Rámy na obrazy od Brůžkovcov sú umeleckými dielami samy osebe. Dvorní majstri českých velikánov umenia, Josefa Ladu, Jana Zrzavého či Adolfa Borna, vyrábajú rámy už od druhej polovice devätnásteho storočia. Ich podnik prežil dve vojny aj komunizmus a v remesle pokračuje už piata generácia.
Žlté dvere svietia na fasáde podobne ako balóny na obrazoch Kamila Lhotáka. Slávny maliar nimi mnohokrát vstupoval do dielne svojich rámov. Rovnako ako ďalšie legendy českého výtvarného umenia.
Kľučku od dverí si tu podávali Josef Lada, Jan Zrzavý, Zdeněk Burian, František Muzika, Jiří Anderle alebo Adolf Born.
Keď dokončili obraz, ich prvé kroky smerovali práve sem. Do Starého Mesta za Brůžkovcami. Za Josefom a dvoma Viktormi. Za tromi mužmi, ktorí 120 rokov odovzdávali rodinnú firmu aj lásku k remeslu z otca na syna.
Základy ich biznisu však položil už ich pradedo Antonín Růžička, ktorý rámy vyrábal od druhej polovice devätnásteho storočia.
Kde zastal čas…
Viktor Brůžek mladší remeslo nedávno zavesil na klinec, ale v rodinnom diele pokračuje jeho zať Václav Kepr a dcéra Tereza Keprová, ktorá je momentálne na rodičovskej dovolenke.
Pod vedením piatej generácie pritom Rámařství Brůžek úspešne prosperuje aj v čase, keď sa nové obrazy rámujú oveľa menej.
Výtvarníkov tak vystriedali zberatelia, galeristi a majitelia aukčných siení. V labyrinte miestností pod stropnými klenbami panuje svojrázny genius loci.
Libor Fojtík
Storočná drevená podlaha vŕzga pod nohami a všade okolo sa hromadia lišty a rámy, ktoré pokrývajú aj väčšinu stien. Čas sa tu zastavil niekde v dobe, keď sa celý príbeh začal.
Zásuvky sú plné foriem ešte z devätnásteho storočia, ktoré už dnes nikto nevie vyrobiť. A dielňa je vybavená množstvom starého náradia a nábytku.
„Tento stôl máme v rodine už viac ako sto rokov. Babička na ňom písala faktúry. Toto je busta jej manžela a môjho deda Josefa Brůžka. A tu visí jeho učňovský list,“ ukazuje Viktor Brůžek mozoľovitými prstami, ktoré o ňom prezrádzajú, že celý život pracoval rukami.
Dom, ktorý sa im vrátil
Nad dverami dielne visí červená tabuľka s nápisom „Založeno v roku 1907“. V tom čase Josef Brůžek prevzal firmu po smrti svojho strýca Antonína Růžičku. Pôvodne sídlila v Husovej ulici a sem do Betlémskej ulice ju rodina presťahovala v roku 1963.
Nájomný dom, v ktorom sa nachádza, kúpil Josef Brůžek medzi vojnami ako poistku na starobu. Ako živnostník nemal žiadny dôchodok, a tak si kúpou domu chcel zabezpečiť príjem z nájmov.
Pristavil ešte jedno poschodie, čím však dom zadlžil. Následne ho zdedil jeho syn Viktor.
„Po boľševickom prevrate odstavili otcovi účet, v dôsledku čoho nemohol splácať dlh a dom mu zobrali. Bývali sme tam však celá rodina a hneď po Nežnej revolúcii sa nám podarilo získať ho späť,“ vysvetľuje Viktor, ktorý sa v tomto dome pred 74 rokmi narodil.
V šesťdesiatych rokoch pôvodné sídlo dielne v Husovej ulici kúpila Matica školská a rozhodla sa tam vybudovať dom mládeže.
Brůžkovci tak hľadali miesto, kam by mohli dielňu presťahovať.
„Život sa skladá z náhod a musia sa zísť dve dobré náhody. A to sa presne stalo v roku 1963. Národný podnik remeselných potrieb Řempo presťahoval z našej súčasnej dielne sklad pohrebných vencov do nových, veľkých skladov za Prahou. Tým sa uvoľnil tento priestor. A ani sme vtedy netušili, že nám dom niekedy vrátia, otec doň presťahoval svoju rámovaciu dielňu,“ spomína Brůžek.
Malý zázrak
Svojho dedka si už nepamätá, pretože zomrel v roku 1952, keď mal jeho vnuk jeden rok. V tom čase sa hromadne likvidovali živnosti. Ale vďaka takzvanému vdovskému právu mohla v remesle pokračovať jeho babička a po jej smrti chvíľu aj jeho otec, aby dokončil prijaté objednávky.
