Niektoré veci nielen krásne znejú, ale v sebe nesú aj príbeh. Keď sa prvýkrát dotknete klaviatúry klavíra z Hradca Králové, nepočujete len tón. Počujete celé generácie. Dnes už legendárna značka Petrof hľadá spôsoby, ako uspieť na trhu, kde dominuje rýchla spotreba.
Značka Petrof nie je len logo. Je to rodokmeň, rukopis, pamäť. V jej dielňach sa hudobné nástroje nerodia rýchlo ani lacno. Ich vznik pripomína pomalý tanec: roky dozrievania dreva, ručné brúsenie, precízne ladenie srdca mechaniky. Výroba jedného piana môže trvať aj dva roky. A nie je na tom nič prekvapivé – veď na ňom musí všetko ladiť. Zvuk, lesk, každý detail. Každý tón musí byť dokonalý.
Keď sme kráčali po továrni v Hradci, nepozerali sme sa len na pianá. Pozerali sme sa na ľudí, ktorí svoju prácu berú ako poslanie. Niektorí z nich sa remeslu naučili od otca. Iní od deda. Mnohí z nich robia jednu jedinú činnosť celý život – a robia ju tak dobre, že sú v nej nenahraditeľní. Ako pán, ktorý ladí každý klavír osobitne, niekoľko dní.
A keď tam stojíte a sledujete, ako sa z tichej dielne s vôňou dreva pomaly ozývajú prvé tóny, začnete chápať, čo znamená poctivá výroba. A že dnes, v čase masovej produkcie, je to niečo výnimočné.
Dnešnú generáciu reprezentuje ženské meno. Zuzana Ceralová Petrofová nie je len pokračovateľkou slávnej značky. Je ženou, ktorá nesie na ramenách niekoľko desaťročí histórie. V rozhovore nám otvorene priznala, že ani svet klavírov sa nevyhol náročným časom. Posledné ekonomické výsledky firmy neklamú – strata bola citeľná. Ale každá generácia tejto rodiny čelila výzvam.
Rozhovor so Zuzanou Ceralovou Petrofovou sa začína symbolicky – sedíme nad rodokmeňom. Jej prsty sa pomaly pohybujú po papieri, ukazujú na generácie pred ňou. A hoci dnes už rozpráva s pokojným úsmevom, v jej hlase cítiť aj pokoru. Každá generácia ich rodiny totiž čelila výzvam, ktoré by iní možno neustáli.
„V čase, keď továreň vlastnila tretia generácia našej rodiny, prišli komunisti, zobrali nám fabriku a nás vyhlásili za triednych nepriateľov. Mali sme zákaz vstupu,“ hovorí vyrovnane.
Značku, ktorá dovtedy hrdo niesla ich meno a mala úspech po celom svete – exportovala do viac ako 45 krajín, od Ameriky po Čínu –, im náhle odobrali. Továreň sa stala štátnym podnikom a rodina, ktorá ju celé desaťročia budovala, ostala za jej bránami. Prenasledovaná. Vysťahovaná. Skonfiškované majetky, zákaz vstupu k vlastnej minulosti.
To, čo komunizmus nezničil, bola pamäť. Vo fabrike našťastie ostali ľudia, ktorí sa ešte pamätali na pôvodné postupy.
„Keď firmu prebrali komunisti, uvažovanie ľudí bolo iné. Oni neboli podnikatelia. Tvorili päťročné plány. Obchodovalo sa hlavne s Ruskom a východným blokom. A niekedy sa nástroje vymieňali za sardinky alebo za ropu,“ dodáva s jemnou iróniou.
To, čo kedysi vznikalo pod rukami ľudí, ktorí do svojho diela vkladali vášeň a ladili každý detail, sa teraz zmenilo na produkt, ktorý bol len tieňom pôvodnej kvality. No to, čo komunizmus nezničil, bola pamäť. Vo fabrike našťastie ostali ľudia, ktorí sa ešte pamätali na pôvodné postupy. Odborníci, ktorí síce pracovali pod iným vedením, no vo svojich rukách stále držali fortieľ poctivého remesla.
