Preslávil sa vynálezom „mazacího buřtu“, mäsovej nátierky známej ako Maceška alebo i Čajovka. Bol však aj staviteľom, hotelierom, investorom. Dokonca založil moderné kino, ktoré sa neskôr preslávilo pod názvom Bio Illusion. Emanuel Maceška je doteraz fenoménom medzi prvorepublikovými podnikateľmi.
Pozoruhodný príbeh pripomína legendárny americký sen. Chlapec z veľmi chudobnej rodiny, piate z trinástich detí, sa vlastnými silami vypracoval na váženú osobnosť a rešpektovaného člena prvorepublikovej podnikateľskej elity. Na počiatku boli pritom len dobré nápady a schopnosť rýchlo uspokojiť dopyt aj za cenu nemalých osobných obetí.
Fanúšikom bol aj Masaryk
V časoch najväčšej slávy svojho podniku dodával Emanuel Maceška údenárske špeciality do slávnych pražských lahôdkarstiev, ako je Lippert na Příkopoch; na Vinohradoch založil najväčší pražský údenársky podnik, ktorý postupne rozšíril na obrovskú sieť firemných predajní po celej Prahe. Nátierka Maceška sa natierala na populárne chlebíky i do sendvičov, medzi jej fanúšikov vraj patrili aj premiér Antonín Švehla, povojnový minister zahraničných vecí Jan Masaryk alebo bankár Jaroslav Preiss, ktorého Živnobanka Maceškove závody a ich rozvoj dlhodobo financovala.
Emanuel Maceška prejavoval počas celej, takmer pol storočia trvajúcej kariéry prenikavý úsudok: investoval do nákupu, ale aj vývoja moderných strojov poháňaných elektrickými motormi, vybudoval chladiarne, rozbehol veľkovýrobu – na vtedajšiu dobu revolučných – trvanlivých mäsových konzerv.
Navyše sa podľa vzoru Tomáša Baťu správal mimoriadne prozákaznícky. V roku 1923 vybudoval továreň na výrobu uhorskej salámy, ktorá bola vďaka inováciám unikátna v celej strednej Európe. Pôvodne malá údenárska a mäsiarska živnosť mu vynášala viac ako slušne. V Prahe vlastnil honosný Maceškov obchodný palác na Vinohradskej triede, v ktorom prevádzkoval občerstvenie i vlastné kino, neskôr nazvané Bio Illusion, či hotel na Václavskom námestí.
A keď sa krátko pred druhou svetovou vojnou rozhodol odísť na odpočinok, mal rodinný podnik komu odovzdať. Všetci štyria synovia sa vyučili v odbore, dve dcéry sa vydali za Maceškových obchodných partnerov. Dnes je však príbeh Emanuela Macešku pozabudnutý. Poukazuje nielen na mnohé nespravodlivosti, ktoré podnikateľom a živnostníkom pripravili dramatické zvraty československých dejín, ale aj na neradostnú realitu predvojnového a prvorepublikového podnikania, ktorá mala k idyle ďaleko.
Muži, ktorí sa ako Maceška rozhodli pre podnikanie ešte za čias monarchie na prelome 19. a 20. storočia, museli o živobytie bojovať. Aj napriek úsiliu to neboli vždy víťazné zápasy.
O vozíku so psom, ktorý zvíťazil
Maceška sa narodil 24. marca 1877 ako piate dieťa z trinástich súrodencov v rodine gazdu a mlynára Jakuba Macešku v obci Načeradec pri Vlašime. Rodina mala v Česku dlhú históriu. Rodokmeň odvodzovali od šľachtického rodu Maceškovcov z Peclínova, povýšených do šľachtického stavu už za vlády Jagelloncov v prvej tretine 16. storočia.
Niekdajších slávnych predkov si však rodina Jakuba Macešku mohla už len pripomínať. Živobytiu sa nedarilo, gazdovstvo ani mlyn stojaci na odľahlom mieste, ktorý otec zdedil po predkoch, nedokázali uživiť početnú rodinu a Maceškovci žili v chudobe. Zlá finančná situácia priniesla hneď niekoľko rodinných tragédií – na vtedy ťažko liečiteľné choroby a zrejme aj podvýživu zomrelo niekoľko súrodencov Emanuela Macešku (dospelosti sa dožilo len päť detí).
Byť hladný ako mliekarenský či údenársky pes sa stalo slovným spojením pre človeka, ktorému nahlas škvŕka v žalúdku.