Ako člen Zväzu českých výtvarných umelcov odvádzal daň za literárnu a umeleckú činnosť. Do zväzu ho dostali maliari z radov jeho zákazníkov.
„Ako som už spomínal, život sa skladá z takých malých šťastných náhod. A tak sa otcovi aj po konci vdovského práva podarilo vybaviť na živnostenskom úrade, že mohol v podnikaní pokračovať, čo bol malý zázrak,“ hovorí Brůžek.
Libor Fojtík
A šťastie mal aj on sám, keď v roku 1969 končil školu a chcel ísť pracovať k otcovi. Bolo to krátko po začiatku okupácie a ľavá ruka nevedela, čo robí pravá. Nastal chaos, a tak využil situáciu a stal sa členom Zväzu českých výtvarných umelcov.
„Jaroslav Otčenášek povedal otcovi: ‚Teraz je vhodný čas, v komisii umeleckého priemyslu sú všetci tvoji známi, tak nech mladý podá žiadosť a my ho vezmeme.‘ Po zložení skúšok som sa tak stal členom zväzu ako reštaurátor a zlatník, a mohol som robiť s otcom to, čo bolo v dobe normalizácie celkom nemožné,“ opisuje Brůžek.
Už ako chlapec chodil za otcom do dielne. Zastavoval sa tam každý deň po škole a hral sa s odrezkami a farbami. „Jazdil som s otcom napríklad do ateliéru Jana Slavíčka na Hradčany. A dodnes si pamätám tú vôňu a výhľad z okna, pri ktorom sedel a maľoval pohľad na Prahu.“
„Fantastickým zážitkom pre mňa bola aj návšteva ateliéru Zdeňka Buriana. Ako chlapec som mal oči na stopkách z tých plátien a vypchatých zvierat,“ spomína Brůžek, ktorý hneď po získaní vodičského preukazu v sedemnástich rokoch začal sám vyzdvihovať a rozvážať obrazy maliarom.
Úspech sa neodpúšťa
Už na základnej škole vedel, že chce pokračovať v stopách svojho otca. Chcel pracovať rukami. Škole sa veľmi nevenoval a prechádzal ňou so štvorkami. „Boľševická učiteľka mi navyše robila problémy, pretože som bol synom živnostníka,“ rozpráva Brůžek. A nevôľa sa prejavovala aj v okolí.
„Za socializmu sa úspech neodpúšťal. Nikoho nezaujímalo, že pracujete desať až dvanásť hodín denne, v sobotu aj v nedeľu. Mame hovorili: ‚Zase máte nový kabát? Alebo máte autá cez celú ulicu.‘ Pritom sme mali dve staré autá. Vtedy ľuďom vadilo aj to, že sa človek usmieva, ide po ulici a spieva si.“
V dome navyše mala nasadené oko štátna bezpečnosť. „Bola to pani správcová. Veľmi milá a príjemná, ale postupne sme začali tušiť, že na nás donáša,“ spomína Brůžek. Jeho sestra v roku 1969 emigrovala, takže rodina sa ocitla v hľadáčiku aj pre jej odchod z vlasti.
„O tretej v noci prišli za mnou tajní a priniesli mi pozvánku na piatu hodinu ráno na výsluch. Vedeli o nás všetko. Raz sa ma známa opäť spýtala: ‚Viktorko, ty ideš na Maltu?‘ Zisťoval som, ako to vie. Odpovedala, že u nej bola tajná polícia a vyzvedala, či nerozpredávam majetok, keby som chcel emigrovať.“
Za stenami rámovne však panovala úplne iná atmosféra. „Dnes sa ľudia stále len ponáhľajú a chcú všetko hneď. Ale vtedy sa v dielni dlho rozprávalo. Zišli sa tu napríklad Áda Born, Karel Vysušil, Pavel Roučka a Jirka Anderle,“ opisuje remeselník.
„A keď mal otec okolo Vianoc narodeniny, tu na stole sa podávalo víno a chlebíčky. A oslavovalo sa a rozprávalo. V tej komunite výtvarníkov, maliarov, sochárov, grafikov sme za socializmu žili v takej bubline,“ dodáva.
Dielňa dýcha históriou
Steny dielne dodnes zdobia fotografie jeho a jeho otca s legendami českého výtvarného umenia.
„Na tejto fotke je Kamil Lhoták, to bol veľmi príjemný človek. Rámoval u dedka, ktorý mu hovoril ‚balonkář‘, potom u otca a nakoniec u mňa. A tu zase Adolfek Born. To bol neskutočne fajn chlap, ktorý ma naučil cestovať a žiť. Na jeho podnet sme chodili do Grécka loďou z Benátok. Tam máme Kristiána Kodeta a tu Jiřího Anderleho, ktorý zase veľmi rád rozprával vtipy,“ opisuje Brůžek.