Robo Homola
A práve vďaka nim sa podarilo uchovať aspoň časť know-how, ktoré neskôr, po páde komunizmu, mohlo opäť ožiť. Rodina Petrofovcov sa v 90. rokoch vrátila k vedeniu.
Štyridsaťpäť rokov. Tak dlho sa v továrni, ktorá niesla meno Petrof, vyrábali pianá bez toho, aby na to mala ich rodina čo i len najmenší vplyv. A hoci ich stále vynímali cez zvučné meno predkov, kvalita už nezodpovedala ich pôvodnej myšlienke. Značka prežila, ale utrpela.
Tvrdý reštart
Keď sa v deväťdesiatych rokoch rodina Petrofovcov mohla konečne vrátiť, nečakal ich nostalgický návrat. Čakal ich tvrdý reštart. Museli začať znova – inovovať, modernizovať, uvažovať, ako spraviť klavíry opäť žiadanými, ako im navrátiť dušu. Zamerať sa na kvalitu namiesto kvantity. A ako sama Zuzana priznáva, nešlo to rýchlo.
Začali vytvárať nové rady a konštrukcie, ich nový začiatok si však vyžiadal vysokú cenu. Doslova. Aby si mohli továreň vziať späť, museli ju odkúpiť za 250 miliónov korún – sumu, ktorá bola v deväťdesiatych rokoch závratná.
„Vtedy sme si museli vziať úver v ČSOB za neskutočne vysoké úroky, ktoré predstavovali 16 percent. V dnešnej dobe je to až nepredstaviteľné. Ale tak to v deväťdesiatych rokoch chodilo. Za prevzatie fabriky sme zaplatili obrovské peniaze, a obrovské peniaze na tom zarobila aj banka,“ vysvetľuje Zuzana s otvorenosťou, ktorá je pre ňu príznačná.
Robo Homola
Tento úver sa im však už podarilo splatiť – približne pred desiatimi rokmi. Dnes podnikajú s minimálnymi prevádzkovými úvermi, no jednoduché to vonkoncom nie je.
Ich výroba je totiž veľmi špecifická. Jeden klavír sa môže vyrábať aj dva roky. A predaj je výrazne sezónny. „Cez leto alebo jarné mesiace sa predá minimum,“ priznáva. Výkyvy v dopyte musí firma často vyrovnávať úverovo, aby pokryla náklady na dlhý výrobný proces.
A keď k tomu pripočítame pandémiu, začiatok vojny na Ukrajine, infláciu a ďalšie makroekonomické šoky, výsledkom je v podstate neustále podnikanie na hrane.
Klavír má totiž nielen dokonale vyzerať, ale predovšetkým musí hrať tak, aby uspokojil aj to najcitlivejšie ucho, ktoré si dokáže nesúlad hneď všimnúť.
Je to vlastne také šťastie v nešťastí – pretože podnikanie, ako sa zdá, má rodina Petrofovcov v krvi. Ich začiatky majú až ikonický rozmer. Zakladateľ značky totiž istý čas býval spolu s Tomášom Baťom – jedným z najznámejších podnikateľských mien a legendou regiónu.
Zuzana nám prezradila, že rodina dodnes vlastní korešpondenciu medzi jej starým otcom a Baťom. Spomína si, ako im vždy, keď prišiel list, dedo s vážnosťou a hrdosťou čítal jeho obsah nahlas. A hoci majú doma aj spoločné fotografie jej starého otca s Baťom, rozhodli sa ich nezverejňovať.
