritický ku kapitalizmu. Vo verejnej debate zároveň dominujú témy o zvyšovaní miery prerozdelenia a zavádzaní nových „užitočných“ regulácií.
Socializmus prichádza
Schumpeter, ktorý zomrel v roku 1950, si ešte počas svojho života všimol, že prechod k socializmu už prebieha.
Podľa Russella S. Sobela, profesora na Baker School of Business at The Citadel, uvádzal ako príklady rast vládnych nariadení, kontroly bankového sektora a trhov práce, cenové regulácie či vysokú úroveň zdanenia a redistribúcie.
Spomínal aj „výzvy na štátne preberanie priemyselných odvetví a rastúci vplyv veľkých obchodných firiem v politickom procese, ktoré sa snažia využiť moc vlády na ochranu svojich záujmov pred potenciálnou domácou a zahraničnou konkurenciou“.
Sobel zaujímavo dodáva, že ide o „systém klientelistického kapitalizmu, v ktorom sa navonok udržiava zdanie trhov, ale do veľkej miery sú alokácia zdrojov či zisky a straty podnikov určované politickým rozhodovaním namiesto spotrebiteľských rozhodnutí a trhových síl. Firmy a jednotlivci súťažia skôr o priazeň vlády než o doláre spotrebiteľov na trhu.“ Práve toto je veľmi zaujímavá poznámka.
Demokracia za rohom
Pre porovnanie, ešte v roku 1990 americký ekonóm Herbert Gintis víťazoslávne napísal, že „ak definujeme socializmus ako kolektívne vlastníctvo a plánovanie verejnou autoritou, potom (Schumpeterova) hlavná téza nebola historicky potvrdená“.
Gintis dodáva, že kapitalizmus naďalej prekvitá, navyše štátny socializmus „v tomto tradičnom zmysle je čoraz ostrejšie spochybňovaný aj v spoločnostiach, ktoré boli historicky jeho najvášnivejšími podporovateľmi“.
V roku 1990 to naozaj vyzeralo na porážku socializmu. Východný blok sa zrútil a postkomunistické štáty sa vydali na cestu trhového hospodárstva. Dnes sa však regulácia vracia a je pomerne silná aj v krajinách, ktoré za studenej vojny stáli na opačnej strane železnej opony.
Samotný Schumpeter tomuto vývoju, zdá sa, rozumel a uvedomoval si, že práve demokracia bude tlačiť na prísnejšiu reguláciu. V tejto súvislosti uviedol veľavravný citát nemenovaného politika: „To, čo obchodníci nechápu, je, že rovnako tak ako oni obchodujú s naftou, ja obchodujem s hlasmi voličov.“
Schumpetrovská Európa
Samotná Európska únia stojí do veľkej miery práve na Schumpetrovom ekonomickom odkaze.
„Lisabonská stratégia je postavená na neoschumpeteriánskej a evolučnej ekonómii a je nimi silne ovplyvnená. Tie predstavujú silné vedecké prístupy k analýze a riešeniu globálnych výziev pre európske podniky a ekonomiky tým, že do centra záujmu kladú podnikanie a kvalitatívnu transformáciu ekonomík,“ pripomína Dominik Hartmann vo svojej analýze Pochopenie Lisabonskej stratégie a politík z neoschumpeteriánskeho hľadiska.
Často citovanou je však iná Schumpeterova kniha Teória ekonomického rozvoja z roku 1912, v ktorej hovorí o dôležitej tvorivej deštrukcii, keď zastaralé staré výrobky nahradia nové, čo je motorom rastu.
Jeho myšlienky ďalej rozvinul Christopher Freeman. Inovačný proces má štyri dimenzie. V prvom rade je to vynález, ten ešte nie je ekonomicky uchopiteľný. Často ide o primárny výskum.
Nasleduje inovácia, ktorá má už svoj monetizačný potenciál, ďalej dochádza k šíreniu medzi podnikateľmi a poslednou fázou je imitácia – teda napodobňovanie konkurenciou.
Samotná únia v Lisabonskej stratégii hovorí o „závislosti hospodárskeho, sociálneho a environmentálneho pokroku pri vytváraní dynamického a inovačného trvalo udržateľného hospodárstva“.
Čoraz hlasnejším terčom kritiky je však práve vzájomná kanibalizácia vymenovaných pilierov, teda to, či prílišná regulácia nebrzdí rast a nepomáha napríklad konkurencii z Číny.
„Kľúčovými prvkami Lisabonskej stratégie sú určite znalosti, inovácie a sociálno-ekonomické usporiadanie, ktoré dokážu uvoľniť podnikateľský potenciál, podnikanie a inovácie, preto neprekvapuje, že neoschumpeteriánske koncepty, ako sú inovačné systémy či podpora štruktúr dvojitej a trojitej špirály, majú veľký význam pre dokumenty o politike rastu a zamestnanosti,“ dodáva Hartmann.
Intelektuálna debata o budúcnosti EÚ je bezpochyby zaujímavá a dôležitá. Pri rozoberaní Schumpeterovho odkazu o kreatívnej deštrukcii však netreba zabúdať ani na jeho varovanie o konci kapitalizmu.
Najmä v čase, keď je pre mladých atraktívnejšia kariéra v európskych byrokratických štruktúrach ako vlastné podnikanie, naberá táto hrozba na váhe.