Rámy si sem chodil zabezpečovať aj hudobník a skladateľ Petr Hapka, spevák Karel Gott alebo herci Vlastimil Brodský, Jana Brejchová a Jiřina Jirásková.
V jednom z rámčekov se skvie aj fotka Jana Wericha a pod ňou je jeho výrok: „Ten, kto je každý deň usilovný ako včielka, plný energie ako vôl, pracuje ako kôň a večer je unavený ako pes, by mal navštíviť veterinára, pretože je pravdepodobne vôl.“
Libor Fojtík
„Bol som aj v jeho vile na Kampe. Na Wericha rád spomínam, rovnako ako na Josefa Kemra. Ten sa vždy postavil na schody, pozrel do dielne a zvolal: ‚Viktorkovia, dobrý deň.‘ A pri odchode: ‚Viktorkovia, spánombohom.‘ Josef Vinklář mi zase raz povedal veľmi peknú vetu: ‚Pán Brůžek, vy ste taký predajca snov.‘“
„A potom sem chodila aj legenda starého českého filmu Svatopluk Beneš. Pánabeka, to bola noblesa. Rovnako ako pán gróf Josef Kinský. Pracoval rukami, ale chodil v obleku a s motýlikom a nedal sa režimom zlomiť,“ spomína Brůžek, ktorý vyrábal rámy aj pre rod Lobkowiczovcov na zámky Mělník či Nelahozeves.
Dnes sa už obrazy nerámujú
Zatiaľ čo v minulosti tvorili deväť z desiatich zákazníkov maliari, dnes medzi nimi nie sú takmer žiadni.
„Estetika i vkus ľudí sa zmenili. Časy, keď domácnosti zdobili obrazy, lampy a sošky, sú preč. Dnes interiéry ovládajú plazmové obrazovky a presklené steny. A keď si už ľudia kupujú obrazy, tak bez rámov. Dnešná generácia maliarov už takmer nerámuje,“ hovorí remeselník.
Namiesto výtvarníkov sa tak dnes pri žltých dverách striedajú zberatelia, galeristi a zástupcovia aukčných siení. Majú však aj klientelu z Nemecka, Rakúska, Holandska alebo Francúzska.
Medzi častých návštevníkov patrili aj veľvyslanci z rôznych veľvyslanectiev. Týždenne tu vyrobia pätnásť až tridsaťpäť rámov podľa náročnosti.
Libor Fojtík
Ich ceny sa pohybujú od jednotiek tisíc až po desiatky tisíc korún. Napríklad hodnota rámu s pravým zlatom a achátmi na obraz Pabla Picassa sa vyšplhala na štyridsaťtisíc korún (1 600 eur). Hoci ide v podstate o luxusný tovar, ich obchod vonkoncom nepôsobí luxusne.
„Keď nám v deväťdesiatych rokoch vrátili tento dom, v okolí vzniklo veľa krásnych obchodov, úžasné vstupné haly, všetko novo zrekonštruované. A manželka prišla s tým, že by sme mali zrekonštruovať aj dielňu, že to tu vyzerá hrozne. Ale ja som povedal: ‚Na toto nikto nesiahne. Stačilo to a bude to stačiť aj naďalej.‘ A dnes som tomu rád. Po storočnej drevenej podlahe sa krásne chodí a stále to má svoje čaro,“ hovorí Brůžek.
Prežili komunizmus aj covid
Po Nežnej revolúcii prišiel pokles remesiel, pretože ľudia zrazu mohli utrácať za veľa iných vecí. Brůžkovci však mali stále prácu, skrátili sa len ich dodacie lehoty. Dokonca prijali prvých zamestnancov, pretože za komunizmu nemohli mať žiadnych.
Na prelome storočí, keď firma prosperovala najviac, mal Viktor Brůžek troch zamestnancov. Firme sa darilo obzvlášť dobre aj počas covidu, keď boli ľudia zavretí doma a vylepšovali si bývanie.
„Bolo to podobné ako za vojny, keď podľa rozprávania otca a dedka bol najlepší obchod. Naopak, historicky najhoršia bolo svetová kríza v dvadsiatych rokoch. A v novších časoch sa predaj načas pozastavil po 11. septembri 2001,“ rozpráva Brůžek, zatiaľ čo nás sprevádza po dielni.
Na starej píle z tridsiatych rokov práve jeho zať Václav Kepr reže lišty, z ktorých zákazníci majú na výber asi deväťdesiat rôznych profilov.