To, čo však Zuzana opísala, bolo niečo oveľa podstatnejšie než jeden list či fotografia. Boli to spoločné hodnotové postoje – veľmi podobný štýl podnikania. Rovnako ako Baťa, aj jej dedo staval domčeky pre zamestnancov, zaujímal sa o ich život, bol súčasťou ich radostí aj smútkov. „Vždy, keď mal niekto svadbu, krstiny alebo zomrel niekto blízky, dedo tam prišiel. Prispieval, bol s nimi. Dal im tým najavo, že mu na nich záleží.“
Majstri výroby sú nenahraditeľní
Zuzana hovorí, že práve tento prístup sa snaží udržať aj dnes. „Tá firma má byť pocitovo ako jedna rodina,“ dodáva. A práve preto v továrni dodnes pretrváva niečo, čo by sme inde len ťažko hľadali – remeslo, ktoré sa dedí z generácie na generáciu. Nielen v rodine Petrofovcov, ale aj medzi zamestnancami.
„Väčšinou ide o špecifické klavírne operácie. To znamená spojenie pohyblivej a statickej časti mechanizmu. Sú to najťažšie úkony. Vyžadujú obrovskú trpezlivosť, zručnosť a roky praxe. V továrni sa hovorí, že skutočný majster túto zručnosť získa až po desiatich rokoch práce,“ vysvetľuje Zuzana. Skúste si teda predstaviť, aký náročný je onboarding u Petrofovcov.
Robo Homola
Klavír má totiž nielen dokonale vyzerať, ale predovšetkým musí hrať tak, aby uspokojil aj to najcitlivejšie ucho, ktoré si dokáže nesúlad hneď všimnúť. A zároveň má vydržať celé desaťročia, možno aj celé storočie.
Zuzana otvorene priznáva, že ak by čo i len jedna z tých častí chýbala – kvalitné materiály, vycibrená technológia, pracovné postupy a ľudia, ktorí do toho vkladajú srdce –, celé by to nemalo zmysel.
A áno, cena takýchto klavírov nie je nízka. Keď si však uvedomíte, že každý kus prešiel rukami remeselníkov, že sa vyrába dlhšie ako väčšina áut a vzniká s víziou prežiť desaťročia … tak vám tá suma zrazu vôbec nepripadá vysoká.
Zuzana Petrofová, ktorá dnes stojí na čele rodinnej firmy, pôvodne vôbec neplánovala kráčať v šľapajach svojich predkov. Ako dieťa snívala o tom, že bude mať vlastnú lekáreň. V podkroví domu si vybudovala malé laboratórium a celé hodiny sa v ňom hrávala. Po gymnáziu sa jej sen začal napĺňať – vyštudovala farmáciu a päť rokov pôsobila v odbore.
Tvrdé začiatky na čele
To všetko sa dialo práve v čase, keď rodina Petrofovcov odkupovala podnik späť od štátu. Boli to deväťdesiate roky – obdobie rozhodnutí, zmien a neistoty. Vtedy ich otec postavil Zuzanu a jej sestru pred zásadnú otázku: Prevezmete firmu, alebo všetko predáme?
„Časom som nastúpila do firmy a bolo to strašné. Dostala som tretinový plat a otec mi neustále pripomínal, že musím ísť všetkým príkladom a makať trikrát viac ako ostatní,“ spomína dnes už s úsmevom.
Zuzana začínala v marketingu. Firma vtedy pripravovala nový produkt – prémiové piano, ktoré malo byť o tridsať percent drahšie než doterajšie modely. A tak prišla s nápadom, ktorý v tom čase nebol vôbec bežný. Rozhodla sa zapojiť do pomenovania nového nástroja samotných hudobníkov.
Vydržali najťažšie mesiace, počas ktorých mali takmer trištvrte roka existenčné problémy a robili všetko pre to, aby presvedčili veriteľov, že Petrof nepatrí do konkurzu.
Naprieč svetom oslovili zhruba tisícku umeleckých škôl, ktoré mali hlasovať o názve nového klavíra. Internet vtedy ešte nebol bežný, a tak všetko prebiehalo klasickou poštou. Prišlo okolo päťsto odpovedí. Súčasťou hlasovania bola aj súťaž – jedna z hlasujúcich škôl mohla získať nový nástroj ako dar.