Nakoniec Maceškovci starý mlyn aj gazdovstvo predali. Jakub Maceška sa potom nechával najímať ako tovariš a mlynársky pomocník a rodina putovala s ním. Nakoniec sa usadili v Kostelci nad Čiernymi lesmi. Aj pre kočovný spôsob života nakoniec Emanuel nedokončil ani povinnú školskú dochádzku. Rodičia požiadali o uvoľnenie zo školy a ako 13-ročného ho poslali k miestnemu mäsiarskemu majstrovi. Uňho sa vyučil aj Jakub.
Emanuel dokázal šikovnosť a zručnosť, výučný list získal už v roku 1892, teda do dvoch rokov. Podnikateľského ducha, usilovnosť, príkladný osobný prístup a pracovné nasadenie si zrejme vypestoval práve v jeho neľahkom detstve.
Rodine sa síce nedostávalo peňazí, súdržnosť a pospolitosť im však nechýbali. Aj v neľahkých časoch sa navzájom podporovali a platilo to nielen vo vzťahu rodičov k deťom, ale aj navzájom medzi súrodencami.
Najbližšie mali k sebe práve najstarší Jakub s Emanuelom a prostredným Bohumilom. Títo traja po dohode s rodičmi odišli pracovať do Prahy. Jakub ako tovariš, Bohumil ako pomocník v obchode s koloniálnym tovarom. Emanuel si cez sprostredkovateľňu práce v meštianskom dome u Halánkov na Betlehémskom námestí, kde fungovala aj tovarišská nocľaháreň, našiel prácu u Františka Thüringera, smíchovského mäsiara a údenára. Tam pracoval viac než rok.
Pražské lahôdkarstva ponúkali na počiatku 20. storočia široký sortiment od salám, šunky a syrov cez nakladanú zeleninu, paštéty, sladkosti až po vína a alkohol. Z lahôdkarstva Aloisa Linku na Hybernskej pochádza i táto dobová fotografia. Foto: Wikimedia Commons
Nasledovala ďalšia prax u iného popredného údenára, malostranského mäsiara Františka Antoša. Jakub si vďaka manželkinmu venu prenajal v Nusliach, ktoré boli len malou obcou pri Prahe, malý mäsiarsky obchodík s dielňou, kým Bohumil už vlastnil menší obchod s koloniálnym tovarom a kávou. Zrejme vtedy podnikavému Emanuelovi napadlo, že by sa tiež mohol osamostatniť. Písal sa rok 1895 a Emanuel Maceška mal čerstvých osemnásť.
Pražskí mešťania v tom čase čoraz viac bohatli a snažili sa život prispôsobiť životu vyššej triedy a šľachty, k čomu patril aj nákup lahôdok na sviatočný stôl. Emanuel v bratovej dielni skúšal po nociach vyrábať najrôznejšie špeciality. Svoje výrobky potom po okolitých obciach rozvážal na vozíku ťahanom údenárskym psom, čo v tom čase bolo bežné. Veľké psy na prelome storočia po Prahe vozili aj mlieko, dostali sa dokonca do žargónu. Byť hladný ako mliekarenský či údenársky pes sa stalo slovným spojením pre človeka, ktorému nahlas škvŕka v žalúdku.
Viac ako na mäso sa však Maceška od začiatku orientoval na údeniny a lahôdky. V nich videl najväčší potenciál. Špecializoval sa na trvanlivé šunky a salámy, nakladané údeniny a pikantné lahôdky, ktoré sa rýchlo nepokazili a zvládli náročný rozvoz aj bez chladiaceho voza. Špeciality mali úspech, a tak si prenajal v Nusliach vlastný podnik nesúci jeho meno. Mal dvadsať rokov a už predával výrobky slávnym lahôdkarom.
Maceška ponúkal prvotriednu kvalitu, bol spoľahlivý, rýchly, energický a dokázal vyhovieť aj najrôznejším zvláštnym požiadavkám. Tak nasledovali kontrakty s ďalšími preslávenými pražskými lahôdkarmi: Lippert na Příkopoch, Maader na Železnej ulici, Szüdel na Malej strane, neskôr aj Alois Linka na Hybernskej a mnohí ďalší. Dopyt stúpal a Maceška si mohol dovoliť prijať zamestnancov.
Manželka na odporúčanie kancelárie