Z tých sa zostaví základný rám, nasleduje prebrúsenie a celý proces sa končí povrchovou úpravou farbou alebo zdobením podľa toho, či ide o rám renesančný, barokový alebo napríklad empírový.
„Na pozlacovanie používame pravé zlato, aj preto sme sa podieľali na reštaurovaní mnohých pamiatok. Robili sme napríklad pre švajčiarske veľvyslanectvo, kanceláriu prezidenta republiky na Pražskom hrade alebo sane pre zámok Konopiště. V sedemdesiatych rokoch sme tiež chodili na Moravu zlátiť morové stĺpy a sochy,“ opisuje Brůžek.
Dnes už nikto nechce pracovať rukami
Pred dvoma rokmi sa rozhodol po viac ako polstoročí opustiť firmu. „Po sedemdesiatke som si uvedomil, že už to stačilo. Že chcem žiť.“ Začal tak intenzívne riešiť nástupníctvo, pri ktorom je podľa neho najťažšie skĺbiť nadanie a nadšenie.
„Historicky to vychádzalo dobre, pretože dedko bol remeselník a babka obchodníčka. U ich detí sa riešilo, ktorý z troch bratov prevezme firmu. Ale nakoniec sa pre remeslo nadchol len môj otec.“
„A ja som mal šťastie, že ma to bavilo od malička. Lenže dnes už nikto nechce pracovať rukami. Mladá generácia je nešikovná a remeslá pomaly vymierajú,“ povzdychne si podnikateľ, ktorému s rámovaním počas štúdia na vysokej škole pomáhal jeho syn – tretí Viktor Brůžek.
„Bol šikovný, ale nechce to robiť. Má hlavu na niečo iné. A môj synovec, štvrtý Viktor Brůžek, študuje na strednej škole počítačový manažment a nemá nadšenie ani talent na remeslo. Neskôr sa pridala dcéra, ktorá je tiež manuálne zručná, ale teraz je doma na materskej s dvojročnou dcérou. Nakoniec sa do toho pustil jej manžel,“ hovorí Brůžek, ktorý pred dvoma rokmi previedol firmu na svojho zaťa Václava Kepra.
„Mal som vlastnú stolársku firmu. A musel som sa rozhodnúť medzi ňou a rámovaním. Stál som pred voľbou, či zruším firmu, ktorú som budoval desať rokov, alebo nechám padnúť firmu starú viac ako 120 rokov. Premýšľal som takmer rok, ale ako vidíte, nakoniec som tu,“ usmieva sa Kepr.
Ako stolár v minulosti opravoval aj starožitný nábytok, vyrezával a pozlacoval, takže mal dobrú prípravu aj na svoju súčasnú prácu.
Neistá budúcnosť
„Dopyt po rámoch stále je. A tento rok je to úplne neuveriteľné. Od začiatku roka prijímame objednávky s dodacou lehotou šesť týždňov a viac,“ opisuje Kepr, ktorý sa v poslednom období pomaly vracia aj k stolárstvu. Obraty oboch firiem sa pohybujú v rádovo miliónoch korún.
Budúcnosť rámovacej dielne, ktorá prežila dve vojny aj komunizmus, je však napriek veľkému dopytu neistá. Jej hlavný dodávateľ Lira ukončuje výrobu obrazových líšt bez povrchovej úpravy.
„Tým sa končí 150-ročná tradícia tejto českokrumlovskej firmy. Lira bola pre nás posledným dostupným výrobcom takýchto líšt v Európe. Lišty sa síce dajú zohnať, ale už farbené a zdobené. A pre nás, ako jedných z mála, ktorí ešte vyrábajú rámy starým spôsobom a kompletne na mieru, sú nepoužiteľné,“ konštatuje s poľutovaním Brůžek.
Nikto netuší, čo bude ďalej. Václav Kepr začal lišty vyrábať sám ako stolár, ale nedokáže nahradiť kompletný sortiment dodávok od firmy Lira. „Podnikanie sa nám tým pravdepodobne veľmi skomplikuje. Ale v najhoršom prípade sa rámovanie spojí so stolárstvom a bude existovať ďalej ako jeho súčasť,“ hovorí Kepr.
A Viktor Brůžek dodáva: „Je zázrak, že firma vôbec prežila dodnes. Nikto nepočítal s tým, že to bude pokračovať tak dlho. A ja stále dúfam, že to pôjde dobre aj ďalej. Možno inak, ale vždy sa dá niečo vymyslieť. Keď po vojne nebol materiál, otec vyrábal rámy zo starého nábytku. Život ma naučil byť pripravený na všetko. A ako rád hovorím, som dieťa šťasteny. Tak azda mi to šťastie vydrží.“
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorkou je Jana Mertová.