Robo Homola
„Vyhrala to súkromná škola blízko Varšavy. Odišli sme tam ako rodina a urobili sme veľký koncert na novom krídle. Takto som začala svoju éru v rodinnej firme. A potom som sa postupne začala učiť obchodovať. Po dvoch rokoch som sa stala obchodnou riaditeľkou,“ hovorí Zuzana.
Tento sľubný štart však čoskoro poznačila krutá rana. V roku 2004 – tesne pred Vianocami – prestal ich americký obchodný partner, ktorý v tom čase odoberal takmer 60 percent celej produkcie, platiť. Firma sa ocitla v obrovských finančných problémoch.
Bohužiaľ, zmluva s týmto partnerom bola ešte z čias socializmu – nedostatočne spísaná, bez reálnych záruk. Problémy s cash flow sa prehĺbili aj tým, že partner si síce dal vyrobiť klavíry, no nezaplatil za ne. A keďže výroba jedného nástroja trvá aj dva roky, firma dlhé mesiace pracovala na niečom, čo im neprinieslo žiadny príjem.
Situáciu ešte zhoršil aj fakt, že v tom čase začal krachovať ich dlhoročný dodávateľ. Hudobný priemysel sa zároveň ocitol v kríze a všetky tieto faktory dokopy firmu uvrhli do veľmi ťažkého obdobia.
V tom čase sa Zuzana Petrofová ukázala ako skutočná líderka. Rozhodla sa prevziať vedenie firmy, dohodla sa s ostatnými podielnikmi na tom, že získa rozhodujúci vplyv, a stala sa výkonnou riaditeľkou so 77-percentnou majoritou. Uvedomovala si, že rodinný podnik potrebuje zásadnú reštrukturalizáciu – nielen pre prebiehajúcu krízu, ale aj preto, že ešte stále splácali vysoký úver, ktorým si firmu odkúpili späť od štátu.
Najala nový manažment, pripravila reorganizačný plán a krok za krokom začala firmu vyťahovať z najhoršieho. Hrozila vtedy aj strata firmy?
„Áno. Jedna z bánk bola dokonca už dohodnutá, že nás predajú nejakým Kórejčanom. Ale nebudem hovoriť ktorá. A ďalšia rana bola, že ten americký partner, ktorý odoberal pianá, mal záujem ich vyrábať – ale v Číne, s obrovskou maržou. Naša tradičná výroba v Hradci Králové ho vôbec nezaujímala.“
Stabilizácia firmy však nebola otázkou týždňov. Trvala niekoľko rokov – až do roku 2009. Bolo to dlhé a náročné obdobie, ktoré si vyžadovalo nesmierne úsilie, trpezlivosť aj strategickú prezieravosť.
Rodina sa ocitla pod silným tlakom. Boli zatlačení do kúta a čelili existenčnej hrozbe. No Zuzana odmietla predať dedičstvo generácií – postavila sa za značku a jej hodnoty. Vydržali najťažšie mesiace, počas ktorých podľa jej slov mali takmer trištvrte roka existenčné problémy a robili všetko pre to, aby presvedčili veriteľov, že Petrof nepatrí do konkurzu. A že o svoje meno neprídu.
Stabilizácia firmy však nebola otázkou týždňov. Trvala niekoľko rokov – až do roku 2009. Bolo to dlhé a náročné obdobie, ktoré si vyžadovalo nesmierne úsilie, trpezlivosť aj strategickú prezieravosť. Zuzana, ktorá bola v tom čase ešte relatívne mladou podnikateľkou, musela zvládnuť jednu z najťažších manažérskych úloh svojho života.
„Viete, môj ocko mal takú … socialistickú mentalitu. Bol dobrák a myslel si, že keď bude konať čestne a poctivo, tak to musí dobre dopadnúť. A že rovnaký prístup budú mať aj ostatní. Ale boli deväťdesiate roky – a to bolo veľmi divoké obdobie.“
Deväťdesiate roky boli turbulentné nielen na Slovensku, ale aj v českom podnikateľskom prostredí. Firmy čelili útokom správcov konkurzných podstát, ktorí neraz len čakali, kedy sa podnik dostane do problémov, aby ho mohli rozobrať. Podobný scenár hrozil aj Petrofu.
Zuzana hľadala radu a podporu u skúsených ľudí. Jedným z nich bol Václav Novák mladší – krízový manažér, ktorý prišiel z Kanady a mal bohaté skúsenosti s ozdravovaním firiem. Zuzana sa zároveň spájala aj s ďalšími podnikateľmi, ktorí zažili podobné výzvy.
„Niekedy som mala konzultantov na uchu 24 hodín denne a snažila som sa nejako zorientovať, aby som našla správnu cestu,“ dodáva s pokorou.
Zmena zabehnutých procesov
Dnes vníma, že ich firmu postavilo na nohy niekoľko kľúčových krokov. Jedným z najzásadnejších bolo podľa nej zjednotenie výroby: v čase, keď ešte existovala aj prevádzka mimo Hradca Králové, rozhodla sa ju zatvoriť a presunúť celú produkciu pod jednu strechu. Výroba sa tak skoncentrovala.
Zároveň vtedy začali pracovať na znížení chybovosti a zaviedli systém precíznej vnútornej kontroly. A práve v tomto období prišla aj vlna inovácií. Nechcela, aby firma len zotrvávala na modeloch, ktoré sa vyrábali ešte v socialistickej ére. Bolo pre ňu dôležité, aby sa Petrof oslobodil od tejto „temnej éry“ sériovej výroby a začal sa posúvať k novým technológiám, novým tvarom a novým očakávaniam trhu.
Veľký dôraz kládla aj na marketing a obchod. Značka dostala nový vizuálny jazyk, zaviedla nové obchodné podmienky pre distribútorov a nastala tichá, ale zásadná revolúcia. Výsledkom boli aj nové obchodné partnerstvá, alebo sa posilnili tie staré – jedno z najcennejších je podľa Zuzany to s distribútorom z Hongkongu, ktoré trvá dodnes.
Robo Homola
„Konkurencia v našom segmente je obrovská. A tá zásadná zmena je v tom, že keď som v roku 2008 nastupovala ako výkonná riaditeľka, v Európe sa ročne vyrobilo asi 35-tisíc pián. Dnes je to možno štyritisíc. Výroba sa masívne presunula do Ázie. My patríme k posledným mohykánom, ktorí tu ešte zostali. A áno, sú tu aj malé firmy, ktoré ešte pianá vyrábajú – ale nie v takom rozsahu ako my.“
Trh sa aj pri hudobných nástrojoch totiž mení. Ľudia podľa nej začínajú rozmýšľať pri výbere hudobného nástroja podobne ako pri kúpe oblečenia: pozerajú na cenu, nie na hodnotu. Ručná výroba a kvalita síce garantujú dlhú životnosť a výnimočný zvuk, ale len málokto je ochotný si za to priplatiť. Čoraz viac zákazníkov vyhľadáva lacné nástroje z Číny – za zlomok ceny. Alebo digitálne pianá.
„My im jednoducho nedokážeme konkurovať cenovo. A ani nechceme. My udržiavame kvalitu. Ale v Európe máme omnoho vyššie náklady – a tie stále rastú. Stačí sa pozrieť na energie.“
Jednou z ciest, ako reagovať na tlak trhu, bolo rozšírenie portfólia o nový, cenovo dostupnejší model pianína. Začali ho vyrábať v Indonézii. No aj tam si Petrof udržiava dohľad – všetko sa vyrába podľa ich dokumentácie, s ich technológiami a pod ich supervíziou. Vďaka tomu sa im podarilo znížiť cenu tohto modelu o 40 percent oproti tomu, čo by stála výroba v Hradci Králové.
Ich klavír vlastní Paul McCartney
Zuzana priznáva, že ide o stratégiu diverzifikácie. Tento lacnejší model im pomáha generovať pravidelnejší cash flow, vďaka ktorému si môžu dovoliť vyrábať aj tie najluxusnejšie kusy – ako napríklad model Antonín Petrof. Sú to veľké koncertné klavíry, ktoré sa vyrábajú niekoľko rokov výlučne v Hradci Králové. V tradičnom rytme. V duchu ručnej výroby, ktorá neprebieha pod časovým tlakom, ale dôsledne a s dôrazom na každý detail.
Tak Petrof chráni svoj príbeh aj svoje hodnoty – bez toho, aby mu úplne unikala realita trhu. Keď sa Zuzany pýtame, kto sú vlastne ich zákazníci, vo svojej jednoduchej odpovedi uvedie dve skupiny odberateľov:„Zhruba 50 percent tvoria školy, inštitúcie, konzervatóriá a koncertné sály. Druhú polovicu predstavujú súkromní vlastníci. A takto to je nielen v Česku a na Slovensku, ale prakticky všade vo svete.“
A keď sa zhovárame o súkromných vlastníkoch, sú medzi nimi aj slávne mená, ktoré si zaobstarali nástroj Petrof: napríklad Paul McCartney.
Ďalším z tých výnimočných je David Helfgott – austrálsky klavirista, ktorého dramatický životný príbeh sa stal predlohou pre oscarový film Shine. David býval častým hosťom ich showroomu v Brisbane a ako s úsmevom hovorí Zuzana: „Vždy rozprával, že naše klavíry majú neopakovateľne romantický zvuk.“ Jeho príbeh je dojímavý a silný zároveň – génius, ktorý počas štúdia psychicky skolaboval a po rokoch v ústraní sa vrátil na pódiá s hudbou, ktorú hral srdcom.
Robo Homola
Na nástrojoch Petrof sa však hrala aj moderná filmová hudba. Napríklad časť soundtracku k filmu Barbie bola nahraná na jednom z ich klavírov. Napriek tomu, že na ich nástrojoch hrávajú tí najlepší hudobníci sveta, Zuzana zdôrazňuje, že odmietajú vstúpiť do sveta zaplateného marketingu cez influencerov.
„Nikdy sme nikomu nezaplatili za to, aby na našich pianách hral. Buď sa do nich zamilujete, alebo nie. Buď si ich kúpite, alebo nie.“
Namiesto toho vytvorili Petrof Art Family – komunitu muzikantov, ktorí ich značke veria. Spolupracujú s nimi ako ambasádori z presvedčenia, nie za honorár. V Česku a na Slovensku sú ich súčasťou napríklad Marián a Eva Varhaníkovci, výnimoční klaviristi, ktorých tvorba dýcha rovnakou vášňou ako nástroje, na ktorých hrajú. „Chceme spolupracovať s ľuďmi, ktorí náš zvuk cítia v srdci.“
Zuzana opisuje, že jedným z dôležitých trhov je aj domáci – český. Vidí, že ľudia sú ochotní míňať peniaze na zážitky, ako sú koncerty, a práve to zvyšuje aj potenciál predaja klavírov. „Keď ľudia viac chodia na koncerty, znamená to aj väčší záujem o hudobné nástroje,“ hovorí.
Nová éra v Číne
Silným trhom bola pre Petrofovcov vždy Amerika. Po problémoch s obchodným partnerom predaje klesli, no dnes sa na tamojší trh opäť vracajú. Preraziť sa im podarilo aj v Číne, kde sú momentálne najväčším európskym dodávateľom pián. A to považujú za veľký úspech – práve v krajine, kde sa vyrábajú tisíce hudobných nástrojov, je konkurencia obrovská.
Dôležitým bol dlhé roky aj ruský trh. Vzhľadom na aktuálnu vojnovú situáciu však aj tam prišlo k výraznému ochladeniu. No objavujú sa nové záujmy z miest, ktoré predtým nefigurovali medzi ich odberateľmi vôbec – napríklad z Dubaja. Hoci ide o mesto plné bohatstva, Petrofovcov prekvapilo, že dlhé roky nemali z tejto oblasti žiadnych klientov. „V arabskom svete neboli klavíry súčasťou kultúry,“ vysvetľuje Zuzana. „Ale keď sa Dubaj začal napĺňať prisťahovalcami – z Ruska, Ukrajiny, Číny –, prišli aj noví zákazníci, ktorí v sebe túto kultúru nosia.“ Rovnaká situácia je aj na trhu v Singapure.
Robo Homola
Zaujímavý je aj rozmach záujmu v krajinách Strednej Ázie, ako Kazachstan či Uzbekistan. V týchto krajinách sa aktívne rozvíja klasické hudobné vzdelávanie a svoje pri tom zohrávajú prestížne konzervatóriá. Západná Európa, Južná Amerika aj ďalšie kúty sveta taktiež zostávajú prítomné v ich exportnom portfóliu.
Jednou z veľkých výziev je pre Zuzanu aj odovzdanie štafety ďalšej generácii. Jej dcéra pracuje vo firme už od šestnástich – začínala ako brigádnička ešte na gymnáziu, predávala klavíry spolu s babičkou v malom obchode. Postupne prešla všetkými oddeleniami a dnes – už druhý rok – pracuje ako výkonná riaditeľka. Zuzana sa medzitým viac sústreďuje na zahraničný obchod.
„Moja dcéra rozmýšľa skôr ekonomicky,“ usmieva sa. „Je typ, ktorý dokáže perfektne nastaviť procesy, dohliada na obchod a skvele sa dopĺňame.“
Spoločne však riešia aj ťažšiu otázku: Akú budúcnosť má značka Petrof vo svete, ktorý sa neustále mení? Hudobné nástroje, najmä tie prémiové, sú odvetvím silne závislým od stability – či už ekonomickej, alebo politickej. „Keď je vo svete neistota, ľudia – aj tí bohatší – začnú byť opatrní. Investície ako kúpa koncertného krídla alebo vybavenie koncertnej sály sa začínajú zoškrtávať medzi prvými,“ hovorí.
Prémiové hudobné nástroje tak čelia podobným výzvam ako luxusná móda. Zákazník sa mení. Svet sa mení. A značky ako Petrof sa musia rozhodnúť, ako si uchovať identitu – a pritom úspešne bojovať na aktuálnom trhu.
„Minulý rok bol pre nás veľmi náročný,“ priznáva Zuzana Petrofová. „Museli sme investovať do modernizácie technológií a zároveň sme veľa cestovali, aby sme našli nových obchodných partnerov. Ale veríme, že tento rok bude lepší – aj vďaka tomu, že budeme mať k dispozícii nové pianína z Indonézie.“
Zároveň však dodáva, že sa na obchodné plány vždy pozerajú s triezvosťou a pokorou. Nielen preto, že vonkajší svet je nepredvídateľný, ale aj preto, že samotné produkty, ktoré vyrábajú, sú výnimočne trvácne.
„Manžel mi často s humorom vraví, že si to celé robíme zložitejšie tým, ako kvalitne tie nástroje vyrábame. Pretože naše pianá vydržia päťdesiat aj sto rokov. Nie sú to spotrebné produkty. Človek si ho kúpi raz za život,“ smeje sa Zuzana.
A práve to je krásny paradox značky Petrof. Čím lepšie klavíry vyrábajú, tým menej často si ich zákazníci kupujú. A preto je neustále hľadanie nových ciest, trhov, partnerov a myšlienok nielen výzvou, ale aj životnou nevyhnutnosťou na udržanie biznisu.
„Vždy budeme hľadať nové možnosti,“ hovorí. „Aj keď vieme, že náš segment nie je jednoduchý. Veríme, že hudba zostane, a aj záujem o naše pianá – hoci sa svet mení.“
